Prvý začínal ako vojak, druhý ako robotník. Tretí bol murárom. Keď sa v 60. rokoch zamestnali na ministerstve vnútra, ich kariéra išla prudko nahor. Smerom navonok robila ŠtB tzv. destabilizačné opatrenia s cieľom ovládnuť slobodný, demokratický svet. Často podporovala teroristov, ktorým poskytovala ochranu a finančné zázemie. Tolerovala a chránila aj drogové cesty z východu na západ – napríklad tzv. balkánsku cestu. „Predpokladali, že drogy sú faktorom, ktorý bude rozkladať západnú spoločnosť,“ dodal Lehký.
BRATISLAVA. Vtedajší minister vnútra Ján Langoš im však neveril, takže tí, čo ešte neboli v dôchodkovom veku, si museli hľadať inú prácu. Niektorí sa nestratili ani po revolúcii. Jeden chráni citlivé údaje Penty, ďalší robil biznis s Jurajom Širokým. Tretí dohliadal na bezpečnosť v U.S. Steel Košice.
Strážca citlivých dát
Alojz Lorenc začínal ako profesionálny vojak. Do armády vstúpil v roku 1960, členom komunistickej strany sa stal ako 22-ročný. Počas Pražskej jari sa pridal k jej tvrdému jadru, príchod okupačných vojsk označil za „prvý krok k normalizácii situácie v krajine“. Previerková komisia mu dokonca poďakovala za „správny triedny postoj a angažovanosť pri konsolidačnom procese“, keďže „preukázateľne brzdil činnosť pravicových síl v základnej organizácii KSČ“.
V roku 1970 Lorenca presunuli na ministerstvo vnútra, kde pracoval ako kryptológ. V ŠtB mal povesť mimoriadneho inteligentného človeka, čo sa odzrkadlilo aj na jeho kariérnom postupe. V roku 1981 sa stal náčelníkom Správy ZNB v Bratislave, o štyri roky to dotiahol až na prvého námestníka federálneho ministra vnútra. Z tejto funkcie riadil väčšinu zložiek ŠtB, krátko po revolúcii nariadil skartáciu veľkého množstva jej dokumentov. V tom čase zarábal deväťtisíc korún, čo bol trojnásobok priemerného platu. V priebehu kariéry dostával kráľovské odmeny, celkove okolo 240–tisíc korún.
Po revolúcii bol Lorenc dvakrát odsúdený za zneužitie právomocí verejného činiteľa. Na Slovensku dostal len 15-mesačnú podmienku, v Českej republike štyri roky natvrdo – väzeniu sa však vyhol. Dnes žije v centre Bratislavy, pracuje ako manažér odboru bezpečnostných rizík vo finančnej skupine Penta. „Zodpovedá za ochranu dát a optimalizáciu vnútorných procesov firmy, riadi interný audit,“ povedal jej hovorca Martin Danko.
Lorenca, ktorý je vraj „špičkový odborník v oblasti ochrany dát“, im odporučil posledný komunistický podpredseda vlády a otec bývalého šéfa SIS Vladimír Lexa. Lorenc o pôsobení v ŠtB hovoriť nechce, spolumajiteľovi Penty Slavomírovi Haščákovi však jeho minulosť neprekáža. „Je mi jedno, či niekto pracoval pre CIA alebo KGB, či bol členom ústredného výboru alebo disident. Pokiaľ je človek šikovný a uznávaný vo svojej brandži, nič iné ma nezaujíma,“ povedal Haščák v roku 2005 pre mesačník SPEX.
Biznis so Širokým
Milan Bláha (na snímke ÚPN) má 71 rokov, žije v Bratislave. Otec bol traktoristom, matka domácou. Bláha začínal ako vŕtač naftových a plynových sond, v roku 1961 sa zamestnal na ministerstve vnútra. Je absolventom straníckeho kurzu politickej ekonómie a fakulty ŠtB v Prahe, bol aj na stáži KGB v Moskve.
V roku 1971 sa stal Bláha vedúcim straníckej skupiny, jeho svokra bola poslankyňou SNR. „Pred augustom 1968 som mal obavy, aby to u nás nedopadlo tak, ako v roku 1956 v Maďarsku. Vážim si, že k tomu neprišlo a som vďačný ZSSR. Na schôdzach som podporoval zdravé sily v strane,“ napísal v rezortnom dotazníku.
Ako vyšetrovateľ ŠtB bol Bláha „veľmi iniciatívny“. Už ako 25-ročný pracoval na prípadoch, ako bolo opustenie republiky. Dobre si počínal aj pri „zaisťovaní majetku tých, čo emigrovali“. „Je to jeden z najproduktívnejších vyšetrovateľov ŠtB. K riešeniu prípadov pristupuje politicky správne, riadi sa uzneseniami vyšších straníckych orgánov.“ Bláha sa vypracoval až na šéfa vyšetrovateľov ŠtB v bratislavskom kraji, z rotného to dotiahol na podplukovníka. V polovici 80. rokov zarábal asi 4500 korún, čo bol vtedy dvojnásobok priemerného platu. Dostal aj odmeny 45–tisíc korún.
Od roku 2002 je Bláha v predstavenstve Prvej strategickej. „Pomáha nám s právnymi vecami,“ hovorí Miroslav Hrabovský, poverený stykom s klientmi. Spoločnosť má základné imanie takmer 22 miliónov eur, zamestnáva okolo 350 ľudí. Vlastní aj akcie iných firiem – necelých 66 percent má v Chemolaku, 33 percent v Plastike.
Šéfom predstavenstva je Vladimír Balaník – bývalý príslušník ŠtB a blízky spolupracovník údajného mecenáša Smeru Juraja Širokého. Oboch evidovala Hlavná správa rozviedky ŠtB v Prahe. Dnes vlastní Širokého firma Druhá strategická, ktorá je zapletená v kauze tunelovania harvardských fondov, 17 percent akcií Prvej strategickej.
Bláha sa za minulosť nehanbí, no nechce o nej hovoriť. „Ako vyšetrovateľ som sa riadil vtedajšími zákonmi. Dozorovala to prokuratúra a súdili súdy. Obráťte sa na nich.“ Na otázku, kto ho oslovil, aby pracoval pre Prvú strategickú, reagoval podráždene: „Čo vás do toho?“
V službách Američanov
Štefan Sarnovský (na snímke ÚPN) má 69 rokov, žije v Košiciach. Začínal ako murár, v roku 1962 sa zamestnal na ministerstve vnútra. Je absolventom práva aj rozviedčickej školy v ZSSR. „16. augusta 1959 som zažil jednu z najväčších chvíľ vo svojom živote. Bol som prijatý za člena strany,“ napísal v žiadosti o prijatie do ŠtB. V strane bola aj jeho manželka, otec, sestra, brat, švagor či svokor. „Po príchode spojeneckých vojsk som sa ako príslušník ŠtB zúčastňoval ochrany pomníkov sovietskych vojakov. Iniciatívne sme strhávali plagáty, ktoré hanobili ZSSR,“ napísal Sarnovský v roku 1971 v rezortnom dotazníku.
Na začiatku kariéry mal ako referent na starosti cirkev. Aktívny a cieľavedomý – tak ho videli jeho nadriadení, keď odchádzal v roku 1973 na rezidentúru vo Washingtone. V USA pracoval na krajanoch a emigrantoch, získaval agentov.
„V sťažených podmienkach bol odvážny vo vyhľadávacej činnosti, dobre si viedol aj pri riadení agentúry,“ píše sa v hodnotení z roku 1981. O dva roky neskôr sa stal Sarnovský náčelníkom Správy ŠtB v Košiciach. V práci s ním boli spokojní. „V dôsledku skvalitnenia riadiacej práce došlo k zvýšeniu počtu realizovaných prípadov, najmä na úseku boja proti nepriateľskej činnosti cirkvi. Pri organizácii práce využíva sovietske skúsenosti a skúsenosti z rozviednej činnosti.“ V priebehu kariéry dostal Sarnovský odmeny približne 126–tisíc korún.
Po revolúcii obchodoval s počítačmi, neskôr bol konateľom spoločnosti VSŽ Export–Import, ktorá podnikala s nerastnými surovinami a odpadmi. Sarnovský pôsobil aj v U.S. Steel Košice, kde bol manažérom pre bezpečnosť.
Momentálne je v dozornej rade spoločnosti Metal Invest, ktorá sa zaoberá hutníctvom a strojárstvom. So Sarnovským sa nám spojiť nepodarilo, viac ako rok ho nevie zohnať ani likvidátor firmy Peter Skriňák. „Dozorná rada musí schváliť záverečnú správu, aby som mohol ukončiť likvidáciu.“ V roku 2004 však Sarnovský o svojej minulosti hovoriť nechcel: „Je to už dávno, nemám k tomu čo dodať.“
Činnosť ŠTB
v roku 1989 pracovalo v ŠtB okolo 20-tisíc ľudí
v tom čase bolo v jej databázach viac ako 90-tisíc ľudí
ŠtB sledovala odporcov režimu, organizovala únosy i vraždy
jej informácie slúžili ako dôkazy v politických procesoch
na Slovensku bolo odsúdených viac ako 70-tisíc ľudí
v celom Československu bolo za komunizmu popravených viac ako dvesto politických väzňov
ďalšie stovky boli umučené vo väzniciach, v pracovných táboroch a uránových baniach
V línii strany
ŠtB bola hlavnou oporou totalitného režimu. Tých, čo sa vzopreli, vláčila po výsluchoch – mnohí skončili vo väzení alebo násilnou smrťou.
BRATISLAVA. ŠtB podliehala najvyššiemu vedeniu komunistickej strany. Tzv. politbyro jej dávalo úlohy, koho rozpracovať, sledovať, zlikvidovať. Stranícke organizácie schvaľovali aj kariérny postup dôstojníkov ŠtB. Od tajných zase závisel kariérny postup bežných ľudí – vrátane takých oblastí, ako bola kultúra či vzdelanie.
„ŠtB bola štátom v štáte. Sprostredkúvala strane informácie o skutočnom stave spoločnosti a naopak – dostávala od nej represívne úlohy,“ hovorí Miroslav Lehký z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe. Cez Vojenskú kontrarozviedku (VKR), ktorá bola jej súčasťou, ovládala aj armádu. „VKR bola klinom do tohto prostredia. Armáda bola totiž ozbrojenou zložkou, takže vplyv ŠtB bol poistkou, ako ju mať plne pod kontrolou.“
Najhoršie boli päťdesiate roky, keď pracovali v ŠtB predovšetkým robotnícke kádre. Bitky a mučenie oponentov režimu boli na dennom poriadku. V lepšom prípade skončili vo väzení, v horšom násilnou smrťou. V 80. rokoch používala ŠtB sofistikovanejšie metódy. Keď chcela niekoho zastrašiť, využila na to recidivistov či psychicky labilných ľudí.
Prioritou bola cirkev, bývalí politickí väzni, zakázaní umelci či vyhodení členovia strany. „ŠtB vytvárala atmosféru strachu, pričom robila aj tzv. rozkladné opatrenia – snažila sa budovať nedôveru medzi priateľmi, manželmi, v rodinách,“ pripomína Lehký. Využívala na to širokú sieť agentov, ktorí boli nasadení doslova všade.
Marek Vagovič
Beata
Balogová
