BRATISLAVA. Osud najslávnejšieho československého športovca, štvornásobného olympijského víťaza, bežca Emila Zátopka dokumentuje ako komunistický režim vnímal športovcov: z oslavovaného hrdinu dobrého na propagandu spravil vystrašeného skrachovanca. Stačilo, že v roku 1968 podpísal dokument 2000 slov a na Václavskom námestí demonštroval proti vstupu okupačných vojsk.
Komunisti ho vyhodili z armády, degradovali ho. Poslali ho do jáchymovských baní, potom k lopate pri geologickom výskume. Omilostili ho, keď prišiel so sebakritikou. Po ôsmich rokoch ponižovania mohol pracovať v archíve telesnej výchovy. Verejne začal vystupovať, keď podpísal Antichartu.
Hra na amatérov
Socialistický šport bol Potemkinovou dedinou. „Bol chorý i smiešny. Z tisíc vecí mi ako prvá napadne hra na amatérov. Zvlášť ma urážali prehliadky na colniciach,“ tvrdí bývalá basketbalistka VŠ Praha a Ružomberka, dnes svetovo úspešná trénerka Natália Hejková.
Život vrcholového športovca sa odohrával v klietke z mačacieho zlata. Hejková, ktorá vyštudovala na Karlovej univerzite právo, dostávala športové štipendium 300 korún. Zadarmo mala stravu a internátne ubytovanie. Na cesty do zahraničia nedostávala ani dolár.
Ako si november 89 pamätajú ľudia, ktorí dnes ťahajú Slovensko?
„Chodievali sme na sústredenia na pozvanie francúzskych komunistov. Raz sme so sestrou naškriabali sto mariek. Kúpila som si maličkosti. Naposledy. Colníci nás vytiahli von a vyzliekli takmer donaha, jedna spoluhráčka mala na sebe staré džínsy. Boli obnosené, nijaký nákup.“
V každej výprave bol človek, ktorý mal donášať. Hejková zažila dve tváre dozoru. „Boli sviniari a podliaci. Ale našli sa aj dobrí ľudia, ktorí odpornú funkciu zobrali úmyselne. Povedali nám, akú úlohu majú a chránili nás, aby sme z nevedomosti neurobili nejakú hlúposť.“
Stále pod dozorom
Štvrtá výškarka z olympijských hier v Montreale 1976 Mária Mračnová hovorila, že si zo zájazdu zo Švédska doniesla nohavicový kostým, a tiež jej na hraniciach nebolo všetko jedno. „Olympiáda v Mexiku 1968 bola krásna, doznievala Pražská jar. V Montreale som bola rukojemníčkou olympijskej dediny. Naše očko, férový chlapík, ma upozornil, aby som nevychádzala, lebo v meste je dosť emigrantov a mohli by sa mi prihovoriť. Už to stačilo na nepríjemnosti.“ Za olympiádu dostala necelých dvetisíc korún. O čosi menej, ako bol vtedy priemerný plat.
Hejková prestúpila v roku 1979 do Ružomberka. „Za desaťtisíc korún, ktoré som dostala na ruku, či lepšie pod rukou. Bola to pomerne slušná suma. Ružomberok bol fabrický tím.“
Prišla s právnickým diplomom, pracovala na stavebnom odbore celulózky. Nebolo to iba formálne. Ráno o šiestej cvakala. „Pravda, o desiatej mi padla. Mali sme prvý tréning. Za víťazstvá sme nedostali ani groš. To však ani za triumfy v eurolige o mnoho rokov neskôr.“
Mračnová vyštudovala na Fakulte telesnej výchovy kombináciu s biológiou. Pracovala na Katedre telesnej výchovy Chemicko-technologickej fakulty v Bratislave. Počas sústredení si brala neplatené voľná. „Postupne odo mňa žiadali angažovanosť. Štát do teba veľa vložil, musíš mu to odplatiť, hovoril mi šéf katedry. Istý čas sa dalo vyhovárať. Nešlo to donekonečna, dva roky som v strane bola.“
Doping
Výškarka súťažila v ére, keď sa na mítingoch peniaze nedávali. Na sklonku kariéry už tušila o „štátnom riadení športovania s dopingom“. Podvodné metódy sa dlho darilo skrývať. Kontroly boli v plienkach. Často sa stávalo, že pretekár dosiahol výnimočný výkon, tesne pred veľkou súťažou však záhadne ochorel, aby nemusel pretekať.
Chodec Jozef Pribilinec ukázal viacerým kolegom v olympijskej dedine v Soule, kde vyhral, kam odkladal tabletky, ktoré odmietal užívať. V ére socializmu napokon prichytili i významných československých športovcov, napríklad bronzového medailistu vo vrhu guľou z MS 1983 Remigiusa Machuru alebo istý čas svetovú diskársku rekordérku Zdenku Šilhavú.
Moravčíka z marxizmu už neskúšali
Futbalisti chodili do roku 1989 „akože“ do práce. Naozaj si tam chodili len pre výplaty.
BRATISLAVA. Nežnú revolúciu neprežíval vtedy 24ročný futbalista Ľubomír Moravčík ako aktívny iniciátor zmien.
„Všetko sa okolo mihalo rýchlo, mal som nabitý program. Reprezentácii Československa vrcholila kvalifikácia na svetový šampionát v Taliansku, finišoval som so štátnicami na Vysokej škole poľnohospodárskej. Robil som ich v odloženom termíne 5. decembra 1989 a odpadla mi skúška z marxizmu-leninizmu.“ Pred podpisom zmluvy do Francúzska mal vo vrecku titul inžiniera.
Priemerný prvoligový futbalista sa mal podľa neho za socializmu lepšie ako dobre zarábajúci obyčajný človek. Ak sa hráč dostal do reprezentácie, bol na tom už oveľa lepšie.
Prvú ligu hral za Nitru od osemnástich. „Bral som šesťstokorún kalorické z klubu plus šesťsto štipendium zo školy. Mesačne tisícdvesto. Nesťažoval som sa, bolo na kávu, užíval som si futbal i študentský život, živili ma rodičia.“ Prvé auto dostal v 22 rokoch od rodičov ako svadobný dar. Desaťročnú Škodu stodvadsiatku. Starší hráči Nitry neboli všetci zamestnancami Plastiky, ktorú mal vtedy klub v názve. Boli roztrúsení po fabrikách či firmách mesta, tak ako to funkcionári s vedením mesta dali dokopy. „Na pracoviská si chodili iba pre výplaty, brali od 2500 do 3000 mesačne. Plus prémie za vyhraté zápasy.“
Pred revolúciou formálne fungovala v klube zväzácka skupina. „Raz za rok sme urobili brigádu na družstve alebo sme si zahrali s deťmi v škôlke.“ Tlak vstúpiť do strany vraj nevnímal, niektorí starší hráči boli kandidáti podľa toho, aké boli tabuľky v ich fiktívnych robotách.
Najlepší futbalista Československa 1992 nevidí zásadný rozdiel medzi podmienkami na futbal. Futbalové školy fungovali vtedy aj dnes, i keď pred novembrom boli útvary talentovanej mládeže celoplošnejšie. Výhodou bola menšia ponuka inej zábavy.
Stať sa prvoligovým futbalistom bol istý honor, navyše silná motivácia dostať sa aspoň na zájazd do zahraničia. „Dnes je mládež sterilnejšia, ale ak má chlapec silný koreň a dobrého trénera, neodradia ho také limity, aké sú v hokeji,“ hovorí Moravčík.
Po červenej karte a vykopnutí kopačky smerom k rozhodcovi strhli Moravčíkovi na šampionáte v Taliansku 10-tisíc švajčiarskych frankov. V roku 1990 však už hráči mohli odísť zarobiť do zahraničia. FOTO – ČTK
Vojtech Jurkovič
Západ motivoval
Prémie tenisti odovzdávali zástupcovi telovýchovy.
BRATISLAVA. Dostať sa na západ, aj to bol pre športovcov dobrý dôvod na to, aby sa snažili. „Za komunizmu to bola veľká motivácia aj pre tenistov,“ spomína tenistka Radka Zrubáková, dnes trénerka.
Keď začala na turnajoch zarábať, do osemnástich rokov všetky prémie odvádzala Československému zväzu telesnej výchovy.
„Jeho zástupca cestoval so skupinkou hráčok, a tak s peniazmi sme išli rovno za ním. Od osemnástich som si mohla nechať tridsať percent prémií a od dvadsaťjeden by sa bol pomer znova zmenil, ale to už prišla nežná revolúcia. Moji predchodcovia odovzdávali Pragosportu okolo dvadsať percent zo zárobkov.“ Rok 1989 patril medzi jej najúspešnejšie. V Bruseli vyhrala prvý z troch turnajov na hlavnom okruhu, vyhlásili ju za objav sezóny WTA Tour.
Radka sa dnes už usmieva pri spomienke na Wimbledon 1988, keď hrala juniorský aj ženský turnaj a po vypadnutí v 1. kole ju funkcionári prihlásili do súťaže útechy, lebo aj tam sa dalo zarobiť. Libry skasírovali a hráčku počas turnaja útechy premiestnili na nevábnu ubytovňu, zatiaľ čo oni si užívali luxusný hotel.
„Ako tenisti sme sa nemali zle,“ vrátila sa do prvej fázy kariéry. „No cítili sme sa ukrátení, že v porovnaní s Američanmi či hráčmi západnej Európy sme nemohli podpisovať zmluvy. O tenistov z východu nebol taký záujem, pre firmy to z obchodného hľadiska v tom čase nebol skutočný biznis.“
on
Beata
Balogová
