Štát terorista zabíjal a unášal aj vlastných

Česi a Slováci z vlasti utekali v troch vlnách. Komunisti nedali emigrantom pokoj ani za hranicami.

Na hraniciach sa krátko po invázii spojeneckých vojsk v auguste 1968 vytvorili dlhé rady. Tisíce občanov Československa opustili svoju krajinu.(Zdroj: ARCHÍV ČTK)

KOŠICE. Veľká hospodárska kríza v roku 1929, komunistický puč v roku 1948 a okupácia Československa o dvadsať rokov neskôr. Tri vlny emigrácie sa prehnali krajinou a dejinami Čechov a Slovákov.

Cesta za slobodou

Dodnes nikto presne nezrátal počet emigrantov, ktorí opustili svoje domovy v nádeji, že za hranicou nájdu slobodu, bezpečie, prácu, lepší život, uniknú prenasledovaniu. Dodnes nejestvuje žiadna ucelená štúdia o československej emigrácii.

Emigranti
  • k 26. máju 1970 bolo v zahraničí takmer 68-tisíc československých občanov
  • z toho 12-tisíc Slovákov
  • do novembra 1989 z krajiny podľa odhadov odišlo 150-tisíc ľudí
  • najviac po roku 1968 išli do Švajčiarska (13­tisíc), Kanady (12­tisíc), Rakúska (10­tisíc), Nemecka (deväťtisíc).
Zdroj: ÚPN

„Je to pole neorané. Československá emigrácia je nesmierne rozsiahla téma," povedal riaditeľ sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa Ľubomír Morbacher.

Po takzvaných ekonomických emigrantoch, ktorí sa v čase veľkej hospodárskej krízy sťahovali za prácou najmä do USA, „Víťazný február" a komunistický teror vyhnal z domovov politické špičky opozície, podnikateľov i živnostníkov.

Najväčšia emigračná vlna však zasiahla Československo po 21. auguste 1968. Nový domov v exile hľadali desiatky tisíc Čechov a Slovákov

Podľa archívov Ústavu pamäti národa predbežné odhady Federálneho ministerstva vnútra ČSSR z 26. mája 1970 hovorili, že sa v zahraničí sa k tomuto dňu zdržiavalo takmer 68-tisíc československých občanov, z toho takmer 12-tisíc Slovákov. Do tohto počtu neboli započítané osoby, ktoré vycestovali do Juhoslávie, alebo cez Juhosláviu do Bulharska.

Celkovo do Novembra 1989 opustilo republiku podľa odhadov približne 150-tisíc ľudí.

ŠtB v akcii

Každý emigrant, ktorý od roku 1948 opustil republiku, bol pre bývalý režim zradcom, nepriateľom štátu, potenciálnym záškodníkom. Nie všetci ľudia, ktorí sa rozhodli odísť za slobodou, unikli komunistickému teroru, prenasledovaniu, špicľovaniu.

Cieľové krajiny emigrantov

Počet emigrantov z roku 1968 podľa cieľovej krajiny (odhady):

  • Švajčiarsko (13 000)
  • Kanada (12 000)
  • Rakúsko (10 000)
  • Nemecko (9000)
  • Izrael (3500)
  • Austrália (3100)
  • USA a Taliansko (po 2000)

(Zdroj: Ústav pamäti národa)

Komunistická strana prostredníctvom Štátnej bezpečnosti mala svoje chápadlá aj v zahraničí. Agenti a spolupracovníci prenikali do štruktúr exilu, zhromažďovali informácie o emigrantoch, krajanské spolky a centrály boli prešpikované špiónmi a konfidentmi.

Najsledovanejšie boli exilové médiá Hlas Ameriky a Slobodná Európa, redakcie Listov v Ríme, ktorú riadil Jiří Pelikán, Svedectva so šéfredaktorom Pavlom Tigridom, ale aj Svetový kongres Slovákov či ďalšie centrá komunistického odboja a nositelia jeho myšlienok.

„Štátna mašinéria neváhala použiť ani najdrastickejšie metódy - únosy nepohodlných ľudí a dokonca vraždy," hovorí Ľubomír Morbacher. Štátny terorizmus naplno fungoval za hranicami najmä po prevzatí moci komunistami.

Štátny terorizmus

Archívy Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe obsahujú dokumenty, ktoré naznačujú, že na atentáte na predsedu Slovenskej národnej rady v exile, veľvyslanca Slovenského štátu v hitlerovskom Nemecku Matúša Černáka sa mohla podieľať Československá rozviedka

Opustenie republiky
  • Kto bez povolenia opustí územie republiky, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov, alebo nápravným opatrením, alebo prepadnutím majetku.
  • Rovnako sa potresce československý občan, ktorý bez povolenia zostane v cudzine.
  • Kto čin uvedený v odseku 1 alebo 2 zorganizuje, alebo kto cez hranice prevedie skupinu osôb alebo opätovne prevádza osoby, ktoré bez povolenia opúšťajú územie republiky, potresce sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov alebo prepadnutím majetku.

Paragraf 109 Trestného zákona, účinný od 30. 12. 1969. Zrušený bol v roku 1990

Černák zahynul v Mníchove 5. júla 1955. Na pošte si prevzal balíček, ktorý hneď otvoril. V zásielke bol nástražný výbušný systém. Atentát si vyžiadal aj ďalšie dve obete, dvadsať ľudí bolo zranených.

Pozornosti režimu neušiel ani jeden z hlavných predstaviteľov protikomunistického odboja Jozef Vicen. Po vojne emigroval do Rakúska, kde založil Bielu légiu. Členovia hnutia odporu pomáhala ľuďom pri útekoch z Československa a prostredníctvom vlastného vysielača prinášala obyvateľom Československa informácie zo zahraničia.

Vicena uniesli v roku 1957 pod vplyvom omamných látok do Československa, kde ho odsúdili na 25 rokov väzenia. Po Pražskej jari v roku 1968 ho pustili na slobodu. Zomrel 20. septembra minulého roku v Plzni.

Atentát sa pokúsila tajná služba spáchať aj na niekdajšieho ústredného riaditeľa Československej televízie a po odvolaní z funkcie kultúrneho atašé na veľvyslanectve v Ríme Jiřího Pelikána. V novembri 1969 požiadal o azyl v Taliansku. Atentát naňho spáchali 6. septembra 1975. V predvečer svojich narodenín dostal balíček, ktorý obsahoval knihu. Keď ju otvoril, vyšľahli z nej plamene. Len vďaka opatrnosti sa mu nič nestalo.

Mňačko odišiel do exilu trikrát

mnacko.jpg„Červenému Hemingwayovi" otvorili oči až sovietske tanky v Československu.

Do jednej tašky vložil holiaci strojček a niekoľko kníh obľúbených autorov. Zobral si aj päť svojich kníh (Marxova ulica, Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže, Ako chutí moc a Smrť sa volá Engelchen). Jeho budúca manželka si do ďalšej tašky nahádzala spodnú bielizeň a do druhej ruky schytila kabelku. Potom zavolal taxík a bez zbytočných slov taxikárovi povedal: K rakúskej hranici! Tak popisuje spisovateľov odchod do exilu Jozef Leikert v knihe Taký bol Ladislav Mňačko.

Liečba šokom

Novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko opustil Československo 28. augusta 1968.

Rozhodnutie mimoriadne rozporuplnej, no nesporne jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry a žurnalistiky odísť do rakúskeho exilu zaskočilo jeho čitateľov, fanúšikov, priateľov i nepriateľov. Presvedčený komunista, no zároveň nekompromisný kritik mocipánov bývalého režimu, znovu, tentokrát definitívne odchádzal.

„Invázia bola preňho šokom. Ale ako sám prehlásil, august 1968 bol predsa len na niečo dobrý: Navždy som sa vyliečil z ilúzií o priateľstve a spojenectve so Sovietskym zväzom," hovorí básnik, spisovateľ, historik, publicista a univerzitný profesor Jozef Leikert, autor biografie Taký bol Ladislav Mňačko.

Mňačkovci si neskôr postavili menšiu vilku neďaleko hraníc s Československom. Reakcia režimu bola hysterická. Mňačka zbavili občianstva, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.

Červený Hemingway

Exil v Rakúsku nebol Mňačkovým prvým dobrovoľným odchodom z republiky. Večný rebel, ktorého vydavatelia na západe propagovali ako „červeného Hemingwaya", odišiel v roku 1967 do Izraela.

„Zásadne nesúhlasil s politikou vtedajšieho vedenia strany a štátu, ktorá bola namierená proti Izraelu. A nahlas to dával najavo," uvádza Leikert. Orgány Československej socialistickej republiky zbavili spisovateľa štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ.

Napriek tomu sa po niekoľkých mesiacoch rozhodol vrátiť. Návrat do vlasti v marci 1968 bol bombou. Spisovateľ jednoznačne dal najavo, že verí novému vedeniu na čele s Alexandrom Dubčekom a „socializmu s ľudskou tvárou". Reformisti mali skvelú reklamu zadarmo.

„Samozrejme, Mňačko si uvedomoval riziká, aj keď bol vo svojom vnútri dobrodruhom. Po uvoľnení, ktoré priniesla Pražská jar, veril, že sa mu nič nemôže stať," hovorí Leikert.

Štekot spoza hraníc

Spisovateľ a búrlivák nemohol tušiť, že doma pobudne tak krátko. 21. augusta 1968, v deň invázie, podpísal v priestoroch Zväzu slovenských spisovateľov spolu s Ladislavom Novomeským, Miroslavom Válkom, Vojtechom Mihálikom a ďalšími literátmi protest proti okupácii.

„Noc pred 28. augustom strávil v uliciach Bratislavy. Zvádzal sám so sebou tvrdý boj. Miloval svoj národ, domovinu. Obával sa, že ho Rusi zatknú. Chvíľu posedel na lavičke v parku, kde kedysi stála socha Stalina. Na rozpadávajúci sa podstavec ktosi kriedou napísal: Proletári všetkých krajín, spojte sa, lebo strelím. To rozhodlo," približuje ťažké rozhodovanie spisovateľa autor životopisu.

Do Rakúska odchádzal s vedomím, že domov sa zrejme nikdy nevráti. A roky normalizácie to v ňom len utvrdzovali.

„Na požiadanie napísal zopár vecí pre Slobodnú Európu. Vrátili mu ich, že by mal byť ostrejší. Odmietol. Nebude štekať spoza hraníc."

Tretí exil

Potom napísal list Husákovi. Žiadal ho, aby umožnil jeho svokre, 78-ročnej manželke národného umelca Ivana Kraska, presťahovať sa k nim do Rakúska. Keď Husák neodpovedal (na podobný list nereagoval ani prvý tajomník ÚV KSS Jozef Lenárt), obrátil sa na veľvyslanca Československa vo Viedni.

„Upozornil ho, že ak starú pani nepustia, bude držať hladovku pred ambasádou. Komunisti si nemohli taký škandál dovoliť. A tak sa mohla svokra presťahovať," uvádza Leikert.

Prišiel November 89. Ladislav Mňačko neváhal ani chvíľu. Začiatkom roku 1990 predal dom v Rakúsku a vrátil sa domov. Natrvalo...

„Plánovali kúpiť vilu po Ivanovi Kraskovi v Piešťanoch alebo postaviť si vedľa nej svoju. Ani jedno, ani druhé sa im nepodarilo. A keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval. Tentokrát do Prahy. Definitívne, navždy," hovorí Leikert.

Ladislav Mňačko však ani teraz nedokázal pretrhnúť pupočnú šnúru, ktorá ho spájala s jeho milovaným Slovenskom. Začiatkom roka 1994 navštívil Bratislavu a Stupavu, kde mu náhle prišlo nevoľno. O pár dní - 22. februára zomrel v nemocnici v Ružinove. Zlyhalo mu srdce.

Mikuláš Jesenský
Nový život za hranicami bola výzva
Košičana Dušana Šimka zastihli okupačné vojská 21. augusta 1968 v Bratislave. Študent druhého ročníka geológie a mineralógie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského dlho neváhal. Pocit bezmocnosti a poníženia urýchlil jeho rozhodnutie. Necelé tri týždne po invázii zbalil svoj kufrík a odišiel. Docent pôsobiaci na Univerzite v Bazileji, novinár a spisovateľ je jedným z približne pätnásťtisíc Čechov a Slovákov, ktorí sa po okupácii Československa rozhodli hľadať svoj nový domov vo Švajčiarsku.

Z Československa ste emigrovali ako 23-ročný študent. Ako sa zrodil nápad opustiť republiku?

„Emigrovať som sa definitívne rozhodol keď som zistil, že môj učiteľ na fakulte doktor Ivan Kupčík odišiel do Göttingenu, kde sa pozdnejšie stal profesorom mineralógie. Československo som opustil 8. septembra 1968. Motívov bolo viacej. Ale prevládali oprávnené obavy z politického postihu odporcov režimu a z uzavretia hraníc. Ďalší vývoj mi dal, žiaľ za pravdu."

Ako ste sa do Švajčiarska dostali?

„Z Bratislavy som odišiel do Juhoslávie, kde žila moja stará matka. Vo Vojvodine máme veľkú rodinu zo strany mojej nebohej mamičky. Presviedčali ma, aby som tam ostal, ale ja som sa pobral ďalej cez Rakúsko do švajčiarskeho pohraničného mestečka Buchs. A odtiaľ ma už študentský výbor Univerzity v Bazilej navigoval ďalej."

Emigranti často trávili dlhé týždne a mesiace v zberných táboroch. A mnohí sa dodnes cítia v exile ako cudzinci...

„Musím zdôrazniť, že pravdepodobne žiadna emigračná vlna nebola vo Švajčiarsku prijatá s takými sympatiami a prejavmi solidarity ako Česi a Slováci v roku 1968. Na nás, exulantov z bývalého Československa, sa nikto nepozeral zvrchu. Toto zvyknú robiť obvykle len zakomplexovaní a obmedzení ľudia."

Slobodné rozhodnutie občana odísť do inej krajiny kvalifikoval bývalý režim ako trestný čin. Boli ste aj vy odsúdený?

„Ako mnohí iní emigranti, aj ja som bol stíhaný za trestný čin opustenia republiky podľa paragrafu 109, odstavec 2 trestného zákon. Pochopiteľne, štát mi odobral občianstvo."

Režim sa kruto mstil na aj príbuzných. Ako to bolo vo vašej rodine?

„Horší bol postih mojej rodiny doma v Košiciach - , otec, primár chirurgie dočasne stratil miesto, rodinní príslušníci absolvovali opakované vyšetrovania a výsluchy na štátnej bezpečnosti..."

V druhej polovici osemdesiatych rokov umožnil Husák odsúdeným emigrantom požiadať o vrátenie občianstva. Podmienkou bolo zaplatenie nákladov na štúdiá, ktoré absolvovali vo vlasti. Ako reagoval exil vo Švajčiarsku?

„Husákova cynická „amnestia" bola premysleným ťahom komunistickej propagandy. Exil to zväčša odsúdil. Podaktorí sa aj „vykúpili" len aby mohli navštevovať svojich blízkych doma. Pochopiteľne, dnes pri spätnom pohľade sa to nikomu nedá vyčítať. Nezabudnime, žer napríklad svetoznámy režisér, emigrant Miloš Forman, natáčal za normalizácie svoj skvelý film Amadeus v Prahe..."

Štátna bezpečnosť prostredníctvom agentov a konfidentov, ktorí prenikli do štruktúr exilu, sledovala emigrantov. Zohrala táto skúsenosť nejakú úlohu pri písaní zatiaľ vášho posledného diela Gubbio s podtitulom Kniha udavačov (Vydavateľstvo Edition Ryba, 2009)?

„Moja najnovšia slovenská próza sa zaoberá fenoménom udavačstva, ktorý je akousi konštantou našich európskych dejín. Šesť príbehov, ktoré siahajú od polovice devätnásteho storočia až po súčasnosť, má čiastočne reálny základ. Napríklad sledovania ruského anarchistu Nikolaja Nečajeva, alebo Smetanovho libretistu Karla Sabinu, ktorý bol c.k. policajným agentom a udával rôznych ľudí z vlasteneckých kruhov. Iné kapitoly sa viažu na paradigmatické prípady udavačstva, špicľovania a konfidentstva.

Koniec koncov tajné služby sú znakom moderny. Francúzska revolúcia na jednej strane a povedzme rakúsko-uhorská byrokracia, spolu s „láskou ku štatistike" stáli pri kolíske vzniku inštitucializovaného sledovania a registrovania štátu nebezpečných osôb. Najvyšší stupeň kontroly jednotlivca ale dosiahli totalitné režimy v období fašizmu a komunizmu. Štyri kapitoly mojej knihy, ktoré sa odohrávajú cez Druhú svetovú vojnu v Novom Sade, Košiciach, Viedni a Zürichu, zachytávajú smutné príbehy obetí systematického nacistického či komunistického teroru a prenasledovania."

V roku 2003 vyšla v nemčine vaša kniha rozhovorov Exil in Basel, ktorá je akousi sondou do mohutnej emigračnej vlny Čechov a Slovákov po roku 1968 vo Švajčiarsku. Sú to rozhovory s úspešnými ľuďmi, ktorí sa dokázali v zahraničí uchytiť...

„Rozhovory s exulantami som viedol v slovenčine a češtine a preklad mal švajčiarskej verejnosti priblížiť osudy mojich krajanov. Kopa ľudí na Slovensku má skreslené názory na poaugustovú emigráciu, ktorá sa zásadne odlišovala od tej predošlej povojnovej. Mimochodom, aj preto by som bol rád, keby kniha vyšla v slovenčine. Do emigrácie v šesťdesiatom ôsmom odišli hlavne mladí ľudia s odborným, alebo vysokoškolským vzdelaním. Pracovný trh na Západe bol vtedy otvorený a nebolo ťažko si nájsť pracovné miesto. My, vtedajší študenti, sme štúdium na švajčiarskych univerzitách vnímali ako pozitívnu výzvu. Nálada bola skôr optimistická. To, pravdaže, nevylučovalo príležitostnú nostalgiu a túžbu za domovom a blízkymi."

Kedy ste sa prvýkrát po emigrácii dostali do Československa?

„Bolo to začiatkom roku 1990. Domov som nemohol chodiť kvôli mojej dlhoročnej publicistickej činnosti v zahraničných médiách ako Neue Zürcher Zeitung, Tages Anzeiger alebo Rheinischer Merkur. Prispieval som aj do kultúrnych relácií Rádia Slobodná Európa a Deutschlandfunku a exilových periodík ako parížske Svědectví, alebo kolínsky Obrys."

Dodnes si mnohí ľudia na Slovensku myslia, že odísť do exilu bolo jednoduchšie ako ostať doma a znášať všetky dôsledky komunistického režimu...

„Nechcem porovnávať. Odísť do exilu, či ostať doma, bolo nanajvýš osobné rozhodnutie."

V roku 1991 ste presadili, aby po Prahe aj v Bratislave vznikla pobočka švajčiarskej nadácie Pro Helvetia, ktorá podporila rôzne kultúrne projekty v sume 100 miliónov korún z peňazí daňových poplatníkov vo Švajčiarsku. Napriek tomu vás exminister kultúry Dušan Slobodník označil za jedného z nepriateľov Slovenska. Ako ste reagovali?

„Ku výroku nebohého pána ministra nemám čo by som dodal... Ja som prišiel v roku 1991 do Bratislavy a Prahy s tým, že som mal v priebehu šiestich mesiacov ako riaditeľ etablovať túto švajčiarsku kultúrnu nadáciu. Úlohu som splnil. Myslím si že naša činnosť bola úspešná vždy konzekventne v prospech slovenských umelcov."

Čo pre vás znamená November 89?

„Po desaťročiach „reálneho socializmu" neočakávanú zmenu politických pomerov. Spoločenský marazmus a múr zdanlivej pasivity na Slovensku padol. Spm presvedčený, že November 1989 má rozhodujúci význam pre našu spoločnosť."

V roku 1989 si ľudia v Československu úprimne želali pád režimu. Na rozdiel od vás a od desiatok tisícok emigrantov nemuseli opustiť svoje domovy, najbližších príbuzných, priateľov, známych, sloboda prišla za nimi. Ako si vysvetľujete, že dvadsať rokov po páde komunizmu stále viac ľudí s nostalgiou spomína na časy minulé?

„Nielen Slovenská republika, ale aj iné postsocialistické štáty v EU bojujú s podobnými problémami, akými sú napríklad nezmenená sociálna mentalita, pretrvávanie časti elít bývalého režimu v hospodárskej a politickej sfére, únava z volieb, korupcia a populizmus..."

Kde je dnes váš domov?

„Ak mi dovolíte zažartovať: V zime v košickej kaviarni Slávia a v lete na košickej plavárni - pokiaľ je otvorená. Som Košičan a rodné mesto je akýmsi Archimedovým bodom môjho života..."

dur.jpg

Proti invázii z roku 1968 protestovali aj študenti
v Bazileji. Dušan Šimko (vľavo) s dramatikom Friedrichom Dürrenmattom. FOTO – KURT WYSS

Mikuláš Jesenský

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  2. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  8. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  9. Inteligencia vo všetkom
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  1. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  5. BILLA a Jamie Oliver pozývajú deti do zázračnej záhradky!
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Odšťavovač s veľkým plniacim otvorom? Nenachytajte sa!
  8. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  10. Apartmány s výnosom až 4% v lyžiarskom stredisku Obergurgl
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 23 742
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 054
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 7 938
  4. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 7 117
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 4 997
  6. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 780
  7. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 3 050
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 2 435
  9. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 843
  10. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 824

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Danko chce obmedziť strany, súperov neodradil

Z SNS nepovedali, či pravidlo bude platiť aj pre registrované strany.

ŽENA

Titul baby friendly má už len jediná slovenská nemocnica

Ak chcú byť pôrodnice priateľské k deťom, musia prejsť recertifikáciou.

KOMENTÁRE

Únik z lopaty

Keby bol v druhom kole Mélenchon, zjednotenie by sa dosahovalo oveľa zložitejšie.

Neprehliadnite tiež

Pojednávanie s bossom nitrianskeho podsvetia opäť zrušili

Tento rok sa termín procesu z rozličných dôvodov zrušil už tri razy.

Dubačová žiada zvážiť kanál verejnoprávnej televízie pre Slovákov vo svete

Slováci žijúci v zahraničí by podľa nej nemali prísť o možnosť sledovať vysielanie domácej verejnoprávnej televízie.

Matovič chce odvolať Danka, nariadil kontrolovať listy poslancov

Obyčajní podávajú trestné oznámenie pre porušenie listového tajomstva.

V minulom roku obvinili z trestných činov 109 policajtov, dva prípady sa týkali vraždy

Najviac trestných činov patrilo do kategórie proti poriadku vo veciach verejných.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop