Plné regály boli len v známom televíznom seriáli Žena za pultom. Realita socializmu bola pustá.
BRATISLAVA. Pred obchodom, ktorý sa volal zelovoc, stáli ľudia v dlhom rade na banány či mandarínky. Záruku, že ich kúpia, nemali.
Za socializmu toho na pultoch chýbalo viac. Poradovník bol na autá. Čakalo sa na ne aj tri roky. Problémy boli s toaletným papierom. V dlhých radoch sa stálo na mäso. U mäsiara ste museli vziať, čo vám dali, ak ste nemali známosť. Kvalitné rifle boli vzácnosťou.
Socialistická ekonomika mala prívlastok nedostatková. Pod tovarmi, ktoré ľudia nepotrebovali, sa pulty prehýbali. Tie, ktoré chceli, chýbali. Tak vznikli pojmy ako úzkoprofilový tovar či podpultový predaj.
Skrytá inflácia Prečo to nefungovalo
nízka produktivita práce, neefektívne centrálne plánovanie a riadenie, nemohlo sa slobodne podnikať, vyrábalo sa na sklad bez prieskumu trhu, deformované ceny často neodrážali ani výrobné náklady, zdravé podniky dotovali stratové a neefektívne firmy, neexistovala konkurencia, každý bol zamestnaný bez ohľadu na to, či jeho miesto bolo potrebné, priemysel bol náročný na suroviny a energie, s nízkou pridanou hodnotou, väčšina podnikov málo investovala, v niektorých sa používali desaťročia staré stroje.
Bývalý režim sa hrdil, že nepozná infláciu. Index maloobchodných cien v roku 1976 vzrástol o vyše deväť percent, uvádza učebnica politickej ekonómie. Nie medziročne, ale v porovnaní s rokom 1968. Zhruba jednopercentná ročná inflácia však bola chimérou. Ceny väčšiny tovarov boli síce nízke, no bola tu takzvaná skrytá inflácia.
„Ľudia vytvorili vlastnú cenovú politiku. Vyrovnávali dopyt a ponuku spotrebou času, napríklad niekoľkohodinovým čakaním v rade alebo korupciou,“ vysvetľuje Jozef Kučerák, podpredseda slovenskej vlády pre ekonomiku, ktorá vzišla z prvých volieb po roku 1989.
Ako to fungovalo? Takmer 30 rokov stará spomienka Ondreja zo Žiliny na kúpu bicykla Favorit pre jeho syna to dokumentuje celkom presne. „Kamarát mal známeho vo veľkoobchode v Žiline. Ten vyexpedoval Favorit do predajne, ale tam už neprišiel, rovno z veľkoobchodu som ho vzal ja. Predajni sme poslali len peniaze.“
Vedúci predajne sa sťažoval, no hlavný dispečer mu povedal, aby bol ticho, lebo už nedostane ani jeden Favorit. Bicykel stál zhruba 1500 korún. Skutočná cena bola o stovku vyššia. Ondrej ju dal za pomoc známemu a ten z nej dal päťdesiat šéfovi. Skrytá inflácia.
Oficiálne ceny tovarov štát držal roky prakticky na tej istej úrovni. Platy a dôchodky síce veľmi mierne, ale predsa stúpali, no produktivita práce postupne padala. Peňazí v ekonomike bolo viac ako tovarov a služieb. V normálnej ekonomike by z toho bola inflácia. Takou socialistická ekonomika, ktorá trpela nedostatkom potrebných tovarov a služieb, nebola.
Plánovala strana „Štát vytlačil viac peňazí, ako bolo tovarov v ekonomike. Vytvárala sa tak ilúzia bohatstva. Ľudia mali pocit, že sú bohatí, keď mali peniaze na vkladných knižkách, ale tie sa reálne nedali minúť,“ povedal ekonóm SevisBrokers Vladimír Baláž.
Deformácie vznikali preto, že komunistická strana riadila celú ekonomiku. Na základné otázky ekonómie: čo, ako a pre koho vyrábať, neodpovedal trh, teda výrobcovia a spotrebitelia, ale riešil ich štát z jedného centra. A to nebolo len v Prahe či Bratislave.
„Absolútnou prioritou bolo napĺňanie politických zámerov socialistického štátu, ktoré museli byť v súlade so záujmami Moskvy,“ píše vo svojej analýze historik Miroslav Londák.
O cenách rozhodovali na štátnych cenových úradoch ľudia, ktorí často ani nepoznali výrobky, ktoré oceňovali. Podniky zasa nevedeli, čo je to zisk. Vyrábali, aby splnili plán. Výroba bola dôležitejšia ako predaj. „Frimy nemali možnosť rozhodovať o investíciách alebo o výrobnej náplni, o tom rozhodoval Ústredný výbor komunistickej strany,“ hovorí ekonóm SAV Viliam Páleník.
Chudoba: Bola to bieda Zjazd strany napríklad určil zásadný program – rozvoj strojárenstva. Plánovacia komisia naplánovala, čo treba vyrobiť, koľko toho má byť a investície do odvetvia. A cenový úrad určil ceny tak, aby sa to vybilancovalo.
Takmer celý zisk odvádzali podniky do štátneho rozpočtu a boli rady, keď sa im z toho vrátila aspoň desatina. „Bola to veľká bieda, z malých prídelov sme nemohli myslieť na technický rozvoj,“ spomína Štefan Chudoba, ktorý stál na čele Bratislavských automobilových závodov.
Z úrovne Rakúska sme za štyridsať rokov veľmi spadli
O plánovanom hospodárstve a jeho zlyhaní hovorí ekonóm JOZEF KUČERÁK, bývalý vicepremiér pre ekonomiku, neskôr podnikateľ, dnes už dôchodca.
Ústredný výbor komunistickej strany a plánovacia komisia rozhodovali, kde, čo, ako a pre koho sa bude vyrábať. Prečo to nefungovalo?
Hospodárske plány sa neprispôsobovali potrebám občanov, ale podnikov. S iróniou sme hovorili, že sa splnil plán výroby rušňov, ale bol nedostatok chleba či mlieka. V obchodoch a na skladoch fabrík ležalo množstvo nepredaných a nepoužiteľných výrobkov. Neustále sa vyrábali bytové jadrá, ktoré sa rozpadávali na otvorených priestranstvách, pretože panelové domy sa už takmer nestavali. Podniky neboli odmeňované podľa toho, koľko predali, ale podľa vyrobenej produkcie.
Aj ceny výrobkov určovali úradníci.
Cenový úrad určoval cenu každého výrobku. Neplatili dopyt a ponuka. Cena nebola signálom pre podnik, že určitého tovaru treba vyrábať viac, iného menej a niektoré by sa nemali vyrábať vôbec. Mal som kolegu, ktorý prišiel do výskumu z cenového úradu, kde sa zaoberal určovaním cien zubných kefiek a pást. Každú z tých, ktoré mali ísť na trh, si vzal a skúmal, aká by mohla byť cena. Človek, ktorý nebol vo výrobe, určoval ceny. K výrobku mal od podniku návrh cenovej kalkulácie, no bolo len na jeho uvážení, či tú cenu schváli. Ak usúdil, že niektorá kefka vyzerá lepšie, zakalkuloval jej vyšší zisk a zvýšil cenu. To bolo úplne pomýlené.
Aké to malo dôsledky?
Ľudia si vytvárali vlastnú cenovú politiku. Vyrovnávali dopyt a ponuku spotrebou času alebo korupciou, podplácaním. Keď chcel niekto získať lacné a dobré mäso na víkend, musel si privstať ráno alebo musel nájsť niekoho, kto má známeho mäsiara, aby mu mäso predal zad〜nými dverami. To sa týkalo aj chladničiek, rádií, televízorov a iných výrobkov.
Tým sa zvýšila aj skutočná cena výrobkov.
Áno, cena sa dostala na rovnovážnu hladinu s dodatkovými komoditami, ktoré bol spotrebiteľ ochotný obetovať: časom alebo recipročnou službou. Mäsiar dával susedovi mäso a sused mäsiarovi vybavil devízový prísľub, poukaz na auto alebo prijatie syna do školy. Tak sa cez tieňovú ekonomiku dostávali pokrivené ceny na úroveň rovnovážnych cien.
Komunisti vedeli, že ekonomika zaostáva, hoci o tom nahlas nehovorili. Prečo sa neujal zámer reformy socialistického plánovania dlhoročného šéfa federálnej vlády Ľubomíra Štrougala?
Zaostávanie voči západným krajinám sa v rokoch socializmu neustále prehlbovalo. Po roku 1945 sme mali porovnateľnú ekonomickú úroveň s Rakúskom. Keď sme vo výskumnom ústave okolo roku 1972 vypracovali porovnávaciu štúdiu, koľko práce bolo potrebné vynaložiť na nákup určitého koša výrobkov a služieb u nás, v Rakúsku a v ďalších západných krajinách, tak rozdiely už boli obrovské. Na zásah straníckych funkcionárov sa to zverejniť nesmelo, muselo sa to založiť do šuplíka. Podobným plánom, ako mal Štrougal, sme vo vedeckej obci nevenovali veľkú pozornosť, považovali sme ich za stranícku agendu. Neboli to zmysluplné snahy o reálnu zmenu, ale len kozmetické úpravy. Ochota prejsť na trhovú ekonomiku nebola.
Ľuboš Jančík
Západ už videli v rozklade
BRATISLAVA. Kapitalizmus to už má spočítané, písali v časoch socializmu propagandisti aj socialistickí ekonómovia. Len nevedeli presne odhadnúť, kedy si ľudia zo západnej Európy, z USA a ostatných „imperialistických“ krajín povedia dosť.
„Imperializmus vstúpil do obdobia svojho úpadku a zániku. Nezadržateľný rozklad zachvátil kapitalizmus od základov až po jeho vrchol: jeho hospodárske a štátne zriadenie, politiku a ideológiu,“ píše sa v Politickej ekonómii z roku 1978.
Prednášali z nej na známych večerných univerzitách marxizmu-leninizmu. „Zostrovaním a prehlbovaním protirečení vývoja imperializmu a postupným oddeľovaním jednotlivých krajín od sústavy svetového kapitalizmu bude dochádzať k teritoriálnemu a ekonomicko-politickému rozširovaniu socializmu vo svete,“ učili sa dospelí študenti.
Správy z tlače z obdobia tesne pred rokom 1989 ukazoval, že upadá socializmus. „Harmanecké papierne ešte stále na horný koniec nášho tela zabúdajú,“ písal Večerník v marci 1989 a pokračoval. „Z papierových vreckoviek sa stal, vlastne už roky je, úzky profil. Rozhodne užší ako medzera v harmaneckých plánoch výroby.“ O sedem mesiacov a jedenásť rokov po vydaní Politickej ekonómie sa režim zrútil. Ale nie ten kapitalistický. Ľuboš Jančík
Beata
Balogová
