BRATISLAVA. „Tak bežte za Žltým,“ velil pri kondičnej príprave legendárny tréner Leopold „Jim“ Šťastný. Hráčov preháňal okolo jazera na Kuchajde. Tam mal tréningový kemp slávny bratislavský Slovan na začiatku päťdesiatych rokov.
Žltý bol Benedikovič. Futbalista, ktorý prišiel z Trnavy, mal výrazne blonďavé vlasy a asi najlepšiu kondíciu zo všetkých československých hráčov. Ubehal každého.
Šťastný Žltého pri jeho prvom titule v roku 1951 nedotrénoval. Vyhodili ho, mal židovský pôvod a brata v zahraničí. Neskôr sa do Slovana vrátil a znovu získal majstra. Po maďarskej revolúcii 1956 potlačenej ruskými vojskami režim opäť pritvrdil mierne „uvoľnenie“ po páde stalinizmu.
Odsúdili štyroch
Nanovo sa podozrievalo, sledovalo, prenasledovalo. Športovci boli zvlášť ohrozenou skupinou. Chodili na Západ. Už to stačilo, aby boli potencionálnymi špiónmi. Po masovej emigrácii maďarských futbalistov zavládol aj medzi našimi papalášmi strach.
Slovan bol elitný tím a ak hral zápas v zahraničí, emigranti za rodákmi v bratislavských dresoch chodili. Boli to bežní futbaloví fanúšikovia, hráči ich nemohli bez slova poslať do hája.
Ako si november 89 pamätajú ľudia, ktorí dnes ťahajú Slovensko? Dnes odpovedali športové osobnosti.
Doplatili na to štyria. Michal Benedikovič, Viktor Tegelhoff, Pavol Beňa, Ladislav Steiner trpeli za to, že sa normálne správali. Slušne sa s rodákmi porozprávali, neodmietli suveníry. V roku 1957 ich odsúdili za vyzvedačstvo na päť rokov, čakali ich uránové bane v Jáchymove.
„Jedným z udavačov mal byť neskorší legendárny tréner Michal Vičan. Išlo o skomolenie mien, bol to istý pán Vicen. Tieto krivdy napravili rehabilitácie len čiastočne. Generácia Tegelhoffovcov, Vičanovcov, Benedikovičovcov prežívala kruté časy. Väčšina ľudí propagande a rečiam uverila.
Jáchymov
Prvá verzia, hoci lživá, najmä keď ju do ohlúpnutia opakujú, sa ťažko opravuje,“ povedal Juraj Kalina z Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Benedikovič sa podľa ŠtB pokúsil zorganizovať skupinu hráčov pre špionážnu činnosť. „Obvinili ma, že som počas zájazdu Slovana do Nemecka a Švajčiarska spieval fašistické piesne. Boli to ľudovky. Vraj som tiež rátal, koľko preletí vojenských lietadiel MiG a ja som ani nevedel, ako MiG vyzerá,“ spomínal Benedikovič na proces pred pražským súdom.
Z väzenia vyšiel so zranením hlavy, narazil v Jáchymove na banskú stenu. Už 37-ročný skúšal opäť hrať za Trnavu, za menšie kluby. Láska k futbalu ho držala pri živote. Až do chvíľ, keď už nevládal ani prísť na štadión. Na ňom vždy hovoril o futbale. Neuveriteľne pútavo bez slovka o ťažkej krivde.
Zomrel aj na dôsledky útrap z väzenia 18. apríla 2007. Posledný zo štvorice. Iba na Tegelhoffa si v Slovane spomenuli. Nazvali po ňom uličku pri hlavnom vchode na štadión na Tehelnom poli.
Pre hokejistov žiadali aj tresty smrti
Najskôr ich „nechali“ vyhrať majstrovstvá sveta, potom na dlhé roky strčili do väzenia.
BRATISLAVA. „Keď sa stretnem s mladými, vždy im pripomínam: Ak chcete mať peknú budúcnosť, zaujímajte sa o minulosť, inak idete ako slepci,“ zdôrazňoval najväčšiu životnú skúsenosť Augustín Bubník, sprvu slávny hokejový hráč, neskôr chýrny kouč a medzitým väzeň.
Hoci bol majstrom sveta, prokurátor preňho žiadal trest smrti. Napokon dostal štrnásť rokov, z ktorých si päť odsedel. V procese „Modrý a spol.“ súd naparil 11 hokejistom úhrnný trest 77 rokov a 8 mesiacov.
Štát poslal za mreže takmer celú reprezentáciu a dva roky ani neobsadil šampionát. „Šport bol v totalitných režimoch rozmaznávaným dieťaťom. Moc napriek tomu neváhala vyhlásiť aj slávnych športovcov za vlastizradcov. Zvlášť v päťdesiatych rokoch,“ hovorí športový historik Ján Grexa.
Osudný zájazd
Keď sa hokejisti LTC Praha na zájazde vo Švajčiarsku v roku 1948 mali dohodnúť, že kompletne emigrujú, hlasoval Bubník proti. Bol vo veku, keď sa za neho pred cestou museli zaručiť rodičia. Vedel: keby emigroval, zavrú mamu a otca.
Režim si tak na obete počkal. Najprv „nechali“ hokejistov vyhrať majstrovstvá sveta. Až potom udreli. „Nechápal som, bol som mladý a naivný. Najprv som zažil slávny návrat z majstrovstiev sveta 1949. Prvý raz v histórii sme zdolali Kanadu. Vítal nás premiér, neskorší prezident Zápotocký,“ opisuje na stránke politictivezni.
Odlet v marci 1950 na svetový šampionát do Londýna sa naťahoval. Až na letisko hráčom doniesli podpísať vyhlásenie, že sa zriekajú majstrovstiev na protest, že jeden z rozhlasových reportérov nedostal britské víza. „Odmietli sme to. Rýchlo sme zistili, že to bola lož. Aj reportéri nás však nechali neskôr pri výpovediach v štichu,“ spomínal Bubník.
V krčme U Herclíků
Keď mužstvu definitívne oznámili, že do Londýna necestuje, vybrali sa hokejisti do krčmy U Herclíků. Je tesne za Národným divadlom, obľubovali ju herci i športovci. „Bolo čo piť, bol dôvod,“ usmial sa Bubník. A boli aj dvaja nenápadní páni pri výčapnom pulte. O dve hodiny vtrhol dovnútra kordón policajtov.
„Myslel som si, že idú spraviť poriadok, lebo sme sa zabávali hlučne a padlo aj zopár protištátnych a protikomunistických výkrikov. Ani vo sne mi nenapadlo, že idem na dlhé roky do žalára,“ spomínal. Dvojdňový proces dostal meno po brankárovi Bohumilovi Modrom, ktorého po vojne pokladali za najlepšieho v Európe a lákali ho aj do NHL.
„Minister Kopecký mu sľúbil, že ho pustí do zámoria v prípade, že bude chytať na majstrovstvách sveta 1949. No nedodržal slovo, a tak sa Bóža, vyštudovaný architekt, vzdal reprezentácie. Nebol s nami v krčme. Zatkli ho o desať dní,“ vysvetľoval Bubník. Našili im velezradu. Modrý zomrel 47-ročný na následky zlého zaobchádzania v neľudských podmienkach jáchymovských uránových baní.
Na chodbe Bubníkovi jeden sudca pošepol: „Prepáčte mi, mládenci, ja za to nemôžem. Museli vás odsúdiť pre výstrahu ostaným športovcom.“
Peter Fukatsch

Beata
Balogová
