Odborníci tvrdia, že kvalita života väčšiny ľudí je dnes vyššia ako pred rokom 1989. V obchodoch nestojíme v dlhých radoch, dýchame menej smogu a nik nesedí v base pre svoj názor.
BRATISLAVA. Máme sa horšie alebo lepšie ako v roku 1989, keď padol socializmus? Na túto otázku sme si pri 15. výročí novembrovej revolúcie ešte nemohli na základe čisto štatistických údajov odpovedať kladne. Dnes je situácia iná. Za hrubý priemerný plat si človek môže kúpiť viac ako v roku 1989. Na niektoré tovary základnej spotreby pracujeme dlhšie, na väčšinu však oveľa kratšie.
Na tom, že životnú úroveň z novembra 1989 sme už predstihli, sa zhodujú ministerstvo financií, Poštová banka aj Slovenská akadémia vied. No aj ekonómovia, ktorí produkujú analýzy a štatistiky, upozorňujú, že sa často porovnáva neporovnateľné. Dnes sú výber a kvalita tovarov oveľa vyššie ako za socializmu. A netreba na ne čakať v radoch.
Všetci do radu
„Už v roku 1988 sa počet nedostatkových druhov tovarov rozšíril aj do oblasti produktov dennej potreby,“ písal denník Smena pár dní pred pádom socializmu. Chýbali rádiá, chladničky či farebné televízory. Nedostala sa k nim až tretina ľudí, ktorí si ich chceli kúpiť.
Peter z Bratislavy spomína, ako s rodičmi našetrili na farebný televízor. Prekonali prvú prekážku, čakali ich ďalšie. Ak chceli vidieť „svet“ vo farbe, musel Petrov otec – invalidný dôchodca – ráno vstať a postaviť sa do dlhého radu pred obchodom.
Peter poobede o druhej zdúchol z práce. Nik ho nekontroloval. Dôležité bolo mať zamestnanie, nie pracovať. V rade vystriedal otca, ktorý sa vďaka invalidnému preukazu prepracoval na čelné pozície. Večer už rodina sedela pred novou „telkou“ a pozerala „čiernobiele“ správy vo farbe.
Čísla všetko nepovedia
Porovnávanie cez štatistiky nepovažuje za najšťastnejšie bývalý podpredseda slovenskej vlády pre ekonomiku Jozef Kučerák. Hodnotiť premenu direktívneho riadenia ekonomiky na trhovú z čísel, ktoré sú často vytrhnuté z kontextu je podľa neho nevhodné a je to nepochopenie širších spoločenských, politických a sociálnych súvislostí a rozdielov medzi štátom riadenou ekonomikou a trhovou.
„Socialistická ekonomika je vždy nedostatkovou ekonomikou. Občan v nej väčšinu času venuje zháňaniu materiálnych statkov a nie uspokojovaniu sociálnych, kultúrnych, duchovných potrieb.“
Niekoľko konkrétnych čísel porovnávajúcich životnú úroveň „pred“ a „po“ však nezaškodí. Kým v roku 1989 ľudia v priemere zarábali niečo vyše 3100 korún hrubého, tento rok to bolo v starej mene bezmála 21 800 korún (721 eur). To je takmer sedemnásobne viac. Väčšinu z toho pohltila inflácia, preto je skutočný nárast len mierny. „V roku 2009 to bolo v porovnaní s revolučným rokom asi o tri percentá viac,“ hovorí analytička Poštovej banky Eva Sadovská.
Za socializmu ľudia z platu odvádzali dane a odvody v priemere okolo 14 percent, dnes je to okolo 20 percent. Mnoho ľudí má však už aj iné príjmy, napríklad z prenájmu nehnuteľností alebo podnikajú a ich dane sú aj v porovnaní so socializmom nižšie. Preto sa dostávame aj v čistých zárobkoch nad úroveň novembra 89.
CD s autentickými nahrávkami Novembra prináša SME v piatok.
Ako vznikli nahrávky novembra čítajte TU
Zaostávanie by sa horšilo
Do roku 1989 ľudia nepoznali nezamestnanosť – kto nepracoval, bol príživník a hrozilo mu väzenie. Nezamestnanosť patrí dlhodobo k najväčším ekonomickým i spoločenským problémom. Ak by však nebolo roku 1989, dnes by sme aj napriek tomuto problému boli na tom oveľa horšie.
„Zo zrýchľujúceho sa zaostávania československej ekonomiky v období pred revolúciou je zrejmé, že prípadný neskorší pád režimu, a tým aj ďalšie prehlbovanie štrukturálnych nedostatkov, by prinieslo ešte výraznejší šok pre ekonomiku,“ uvádza sa v analýze ministerstva financií. To je tvrdenie, ktoré medzi ekonómami prakticky nemá oponentov.
Pokus, čo nás stál bilióny
Za experimentovanie s komunizmom platíme dodnes. Priepasť medzi nami a vyspelým Západom je aj 20 rokov po páde starého režimu veľká.
BRATISLAVA. Pokusy komunistov vytvoriť najprv socializmus a potom komunizmus, nás vyšli draho. Odhady strát sa pohybujú v biliónoch korún. Platíme najmä za to, že minulý režim sa pokúšal trhový mechanizmus nahradiť centrálne plánovanou ekonomikou.
Plánovacia komisia rozhodovala, čo budú podniky vyrábať, regulovala každú cenu. Nemohlo sa slobodne podnikať, neexistovala konkurencia, plnili sa výrobné plány na viac ako 100 percent, no výrobky ležali v skladoch.
O všetkom rozhodovali stranícke orgány. Podniky sa sústredili na surovinovo a energeticky náročné výroby s nízkou pridanou hodnotou, čo bolo energeticky veľmi nákladné. Ochrana životného prostredia nehovorila minulému režimu prakticky nič, dôležité bolo splniť plán. Plány sa často plnili len na papieri.
„Ak by sme vzali ušlé príležitosti ľudí, zaostalosť, klesajúcu konkurencieschopnosť, nevytvorené bohatstvo v podobe efektívnych a konkurencieschopných firiem či kvalitných ciest, tak určite sú to bilióny korún,“ myslí si ekonóm SAV Pavol Kárász. Prikláňa sa k nemu aj analytik Tatra banky Boris Fojtík: „Pokojne by sa to mohlo vyšplhať aj na bilióny korún.“
Ľuboš Jančík
Ľudom sa cnie za istotou príjmu a dôchodku
Prognostik SAV VLADIMÍR BALÁŽ tvrdí, že ľudia sa dnes majú lepšie.
Má sa väčšina lepšie alebo horšie ako pred 20 rokmi?
Domnievam sa, že lepšie. Je to najmä oveľa pestrejšou ponukou a vyššou kvalitou tovarov a služieb. Porovnávanie s rokom 1989 nemôžeme zúžiť len na štatistiky. Bolo by to skresľujúce. Vezmite si noviny z roku 1989 a súčasné. Dnes sú reálne drahšie, ale zároveň omnoho pestrejšie, kvalitnejšie, je tam väčší výber a hlavne sú slobodné. Nedá sa porovnávať neporovnateľné. Alebo klasická dovolenka pred rokom 1989 bola Zemplínska šírava. V súčasnosti je to Chorvátsko alebo Grécko. Podľa počtov klientov cestoviek si to môže dovoliť u nás väčšina rodín. Možno nie každý rok, ale môžu si to dovoliť.
Dnes sú oveľa väčšie rozdiely v životnej úrovni.
Kedysi bola spoločnosť veľmi homogénna. Plat riaditeľa veľkej firmy s tisícmi zamestnancov bol možno tri až štyrikrát vyšší ako priemerný. Dnes je rozdiel omnoho väčší. Po roku 1989 sa spoločnosť viac rozvrstvila. Za socializmu v niektorých prípadoch riaditelia podnikov zarábali horšie ako priemerný baník. Slovenská spoločnosť je veľmi rovnostárska, je tu teória rovnakých žalúdkov a všetci túžia, aby ten, kto robí s lopatou, mal rovnaký plat ako právnik, doktor alebo inžinier.
Nostalgia za socializmom u nás ani 20 rokov po jeho páde nevymizla. Prečo?
Sú ľudia, ktorí budú hovoriť, že si kúpili topánky v roku 1989 a doteraz ich nosia, pričom dnešné topánky sa po dvoch rokoch rozpadnú. Ale vtedy sa na mnohé veci muselo stáť v dlhých radoch, bol podpultový tovar a dnes už to neexistuje. Dnes sa stojí v radoch iba u lekára.
Je na nostalgiu aj racionálny ekonomický dôvod?
Ľudia radi spomínajú na obdobie, keď boli mladí, bez ohľadu na charakter režimu. Socializmus mnohých zastihol v ich najlepších rokoch. Je tam určitá nostalgia. Treba však objektívne priznať, že sú sociálne skupiny, u ktorých sa kvalita života prudko znížila. V prípade niektorých nízkopríjmových skupín v odľahlých a sociálne zaostalých regiónoch je za skepsou reálna strata príjmu. Sú nezamestnaní alebo majú nízke platy. V Prešovskom kraji priemerná mzda ešte nedosiahla úroveň z roku 1989. Pre mnohých socializmus znamenal istotu práce, ktorá je cenená aj dnes. Istotu príjmu, dôchodku a lekárskeho zabezpečenia. Nič lepšie ani nepoznali. Nemali to ani s čím porovnať.
Čo by sa stalo, keby sa socializmus nezrútil?
Vyvinul by sa podobne ako na Kube či v Severnej Kórei. A myslím si, že ani ten najtvrdší komunista u nás by nechcel žiť v týchto krajinách. Kuba pred rokmi profitovala z lacnej sovietskej ropy a Rusom vyvážala drahý cukor za umelé ceny. Vtedy ich životná úroveň bola vyššia ako dnes. V 90. rokoch sa umelé vzťahy zrútili, životná úroveň prudko klesla. Ten systém u nás nebol udržateľný.Ľuboš Jančík
Beata
Balogová
