Peter Pišťanek: Môj „osemdesiaty deviaty"

V bežnom živote sa nič nedialo, ale v kultúre sa už dva roky pred revolúciou začal pohyb, ktorý signalizoval, že prichádzajú zásadné zmeny.

Október 1989. Občania Nemeckej demokratickej republiky veselo prichádzajú do Prahy, aby využili otvorené hranice medzi Maďarskom a Rakúskom, prípadne aby sa utáborili na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky

Faunom sa to pre mňa začalo

Z môjho čisto subjektívneho hľadiska predchádzalo novembrovému prevratu niekoľko zásadných zlomov. O politiku som sa nezaujímal, o šport taktiež nie, takže jediným indikátorom pre mňa boli zlomy v oblasti kultúry.
Dakedy v roku 1986, to už bol Gorbačov vo funkcii sovietskeho vládcu, sme sa s priateľmi dozvedeli, že v našom dedinskom kine premietajú film Věry Chytilovej Faunovo velmi pozdní odpoledne.

Nakrútila ho už v roku 1983, no s jeho uvedením do distribúcie mala problémy. Politické. Až keď sa začali roztápať ľady, film sa sčista-jasna objavil v kinách. Nikdy na to predstavenie nezabudnem. Nielen preto, že nás na ňom bolo len päť divákov (Dušan Taragel a jeho vtedajšia žena Táňa, Peter Horváth a jeho vtedajšia žena Andula... a vtedajší Peter Pišťanek... a aby sme naplnili minimálnu kvótu osem predaných lístkov, museli sme kúpiť tri navyše), ale najmä na to, ako som sa narehlil pri záverečnej scéne s na mol opitým hlavným hrdinom.

Nielenže som v záchvate smiechu spadol z kresla, ale ešte som si aj bezvládne cvrkol do gatí. A to som pritom nebol nijako chemicky nabudený, ochromili ma len vlastným organizmom vyprodukované smiechové endorfíny či čo. Ten film bol skrátka úplne iný ako všetky ostatné československé filmy tých čias, zvukovo aj obrazovo. Bol autentický, surový, občas dokonca cynický a zlomyseľný. A neboleli z neho ruky, ale bránica od smiechu.

Sýty hladnému neverí

Mal som dvadsaťšesť rokov, po všetkých stránkach som sa cítil na vrchole svojich životných síl a patálie starnúceho elegána a zvodcu mladých dievčat (v geniálnom podaní Leoša Suchařípu), ktorý sa zo strachu pred starobou a smrťou zúfalo usiluje odtrhnúť si, čo sa ešte dá, mi mohli byť len smiešne. Boli sme nastavení na politické dvojzmyselnosti - a tak sme vnímali aj celý film: ako metaforu na rozpadávajúci sa a sám seba klamúci komunistický režim, ktorý zostarol a už mu nič nejde tak ako kedysi, vrátane niekdajších falošných ideálov, po ktorých už neostalo ani stopy.

Iný rozmer dielka mi vtedy úplne unikol, napríklad že zdanlivo atraktívny životný štýl Fauna, na prvý pohľad šarmantného a úspešného muža, nezadržateľne ústi do zúfalej samoty a prázdnoty. Že z kedysi iste mladého donchuana sa stáva tragikomická figúra obstarožného zbytočného človeka, ktorý zanovito odmieta uznať nezadržateľný beh času a životom kľučkuje len za cenu každodenných drobných podvodov. Vo veku dvadsaťšesť rokov to človek nemusí a azda ani nevie precítiť.

Keď som si ten film znova pozrel oveľa neskôr, ako skoro štyridsaťpäťročný, už som to všetko videl ináč. Uvedomil som si, že som presne taký istý, vrátane mojej zbierky kompaktných diskov s vážnou hudbou a predstieraných kultúrnych záujmov, ktoré som, rovnako ako Faun, cynicky používal ako návnadu. Vážne som sa nad sebou zamyslel a onedlho som sa šťastne oženil. Týmto dodatočne ďakujem Věre Chytilovej i Leošovi Suchařípovi. Nebyť ich dvoch, prešvihol by som to asi tiež.

obr_01.jpg

Jún 1989. Stevie Wonder v Bratislave na snímke Tibora Borského.
Vzácny hosť pobudol v Bratislave dva dni. Na párty, usporiadanej preňho
a jeho kapelu zahrala aj ľudová hudba

Bony a kopytá

Chytilová bola vždy o niečo vpredu pred ostatnými. V roku 1987 sa do kín konečne dostal aj ďalší jej zakázaný film - Panelstory (1979). Táto satira o jednom dni na čerstvo postavenom panelovom sídlisku zachytila život „rozvinutej" socialistickej spoločnosti tak verne, že komunisti ju hneď strčili do trezoru. Po siedmich rokoch sa im zrejme zazdalo, že o niektorých problémoch sa už môže hovoriť otvorene a preto film pustili. A s ním sa do kín dostali aj ďalšie domáce filmy, ktoré vôbec nejasali nad krásnou socialistickou prítomnosťou, ale skôr si všímali jej nedostatky a to, že celý systém je skrz-naskrz chorý.

Veľmi pôsobivý a na svoje časy odvážny bol film režiséra Víta Olmera Bony a klid z roku 1987, príťažlivo nakrútená vekslácka komédia, balada, love story i moralita v jednom. Azda prvýkrát sa v českom filme verejne priznávala existencia organizovanej nelegálnej peňažno-tovarovej výmeny. Príbeh naivného mladíka z okresného mesta, ktorý sa v Prahe zapletie s partiou vekslákov, stane sa jedným z nich, zažije s nimi chvíle radosti i strastí a napokon si spolu s nimi vyláme zuby na kšefte, pri ktorom vlezú do kapusty o pár čísel väčšej rybe. Jeden z posledných záberov, v ktorom po súde, ktorý ich odsúdil na nepodmienečné tresty odňatia slobody, odchádza ich konkurent zo siene v dôverne priateľskom rozhovore s predsedom senátu, azda unikol cenzorským nožniciam len náhodou.

Trpká komédia Nejistá sezóna (réžia Ladislav Smoljak, 1987) zachytávajúca azda najslávnejšie personálne zloženie legendárneho pražského Divadla Járy Cimrmana autorskej dvojice Svěrák-Smoljak, takmer v dokumentaristickej maniere na vlások presne odkrývala a pomenúvala nediferencovanú nedôveru a buzeráciu zo strany komunistických kultúrnych orgánov, ktorou museli prechádzať aj takéto renomované „oficiálne" kultúrne inštitúcie ako Divadlo Járu Cimrmana (vo filme Divadlo starých foriem).

Vo filme Věry Chytilovej Kopytem sem, kopytem tam (1988) sa objavili poprední členovia „podzemného" divadla Sklep. Hoci ide o vážny film, kde hlavnou témou je vírus HIV, ktorý chytí jeden z hlavných hrdinov od tajomnej Francúzky a potom si ho už medzi sebou posúvajú príslušníci „zlatej mládeže" v malomestskej komunite (film sa nakrúcal v Karlových Varoch), objaví sa tu čo-to z absurdne orientovanej sklepáckej poetiky.

Priam ezoterickú orientálnu mystiku sa podarilo vpašovať do svojho filmu Dům pro dva (1988) Milošovi Zábranskému, ktorý sa na pôdoryse príbehu o vzťahu dvoch výrazne odlišných bratov vyjadruje k takým témam, ako je viera, spiritualita a zodpovednosť za svoje skutky. Film bol ďaleko nielen od tzv. „socialistickej morálky", ale aj mravného relativizmu, takého príťažlivého pre ľavicovo orientovaných intelektuálov považujúcich také pojmy ako česť či pravda za malomeštiacke propriety, prehováral množstvom explicitne kresťanských obrazových metafor - a filmové publikum mu predsa porozumelo.

Na čo sme ešte chodili do kina

Petr Koliha nakrútil svoj film Něžný barbar (1989) podľa predlohy Bohumila Hrabala, ktorá prvýkrát oficiálne vyšla až rok nato, to už v rámci poprevratovej vydavateľskej eufórie. Filmová adaptácia v tom čase de facto zakázanej knihy sa normálne dostala do kín a mala slušný divácky úspech - aj vďaka skvelému Bolkovi Polívkovi v úlohe výtvarníka Vladimíra Boudníka a neopozeranému Alešovi Goldflamovi ako Egonovi Bondymu.

Nadaná a rozhnevaná Irena Pavlásková v celovečernom debute Čas sluhů (1989) i Václav Křístek vo svojom filme Zvířata ve městě (1989) sa zamýšľajú nad tým, aký život vlastne žijeme a aké hodnoty vyznávame navonok a v súkromí. Panoptikum funkcionárskych tvárí z podniku zahraničného obchodu v prvom filme ukázané Pavláskovou v prízračnej karikatúre bolo strelou presne do čierneho.

Do distribúcie sa opätovne dostal aj film Džusový román z roku 1984, ktorého režisér Fero Fenič, Slovák dlhodobo žijúci v Prahe, sa v ňom naratívnymi postupmi i voľbou prostredí a zápletky pokúsil priamo nadviazať na slávnu éru tzv. novej vlny československého filmu, konkrétne rané filmy Miloša Formana a Ivana Passera.
A začiatkom roku 1989 sa otvorili aj trezory a na svetlo božie postupne začali prenikať prvé trezorové filmy, dlhé roky nepremietané diela Miloša Formana, Jiřího Menzla, Vojtěcha Jasného, Františka Vláčila, Karla Kachyňu, Jana Kadára a Elmara Klosa, Jaroslava Papouška, Ivana Passera či Juraja Jakubiska.
Konečne aj moja generácia mohla zažiť (aspoň v televízii) oscarové Ostře sledované vlaky a Obchod na korze.

obr_02.jpg

Film Faunovo velmi pozdní odpoledne (1983) režisérky Věry Chytilovej bol uvedený
do kín až v roku 1986. Vtedy sme ho vnímali ako metaforu na rozpadávajúci sa
a sám seba klamúci komunistický režim, ktorý zostarol a už mu nič nejde tak ako
kedysi vrátane niekdajších falošných ideálov, po ktorých už neostalo ani stopy

Choď a pozeraj sa

Pokiaľ sa pamätám, chodili sme aj na sovietske filmy. Úplným zjavením pre nás bolo napríklad dielo režiséra Elema Klimova Choď a pozeraj sa, na ktorom som bol so svojimi dvoma vtedajšími kamarátkami. Pre mňa boli sovietske filmy vždy v poriadku, nezdieľal som všeobecný trend opovrhovania všetkým ruským, ale toto bolo naozaj zjavenie. Neuveriteľne brutálny a preto aj nesmierne pôsobivý protivojnový film z čias nacistickej okupácie Bieloruska. Dedinský chlapec Fľora vstúpi do partizánskeho oddielu. Tu zažíva neobvyklé veci, je to nakrútené tak razantne, že to až presahuje hranicu znesiteľnosti.

Nikdy nezabudnem na scénu, keď sa hlavný hrdina po rozprášení oddielu prechádza vyľudnenou rodnou dedinou a čuduje sa, kde sú všetci. Nenápadné a desivé náznaky a neobvyklé uhly záberu skôr pripomínajú kvalitnejšie hollywoodske horory. Jediný letmý pohľad kamery akoby mimochodom osvetlí hroznú skutočnosť: hŕba povraždených dedinčanov za stodolou. Vieme o tom len my, diváci. Hlavného hrdinu tvorcovia filmu ponechali v blaženom nevedomí, aby mu v ďalšom priebehu filmu mohli naklásť toľko, koľko už nikto neunesie. Ani my. Pamätám sa, že cestou z kina sme kráčali úplne mlčky, doslovne sme onemeli od hrôzy. Nikdy predtým ani nikdy potom na mňa žiadny film takto nezapôsobil. Aj to bola tvár perestrojky, pre nás veľmi príťažlivá, pretože nám v oblasti kultúry prinášala stále nové silné zážitky.

Literatúra na rozhraní

Mojím jednoznačne najväčším literárnym objavom konca 80. rokov boli divadelné hry Karla Steigerwalda Tatarská pouť, Dobové tance, Neapolská choroba a A tak tě prosím, kníže. Nevidel som ich slávne inscenácie, zväčša s už spomenutým Leošom Suchařípom v hlavných úlohách, lebo medzitým ich zakázali a stiahli z repertoáru divadiel, ale prečítal som si ich.

Moja kamarátka Marie vtedy pracovala v Pražskom kultúrnom stredisku, Steigerwalda poznala osobne a všetky jeho hry mala doma. Boli síce zakázané, ale v dnes už neexistujúcej predajničke českej divadelnej agentúry DILIA na Celetnej ulici v Prahe ich voľne predávali. Pani mi vysvetlila, že zákaz sa týka konkrétnych inscenácií, nie hier ako takých. To bola jasná zmena. Ešte pred pár rokmi by komunisti zakázali aj tie hry - a autora by pre istotu poslali do kotolne.

Na Slovensku v tých časoch tiež ožil literárny život. Roku 1988 napríklad došlo k významným personálnym zmenám v redakčnom vedení časopisu Slovenské pohľady. Nové vedenie tvorené Rudolfom Chmelom, Jánom Štrasserom a Dušanom Dušekom sa otvorilo nielen mladým nekonformným autorom, ale začalo neohrozene publikovať aj práce dovtedy zakázaných autorov, ako bol napríklad Dominik Tatarka a ďalší. Vznikli dva nové literárne časopisy - Dotyky a Literárny týždenník. Svetovú literatúru mali i naďalej v agende mesačníky Revue svetovej literatúry (na Slovensku) a Světová literatura (v Čechách) a obidva začali siahať po doteraz málo frekventovaných autoroch.

Nejako nám pripadlo, že je toho, čo stojí za prečítanie, čoraz viac a stále niečo pribúda. Dlho očakávaná glasnosť prichádzala zadnými dvierkami cez literárne časopisy a zatiaľ čo oficiálna denná tlač (reprezentovaná novinami Pravda, Práca a Smena) radšej citovala, čo povedal súdruh Gorbačov, v Slovenských pohľadoch vychádzali každý mesiac polemické a otvorené texty autorov, ktorí si doteraz nemohli ani prdnúť.

Hudobný život

Na svoje si v tých časoch prišli i milovníci hudby. Na trhu sa konečne objavili CD prehrávače Tesla, vyrábané na základe licencie od Philipsu. Veľa audiofilov na ne dodnes dojato spomína. Licenčné Philipsy boli dosť drahé, ale záujemcovia si mohli kúpiť aj oveľa lacnejšie a spoľahlivé prehrávače Samsung. Púšťať si na nich mohli oficiálne importované disky i prvé domáce s vážnou hudbou. Výber nebol veľký, ale potešil.

Tina Turner: Private Dancer, Dire Straits: Brothers in Arms, Yes: 90125, Warchalovci a podobne. Fungovali burzy a ani s cestovaním na Západ to už nebolo také komplikované, takže záujemca si mohol nejaké kompaktné disky zohnať.

Nový album vydala skupina Pražský výběr (pod novým názvom Výběr), pár rokov predtým obeť vlny zákazov nekonformných skupín v súvislosti s článkom Nová vlna so starým obsahom, ktorý vyšiel v denníku Rudé právo a znamenal praktickú likvidáciu pre viaceré obľúbené kapely (vrátane skupiny Žlutý pes dnešného šéfa poroty česko-slovenskej súťaže SuperStar Ondřeja Hejmu).

Všeobecné uvoľnenie pomerov pôsobilo blahodarne na hudobné podhubie, z ktorého začali vyrastať nové mladé kapely, a aj tie, ktoré pôsobili už niekoľko rokov v sťažených podmienkach primeraných politickej atmosfére, naraz nemuseli zápoliť s mnohými obmedzeniami. Bolo skrátka aj tu cítiť, že režim slabne.

Po prvý raz sa Československo stalo aj miestom koncertných zastávok zaujímavých svetových hviezd, nielen vyslúžených veteránov za zenitom, známych zo zlopovestne známeho východonemeckého zábavného programu Ein Kessel Buntes, ale naozajstných hviezd. Bratislavské jazzové dni hostili veličiny typu Stanleyho Clarka, Jacka DeJohnetta, Larryho Coryella a mnohých ďalších, po vyše dvoch desaťročiach sa do Bratislavy znovu prišiel pozrieť Manfred Mann, tentoraz so svojou skupinou Earth Band a v rokoch 1988 a 1989 tu so svojimi skupinami koncertovali hviezdy ako Paco de Lucia, Chick Corea a Randy Brecker.

Snáď najväčším a v tých časoch naozaj prelomovým podujatím bol koncert Stevieho Wondera na bratislavskom štadióne Slovana. Uskutočnil sa začiatkom leta 1989, navštívili ho tisícky divákov (vraj až tridsaťtisíc) a komunisti v novinách naznačovali, že ak ľudia nebudú robiť výtržnosti a nezneužijú koncert na politické demonštrácie, podobných akcií povolia viac. Koncert dopadol výborne, no vrásky komunistom pre zmenu vyrobila Joan Baezová na Bratislavskej lýre. Táto folková speváčka a politická aktivistka z pódia pozdravila Václava Havla (ktorý sedel medzi divákmi) a na spoločné vystúpenie pozvala Ivana Hoffmana, za čo sa jej organizátori odmenili vypnutím elektrického prúdu.

Michael Brecker v predrevolučnej Prahe

Randyho brat Michael zasa vystupoval v pražskom Paláci kultúry (dnes Kongresové centrum). Boli sme na tom koncerte s priateľom Taragelom a nebolo to na otočku, takže sme si predrevolučnú Prahu (ale o tom sme ešte nič netušili) v nasledujúcich niekoľkých dňoch vychutnali vrátane piva, gastronómie i stretnutí s priateľmi a známymi. Bol október 1989 a bolo cítiť, že v ľuďoch to vrie. Kamarátka Marie nám dala prečítať všemožné pamflety, petície a samizdatové noviny.

Napríklad Lidové noviny už vtedy vychádzali ako cyklostylový mesačník s redakčnou radou a adresou redakcie uvedenými v tiráži a čítala ich snáď celá Praha. Primárny strach z režimu bol už preč, cenzúra prakticky neexistovala a pri živote ju držala len autocenzúra a príčinliví šéfredaktori, ktorí sami nevedeli, čo sa už môže a čo nie. Nuž a posledným zážitkom bol náš odchod z Prahy. Čakali sme na vlak na stanici Praha-střed, keď staničný rozhlas oznámil príchod osobného vlaku z Drážďan priamo na naše nástupište. Z vlaku sa vyvalilo plno východných Nemcov, ktorí z veselými výkrikmi „Freiheit! Freiheit!" utekali na západonemecké veľvyslanectvo alebo na vlak do Budapešti, ktorá práve vtedy otvorila hranice s Rakúskom. Ani najmenej sme nemohli tušiť, že práve vďaka týmto „utečencom" o mesiac padne Berlínsky múr a následne celá Varšavská zmluva, RVHP a Sovietsky zväz.

Vrátili sme sa z Prahy plní zážitkov a mali sme pocit, že v Bratislave všetci spia. Bolo to však len zdanie. Pár týždňov nato, v nedeľu 19. novembra mi zavolal kamarát výtvarník Peter Horváth a vzrušeným hlasom mi oznámil, že v Prahe bola v piatok veľká demonštrácia a policajti na nej zavraždili študenta. A že by sme sa mali večer o siedmej zísť v Umeleckej besede, kde sa o tom bude hovoriť. Prišiel som tam aj so svojou vtedajšou partnerkou a stali sme sa účastníkmi, či skôr očitými svedkami vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu.
A zvyšok je už dostatočne známa história.

Dôvetok

Pár týždňov nato som sa raz podvečer vracal z práce a vo výklade kníhkupectva Českej knihy na Dunajskej ulici som zbadal knihu Václav Havel: Dálkový výslech. Zašiel som dnu, kúpil som si ju a pokračoval som smerom na Šafárikovo námestie. Vo výklade kníhkupectva na Štefánikovej ulici vedľa ruskej predajne Ural som si všimol vystavenú knihu Moje veselé rána od disidenta Ivana Klímu a Kde je zakopaný pes od Pavla Kohouta. Ani tomu som neodolal a vošiel som dnu. Až vtedy som si uvedomil, že sa skončilo jedno dlhočizné obdobie v mojom živote, dokonca také dlhé, že trvalo celý môj doterajší život. A že odteraz už záleží len na mne, ako naložím s tým zvyškom.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 879
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 456
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 7 739
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 682
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 954
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 749
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 480
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 3 456
  9. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 2 661
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 462

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.

Neprehliadnite tiež

Štátna poisťovňa odmieta reči o opatreniach na úkor pacienta

VšZP sa chce k tejto téme podrobnejšie vyjadriť na budúci týždeň.

Základný vojenský výcvik má za sebou ďalších 192 vojakov

Vojaci sú pripravení na výkon základných funkcií.

Cirkvi chcú predstaviť vlastný návrh financovania

Predstavitelia kresťanských cirkví a židovskej náboženskej obce sa pravidelne stretávajú, aby diskutovali na rozličné témy.

PÍŠE MÁRIUS KOPCSAY

Drop sa vracia. Domov, na Slovensko

Je to jeden z najzvláštnejších vtákov. A chýbalo len málo, aby na Slovensku celkom vyhynul. Opäť sa mu však u nás začína páčiť. Kúsok od Bratislavy prečkalo zimu asi päťsto impozantných dropov veľkých


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop