BRATISLAVA. Niečo viselo vo vzduchu, ale či a ako príde k zmenám, tak o tom sa západní diplomati v Československu na jeseň 1989 len dohadovali. „Všetci hádali, kedy a ako zmeny prídu, nikto ale netušil, aká udalosť by to mala rozbehnúť,“ spomína Edward Kaska, ktorý prišiel na americké veľvyslanectvo do Prahy tesne pred revolúciou ako druhý tajomník.
„Nemal som pocit, že Česi majú záujem niečo meniť. U Slovákov som si nebol istý – až tak dobre som ich nepoznal a nevedel som odhadnúť, čo si myslia. Okrem vedenia strany sa ľudia zaoberali tým, čo budú jesť, čo si oblečú - viedli bežný život, hoci lepší ako v ostatných krajinách východného bloku,“ spomína na rok 1989 vtedajší veľvyslanec Talianska v Prahe Giovanni Castellani Pastoris.
Nepriateľ číslo jeden
Reálny socializmus spoznávali ľudia z americkej ambasády na výletoch. Zástupca americkej veľvyslankyne na Slovensku v roku 1989 a prvý veľvyslanec USA na Slovensku Ted Russell spomína na našu Polomku. „Domáci i miestne orgány nás na Slovensku vítali veľmi vrúcne. V Česku boli davy priateľské, miestne orgány však nepriateľstvo neskrývali,“ hovorí Russell.
Diplomati registrovali aj rozdiely medzi Českom a Slovenskom. „V Prahe ste nevideli kňaza či mníšku len tak na ulici, v Bratislave to bolo viac-menej bežné,“ spomína Pastoris.
Aj Kaska si všimol, že zatiaľ čo medzi českými disidentmi sa miešali intelektuáli s reformnými komunistami z obdobia Pražskej jari, slovenskí disidenti boli najmä katolíci.
Ako si november 89 pamätajú ľudia, ktorí dnes ťahajú Slovensko?
Sledovanie, odpočúvanie, krycie mená v záznamoch Štátnej bezpečnosti odlišovali diplomatov západných krajín od kolegov z východného bloku. Kým sa Kanaďania, Briti či Francúzi venovali obchodu, konzulárnym otázkam a disidentom, ich východní kolegovia spolu budovali socializmus a rozvíjali spoluprácu na úrovni tajnej polície.
Komunistická strana a režim o bližšie vzťahy s nepriateľom číslo jeden – Američanmi – nestáli. „S vládou sme mali veľmi chladné vzťahy. Často nás varovali, že si máme vybrať medzi vzťahmi s disidentmi a s vládou,“ opisuje Russell.
Alergický bol režim na stretnutia veľvyslancov s disidentmi, považovali to za zasahovania do vnútorných záležitostí. Naopak, pre disidentov bolo oficiálne prijatie vzpruhou, najslávnejšie sa stali raňajky na francúzskom veľvyslanectve, keď ich v decembri 1988 v Prahe prijal francúzsky prezident Francois Mitterrand.
Západ sa snažil aj obchodnými ponukami výmenou za demokratizáciu nahlodávať režim.
Neformálne kontakty západných diplomatov s úradníkmi či predstaviteľmi režimu príliš do úvahy neprichádzali. „Okamžite ich začala rozpracovávať Štátna bezpečnosť,“ hovorí Radek Schovánek z pražského Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Okrem odpočúvacích zariadení vyzvedala ŠtB od západných diplomatov aj cez agentov.
„Vedeli sme, že niektorí jednotlivci, ktorí mali veľký záujem hovoriť so západnými diplomatmi, pracujú pre ŠtB,“ spomína Russell.
Nadšenie v novembri
Keď sa revolúcia rozbehla, na americkom veľvyslanectve v Prahe zavládlo nadšenie. „Zakázaná študentská spomienka sa večer 17. novembra rozvinula do najväčšej československej demonštrácie proti režimu za posledných 20 rokov.
Niekoľko desiatok tisíc študentov kráčalo centrom Prahy volajúc po slobode, konci režimu a zosadení súčasného komunistického vedenia,“ písali do Washingtonu. Nadšením nešetrili ani ďalšie správy podpísané veľvyslankyňou Shirley Templeovou Blackovou.
Generál veril, že vŕtavého Američana pritlačil
Zápis rozhovoru námestníka ministra vnútra, generála JÁNA KOVÁČA s americkým veľvyslancom WILLIAMOM LUERSOM z roku 1985 zachytáva dobovú atmosféru.
W. Luers sa informoval o hodnosti s. J. Kováča.
Gen. J. Kováč ho informoval o svojej funkcii, ale vyslovil presvedčenie, že veľvyslanectvo USA je aj tak o týchto otázkach výborne informované. V každom prípade je tu o ich bezpečnosť postarané.
W. Luers vyslovil poľutovanie, že čs. strana nie je natoľko ochotná spolupracovať ako MĽR, PĽR, RSR a iné krajiny.
Gen. J. Kováč poukázal na to, že už samotné poradie uvádzaných krajín svedčí o tendenčnosti z americkej strany.
W. Luers spomenul svoj podiel pri riešení otázky vrátenia svätoštefanskej kráľovskej koruny Maďarsku a zdôraznil, že aj ČSSR dostalo späť svoj štátny poklad.
Gen. J. Kováč namietol, že vrátenie pokladu malo v skutočnosti mnoho výhod aj pre americkú stranu.
W. Luers sa vrátil k otázke bezpečnosti amerického veľvyslanectva v Prahe. Vyslovil obavu z iránskych alebo iných teroristov.
Gen. J. Kováč ho ubezpečil, že o jeho bezpečnosť je u nás lepšie postarané ako doma v USA. V ČSSR teroristov niet.
W. Luers spomenul príklady teroristických akcií v BĽR a RSR. Konkrétne pred tromi mesiacmi v Plovdive.
Gen. J. Kováč oponoval, že ide o propagandu a zámerné skreslenie faktov.
W. Luers sa spýtal gen. J. Kováča, či už bol v USA a videl, ako sa tam žije, na akej vysokej úrovni a s akými vymoženosťami.
Gen. J. Kováč poukázal na zásadný triedny rozdiel medzi ČSSR a USA. Nech by W. Luers navštívil akúkoľvek, i tú najmenšiu dedinku u nás, našiel by tam ľudí žijúcich na dobrej úrovni, vybavených televízorom a inými technickými náležitosťami, a najmä spokojných, srdečných a pohostinných – a to dokonca aj u Cigánov. Zato v USA sa možno na jednej strane stretnúť s veľmi vysokou životnou úrovňou, zlatom a striebrom, ale na druhej strane i s extrémnou biedou a živorením. V tom je práve prevaha a sila socialistických krajín.
Gen. J. Kováč sa ďalej zmienil o nastávajúcich rokovaniach v Ženeve, kde úspešný priebeh závisí predovšetkým od zmeny stanoviska USA. Je paradoxom, že všetci by sme mohli pokojne a príjemne spolunažívať (tak ako v rámci tejto spoločnej večere), avšak militaristické kruhy USA napriek tomu štvú do vojnového konfliktu. Je na nás všetkých, aby k nemu nedošlo.
Gen. J. Kováčovi sa pri tejto výmene názorov podarilo doslova „pritlačiť k stene“ veľvyslanca USA, takže ten skončil s argumentáciou, hoci je ináč známy ako ostrý a vŕtavý diskutér. Bolo vidno i na jeho fyziognómii, že sa v priebehu rozhovoru viac ráz dostal do rozpakov. Tento dojem potvrdil aj veľvyslanec Alžírskej republiky A. Latreche, priebežne sledujúci rozhovor (vďaka tlmočeniu do francúzštiny).
Ústav pre štúdium totalitných režimov v Prahe
Dubčeka poslal po cenu
GIOVANNI CASTELLANI PASTORIS bol v rokoch 1988 až 1992 talianskym veľvyslancom v Československu.
Diskutovali ste o politike s predstaviteľmi režimu?
„Áno, ale skôr o medzinárodnej ako o vnútornej. Zmenilo sa to po Novembri. Napríklad premiér dočasnej vlády, ktorým bol Slovák Marián Čalfa, bol veľmi priateľský a inteligentný. Stali sa z nás dobrí priatelia. Čalfa bol príkladom realistu – bol komunistom a ostal ním a nevymenil stranu hneď pri prvej príležitosti – a dúfam, že to nebude znieť demagogicky, ale bol aj vlastencom. Nikdy nepopieral, že je komunistom, správal sa tak, že bral na vedomie záujem ľudí.“
Čo bolo najťažším diplomatickým okamihom, aký ste zažili v Prahe?
„Najťažšie bolo, keď Alexander Dubček dostal na univerzite v Bologni v roku 1988 dok〜torát honoris causa a mal vycestovať. Vyrokovať víza pre neho bolo asi najťažším rokovaním, aké som absolvoval. Vyjednávania na politickej úrovni boli pre nás veľmi zriedkavé, vzťahy formálne, no prakticky okrem toho, že sme patrili k inému bloku, sme nemali s československými orgánmi žiadny problém.“
Stretli ste sa s niektorým z disidentov ešte pred zmenou?
„Áno, dva–či trikrát som sa stretol s Václavom Havlom a ďalšími jeho spolupracovníkmi. Stretol som sa aj s bývalým ministrom zahraničných vecí Hájkom. Mnohí z nich pracovali ako kuriči, hoci väčšina mala niekoľko doktorátov.“
Aký ste mali vzťah s Václavom Havlom?
„Havel nás nemal veľmi v láske. Myslel si, že máme málo kontaktov s disidentmi. A v podstate to bola pravda. Začali sme neskoro – keď som prišiel do Prahy, kontakty s disidentmi neexistovali. Až potom sme ich začali hľadať.“
mk
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
