SME

Ladislav Snopko: Revolúcia je niečo, po čom každý túži

Spomienky na november 1989 sú pre mnohých stále živé. Jeden z jeho hlavných lídrov LADISLAV SNOPKO hovorí, že revolučnú atmosféru nosí v sebe, no nechce na ňu siahať.

<center><a href="http://www.opus100.sk/" target= _blank>Zberateľská edícia OPUS 100 - viac na www.opus100.sk</a> </center><center><a href="http://www.opus100.sk/" target= _blank>Zberateľská edícia OPUS 100 - viac na www.opus100.sk</a> </center>

reklama

Pripomína si ju na veľkých open-air festivaloch, koncertoch rockových hviezd či iných kultúrnych projektoch, ktoré sa dokážu vracať k téme komunizmu. Ním zostavený dvojalbum nahrávok z revolučných dní prináša SME v piatok na CD.

Prečo vás všetci volajú Agnes?

Preto, lebo ako stredoškoláci sme v rokoch 1966 a 67 stavali na Štrbskom Plese bežecké trate na majstrovstvá sveta. Pílili sme stromy, vyhadzovali skaly do vzduchu. A bolo tam dievča menom Agnes. Bola to taká typická letná láska, kamaráti hovorili, že sa na seba podobáme, dokonca že máme rovnaké nohy. Nepamätám si, ako vyzerala, nepamätám si nič, len meno mi ostalo. V konečnom dôsledku mnohí vlastne ani nevedia, ako sa naozaj volám. A po revolúcii mi niektorí Agnesa často aj vytýkali.

Pre oficiality?

Samozrejme. Hlavne v časoch tesne po nežnej, keď som bol ministrom a Václav Havel prezidentom Československa. Napríklad po tom, ako ho na Hrade prijímal Ferko Mikloško už ako predseda Slovenskej národnej rady. Hrad bol vtedy v rekonštrukcii, autá nesmeli hore. Tak sme vo dvojici schádzali dolu a nevšimli sme si, že nás berie federálna telka. Lúčili sme sa pri jeho aute, ja som mu povedal, tak ahoj, Vašku, on mne nazdar, Agnesi. A potom mi volali ľudia, čo pozerali správy, vraj pán Snopko, už sa naučte, že keď ste politik, nemôžete si hovoriť Vašek a Agnes. Veď je to prezident!

Ako to po čase hodnotíte?

Celý priebeh nežnej revolúcie z hľadiska profesionality výkonu bol až čarovne naivný. Preto bola aj taká takpovediac dokonalá.

obr_01.jpg

Železná opona, ktorú tvoril plot z ostnatého drôtu, predstavovala pred rokom 1989
štátnu hranicu s Rakúskom a Nemeckou spolkovou republikou. Tiahla sa od Rusoviec
poza Petržalku, cez Dunaj k Devínu a potom ďalej až k Česku. Bola pod vysokým
napätím a prísne strážená vojakmi so psami. Do Rakúska bolo len na krok, no dostať
sa tam bol nedosiahnuteľný sen. Všetko zmenil až November ‘89. 10. decembra 1989
sa na legendárnom pochode do Rakúska za železnú oponu zúčastnilo asi 150 000 ľudí.
Mohli prejsť bez povolenia západnou hranicou, za čo kedysi hrozila guľka. Na snímke
Ladislav Snopko so Zorou a Martinom Bútorovcami, naľavo výtvarník Fero Guldan

Takže všetko je v poriadku?

Naivitu väčšinou vnímame ako čosi záporné, pričom je to často jeden z najčistejších motivačných prvkov v živote človeka. Karel Čapek napísal poviedku o mužovi, ktorému sa snívalo, že kráča po ulici a zrazu sa rozbehne, a letí. A ráno, keď potom šiel ten muž s aktovkou v obleku do práce, mu ten sen napadol, a tak sa rozbehol, a letel. Odvtedy vedel lietať. Tento úkaz sa stal všeobecne známym, až sa ľudia rozhodli zistiť, prečo on áno a ostatní nie. Priviedli ho na štadión, kde boli profesori telocviku a tréneri, ktorí hovorili - tak ukážte, ako lietate. On položil aktovku, rozbehol sa, ale oni ho hneď zastavili a vravia: veď takto sa nebeží. To musíte dať lakte k telu, napriamiť krok, zvýšiť hlavu. On sa tak nastavil - a už nikdy v živote nevzlietol. Tak to bolo aj s nami a našou nežnou revolúciou. Potom nás začali profesionalizovať.

CD s autentickými nahrávkami Novembra prináša SME v piatok.

Môže niekto chcieť byť revolucionárom?

My, teda ľudia z vtedajšieho koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, sme nechceli byť revolucionári. Boli sme pri tom, nebola to síce náhoda, ale odrazu sme vstúpili do nového sveta a chceli sme, aby bol lepší. A keďže nikto iný to nemal na práci, tak sme to urobili my. Správali sme sa možno ako Alica v krajine zázrakov, ten zázrak však stál za to!

Ale rýchlo ste sa začali priúčať...

Postupne nás v tom našom kráčaní k novým dejinám učili, čo a ako by sme mali robiť, ako sa správať, ale nebola to naša parketa a tak sme po dvoch rokoch ten krutý volebný boj prehrali. Neboli sme už ani naivnými revolucionármi, ale nestali sa z nás ani profesionálni zápasníci v politike. Pričom ani jedno, ani druhé nepokladám za apriórne zlé. Len už dnes, po dvadsiatich rokoch viem, že politiku musia robiť profesionáli. V politike, podobne ako v boxe alebo iných silových športoch, sa tolerujú isté oblasti, v ktorých sú tvrdé pravidlá, ktoré sa každý snaží obchádzať. Napohľad to pôsobí nefér, ale iný spôsob správy vecí verejných neexistuje. A rozhodcami o fér spôsoboch sme zväčša len my občania. Hrá sa tvrdo, ľstivo a s maximálnym nasadením. Preto by do toho mali ísť ľudia s maximálnou motiváciou a citom pre spravodlivosť.

obr_03.jpg

Jedno z prvých stretnutí disidentov s politickými špičkami. V pravom krídle minister
spravodlivosti a neskôr predseda slovenskej vlády Milan Čič, vedľa neho vtedajší
predseda slovenskej vlády Pavol Hrivnák. Oproti spredu Ladislav Agnes Snopko,
Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj, Milan Šimečka, František Mikloško, za vrchstolom
zľava Peter Tatár, Ján Langoš a László Szigeti

Je alebo nie je politika špinavé remeslo?

Nemyslím si, že politika je špinavé remeslo. Je to ťažké, najmä pri pohľade zvonka ťažko pochopiteľné remeslo.

Teraz ste v komunálnej politike. Neobmedzuje vás to ako človeka, ktorý sa intenzívne pohybuje v kultúrnych a umeleckých kruhoch?

Ja som človek, ktorý v politike dobrovoľne zostal na najnižšom možnom stupienku. Ako radový člen som pri tom, pretože chcem vedieť, ako veci fungujú. Volené funkcie sa nedajú robiť tak, že si slávna osoba zmyslí - som herec alebo športovec, a hijó, ideme na to. Okrem Magdy Vášáryovej žiadny verejne známy človek z umeleckej alebo športovej oblasti nedokázal v politike profesionálne pôsobiť. V mestskom či župnom zastupiteľstve je ich tiež zopár. Zjavujú sa raz za čas, predvedú sa ako pávy, to je nanič. A potom hrdo znovu kandidujú.

Vy nepatríte medzi nich?

Nie som typický krikľúň, aj keď z hľadiska občianskeho patrím skôr k tým, čo sa ozývajú. Mám to aj v rodine, môj starý otec z maminej strany bol jedným zo zakladajúcich členov sociálnej demokracie na Slovensku a v roku 1926 sedel za podbrezovské železiarne v pražskom československom parlamente. Potom ho ako pravicové krídlo boľševici vymazali. Môj otec bol vo vojne zase partizán, komunista, garibaldiovec, človek, ktorý pochádzal z luteránskej bystrickej rodiny a roznášal letáky proti slovenskému štátu, za čo sedel v base. Takže gény sa ozývajú. No po otcovej skúsenosti z 68. roku na inom krídle politického spektra.

K politike ste sa dostali za minulého režimu ako organizátor alternatívnej kultúry aj ako ochranár v iniciatíve Bratislava/nahlas. Čo vám to dalo?

Presvedčenie, že človek by sa nemal zriekať možnosti vyjadrovať sa k správe vecí verejných. Veď pre Bratislavu/nahlas ma dokonca aj vyrazili z roboty. Takže som mal k politike blízko, či sa mi to páčilo, alebo nie. Organizovanie alternatívnej kultúrnej a umeleckej scény v bývalom Československu malo v sebe veľký politický náboj. Skôr či neskôr sa pri tom človek stretol so spoločenskými prúdeniami a musel dať najavo svoj svetonázor. Dnes je to inak, všetko pôsobí napohľad profesionálnejšie.

obr_06.jpg

Stretnutie s dalajlámom pred desiatimi rokmi v hoteli Devín, v časoch, keď nebolo
možné vyvesiť u nás tibetskú zástavu. Zľava nebohý Ján Langoš, Ivan Mikloš,
Katarína Mathernová, Peter Zajac a Ladislav Snopko, ktorý dostal na fotografiu
i venovanie tibetského vodcu. Dalajláma prišiel tento rok na Slovensko po
druhýkrát a prevzal si Cenu Jána Langoša

Ako napohľad?

Na jednej strane sa pravidlá politiky už mnohí naučili, väčšina však pritom zabudla lietať, ako je to v tom Čapkovom príbehu. Platí pre nich to isté, čo povedal dalajláma pri našom nedávnom stretnutí o komunistoch: Sú to ľudia, ktorí majú iba ústa, žiadne uši. To však platí nielen pre politikov. Minule som sledoval debatu v televízii, venovanú Novembru. Sedeli tam ochranárski aktivisti, ktorí sa časom angažovali v politike, oproti takzvaným roduverným ochranárom. A nevedeli nájsť spoločnú reč, pretože tí roduverní tvrdili, že občiansky štát je iba ten, ktorý podporuje občanov cez mimovládne organizácie. Občiansky štát je predsa štát, ktorý podporuje občanov. Až ma zamrazilo.

Sklamali vás ochranári?

Dnes vidím okolo seba nezmieriteľné bloky politikov, developerov a ochranárov. Sú to bašty, ktoré medzi sebou nekomunikujú, a pritom žiadna krajina sa bez nich nezaobíde. Ako Tatranec napríklad musím jednoznačne povedať, že som zhrozený z kauzy občianskych združení, ktoré zakázali lesníkom čistiť kalamitné drevo a nepočúvali ich, keď hovorili, že bude zdrojom nákazy lykožrúta. Teraz ho tu máme a od lesníkov viem, že všetky severoslovenské lesy padnú. To už je tak.

Keď som bol na Veľkú noc doma, išiel som okolo Bílikovej chaty pod Hrebienkom, kde víchrica nebola. Každý druhý z tých nádherných vysokých smrekov bol už zožratý lykožrútom. Za jedno z najväčších sklamaní ponovembrového vývoja považujem to, že sme ako spoločnosť nedokázali vytvoriť komunikačné kanály medzi dôležitými oblasťami, ktoré slúžia spoločnosti a zároveň chránia naše duchovné a ekologické hodnoty.

Kde vzniká skrat, pre ktorý zlyháva komunikácia?

Je to asi tak, že keď sa ľudia združia s nejakým kolektívnym záujmom, tak sa v rámci pocitu spolupatričnosti a snahy presadzovať svoj spoločný záujem začnú správať ako ohrozený druh. Bránia sa apriórne voči cudziemu vplyvu. Ľudia akoby nedokázali v sebe nájsť dostatok odvahy a chuti pochopiť čosi, čomu nerozumejú. Z toho vznikajú problémy.

Keď drukujem len svojej rase, svojmu záujmu, svojmu klubu, už to nie je otvorené. Žiaľ, v spoločnosti sa takéto bariéry dostávajú do popredia. Akoby sme sa nechceli ani nevedeli naučiť, čo je skutočný privátny priestor a čo je ten, ktorý musí byť komunikatívny. Staré boľševické heslo „Kto nejde s nami, ide proti nám" ak osi začína získavať novú tvár a státisíce fanúšikov.

obr_05.jpg

Brýzgalky – schátraná samota nad Novou Bystricou si za starého režimu našla svojich
milovníkov. Sedem dreveníc si obľúbili disidenti a chartisti, v rámci možností ich
opravovali a držali pri živote. Tak si vytvorili azyl ďaleko od eštébákov. Na snímke
Agnes Snopko s partiou domácich i zahraničných dvoj- aj štvornohých priateľov.

Neexistuje žiaden dobrý kompromis?

Ja poznám iba ten po vzájomnej komunikácii. Napríklad bratislavský Most Apollo. Ten most sa plánoval od sedemdesiatych rokov a postavili ho až nedávno. Pred jeho stavbou vzniklo občianske združenie, ktoré organizovala skupina ochranárov proti postaveniu mosta. Išlo to až tak ďaleko, že zástancovia mosta, zhodou okolností obyvatelia Petržalky, boli označení za Bratislavčanov druhej kategórie. Povedal som si - dobre, skúsme to riešiť diskusiou a zvolal som jedných i druhých k sebe do kultúrneho domu v Petržalke.

Prišli obe stany, pozerali sme si do očí a hovorili sme si svoje argumenty. Výsledok je, že most máme a ukazuje sa, že bol najvyšší čas. Neohrozuje nikoho, slúži všetkým Bratislavčanom a dá sa povedať, že aj z architektonického hľadiska nesie v sebe pozitívnu energiu. Chodím po ňom rád nielen preto, že nebýva až taký preplnený, ale aj preto, že sa pri tom dobre cítim. A práve tento typ diskusií v našej spoločnosti chýba.

Prečo?

Nevieme sa dohodnúť na tom najdôležitejšom - na našej identite. Napríklad teraz sa dohadujeme o tom, či Nový most premenovať opäť na Most SNP, tak ako bol kedysi nazvaný. Som antifašista a v okamihu, keď ho bratislavské zastupiteľstvo pred rokmi premenovalo na Nový most, cítil som za tým recidívu slovenského štátu. Som zásadne proti. Teraz sledujem diskusiu a je mi z nej nevoľno. Čo si mám myslieť o renomovanom historikovi, ktorý tvrdí, že SNP bol iba prosovietsky komplot? Vyvracajú sa základné princípy našej identity.

Veď SNP bolo občianskym protifašistickým protestom a keby prebehlo tak, ako bolo plánované, pravdepodobne by nás nemusela oslobodzovať Červená armáda. Nakoniec, aj pri hľadaní názvu pre Most Apollo sa ukázalo, že neveríme svojim dejinám a ich osobnostiam. Viedol som vtedy komisiu, ktorá mala pripraviť pre zastupiteľstvo najvhodnejšie pomenovanie. Navrhovali sme meno M. R. Štefánika. Neprešlo. Sálou zneli ďalšie mená a schyľovalo sa k tomu, že sa bude volať „Dúhový". Našťastie sa pomenoval podľa niekdajšej apolky. Keď sa to všetko skončilo, tak som kolegom poslancom musel oznámiť, že práve dokázali, že naším hlavným mestom ostala aj naďalej Praha. Tam totiž Štefánikov most majú. Tam pravdepodobne veria aj osobnostiam našich dejín.

obr_04.jpg

Jún 2006. Václav Havel, Ladislav Snopko a Martin Bútora počas oficiálnej
poslednej rozlúčky s Jánom Langošom v bratislavskom Primaciálnom paláci

Ste stále nespokojný?

Občas nadávam, ale iba občas. Je to vec našej integrity a sebavedomia. Prešli sme vývojom, ale trvá to dlhšie, ako sme si mysleli. Od 19. novembra 1989, keď v Umeleckej besede vznikla Verejnosť proti násiliu, až po voľby v roku 1992, keď neuspela o hlúpych pár desatín percenta a vypadla z parlamentu, to bola úžasná doba. Doba napĺňania snov o slobode a tvorbe. Sprvoti sme si neuvedomili, že to, čo robíme, je zmena režimu. Že taká zmena sa v dejinách vždy spájala s krutými zásahmi, streľbou a šibenicami. Že sme to boli my, ktorí sme Slovensko od toho ušetrili. Som veľmi spokojný.

Nemáte pocit, že vaše spomienky blednú?

Fakty, ktoré sa stali, sú jedna vec, a zážitky druhá. Bohužiaľ, keď si pozrieme, čo z hľadiska týchto dvoch aspektov urobili so svojím Novembrom Česi a čo my, tak sú to neporovnateľné rozdiely. Nereflektovali sme ho ani zďaleka tak bohato. A to nesúvisí len s povrchom, ale s hlbinnou traumou občana Slovenska, ktorý síce vzal svoje veci do svojich rúk, ale akoby si s nimi stále nevedel rady. Je síce pravda, že v celých dejinách niet obdobia, v ktorom by Slováci nepretržite dvadsať rokov mali svoje veci vo vlastných rukách. Pravdepodobne sa to stále ešte učíme. Na druhej strane však musím konštatovať, že sme učenliví. Povinné cviky sme zvládli na výbornú. Sme v NATO, Európskej únii, máme euro, nepotrebujeme pasy. Nájsť tak v tom všetkom ešte vlastného ducha a podporovať ho. To nám chýba.

Teraz vychádza v našom denníku CD s autentickými nahrávkami z námestí. Dokážete si ich ešte pustiť?

Pravdu povediac, trochu sa toho bojím. Ale Lukáš Fila z vašej redakcie, ktorý si ho vypočul, mi potvrdil, že hoci to vyznieva naivne, je tam pár silných momentov.

Nahrávky vyšli ako dve LP platne prvý raz v roku 1990. Ako ste ich dali dokopy?

Cez deň bola revolúcia, o piatej popoludní sme odkráčali z bojiska do štúdia Opusu v Starom Meste. Dostávali sme do rúk časť televíznych aj rozhlasových nahrávok, s ktorými sme mohli disponovať. Pozerali sme, počúvali, zamýšľali sme sa, ktoré momenty sú najdôležitejšie, a tie sme vyberali. Niečo ako zápisky frontového vojaka, ale predsa iné. Malo to v sebe obrovskú silu.

Bolo úžasné, že sme sami stavali dôležitosť udalostí a následne sme ich dostávali aj do médií. Keď sme sa rozhodli, že budeme hovoriť o generálnom štrajku a o jeho priebehu, že nebudeme súhlasiť s Adamcovou vládou, že usporiadame pochod do Hainburgu, tak to všetko bolo dôležité. Ja som mal pritom ešte úplne novú, veľmi silnú skúsenosť. Celú nahrávku som moderoval.

Myslíte si, že mladých dnes môže osloviť takáto zvuková nahrávka?

Nuž, nebol to rap ani hip-hop. Problém však vidím v inom. Za tých dvadsať rokov sa nežný november adekvátne nedostal ani do učebníc, ani sa nestal súčasťou nášho života. Užívame si výsledkov, ktoré priniesol, ale nerozmýšľame o príčinách, ktoré viedli k jeho vzniku.

Čím teda podľa vás bol?

Niečím, po čom v skutočnosti každý túži. Po ľudskosti, slušnosti, znášanlivosti, po svete, kde by sa cítil bezpečne. Mnohí mi hovoria - á, kde sme mohli byť, keby ste tých komunistov boli povešali a zavreli. A ja dodnes hovorím, že naše rozhodnutie bolo dobré a som šťastný, že bolo také, aj napriek tomu, že vývoj po Novembri bol a je zložitý. Nebol by lepší, keby bol krvavý. Urobili sme po prvýkrát v dejinách revolúciu, v ktorej netiekla krv a ktorá nepožrala svoje deti. Ja snívam už iba o jednom. Že všetci boľševici učinia pokánie.

reklama

Ladislav Snopko (1949)

obr_02.jpgArcheológ, dramaturg a publicista. Oficier rádu umenia a literatúry Francúzskej republiky. Narodil sa v Košiciach, vyrástol vo Vysokých Tatrách. Vyštudoval archeológiu, od roku 1975 pôsobí ako autor multimediálnych projektov a organizátor alternatívnej umeleckej scény v Československu.

V rokoch 1976 až 1988 viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave. V rokoch 1988 až 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. V októbri 1989 člen prípravného výboru a hovorca za Slovensko pri tvorbe medzinárodného Európskeho kultúrneho klubu, zároveň spoluzakladateľ a predseda Združenia Gerulata, prvého nezávislého združenia výtvarných umelcov a teoretikov na Slovensku.

V novembri 1989 sa stal zakladajúcim členom hnutia Verejnosť proti násiliu a jedným z protagonistov novembrovej nežnej revolúcie. Spolu s Martinom Bútorom pripravili 10. decembra 1989 prechod asi 150 000-tisíc Bratislavčanov cez ostnaté drôty do Rakúska, čím de facto zanikla železná opona. V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako minister kultúry Slovenskej republiky, poslanec Slovenskej národnej rady a hlavný koordinátor kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy.

Od roku 1996 je riaditeľom Kultúrnych zariadení v Petržalke. V rokoch 2002 až 2006 bol poslancom zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy, kde viedol komisiu kultúry a ochrany pamiatok. Druhé volebné obdobie je poslancom Bratislavského samosprávneho kraja. Od roku 2005 realizuje v spolupráci s Visegrádskym fondom sériu výstav po celej Európe. Žije v Petržalke.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 701
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 659
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 718
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 996
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 730
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 9 416
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 470
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Neprehliadnite tiež

Peter Pellegrini.

Pellegrini je pripravený v prípade ďalšieho incidentu zvolať mimoriadnu schôdzu.


TASR
Ilustračné foto.

Krajskí policajti avizujú počas sviatkov zvýšenú aktivitu.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Daniel Pastirčák

Korčok nie je pre veriacich ľudí žiadnym strašiakom, zdôrazňujú vo výzve.


SITA

Sportnet

Juraj Slafkovský.

Slafkovský by bol už ako 20-ročný najväčšou hviezdou reprezentácie.


Na snímke je slovenská tenistka Renáta Jamrichová.

Renáta Jamrichová postúpila v Egypte do štvrťfinále turnaja ITF.


Momentka zo zápasu Třinec - České Budejovice.

Pozrite si prehľad športových udalostí vo štvrtok 28. marca. Aký je program dňa?


Daniela Ledecká a Viktória Forster na mítingu v Johannesburgu.

Dievčatá si vyskúšali preteky na južnej pologuli vonku v pre nás netradičnom období, priblížila trénerka.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu