tach, ktoré boli pre totalitný komunistický režim najdôležitejšie - v novinách, televízii, rozhlase, v divadle, prípadne študovali na vysokej škole. Ich svedectvo dopĺňa obraz toho, ako prebiehala revolúcia, a potvrdzuje už známu vec, na ktorú občas zabúdame - zmeny môžu robiť len ľudia, ktorí prestanú mať strach.
Alexej Fulmek
V novembri 1898: redaktor denníka Smena
Dnes: generálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press
Dodnes som dojatý
V roku 1989 som sa vrátil z povinnej vojenskej prezenčnej služby a nastúpil som do denníka Smena na oddelenie kultúry. Robil som v tom čase literatúru. Pred revolúciou boli citeľné zásahy vedenia redakcie do novinárskych textov, ale autocenzúra postupne ustupovala. Otvoril som napríklad tému PEN klubu. Urobil som rozhovor s Petrom Zajacom, ktorý uviedol, že členmi PENu sú aj Hamada, Kadlečík, Šimečka a Havel. Článok vyšiel, ale bez Šimečkovho a Havlovho mena.
Dňa 17. novembra bolo v piatok a pamätám sa, že cez víkend k novinárom prenikali informácie o tom, čo sa stalo v Prahe. V pondelok 20. novembra začali študenti organizovať štrajky a zhromaždenia na vysokých školách. Naše oddelenie bolo veľmi mladé, viedol ho Miloš Ščepka, ktorý mal 26 rokov. Ten nás vyzval, aby sme s kolegom Pavlom Komárom robili reportáže zo zhromaždení. Keďže nám ich niekoľko dní v Smene nepublikovali, Miloš ich posielal do Mladej Fronty.
V Smene napríklad vyšiel text, ale bol cenzurovaný. Články o požiadavkách študentov uverejnili, ale nie v podobe, v akej sme ich napísali. Odkaz z ústredného výboru strany znel, že máme písať iba o tom, že študenti protestujú proti študijným podmienkam. Akákoľvek politická požiadavka bola novinami zamlčovaná. Až 23. novembra šéfredaktor Ľubomír Chorvatovič na porade vyhlásil: Odteraz môžete písať slobodne. V redakcii zavládlo nadšenie. V hlasovaní o tom, či zostane šéfredaktorom, prešiel napokon s podporou 90 % hlasov, ale situáciu pre seba vyhodnotil tak, že odstúpil, čo si dodnes vážim. Uvoľnil miesto Karolovi Ježíkovi.
November '89 zásadne zasiahol do našich životov, cítim sa tu dobre v tomto období, na tomto kúsku zeme v strednej Európe. Uvediem banálny príklad: často sa chodievam bicyklovať do Rakúska po hrádzi. Keď prechádzam cez hranice s bicyklom a nie je tam žiadna rampa, žiadna hranica, stále som dojatý. Je to silná emócia. Mám pocit veľkej satisfakcie z toho, čo sa stalo, napriek Mečiarovmu obdobiu a mafianizácii spoločnosti v 90. rokoch. Museli sme cez to prejsť. Podstatné je, že základné slobody a možnosti individuálnych bytostí sú posilnené.
Martin Huba
V novembri 1989: herec Slovenského národného divadla
Dnes: herec a režisér Slovenského národného divadla
Povedať ľuďom, že divadlo nebude, bol náročný akt
Dňa 18. novembra sme boli u mňa a skúšali sme s Mariánom Labudom a jedným poľským kamarátom televíznu inscenáciu. Zrazu zazvonil zvonček a vo dverách stál Milan Kňažko, vraj ide rovno z Prahy. Dovolíš mi zatelefonovať do Slobodnej Európy? - opýtal sa. Bola to v tom čase dosť nezvyčajná požiadavka, ale povedal som, prosím, zavolaj si. Vybavoval čosi naliehavé. A potom nám vysypal, čo sa stalo v Prahe na Václaváku. S prekvapením, očakávaním aj nadšením sme ho počúvali. Okamžite sme obtelefonovali najbližších kamarátov.
Už o hodinu sme sa viacerí stretli, najprv v divadle, potom v Umeleckej besede. Rovno odtiaľ sme sa rozišli do divadiel ohlásiť, že predstavenia sú zrušené. Marián išiel na Novú scénu, ja na Malú scénu. Povedať ľuďom, sediacim v hľadisku, že divadlo nebude a chcieť od nich, aby vám za to zatlieskali, bol dosť náročný akt. Reakcie boli rozpačité. Potom vstal jeden človek a divákov poprosil, aby boli rozumní. Nás ubezpečil, že rozumie a drží nám palce. V ten večer a niekoľko ďalších večerov sme s ľuďmi namiesto hrania diskutovali. Sály boli vypredané a zrazu bolo jasné, akú veľkú úlohu v dejinách môže mať hlas jednotlivca.
Rozhodujúcim momentom bolo, keď Juraj Hrubant otvoril našim stretnutiam Národné divadlo. Moderoval som ten večer, na javisko som vystúpil už uvoľnenejší ako v predchádzajúce dni. Okrem radových divákov však prišla aj kopa eštebákov. Boli efektne rozosiati v hľadisku,. My sme boli nadšení a mali sme pocit morálneho práva, oni boli v ohrození, ale školení a organizovaní. Vstupovali do debát a zručne sa vyhrážali. Jeden z nich v istej chvíli situáciu zle odhadol a povedal - čo vlastne chcete, ste tu len samí intelektuáli, treba sa spýtať robotníkov, ani jeden tu nie je! Z jednej lóže sa ozvalo: ‚Ja som elektrikár a ja s nimi súhlasím!'
Obdivoval som Milana Kňažka, Jána Budaja a ostatných chlapcov, ktorí sa každý večer stavali na tribúny. Hlavne v prvých dňoch to chcelo obrovskú statočnosť. Myslím si, že sa báli rovnako ako my ostatní. V deň, keď Milan išiel na Hlbokú ulicu, kde mal v sídle Ústredného výboru komunistickej strany oznámiť, že vedúca úloha strany je zrušená, som si povedal, že idem radšej pred jeho dom. Bál som sa oňho, opäť sa tam obšmietali rôzni ľudia. Nenapadlo mi nič lepšie, ako vziať desaťlitrový demižón vína. Stál som tam aj s bratrancom Mariánom a zrazu sme Milana videli prichádzať.
Keď sme ho zazreli, začali sme sa zrazu všetci traja vzrušene smiať. A smiali sme sa a smiali. V tom smiechu boli odžité roky strachu, až mal človek hriešnu myšlienku, že prečo sme to celé nespravili pred tridsiatimi rokmi, čo je, samozrejme, hlúposť, veď všetko musí dozrieť. Potom sme išli k Milanovi. Prisahám, vtedy u nich každých pätnásť sekúnd zvonil telefón. Že ho zabijú, chytia, rozštvrtia, unesú mu deti. Bral to s chladnou hlavou, asi nemal inú možnosť. Celú svoju dobrodružnú povahu vtedy vložil do služieb pádu boľševika. Mal na to dosť dôvodov a nikdy to verejne nespomínal. Vážim si ho za to.
Michal Bláha
V novembri 1989: študent, zakladateľ študentského časopisu Echo
Dnes: riaditeľ reklamnej agentúry Mark/BBDO
Kým sa spamätali, bolo už po všetkom
V novembri 1989 som študoval v poslednom ročníku na Technickej univerzite v Bratislave. Že sa deje niečo zásadné, bolo, myslím, jasné, už keď vznikla petícia Několik vět. S veľkým napätím som sledoval priebeh petície každý deň na Hlase Ameriky. Keď potom Maďari začali púšťať východných Nemcov do Rakúska, začali sme už tušiť, že k nejakým zmenám dôjde aj u nás. Ani vo sne mi však nenapadlo, že by režim mohol skolabovať tak rýchlo. Napriek tomu, že napätie stúpalo, tá rýchlosť, s akou sa to stalo, zaskočila asi každého.
Dnes si to vysvetľujem tak, že komunistov muselo šokovať, keď ich Sovieti nepodporili a nechávali dianiu voľný spád. Stranícke špičky stratili odvahu na politické rozhodnutia, vyčkávali, ako to dopadne. Celá komunistická štruktúra zostala bez pokynov, boli veľmi zneistení a nevedeli, ako majú reagovať. Kým sa spamätali, bolo už po všetkom, moc mali zrazu „bezmocní".
V úplných začiatkoch revolúcie bolo veľkou odvahou už len hovoriť hlasno pravdu o tom, čo sa deje. Starší ľudia u nás na fakulte - docenti, učitelia, asistenti, ktorí s nami sympatizovali - boli veľmi opatrní a bolo vidno, že majú strach z následkov. Mali čo stratiť. Preto revolúciu museli urobiť mladí ľudia. Strach sme mali všetci, situácia v prvých dňoch bola veľmi neprehľadná, nebolo jasné, ako to dopadne.
Pamätám sa aký som mal strach, keď som ako zástupca Štrajkového výboru na fakulte mal oznámiť dekanovi, že už nie je dekan, že sme ho odvolali. Vyhrážal sa mi, že nás všetkých pozatvárajú. A o pár dní už tam nebol. Fakt, že obete na životoch neboli, spôsobili paradoxne práve Sovieti a Gorbačov, ktorí sa rozhodli nezasiahnuť, a miestni komunisti bez ich podpory nemali žiadnu šancu. Veľmi dobre to vedeli, a preto sa „bez boja" vzdali. Kľúčové bolo aj to, že niektorí zorientovanejší komunisti, ako Adamec alebo Čalfa, pri odovzdávaní moci spolupracovali s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu.
Dnes v ére internetu sa to už ťažko vysvetľuje, ale vtedy bol obrovský problém zabezpečiť neskreslenú informovanosť ľudí. V prvých dňoch a týždňoch sme tlačili množstvo rôznych letákov. Neskôr, keď vznikol denník Verejnosť, som začal rozmýšľať o študentských novinách. Spoznal som v Prahe chalanov, čo robili Studentské listy a rozhodol som urobiť študentské noviny aj na Slovensku. Tak vzniklo Echo - dvojtýždenník vysokoškolákov. Nuž, ale to je už trocha história.
Eugen Korda
V novembri 1989: redaktor Slovenskej televízie
Dnes: redaktor denníka SME
Neviem si predstaviť, že by komunistov trestali
Revolúcia ma zastihla v Bratislave, pracoval som v Slovenskej televízii, v Hlavnej redakcii vzdelávacích programov ako redaktor. Bol som už na prvej demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí a pred Justičným palácom, kde sme žiadali prepustenie Jána Čarnogurského. Potom, keď prestali hrať divadlá, som bol na mítingu u Lasicu a Satinského v Štúdiu S. Tam som povedal, že sa hanbím za to, že Slovenská televízia stále mlčí.
Tuším ešte v ten večer sme s priateľom režisérom Františkom Palonderom išli na Koordinačný výbor na VŠMU, kde sme do rána tlačili letáčiky. Vyzývali sme v nich pracovníkov Slovenskej televízie, aby prišli do štrajku. S ďalšími asi štyrmi ľuďmi sme ich potom rozdávali pred Slovenskou televíziou, čo sa u šéfov nestretlo s veľkým porozumením. Potom vznikol organizačný výbor, v ktorom sa ujal moci Pavol Rusko. Keď začali veľké tisícové zhromaždenia na Námestí SNP, dohodli sme sa, že Slovenská televízia by tam mala niečo povedať. SZM spísalo podivuhodné vyhlásenie - ani slané, ani sladké, ani mastné, ani suché - ale ani takéto vyhlásenie nikto nechcel ísť prečítať, všetci mali strach.
Tak som to zobral ja. Vtedy mi Pavol Rusko povedal, že nesmiem povedať nič iné, len to, čo je tam napísané. Vyliezol som na tribúnu a bol to veľmi zvláštny zážitok, nikdy v živote som pred toľkými ľuďmi nestál. Prečítal som vyhlásenie a nakoniec som povedal ešte pár viet za seba, v tom zmysle, že komunizmus musí padnúť. Pavol Rusko sa mi potom začal vyhrážať a nadávať mi, že čo si to vôbec dovoľujem. V spravodajstve všetci robili všetko pre to, aby nemuseli ukazovať pravdu, ale bežní pracovníci už mali režimu plné zuby. Niektorí ľudia sa to snažili do poslednej chvíľky udržať, napríklad Izabela Pažítková, neskoršia hovorkyňa SND.
To bola tvrdá komunistka. Na konšpiračných teóriách okolo revolúcie nevidím nič konšpiratívne, veď je jasné, že sa komunisti a disidenti dohodli na pokojnom prevzatí moci. Komunizmus sa rozpadal úplne všade a musel padnúť aj u nás, išlo o to, či bude použité násilie, alebo nebude. Cena za to bola, že komunistom bola prisľúbená beztrestnosť. Neviem si predstaviť, že by boli komunistov trestali, veď členom strany bol každý piaty občan, v každej rodine bol komunista.
Soňa Horňáková
V novembri 1989: pesničkárka a hudobná redaktorka Československého rozhlasu v Bratislave
Dnes: pesničkárka a redaktorka v Slovenskom rozhlase
Zakázaný bol aj Frank Sinatra
Že sa niečo „deje" bolo zrejmé už od roku 1988 (sviečková demonštrácia v Bratislave, demonštrácie v Prahe). V auguste 1989 som nastúpila ako hudobná redaktorka do Československého rozhlasu v Bratislave. Znamenalo to, že z archívu som podľa scenára vyberala hudbu do rôznych relácií (Dobré ráno, Kontakty, Bratislavský zvukový denník, Pozor, zákruta) a musela som byť aj pri výrobe relácie. Samozrejme, že existoval zoznam interpretov, ktorých sme vysielať nemohli - zväčša šlo o emigrantov alebo disidentov.
Napríklad nemohli sme hrať pesničky, ktoré otextoval Rudolf Skukálek (emigrant), takže legendárne Prúdy a ich Zvonky zvoňte nemohli ísť do éteru. Z nepochopiteľných dôvodov bol zakázaný aj Frank Sinatra - asi ho niekto považoval za najväčšieho reprezentanta prehnitého kapitalizmu. Aj napriek tomu som sa snažila do vysielania prepašovať svojich obľúbených umelcov, zväčša pesničkárov - Vladimíra Mertu, Jaroslava Hutku, Slnovrat, Marsyas, E.T.C. s Vladimírom Mišíkom, Deža Ursinyho a ďalších.
V prvých revolučných dňoch, keď to už všade začínalo vrieť, sa v rozhlase tvárili, že sa nič nedeje. Pokračovalo bežné vysielanie a správy o zhromaždeniach na námestiach presakovali dnu len opatrne a najprv formou diskusií. Výber hudby oficiálne nikto nekontroloval, vedenie sa spoliehalo na autocenzúru, takže naozaj šlo len o osobnú odvahu pustiť pesničku, za ktorú nás mohli vyhodiť. Bolo zaujímavé, že v tom čase aj obyčajné pesničky, ktoré mali trocha viacvýznamový text, odrazu zaberali a ľudia v nich nachádzali akoby nový rozmer, odkaz, protest či víziu.
Takto fungovali pesničky ako Loď do neznáma od Peciho Uherčíka, Pocta Majakovskému od Grigorova alebo Aj tak sme stále frajeri od Petra Nagya. Napokon som odvahu nabrala aj ja a s kolegom Ferom Strempekom sme zrušili embargo na Karla Kryla a zahrali sme jeho pieseň Salome. Mám pocit, že vo štvrtok 23. 11. sa to konečne prelomilo a odvtedy sme už hrali všetko, bez obmedzenia.
Československý rozhlas v Bratislave sa oficiálne k revolúcii pridal až tesne pred generálnym štrajkom vyhlásením, že sa pripája k občanom Československej republiky, ktorí žiadajú odstúpenie komunistickej vlády. Bola som pritom, keď v réžii 13 v bratislavskom rozhlase toto vyhlásenie prečítal službukonajúci hlásateľ. Myslím, že som vtedy zahrala pesničku Modlitba pro Martu od Marty Kubišovej, pretože som ju neustále, už niekoľko dní, nosila na vysielanie a čakala na vhodnú príležitosť.
Beata
Balogová
