BRATISLAVA. „Každý si myslel, že ten komunizmus musí vymrieť až generačne do vytratenia," povedal Srholec. Zázrak Novembra 1989 vidí v tom, že sa naplnila miera, takže „stačila kvapka násilia, ktoré oni (komunisti) páchali 40 rokov," a potom pohár pretiekol a vymklo sa im to z rúk. Bývalý politický väzeň považuje udalosti Novembra ´89 za veľkú udalosť. „Mne to napovedá, že tie ľudské dejiny riadia aj iné energie alebo autority a až sa naplní miera, zasiahnu ako blesk z neba," uviedol. S bývalým režimom podľa neho nesúhlasili mnohí. Státisíce z nich režim ožobráčil, diskvalifikoval, urážal či ponižoval, až sa naraz „našla reč a vyspievali sme to tým komunistom,“ spomína v rozhovore pre agentúru SITA.
„November, na ktorý sme čakali 40 rokov komunizmu, som prijal s obrovským nadšením, mal som to šťastie, že som bol práve v Bratislave, kde sa to rodilo pre celé Slovensko,“ pripomenul Srholec. Bol pri všetkých akciách, ktoré v hlavnom meste boli. Z tribún ľuďom hovoril o „zlej minulosti," ktorú bolo treba podľa neho ukončiť, osobitne sledovanie veriacich a potláčanie ľudských práv. Za hrozné považuje najmä obdobie komunizmu 50. rokov dvadsiateho storočia. Zúčastnil sa aj na tzv. vývoze revolúcie mimo hlavného mesta, keď vystupoval na mítingoch napríklad v Trnave, Holíči či Skalici. „Som šťastný, že som sa toho mohol zúčastniť," vyznal sa Srholec.
Srholec si myslí, že v revolučnom pohybe zohrala významnú úlohu aj viera a veriaci, ktorí vo vzťahu ku komunistickému režimu automaticky stáli na druhej strane barikády. Komunizmus bol podľa neho síce ekonomickým systémom, ktorý sa ale často presadzoval ako pseudonáboženský, ako niečo, čo má nahradiť staré náboženstvo a vieru. V konflikte „viera alebo veda“ presadzovali komunisti nasilu vedecký svetový názor. „Komunizmus bol veľká utópia, bola to ilúzia o tom, že raj na Zemi sa vybuduje násilím veľmi rýchlo, stačí len zlikvidovať vykorisťovateľskú, kapitalistickú triedu, čo veriaci považovali za veľkú urážku," hodnotí vtedajšiu situáciu Srholec. Na Slovensku podľa neho v tých časoch ešte nebola politická vôľa, aj disent bol inšpirovaný, motivovaný a niekedy aj organizovaný duchovnými, veriacimi a kňazmi.
Veriaci podľa Srholca významne ovplyvňujú politický život na Slovensku doteraz, i keď nie v „manažingu“ a vo vedení, ale v hlasoch. „Osobitne v tom, čo sa deje dobrého na Slovensku, všade sú tí veriaci ľudia," myslí si Srholec je veľmi spokojný s tým, kde sa slovenská spoločnosť dvadsať rokov po revolúcii dostala. „Žijeme si ekonomicky v lepšom blahobyte, skromne musíme žiť," povedal Srholec. Porevolučný spoločenský vývoj však vidí ako prirodzený evolučný, teda neskončený proces. Na vysvetlenie svojho pohľadu použil podobenstvo z Biblie. „Mojžiš, keď vyviedol svoj národ z krajiny otroctva, kde boli hrnce plné mäsa a zeleniny, tak cestu, ktorú mohol s týmto národom prejsť za dva týždne, predlžoval. Vláčil ich po púšti 40 rokov. Robil to asi preto, že tí, ktorí sa tam naučili žiť iba konzumne a zabúdali na to podstatné, čo je v živote – láska, úcta, vzájomná solidárnosť a rešpekt toho najvyššieho tajomstva, ktorému oni hovorili Jahve, my hovoríme Boh, tak preto to trvalo štyridsať rokov," uviedol.
Aj Slovensko bude podľa neho po prvých dvadsiatich rokoch vyvedenia zo štyridsaťročného „komunistického otroctva, keď sme boli ohlupovaní," potrebovať ešte ďalších dvadsať rokov. “Keď vymrieme my, ktorí príliš často rozprávame o svojich bolestiach a dávame to do kontextu veľkého utrpenia národa, národov Európy a úžasných obetí, ktoré si komunistický režim vyžiadal," domnieva sa Srholec.
Za najväčší problém spoločnosti dvadsať rokov po revolúcii považuje to, že je ešte stále prítomný „komunistický duch“ a niekedy aj "komunistické osoby“ alebo ich deti, ktoré zdedili predstavu o svete, že sú určení, aby vládli, hrabali pre seba a nedelili sa s ostatnými . „Proces pokračuje, musíme ho strážiť. Konfederácia politických väzňov je živá pamäť tohto národa," pripomína Srholec, ale hovorí, že musíme byť trpezliví. „Až tí, ktorí veľa nahrabali, aj oni o všetko prídu," dodal.
