Závidela som svojej židovskej kamarátke, že cez vojnu nesmela chodiť do školy a preto mala domáceho učiteľa, rozpráva pre SME.sk o svojom živote vynikajúca prekladateľka kníh z ruštiny a redaktorka Viera Hegerová.
Kým bol váš otec?
Pochádzal z deväťdetnej železničiarskej rodiny. Študoval na Evanjelickom učiteľskom ústave v Prešove. Po maturite sa na základe konkurzu stal učiteľom v evanjelickej dedinke Horná Mičiná. Učiteľ bol zároveň aj organistom v kostole. Organoval celý svoj produktívny život, no z učiteľských služieb ho roku 1949 náhle prepustili „do výroby" a k svojmu povolaniu sa už nikdy nemohol vrátiť. To je však už iná kapitola.
K nej ešte dôjdeme. Aké ste mali detstvo?
Také milé dedinské. Po vonku som chodievala bosá, lebo tak chodili aj ostatné deti a mne to bolo príjemné. Pásla som s nimi husi, kravy. Bývali sme priamo v škole, v učiteľskom byte. Dá sa povedať, že do školy som začala chodiť ešte v čase, keď som liezla štvornožky. Stačilo prejsť cez pitvor a bola som v triede. Keď som mala štyri roky, naši nečakane zistili, že plynulo čítam.
Ako na to prišli?
Zrazu som prečítala niečo z novín.
Nikto vás to neučil?
Nie, ani nebolo treba. Odmalička som predsa celé dni trávila v školskej triede s ostatnými žiakmi. Stačilo počúvať. Šlo o takzvanú jednotriedku, do ktorej chodili deti od prvej po ôsmu triedu, teda od šesť do štrnásť rokov.
Ako pozerali ostatné deti na učiteľskú dcéru? Deti z rôznych sociálnych vrstiev si vedia veľmi ublížiť aj dnes.
V tomto smere to išlo bez problémov. Bola som pre nich len obyčajná Viera zo školy, kamarátili sme sa. Tá dedina nebola vyslovene chudobná ani bohatá, žilo sa v nej tak... stredne.
Dedina bez chudoby?
Existoval tam jeden veľkostatok, na ktorom pracovali aj bíreši, tí boli chudobnejší. V samotnej dedine sa však nikto výrazne nevyčleňoval. Medzi deťmi nevznikali žiadne triedne rozdiely, aspoň o nich neviem.
Vo viere panovala tolerancia
Staršia generácia dnes často hovorí, že vzťahy na dedinách boli kedysi družnejšie. Je to mýtus alebo pravda?
Ľudia v takej stredoslovenskej dedine sa predovšetkým riadne nadreli. Pracovali na svojich menších či väčších políčkach, vôbec si nespomínam na nejaké závažné nepriateľstvá medzi rodinami. Neostával na ne čas. Nebola to ani nejaká zaostalá dedinka, keďže sa nachádzala blízko mesta.
Nespomínali sme vašu mamu.
Otec prišiel do dediny roku 1920, ženil sa však až roku 1933 ako starý mládenec, po tridsiatke.
Dnes je to, naopak, bežné. Čo robila mama?
Tiež bola učiteľka, pôsobila v susedných dedinkách. Otec bol tak trochu samotár, introvert. Jeho svetom boli knihy, ktorých mal neúrekom. Bol veľmi vzdelaný, ovládal cudzie reči, dokonca aj ruštinu. V škole začínal za Rakúsko-Uhorska, končil za prvej republiky. S mamou mali štyri deti, ale malá sestrička zomrela, keď mala rok. Ja som bola najstaršia.
Možno ešte treba uviesť, že rodičia zohrali veľkú úlohu pri skultúrňovaní dediny. Učitelia vtedy nielen učili, ale aj nacvičovali divadlo, pripravovali rôzne slávnosti, učili deti recitovať, spievať, tancovať. Rodičia sa v nedeľu poobede vybrali na prechádzku po dedine, začali na hornom konci a pristavili sa pri ľuďoch sediacich na podstení, podebatovali si. Obyvatelia mali pred otcom veľký rešpekt, vážili si ho.
Taký honor prináležal obvykle trom pozíciám - farárovi, učiteľovi a lekárovi.
Aj notárovi. Inak, spomínala som, že šlo o evanjelickú dedinu, dokonca taká bola celá dolina, ale nesmiem zabudnúť, že u nás existoval aj katolícky kostol s farárom, do ktorého chodili katolíci z okolitých dedín. Priamo v dedine ich nebolo veľa, väčšinou to boli bíreši. Z hľadiska viery teda panovala tolerancia.
Mladším pripomeňme, že bíreši boli nádenníci na veľkostatkoch.
Áno, šlo o chudobných ľudí, ktorí prišli z iných krajov a zamestnali sa na Herritzovom veľkostatku. Dá sa teda povedať, že šlo o nájomných robotníkov.
Evanjelici sa cítili ako druhotriedni a odstrkovaní občania
Keď ste mali šesť rokov, prišla druhá svetová vojna. Pamätáte si na tie okamihy?
Možno neuveríte, ale moja priam fotografická pamäť siaha veľmi ďaleko. Vďaka nej si pamätám konkrétne a farebné výjavy z priebehu celého svojho života. Dokonca aj Mníchov, ktorý bol ešte pred vojnou. Už v tom čase sme mali doma rádio, čo mal málokto v dedine. Otec mal na ňom nalepené ucho, a tak vedel o všetkom, čo sa deje. Sedeli sme pri rádiu a počúvali opakované skandovanie „Košice si nedáme, Košice sú naše".
To ste však mali len päť rokov. Vníma malé dieťa také veci?
Áno. Spomínam si aj na takzvané prípravy na vojnu. Mama vtedy spravila veľké zásoby šichtového, teda pracieho mydla a čokolády. Mydlo jednoducho muselo byť. Mali sme veľký jedálenský stôl s dutou nohou a v nej sa všetko schovalo. Rovnako si pamätám na chvíle, keď šli Nemci napadnúť Poľsko. Boli sme s mamou na námestí v Banskej Bystrici a z Dolnej ulice sa valili masy obrnených áut, tankov a sajdiek. Mamy som sa pýtala, čo to znamená, a ona odpovedala, že Nemci idú na Poľsko. Jedna pani s kyticou vtedy vystúpila spomedzi ľudí a šmarila ju na jednu zo sajdiek. Mama mi vysvetlila, že je to Nemka, takto vítala svojich. Pamätám si to, akoby som videla fotografiu.
Rodičia sa prirodzene snažia deti uchrániť pred hrôzami vojny. Uvedomovali ste si, čo sa vlastne deje?
Neprežívali sme bezprostredné nebezpečenstvo, takže priamy strach v nás ešte nebol. Vojna bola vtedy priďaleko. Vnímala som akurát to, ako sa dospelí tešili z ústupu Nemcov, teda ak niekde dostali na frak a museli sa stiahnuť. Strach prišiel až vtedy, keď sa blížil front a celkom blízko sa ozývala delostrelecká paľba. Prechod frontu sme prežili v bunkri.
V dedine žili prakticky samí evanjelici. Ako vnímali, že na čele vojnového štátu je katolícky kňaz Tiso?
Vtedy sa všeobecne cítilo, že evanjelici sú druhotriedni občania. Tak ako sa povedzme za totality hovorilo, že v prípade dvoch kandidátov sa príjme skôr straník a nestraník až po ňom, hoci nie vždy to bola pravda, tu sa zase hovorilo, že evanjelici sú tak trochu odstrkovaní. V dedine ale neboli takí katolíci, ktorí by sa boli vyvyšovali.
Židov, ktorí utiekli z Poľska pred prenasledovaním, to dostihlo u nás
Boli v dedine aj židia?
Žil tam jeden žid, správca veľkostatku. S tým súvisí moja trauma z detstva. Mala som o rok staršiu kamarátku Eržiku, jeho dcéru. Mala mladšieho brata, volal sa Tomi. Po potlačení Povstania sa k nám Eržika ešte chodila hrávať, ale moja mama ma k nim domov už nepúšťala. Bála sa. Raz totiž prišli gardisti na nákladnom aute a odviezli jej starých rodičov. Teta Mancika bola poľská židovka a jej rodičia utiekli pred prenasledovaním z Poľska k nám. Tu ich to potom dostihlo. Jedného včasného rána ich jednoducho na nákladnom aute odviezli gardisti.
Dali sa vybadať nejaké zmeny, že židia boli zrazu menejcenní?
Dali. Najskôr deti prestali chodiť do školy. Pýtala som sa na to rodičov. Odpovedali mi, že nesmú. Mali domáceho učiteľa a ja som to Eržike dokonca závidela.
To sú tie životné paradoxy - dieťa nepozná okolnosti, a tak sa mu zdá pozitívne aj niečo, čo je v skutočnosti hrôza.
Vtedy som nevnímala kontext, šlo o čas, keď som sa k nim ešte mohla chodiť hrávať. Po potlačení Povstania to padlo, už chodila len Eržika k nám. Keď ju k nám teta doviedla naposledy, hovorila mojej mame, že okolo nich prešlo nákladné auto s Nemcami a ony sa mu obrátili chrbtom, aby im nevideli do tváre. Eržika už totiž musela nosiť hviezdu. Na hlave mala červenú bodkovanú šatôčku, aby jej nebolo vidieť vlasy. Bola totiž typická židovka, rozoznateľná na prvý pohľad. Tie vlasy som jej inak závidela, mala ich krásne, čierne, brčkavé, ja iba rovné drôty.
Raz sa už neukázala, jednoducho si po nich prišli. Kde skončili, netuším. Rada by som sa to dozvedela a teraz mi svitla nádej. Objavili sa isté dokumenty z tábora v Seredi, možno Eržika skončila tam, chcem si to preštudovať. Je to smutné. Mala som viac kamarátok, ale tým nič nehrozilo. Vlastne ani mne.
Tisa vnímali negatívne pre vyznamenávanie esesákov
Pamätáte si aj na SNP?
Vybavuje sa mi ďalšia fotografická scéna z jedného krásneho augustového dňa. Mama ma v pitvore česala a zrazu pred nami zastalo nákladné auto. Na korbe bol blonďavý vojačik s červenou šatkou na krku, na kapote guľomet. Zostúpil ďalší vojak, pozdravil a spýtal sa mamy, kde je pán učiteľ, teda môj otec. Ten od rána pomáhal pri inventúre v Potravnom družstve.
Prečo ho zháňali?
Vojaci nám oznámili, že v Bystrici bolo vyhlásené povstanie a potrebujú pomôcť vynášať zbrane na Prašivú. Od otca chceli, aby zorganizoval najmä mladých ľudí, ktorí by pomohli, mali po nich prísť nákladnými autami. Išla som po tatíka, rozhlásilo sa, o čo vlastne ide, a my deti sme vzrušene behali po domoch a zvolávali dobrovoľníkov. Zhromaždilo sa veľa ľudí, najmä mladých, ktorých odviezli vynášať debničky s muníciou do kopcov. Na druhý deň doobeda ich doviezli späť. Susedovie dievka mi potom vravela, ako to prebiehalo - prvý deň do večera vynášali, potom spali pod holým nebom, ráno pokračovali v práci a opäť ich doviezli domov.
Kde vzali povstalci zbrane a náboje?
V bystrickej posádke - predsa to organizovala armáda. V Bystrici sa vytvorilo Veliteľstvo Československej armády na Slovensku a hospodárskej správe velil môj ujo, manžel maminej sestry. Rodina bola zameraná protifašisticky.
Otec tiež bojoval v Povstaní?
V tom veku už nepodliehal odvodovej mobilizácii, prihlásil sa však dobrovoľne ako dôstojník v zálohe. Neskôr sme si mysleli, že niekde padol, lebo sme o ňom dlho nemali správy, ale nakoniec sa, našťastie, vrátil.
Hovorili neskôr dospelí, ako vnímali Tisovu kolaboráciu s Nemcami?
Negatívne, keď sa dozvedeli, že vyznamenával esesákov na námestí v Banskej Bystrici. Komu by sa páčilo, že niekto dovolil, aby sme tu mali cudzie vojská?
Tá fotografia z vyznamenávania je známa. Robí niečo vojna s dušou dieťaťa?
Skôr poznamenáva dospelých ako deti. Iné je to však u detí, ktoré nezažili priame ohrozenie, a iné u tých, ktoré videli tragédie na vlastné oči. Ja som veľa počúvala, vedela, čo sa deje, ale dieťa aj tak všetkému nerozumie.
Otec povedal, že družstvo vedú somári, a skončil vo väzení
Poznamenala vojna vášho otca?
Skôr ho poznamenalo to, čo sa stalo neskôr.
Myslíte jeho vyhodenie v roku 1949, rok po nástupe komunistov?
Áno. Prepustili ho z učiteľských služieb len preto, lebo niečo povedal. Ešte aj na to existoval voľajaký paragraf o poburovaní, za ktorý sa dalo skončiť vo väzení.
Skončil v ňom?
Pravdaže, ale trochu neskôr, asi dva roky po prepustení z učiteľských služieb. Dovtedy už vystriedal viacero zamestnaní vo výrobe, na píle a podobne.
Čo vlastne povedal, keď ho to stálo miesto?
Najskôr sa pohádal s istým komunistickým funkcionárom v hostinci v Banskej Bystrici. Ten ho totiž začal poúčať, ako má učiteľ v novej dobe učiť. Otec mu ironicky odpovedal, že čo mu čo má do toho hovoriť nejaký cengáč.
Cengáč?
To bol človek, ktorý kedysi chodil pred smetiarskym vozom s cengáčom a zvonil, aby ľudia povynášali smeti. Inými slovami, ohlasoval príchod smetiarov. Po „víťaznom februári" v roku 1948 však už nebol cengáčom, ale funkcionárom a otcove slová ho urazili. Zaujímavé je, že na jeho prepustení z učiteľských služieb sa podpísal človek, ktorý v minulosti chodil za otcom a presviedčal ho, aby v dedine založil Hlinkovu gardu. Dokonca aj chodil v gardistickej uniforme. Otec to odmietol. Ten, ktorý mu ublížil, bol človek použiteľný v každom režime.
Za označenie cengáč teda prišla perzekúcia, ktorá sa skončila jeho väzením?
Ešte nie. Neskôr sa objavila ďalšia kauza. Vo vedľajšej dedine sa rozpadalo družstvo. Bolo tam divadelné predstavenie a po ňom schôdza. Otec už vtedy nebol učiteľom. Všetci si tam húdli svoje a on im povedal, že to družstvo sa musí rozpadnúť, lebo ho vedú somári. Udali ho a bolo.
Za takú drobnosť?
Oni mu ten výrok vylepšili - vraj povedal, že tento režim sa zrúti, lebo komunisti sú somári.
Pravdivá, ale preňho tragická parafráza.
Presne tak. Dostal rok, nakoniec si odsedel osem mesiacov. Nastali pre nás ťažké časy, pretože mama živila tri deti. Pracovala ako úradníčka na notariáte, neskôr na miestnom národnom výbore.
Mohla som študovať, lebo okolo nás boli aj dobrí ľudia
Päťdesiate roky vás teda poznamenali. Napriek tomu vás vzali na vysokú školu?
Študovať som, našťastie, mohla, aj keď otec v čase mojej maturity sedel v Leopoldove. Pred komisiou som sa dokonca nechtiac rozplakala. Našťastie jej šéfoval veľmi sympatický a férový človek, riaditeľ priemyslovky, ktorý otca poznal.
Okolo nás bolo asi niekoľko dobrých ľudí. Na vysokú školu mi, napríklad, s odporúčaním pomohol riaditeľ gymnázia, na ktorého inak dosť nadávali, že je politický nominant. Povedal, že by bola škoda, keby som ďalej neštudovala. Premýšľal, ako zaonačiť kauzu s mojím otcom, a nakoniec využil to, že v tom čase mal otec iné oficiálne bydlisko, keďže odišiel za sestrami a rodičmi do Spišskej Novej Vsi, kde sa zamestnal vo vápencovom lome ako skladník. Riaditeľ to teda zahral tak, že otec na mňa v danom čase nemohol mať zlý vplyv, lebo s nami nežil.
Prečo ste si vybrali práve slovenčinu a ruštinu?
Mala som rôzne záujmy. Profesorka ruštiny mi hovorila, aby som šla na spev, lebo vo mne vidí Carmen. Mala som totiž rozsah tri oktávy. Profesor slovenčiny ma zase posielal študovať divadlo, lebo som pravidelne ochotníčila. Veľmi sa mi páčili ruské a francúzske piesne, ale práve na francúzštine sa pri nás striedali viacerí učitelia - niekto nás v dobrom načal, iný pokazil, a tak stále dokola. Aj vďaka skvelej učiteľke ruštiny ma napokon chytil ruský jazyk. Na vysokej škole som z toho, čo nás naučila, žila možno aj dva roky. Keďže som mala veľmi rada literatúru, bolo rozhodnuté. Ruštinu som spoznávala najmä cez beletriu, poéziu aj piesne. Keď nám profesorka poradila, aby sme si kúpili ruskú knihu v origináli a čítali ju so slovníkom, bez váhania som tak spravila. Začala som poviedkami od Čechova.
Tam niekde sú zárodky neskoršieho prekladania ruskej a sovietskej literatúry?
Možno áno, ale v tom čase som ani netušila, že raz budem prekladať. Akurát ma to veľmi bavilo.
Čím je ruština taká zaujímavá? Dnešní mladí ju už zväčša nezažili, my sme ju mali ešte ako povinný cudzí jazyk.
Je mimoriadne bohatá, hoci to je aj slovenčina. Veľmi sa mi páči melodika jazyka, mnohé ruské diela doslova spievajú. Niektoré klasické ruské diela by som najradšej zhudobnila. Je to prekrásny, ľubozvučný jazyk.
Dostojevského sa ľudia akoby báli
Ruská klasika u nás tiež najskôr doplatila na zmeny po roku 1989, všetko z tej krajiny sa zrazu akoby považovalo za zlé. Mnohí tak nikdy nečítali Dostojevského Zločin a trest, Gogoľa, Tolstého, Čechova a podobne. Vašou láskou je práve Dostojevskij. Prečo?
Dostala som sa k nemu náhodou, cez diplomovku. Bola som na internáte s prvým dieťaťom, a keďže som chýbala v škole, väčšina tém už bola rozobratá. Ostávali len tie, ktoré sa týkali súčasnej ruskej schematickej literatúry, no medzi nimi akoby ostala zabudnutá jedna: Prvky anarchizmu v tvorbe Dostojevského.
To by ma skôr zaskočilo.
Veď iných aj zaskočilo, každý mi hovoril, aby som nebláznila, že to je ťažká téma. Mne sa to zdalo zaujímavé, hoci som o tom nič nevedela. O filozofii anarchizmu som nič nevedela. Výhodou bolo, že som okrem predpísanej literatúry dostala povolenie požičať si z Univerzitnej knižnice aj knihy o Dostojevskom, ktoré neboli oficiálne prístupné, pretože ich zakázali. Nazbierala som si toho dosť, dcéra bola v jasliach a ja som mohla študovať. Mnohé diela boli dokonca písané ešte starým ruským pravopisom.
Nebolo jednoduchšie čítať rovno preklady?
Nie, lebo napríklad dielo Besy nebolo ešte do slovenčiny preložené.
Keby ste niekoho chceli nalákať na dobrú ruskú klasiku, čo by ste mu odporučili?
Určite Tolstého, hoci je... ako by som to povedala... pre dnešného čitateľa možno dosť rozvláčny.
Jeho Vojna a mier je nádherné dielo.
Je. Odporúčala by som teda začať skôr Tolstým, lebo Dostojevského sa ľudia akoby báli. Asi preto, lebo v jeho knihách je sústredeného priveľa zla.
Vám sa zdá deprimujúci?
Mne práveže nie, ale mnohým áno. Ja ho mám preštudovaného dosť podrobne, jeho knihy mám rada.
Kvalitne prekladali, hoci konverzáciu v tom jazyku neovládali
Od diplomovky k prekladom jeho kníh do slovenčiny bola dlhá cesta?
V 60. rokoch som pracovala v Tatrane a mali sa preložiť jeho Besy. Navrhli mi, aby som to skúsila, keď už som o ňom robila tú diplomovku. Vyšli roku 1967 pod názvom Diablom posadnutí s podtitulom Besi (Viera Hegerová uvádza, že to bolo s mäkkým i, pozn. autora). Francúzi ich napríklad vydali pod názvom Démoni.
Bola to česť?
Bola. Vtedy ruskú klasiku prekladala najmä Zora Jesenská a automaticky sa predpokladalo, že bude robiť aj túto knihu. Zjavne ju to vtedy zamrzelo, ale keď kniha vyšla, akoby ma uznala a poctila ma svojím priateľstvom. Do istej miery som jej aj rozumela, veď dovtedy mala na preklady tých kníh monopol spolu s ďalšími dvoma prekladateľkami. Mladšia generácia mala k prekladaniu klasiky sťažený prístup.
Robili sa dobré preklady?
Určite. A tu musím povedať, že som to obdivovala, lebo tie prekladateľky v tých časoch nemali poriadne slovníky, ani neboli v styku so živou ruštinou. Často ju ovládali iba pasívne a nevedeli po rusky konverzovať.
Prosím?
Naozaj. Na jednom medzinárodnom seminári som musela ináč vynikajúcej prekladateľke tlmočiť rozhovor s literárnym vedcom. To však nebola jej chyba, veď nemala kde nabrať hovorovú prax. Napriek tomu robila výborné preklady, lebo jednak mala skvelú slovenčinu, jednak cit aj vynikajúcu intuíciu. Nezabúdajte, že v 40. rokoch, keď začínala prekladať jej generácia, ešte ani neexistovali slovníky. Ak to teda robili dobre, museli byť veľmi nadané. Možno sa dopustili nejakých drobných významových chýb v preklade, ale to sa dá pochopiť.
Prebiehali medzi prekladateľmi konkurenčné boje?
Svojím spôsobom áno, lebo niekto sa dostal aj ku klasike, niekto len k aktuálnej sovietskej literatúre. Chyba sa stala aj v tom, že isté veci sa spolitizovali. Zora Jesenská bola neskôr zaznávaná a odstavená. Po jej smrti sa zase bralo ako svätokrádež, ak niekto robil nový preklad niečoho, čo už preložila ona. Pritom všade inde vo svete je normálne, ak prekladajú aj noví ľudia. Pred Zorou bol veľmi plodným prekladateľom ruskej klasiky napríklad Mikuláš Gacek, a keď bol v nemilosti, prekladala jeho veci Zora Jesenská. Stalo sa aj to, že mi ponúkali preložiť knihu Tichý Don od Šolochova a odmietla som, lebo Zorin preklad bol vynikajúci, lepší by som nespravila. Nakoniec to preložila iná prekladateľka a nebolo to najšťastnejšie.
Preklady kníh prirovnávam k ťarchavosti, môže vzniknúť aj potrat
Koľko kníh ste vlastne preložili?
Nie veľa, možno päťdesiat. Robila som aj iné veci, viac by som nestíhala. Preklady prirovnávam k ťarchavosti. Tak ako treba donosiť dieťa, treba počkať aj na správny čas prekladu. Keď sa to urobí predčasne, je to ako predčasne narodené dieťa, prípadne aj potrat.
Niekto by čakal, že už budete oddychovať, na dôchodku ste od roku 1990, teda takmer 20 rokov. Prečo stále pracujete?
Neviem si predstaviť život bez práce s textom, a kým mi to ešte funguje...
Je pravda, že kým u nás boli stále mnohé diela zakázané, v Sovietskom zväze sa už dali oficiálne kúpiť?
Jasné. V tomto bol náš štát ako chorý organizmus. V ZSSR boli progresívnejší, perestrojka v literatúre tam dorazila oveľa skôr ako k nám. Prekladala som napríklad román Chudák Avrosimov od Bulata Okudžavu, ďalšej mojej veľkej lásky, a keď mal ísť do tlače, na niekoľko rokov skončil v trezore. Stávalo sa tiež, že som do edičného plánu zaradila niektoré knihy a zrazu to vyradili a nedostala som prémie. Pritom šlo o veci, ktoré už v ZSSR dávno vyšli. Niekto si dodnes myslí, že robiť sovietsku literatúru bolo v tých časoch med lízať. Nebolo. Napríklad, pripravili sme na vydanie novelu Sopka od Vselovoda Ivanova a počas korektúr do toho niekto strčil nos a všetko sa zastavilo. Dodnes neviem, kto to bol. Dôvod bol zaujímavý - vraj sa v tej knihe robí posmech zo sovietskej architektúry.
Musel prekladateľ občas robiť kompromisy so svedomím a prekladať ideologické hlúposti?
Som hrdá na to, že sa nemusím hanbiť za jediný titul, ktorý sme zo sovietskej tvorby vydali. Takzvanú „tajomnícku literatúru" sme, našťastie, prekladať nemuseli. Edičná politika bola komplikovaná, ale v zásade je v poriadku všetko, na čom sme pracovali.
Nepomáhala som preto, aby som si dnes robila zásluhy
Viac ľudí mi o vás hovorilo, že ste svojským spôsobom pomáhali prekladateľom, ktorí boli pre režim nepohodlní či rovno odstavení.
O tom by som veľmi nechcela rozprávať.
Malo by to ísť na verejnosť, keďže ste tým zachraňovali živobytie viacerých ľudí. Ako to prebiehalo?
Zo Slovenského ústredia knižnej kultúry sme dostali zoznam ľudí, ktorí mali pozastavenú publikačnú činnosť, teda pre nás nesmeli pracovať. Zopár z nich som oslovila a upozornila ich na situáciu s tým, že bude zle. Zároveň som ich požiadala, aby si našli ľudí, ktorí by na svoje meno brali ich preklady.
Inými slovami, vďaka vám mohli prekladať ďalej, s tým, že oficiálne tam boli napísané iné mená.
Áno. Mená tam ale, prosím, nespomínajme, poviem vám ich mimo nahrávky. Som rada, že som im mohla trochu pomôcť. Mali sme dohodu, že za mnou nebudú chodiť do vydavateľstva ani mi tam posielať rukopisy, všetko mi nosili priamo domov. Stávali sa však aj nepríjemné situácie. Jeden z figurantov - tak som nazvala tých, ktorí dobrovoľne poskytli svoje mená - sa rozhodol zrušiť zmluvu tesne pred odovzdaním rukopisu do tlače. Rýchlo bolo treba nájsť náhradného a zasvätiť ďalších ľudí, napríklad sekretárku, aby antedatovala zmluvu.
Nikto nikdy nezradil?
Našťastie nie. Niektorí si šepkali o tom, že sa vraj dávajú robiť preklady na cudzie mená, ale nikto nám to oficiálne nevyčítal.
Nestávalo sa potom, že figurant neskôr prevzal ocenenie za preklad, ktorý de facto nerobil?
Stávalo, raz som také ocenenie dostala aj ja. Bola som figurantom pri dvoch prekladoch a jeden z nich dostal cenu. Keď som na ňom pracovala, v ten rok som si nevzala žiadny iný preklad, aby som nebola podozrivá, že stíham pracovať na toľkých knihách. Poriadne som to zredigovala, aby tam nikto nenašiel čo len slovíčko, ktoré nepoužívam, a podobne.
Stávali sa aj iné situácie, ktoré sa dnes možno zdajú humorné, ale vtedy tak nevyzerali. V jednej miestnosti sa trebárs vyskytol skutočný prekladateľ aj figurant, niekto prišiel za figurantom a potľapkal ho s hlasnou pochvalou, aký skvelý preklad urobil. Obom vtedy doslova horeli tváre, šlo o mimoriadne nepríjemné chvíle.
Prečo ste to robili?
Neviem. Určite nie preto, že by som čakala pád režimu a mohla si robiť zásluhy. Šlo predsa o mojich známych, kamarátov a naozaj dobrých prekladateľov, ktorým odstavením od práce hrozili existenčné problémy.
Ako to bolo s ich honorármi?
Oficiálne ich dostali vyplatené figuranti, ktorí ich posunuli pravým adresátom. Nikdy sa nestalo, že by si niekto nechal čo len percentá za cudziu prácu.
Koľko takých kníh u nás vyšlo?
Určite ich boli desiatky. Nebola som jediná, kto niečo také robil.
Vďaka tomu musí byť pekný neporiadok aj v bibliografii.
Trochu sa to predsa len uprace, lebo aktuálne vychádza Slovník prekladateľov a postihnutí si tam uviedli aj diela, pod ktoré sa vtedy nemohli podpísať.
Čo zrejme bude nepríjemné mnohým z tých, ktorí na to prepožičali svoje meno v snahe pomôcť.
Áno, veľmi pomohli. Horšie bude, ak si rovnaké diela uvedú aj oni. Možno tak vznikne istá duplicita, netuším. Ja osobne som kolegyni spracúvajúcej moje údaje presne uviedla diela, ktoré síce vyšli pod mojím menom, ale v skutočnosti ich preložila iná osoba. Koniec koncov, nikdy som si ich v zozname svojich prekladov ani neuvádzala, bolo by to neférové.
Rozhovor bol autorizovaný, Viera Hegerová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: Redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
