častníci? Čo ich motivovalo, aby takmer zadarmo a len s lopatami budovali náročnú stavbu?
Trať mládeže. Pod týmto fenoménom si predstavuje generácia dnešných sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov neuveriteľný elán, s ktorým sa krátko po skončení druhej svetovej vojny pustili do budovania 21 kilometrov dlhej železničnej trate medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou. Bez finančnej odmeny, iba za stravu, dobrý pocit a sem-tam nejakú tú výhodu pri štúdiu. Že sa časom zaujímavá myšlienka dostala pod tlak kosáka a kladiva, to už mohlo viac ako štyridsaťtisíc mladých nadšencov ťažko ovplyvniť. Prvé skupiny brigádnikov, ktorí prichádzali do jednotlivých táborov na jar 1948, sa ešte medzi sebou oslovovali brat a sestra. Po roku si už hovorili súdruh a súdružka.
Takmer ako Hollywood
Na kopci neďaleko Hronskej Breznice svieti už z diaľky veľký biely nápis Trať mládeže. Tak trochu to pripomína slávny vrch Mount Lee s obrovitým nápisom Hollywood. Nápis občas zarastie trávou a náletovými drevinami a vtedy nastupujú nadšenci z klubu historickej techniky pri Rušňovom depe vo Zvolene. Priestor pokosia a nápisu vrátia bielu farbu.
Trať mládeže ostáva zaujímavým fenoménom, hodným povšimnutia, aj po šesťdesiatich rokoch. V súčasnosti však dostáva vďaka občianskemu združeniu Štokovec celkom nový rozmer. Zbavený nánosu ideológie a tieňa päťcípej hviezdy. Združenie založila v Banskej Štiavnici pred časom skupina kreatívnych mladých ľudí - umelcov, teoretikov, architektov a priateľov Banskej Štiavnice, ktorí sa snažia dať novú podobu monumentálnej budove železničnej stanice. Tá má v budúcnosti slúžiť nielen cestujúcim, ale chcú ju pretvoriť na živé centrum umenia so zameraním na ateliérové a rezidenčné pobyty mladých umelcov.
Jedným z členov združenia je aj popredný slovenský výtvarník, minuloročný držiteľ Ceny Oskára Čepana Svätopluk Mikyta. „Celý projekt Trate mládeže akosi prirodzene zapadol do našich aktivít. Vedenie Železníc SR nás oslovilo s myšlienkou skultúrniť areál stanice. Do jej priestorov sme už situovali tri medzinárodné projekty," povedal Mikyta. Ľudia zo Štokovca stavajú na tom, že etapa industrializácie pominula a je čas nahradiť ju kultúrnou érou. Cez túto prizmu sa pozreli aj na šesťdesiate výročie dokončenia Trate mládeže. Kriticky, bez sentimentu a prikrášlenia. Spomienky priamych účastníkov premiešali s novými, nezaťaženými umeleckými interpretáciami neobvyklého genia loci - železničnej stanice.
Parná lokomotíva z čias Rakúsko-uhorskej monarchie cez víkend smerovala
po Trati mládeže do Banskej Štiavnice a za sebou ťahala štyri vozne
s účastníkmi budovania Trate mládeže
Politikárčenie odstrelili bokom
Svätopluk Mikyta považuje za výhodu, že mali dosť možností, ako prispieť k oslave výročia iným pohľadom. Je ním predovšetkým nový pohľad mladých ľudí na historicky zdanlivo vzdialenú tému. „Vyzerá to ako náhoda, že v roku výročia Trate mládeže sme svoje aktivity zamerali práve na štiavnickú stanicu. Mladí ľudia - profesionálni umelci z domova i zo zahraničia, či študenti vysokých škôl reagovali svojím pohľadom na vznik tejto mládežníckej stavby a snažili sa prezentovať nie klasickú oslavu výročia, ale iné pohľady - napríklad dokumentačného či výtvarného charakteru," povedal Mikyta.
Politiku zámerne odsunuli bokom a na oslavy Dňa Trate mládeže sa rozhodli nepozvať nijakých politikov. Priamych účastníkov stavby však prišlo niekoľko desiatok. Združenie im prvú výzvu adresovalo už pred troma mesiacmi. Mohli prispieť čímkoľvek. Spomienkami, dobovými fotografiami, úderníckymi listami. „Spolupracovali sme aj s profesionálnou archivárkou, ktorá nám pomáhala zozbierať údaje. Naskenovali sme okolo tristo materiálov a fotografií, ktoré dostanú účastníci stavby späť v elektronickej podobe. Určite to bude zaujímavé hlavne pre ich potomkov," dodal výtvarník.
Bývalí účastníci Trate mládeže na železničnej stanici Banská Belá počas
Dňa Trate mládeže (24. 10. 2009), ktorý sa konal pri príležitosti
60. výročia ukončenia stavby
Od Tuku ku Gottwaldovi
Hronskú Dúbravu a Banskú Štiavnicu spájala do vybudovania Trate mládeže úzkokoľajka, ktorú postavili v roku 1873. Po nej premával legendárny parný vláčik štiavnická Anča, známy svojou pomalosťou. K tejto typickej črte vlaku sa dodnes viaže množstvo vtipov. Najznámejší hovorí o babke, ktorá si vykračuje popri trati. Keď ju zazrie sprievodca, ponúkne jej zvezenie. „Kdeže, ja sa dnes ponáhľam," slušne odmietne ponuku babka.
Názov štiavnická Anča tak zľudovel, že je neodmysliteľnou súčasťou histórie mesta, podobne ako ľudový zabávač štiavnický Nácko. Nakoniec, tento názov akosi samozrejme zdedil aj moderný vlak, ktorý po trati premáva v súčasnosti. Keďže úzkokoľajka na začiatku 20. storočia už zďaleka nevyhovovala preprave osôb, v štyridsiatych rokov padlo rozhodnutie vybudovať nové dopravné spojenie. Na slávnostnom výkope sa v roku 1943 zúčastnil predseda vlády Vojtech Tuka, stavba sa však pre vojnové roky a vypuknutie Slovenského národného povstania oneskorovala.
V povojnovom období sa síce práce rozbehli, ale napredovali veľmi pomaly. V roku 1947 preto navrhol Ústredný Sväz slovenskej mládeže zapojiť do stavby mladých ľudí. Prví brigádnici začali na stavbu prichádzať na jar 1948, do októbra nasledujúceho roku sa ich vystriedalo viac ako štyridsaťtisíc. V auguste 1949, krátko pred dokončením stavby, sa to tu doslova hemžilo súdruhmi. Mladých staviteľov trate prišli povzbudiť Klement Gottwald, Zápotocký či Husák.
Dnešní mladí ľudia sa vžili do úlohy svojich predchodcov a obliekli si montérky.
Predstava, že by manuálne pracovali zadarmo, im však bola úplne cudzia
Pamätníci na „býčkovi"
Počas Dňa Trate mládeže síce zaznelo aj zopár príhovorov a pred štiavnickou stanicou zavesili dva vence, inak sa však celá akcia niesla v neformálnej nálade. Na stanici v Hronskej Dúbrave je v tom čase rušno. Najstarší prevádzkovaný parný rušeň, nazývaný „malý býček", spokojne chrlí kúdoly čierneho dymu. Zostrojili ho v období Rakúsko-Uhorska a projektovaný bol hlavne pre horské železnice. Dobové vagóny sú už o chvíľu plné ľudí. Nechýbajú medzi nimi desiatky priamych účastníkov stavby Trate mládeže.
Je čas na spomienky aj nostalgiu. Niektorým z nich musia pomôcť do vlaku príbuzní, ale aj to považujú za šťastie. Mnohí z tých, ktorí trať stavali, už dávno nežijú. Vo vlaku sa dá nielen sedieť vo vagónoch, ale aj stáť vonku na stupienkoch. O chvíľu síce máte vlasy plné sadzí, ale pre krásu okolitej prírody to oželiete. Dúbrava - Kozelník - Banská Belá - Štiavnica. Zastávok na krátkej trati nie je veľa. V Kozelníku aj v Banskej Belej vlak zastaví a vystupuje z neho skupina mladých ľudí v montérkach a baretoch, s krompáčmi a lopatami v rukách. Dnešní mladí ľudia sa na chvíľu vžili do úlohy svojich predchodcov spred šesťdesiatich rokov.
Žiaci zo základnej umeleckej školy v Štiavnici a divadelníci zoskupenia Ad absurdum predvádzajú, čo znamenalo pracovať na Trati mládeže. Ešteže ide iba o divadlo. „To naozaj robili bez toho, aby im zaplatili? Tam by ma veru nedostali," smeje sa jeden z nich. Hoci na Trati mládeže sa mohlo oficiálne pracovať od šestnástich rokov, mnohí brigádnici boli mladší. Viete si dnes predstaviť svojho domáceho tínedžera, ako sa niekoľko týždňov zaháňa motykou v ťažkom teréne? Adam Paučula, osemnásťročný stredoškolák z Banskej Štiavnice hovorí, že pre lepšiu predstavu im najprv pustili aj film. „Až tak sme dokázali úplne pochopiť, o čo pri stavbe išlo a ako to tam vyzeralo," dodal.
Parný vláčik z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice sa počas Dňa Trate mládeže
zaplnil zvedavcami, milovníkmi histórie i účastníkmi budovania Trate mládeže
Pätnásťročný úderník
Jozef Uhrík mal iba pätnásť rokov, keď mu udelili na Trati mládeže za aktívnu prácu údernícky list. Originál si odkladá dodnes.
„Povojnové roky boli veľmi ťažké a v každom z nás bola akási vnútorná snaha prispieť k obnove štátu. Vtedy sme ešte za tým nič ideologické necítili, bolo v tom skôr také masové mladícke nadšenie," povedal. Patril medzi najmladších brigádnikov, no veľmi sa chcel vyrovnať starším chlapcom. Aby ich presvedčil, vzal pod jedno i druhé rameno polmetrákové vrecia štrku. Prešiel s nimi niekoľko desiatok metrov, kým sa úplne nevysilil. Anton Žabka si zasa so smiechom spomína, ako mu údernícke ocenenie vzali: „Okrem jedla nám občas prideľovali aj sladkosti a cigarety. Niektorí radi maškrtili, iní dali prednosť fajčeniu. Tak som to využil a začal som medzi nimi cigarety a cukríky vymieňať. Keď sa na to prišlo, bolo po úderníkovi."
V skupine mali aj mohutného zápasníka zo Zvolena, ktorý im pomáhal s najťažšími prácami. Dvíhal namiesto nich kamene a nakladal do huntíkov. Tak hovorili banským vozíkom, ktoré plnili materiálom a tlačili po koľajniciach. Zápasník bol veľký maškrtník a kamaráti sa mu za pomoc pri najťažších prácach odmieňali marmeládou. „Veľký päťkilogramový pohár dokázal zjesť na posedenie. Také niečo som nikdy predtým nevidel," povedal Anton Žabka. S bývalými priateľmi z Trate mládeže sa rád zasmeje na tom, ako niektorí z nich vyhadzovali do vzduchu Klementa Gottwalda pri jeho návšteve tábora. „Keby sme vtedy tušili, kam to celé dospeje, necháme ho padnúť na zem," tvrdia.
Pred niekoľkými rokmi osobnú dopravu na Trati mládeže zastavili a lokálka
prestala premávať. Štiavničania si ju však vydupali naspäť
Mladí si žiadali omše
Život v niekoľkých táboroch, ktoré zriadili po trase budúcej železnice, mal svoje pravidlá. Účastníci spávali v narýchlo postavených barakoch na pričniach a niektorí si v teplých mesiacoch stavali stany. Strava síce bola skromná, ale pravidelná. Často sa opakovali zemiaky, knedle s omáčkami, cestoviny, husté polievky. Všetko, čo zasýtilo. Približne raz do týždňa sa na stole objavilo mäso. Vedenie tábora fasovalo lístky, keďže v tom čase platil lístkový systém, a za ne nakupovali potraviny.
„Väčšina z nás cez vojnu hladovala, takže sme sa nemali prečo sťažovať. Zväčša som sa nasýtil dobre, aj keď sme bývali po robote takí hladní, že by sme pojedli kamene," spomína si Ján Šimko zo Starej Kremničky. Hoci o Trati mládeže sa hovorilo ako o výbornej príležitosti prevychovať veriacu mládež, podľa neho hlavne v prvých mesiacoch dokázali mladí svoju vieru obhájiť. „Spomínam si, že priamo v tábore slúžil omšu biskup a mnohí mladí chodili na omše do Štiavnice," dopĺňa Miroslav Škriniar z Hronskej Dúbravy.
Neskôr už boli tlaky silnejšie, no skupinky mladých sa zvykli ďalej spoločne modliť. Práca bola pomerne ťažká, ale mladý organizmus mnoho zniesol. „Skladali sme štrk v tuneli a to bola ťažká práca. Mali sme síce zapálené sviece, ale aj tak sme robili v úplnej tme, lebo prievan nám ich po chvíli pozhášal," spomína si Ján Šimko. Miroslav Škriniar dodáva, že pre náročnosť práce mnohí mladí pobudli v tábore iba mesiac a nahradili ich ďalší. On tam strávil dlhých päť mesiacov.
Budovateľky Trate mládeže, ako ich znázornili herečky divadla Ad absurdum
Lásky aj manželstvá
Trať mládeže - to nebola iba denná drina, ale aj zábava, priateľstvá, lásky. Koľko manželstiev sa uzavrelo a koľko detí sa z táborových lások narodilo, o tom štatistiky taktne mlčia. Angele Feriancovej-Jedličkovej z Dunajskej Lužnej sa pri pojme Trať mládeže vynoria dva momenty. Ťažko poranená ruka, pre ktorú odišla zo stavby predčasne, a láska na celý život. Tá vydržala dlhých 47 rokov.
„Rozhodnutie ísť pracovať na Trať mládeže padlo kvôli mojej veľkej študentskej láske. Išiel on, nezaváhala som ani ja. Úraz prišiel nečakane," usmeje sa a vyťahuje z kabelky fotografiu peknej mladej ženy s obviazanou rukou. Zranenie utrpela vo chvíli, keď ju zasiahol úlomok skaly z odstrelenej horniny. Jurajovi Markovi z Lučenca neprekážalo, že spal na tvrdom podklade s jednou vyfasovanou dekou. Bral to s humorom: „Jeden zo starších chlapcov nám povedal: v hore rastie tráva, natrhajte si ju a usušte. Onedlho budete spať na sene."
Budovanie Trate mládeže bola síce drina, ale mladí ľudia ju vnímali
ako šancu pomôcť k obnove vojnou zničeného štátu
Proletári z Cheopsovej pyramídy
Ako sa ideológia postupne vtierala do čistej myšlienky, pribúdali heslá, budovateľské piesne a slogany. Na stanici v Banskej Belej privítala účastníkov Dňa Trate mládeže aj neobvyklá táborová ľudová slovesnosť. Že súčasníkovi vyrazí dych? To nič, aj ona sama hovorí jasnou rečou. Cheopsova pyramída je veľká a predsa malá, lebo veľa krvi vzala proletárom egyptským. Pyramída - otroctvo, pyramída - smrť, pyramída - pýcha. Náš objekt postavila láska a slobodou dýcha."
Svätopluk Mikyta zo združenia Štokovec hovorí, že cieľom ich projektu je ukázať obe strany mince. „Nielen pozitívnu stránku, ale napríklad aj školenia, do ktorých mladých ľudí donútili," povedal. To už bol ten spomenutý prechod od bratov a sestier k súdruhom a súdružkám. Materiály, ktoré združenie zozbieralo, ponúknu do dokumentačných centier. Hoci sa snažili získať aj konkrétny zoznam všetkých existujúcich účastníkov Trate mládeže, zistili, že takýto zoznam jednoducho neexistuje.
Brigádnikov využívali väčšinou na jednoduchú manuálnu prácu, takže ich
pracovným nástrojom bola väčšinou lopata alebo krompáč.
Banská Štiavnica - Banská Stanica
BSBS alebo Banská Štiavnica - Banská Stanica. Pod touto skratkou sa zrejme v najbližších rokoch dočkáme množstva zaujímavých projektov súvisiacich predovšetkým so štiavnickou stanicou, ktorá ožije kultúrnymi akciami. Otvorená bude nielen pre výtvarníkov, ale tiež pre hudobníkov, dokumentaristov, spisovateľov. „Mal by to byť podobný projekt, ako vznikol na stanici v Žiline - Záriečí. Sú to naši priatelia, s ktorými sme v kontakte a momentálne o projekte rokujeme so Železnicami SR," povedal Mikyta. Čo konkrétne to bude znamenať pre kolektív zo Štokovca?
„Hlavne veľa práce, ako zaplniť stanicu umeleckými aktivitami a rezidenčnými pobytmi mladých umelcov," dodal Mikyta. Svoje plány už pretavili do kvalitných projektov United Culture, v rámci ktorých sa konali workshopy, tvorivé víkendy a divadelné performance. V rámci fotografického worshopu Štiavnické veduty napríklad mapovali autori fenomén Trate mládeže od dokumentačnej polohy cez portrétovanie priamych účastníkov až po dokumentovanie zákutí stanice.
Novým pohľadom sa pozreli aj na filmy, ktoré vznikli v čase stavby Trate mládeže. Ide napríklad o celovečerný film Oceľová cesta či dokumenty Údolie radosti a Čarovný prút. Primátor Banskej Štiavnice Pavol Balžanka je tiež spokojný, že „duch Trate mládeže stále žije". A to napriek tomu, že pred niekoľkými rokmi osobnú dopravu na lokálke zastavili spolu s ďalšími malými traťami. Našťastie, iba dočasne, Štiavničania si svoju historicky významnú trať dokázali vydupať nanovo. Patrí sa, aby do mesta, ktoré je na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, smerovala aj železná cesta.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
