BRATISLAVA. Bolo to jednoduché. Podľa teoretika socialistického realizmu Andreja Alexandroviča Ždanova musí umelecké dielo slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii, má ilustrovať len kladné stránky socializmu a kritizovať smie iba triednych nepriateľov.
Jasná estetická doktrína podľa očakávania dorazila zo Sovietskeho zväzu k nám hneď po druhej svetovej vojne a naplno udrela po roku 1948.
Umelecké päťročnice
Tvorbu v duchu tohto vzoru zabezpečovali nové, centrálne riadené umelecké zväzy. Požiadavky boli postavené jasne. Päťročnicové úlohy nie sú len úlohami robotníkov, roľníkov a úradníkov, ale sú a musia byť aj úlohami umelcov, píše sa v zborníku Slovenské výtvarné umenie na ceste k socialistickému realizmu z roku 1950.
„Ten aj jednoznačne rozlíšil, kto pochopil nový smer, a kto ostal formalistom," hovorí vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV Zuzana Bartošová. Podľa nej je pozoruhodné, že sa úlohy formulovať ideologické nároky ujali tí, čo to nemuseli, teda samotní výtvarníci, a nie teoretici a historici umenia.
„Pre toho, kto chcel vzdorovať, zostávala emigrácia alebo tvorba, ktorá nemohla byť zverejňovaná. Otvorený priestor mali autori, ktorí k socialistickému realizmu inklinovali už predtým, k nim sa postupne pridávala väčšina umelcov, navyše, veľkú šancu zrazu mali aj druhoradé talenty," hovorí estetik a spisovateľ Oliver Bakoš.
Zdegradované témy
Typickými témami sa stali budovanie socializmu, kult komunistickej strany, združstevňovanie, industrializácia, bratstvo so Sovietskym zväzom a nenávisť proti imperializmu, pričom zdegradované a sprofanované sa stali aj idey lásky k vlasti, k Bohu či túžby po mieri.
„Na jednej konferencii pripomenul spisovateľ Štefan Oľha výtvor nemenovaného talentovaného básnika katolíckej moderny," hovorí Bakoš. „Tie verše sú smiešne i smutné zároveň: Kdesi v diaľke vidím, / Stalin Krista zdraví. / Krista proletára. / Keby dnes žil Kristus, / bol by traktoristom. / S nami by si sadol za zelený stôl / na protest proti imperialistom."
Pravda, veľmi podobná bola vtedy aj tvorba oficiálnych predstaviteľov novej socialistickej literatúry na čele s Milanom Lajčiakom a jeho debutom Súdružka moja zem. Schematizmus neobišiel, samozrejme, ani ostatné druhy umenia, k najznámejším filmom patria napríklad Priehrada či Lazy sa pohli.
Smola výtvarného umenia
Vizuálne umenie je možné bez sprostredkovateľa prezentovať kdekoľvek, a tak sa stalo vďačným nástrojom na šírenie ideí socializmu. Preto podľa Bartošovej najviac na socialistický realizmus doplatilo práve výtvarné umenie. „Nie formou - fenomény oslavnosti a popisného naturalizmu boli prítomné aj v literatúre, a v hudbe zasa víťazila požiadavka melodickosti - ale zakorenením predsudku, že dielo má byť ako pohľad z okna, ako výrez videného."
Hoci už v druhej polovici 50. a najmä v liberálnejších 60. rokoch došlo k výraznému oslabeniu socialistického realizmu a tým aj k rozmanitým, pestrým a kvalitatívne vysokým umeleckým trendom a artefaktom, po okupácii sa prízrak jediného „správneho" umeleckého smeru opäť vrátil.
Už len čistá demagógia
„Zásadne však rozlišujem situáciu po vojne od tej, čo nastala v 70. a 80. rokoch," hovorí Bartošová. „Kým vtedy sa ľavicovo orientovaným umelcom mohli zdať požiadavky socialistického realizmu oprávnené, po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy muselo byť všetkým jasné, že ide o demagógiu."
O tom, že socialistický realizmus stál na vratkých teoretických princípoch a napriek zdanlivej jednoduchosti bola jeho definícia nejasná, vedeli všetci, vrátane tých, ktorí hrali túto povinnú hru. Pražský kunsthistorik Petr Nedoma sa vyjadril, že socialistický realizmus je všetko, čo v danej chvíli určil ústredný výbor komunistickej strany.
„Keďže tento smer vznikol na popretí princípov umeleckej a vedeckej skúsenosti, jeho teória bola vnútorne rozporná a prax sa zvrhla do podoby príkazov a zákazov," hovorí Bakoš. „Tie napáchali obrovské škody, pretože eliminovali tvorivého ducha, bez ktorého umelci, často aj doslovne, hynuli - ako napríklad filmár Elo Havetta."
Vystavovať alebo odstraňovať? Máme v tom zmätok
O tom, ako dnes zaobchádzať s dielami socialistického realizmu, by mali rozhodovať odborníci.
BRATISLAVA. Názory na to, či sa symboly totalitného obdobia majú zachovať na svojom mieste, odstrániť, alebo dokonca zničiť, sa vo verejnosti rôznia.
„Rozhodne nie som za to, aby sa ničili, treba ich zachovať ako dokument doby," hovorí Oliver Bakoš. „Každá nám nastavuje zrkadlo vždy aj iným spôsobom, než čakáme, napríklad vo filmoch vidíme, ako sa ľudia obliekali, rozprávali, vidíme ich sny i dobové predsudky."
Hoci si to nie vždy uvedomujeme, táto skúsenosť je cenná aj pre tých, čo komunistickú totalitu nezažili. „Po novembri ma navštívili priatelia z Anglicka, a keď som videl, ako sa pri gotických či barokových pamiatkach ošívajú, opýtal som sa ich priamo, či nie sú náhodou zvedaví viac na obdobie totality," spomína Bakoš. „S úľavou priznali, že sú na túto východnú exotiku priam vysadení."
Zuzana Bartošová hovorí, že problém symbolov totality v každej krajine riešia inak. „Niekde vytvorili skanzeny sôch, inde ich brutálne odstránili. My v tom máme zmätok. Súsošie Klementa Gottwalda a viaceré iné diela ľudia počas revolúcie odstránili, a pritom gýče tých istých autorov znovu staviame na piedestál. Príkladom je trebárs socha Jána Kulicha pred budovou Národnej rady."
Aj toto dielo (na snímke) je podľa nej vkusovo zakorenené v úpadkovom realizme socialistickej epochy, ktorý v mentalite publika i spoločenských špičiek pretrváva.
„Vytratila sa úcta k odbornému hlasu, hoci práve diskusia umenovedcov a historikov by mohla byť ukazovateľom, ako s týmito dielami zaobchádzať." Otázkou je, či by ju predstavitelia štátu a samosprávy rešpektovali, či sú mentálne pripravení zamýšľať sa nad týmto problémom a kultivovane ho riešiť. „V tomto smere však nevidím žiadnu perspektívu."
Obojaký Martin
V Martine bola popri festivale politickej piesne aj úplne opačná hudobná prehliadka.
BRATISLAVA. Svoju angažovanosť a oddanosť veci socializmu museli (hoci niektorí aj celkom radi) preukazovať aj speváci a hudobníci. Najmä pre začínajúcich umelcov bolo vystupovanie na najrôznejších konferenciách, zjazdoch a oslavách výročí vstupenkou na oficiálnu scénu, do sveta rozhlasu, televízie a nahrávacích štúdií.
Pravidelnou šancou, no pre mnohých aj nočnou morou, bol festival politickej piesne v Martine. „Nám to nehrozilo, nikdy sa nás ani nepokúšali pozvať," smeje sa Miloš Janoušek z pesničkárskeho združenia Slnovrat. Nečudo, texty jeho členov neboli o hrdinoch socialistickej práce ani o zlých imperialistoch, ale predstavovali vzácny závan slobodnej tvorby. O čo menej zaujímali organizátorov ideologického festivalu, o to väčšiu nevôľu vzbudzovali v schvaľovacích komisiách či dokonca v ŠtB.
„Paradoxom však je, že práve v Martine vznikol prvý slovenský folkový festival Folkfórum, kde sme si, samozrejme, schuti zahrali," hovorí Janoušek. A spolu s nimi aj mnohí iní „problémoví" speváci ako napríklad Pavel Dobeš či Vladimír Merta.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
