Rusko nad sebou potrebuje pevnú ruku. Ak by nebola, nastane totálny chaos, tvrdí v rozhovore pre SME.sk rodák zo Sibíri, operný spevák Sergej Tolstov.
Pochádzate zo sibírskeho Novokuznecka. Z akej rodiny?
Z pomerne jednoduchej, existoval v nej však záujem o umenie ako také. Mamička skončila konzervatórium ako čelistka a tak som prakticky od detstva vyrastal s hudbou. Mamička sa narodila na Sibíri v roku 1939 s tým, že v tom čase neboli veľké možnosti na hudobnú sebarealizáciu. Možno aj preto ich do istej miery zhmotnila vo mne. Bol som jej nádejou v tom, že dosiahnem, čo jej nebolo dopriate.
Odmalička ste teda spievali?
Aj to, spieval som v zbore, ale zároveň som chodil na klavír. Neskôr som prešiel na akordeón, ale keď ma po roku prestal baviť, venoval som sa hre na gitaru. Na konzervatóriu sa však vtedy, bohužiaľ, nedala študovať klasická gitara, bolo treba cestovať až do Novosibirska. Rozhodol som sa teda kacírsky a začal hrať v rockovej kapele. K tomu som, samozrejme, aj spieval, lebo ku gitare to akosi prirodzene patrí.
To znie celkom dobre - sibírsky rocker.
(smiech) Mal som štrnásť až šestnásť rokov, bol som v puberte a tým, že sme neustále skúšali nové piesne, stretávali sa na skúškach, stúpalo aj moje ego. Myslím to v dobrom, zrazu som totiž cítil, že sa realizuje moje vnútorné ja. Pritom na otázku, kto som, hľadáme odpoveď celý život.
Čo robil otec?
Bol metalurgom. Skončil vysokú školu, stal sa inžinierom a celý život pracoval v tejto oblasti.
Ako prvé mi napadlo, či nepracoval v bani. Novokuzneck je známy najmä ako banské mesto.
Je, ale nielen. Metalurgia v ničom nezaostáva, hoci baní je v tom meste a okolí naozaj veľa.
Spevom som sa vyhol vojne v Afganistane
Kde ste strávili vojenskú službu?
Pôvodne som chcel ísť k výsadkárom, lebo ma lákali padáky. Bol som športovo založený, cvičil som karate. Nevzali ma však, lebo som nemal absolvované minimálne tri zoskoky. Nakoniec som skončil u námorníctva vo Vladivostoku, mal som dokonca papiere na ponorku. Po náhodnom predspievaní som však bol zaradený ako námorník - sólista do Ansámblu piesne a tanca tichooceánskeho námorníctva. A bolo to dobre, námorníci na brehu mali vojnu len dvojročnú, nie trojročnú. Bol som tak ušetrený bojov v Afganistane. Ostatní mali smolu v tom, že ich poslali do vojny. Zo Sibíri tam pritom skončilo veľmi veľa chlapcov, len z našej triedy, v ktorej bolo 35 detí, z toho 20 chlapcov, šlo do Afganistanu päť spolužiakov. Našťastie sa všetci vrátili.
Ako vôbec vaši rovesníci vnímali inváziu ZSSR do Afganistanu?
Nikto o tom poriadne nič nevedel, len sa o tom šepkalo. Málokto poznal celý kontext.
Námorník trávi čas na lodiach. Týkalo sa to aj vás?
Áno, ale iba čiastočne. Časť z toho som bol na brehu kvôli spevu, keďže pomerne rýchlo zistili, že mám dobrý hlas. Bol som v už spomínanom osemdesiatčlennom ansámbli, v ktorom 40 ľudí spievalo a 40 hralo v zbore. Šlo o zoskupenie, podobné Alexandrovcom. Mesiac a pol som však strávil aj na obrovskej bojovej lodi vo Vietname, mám dokonca vyznamenanie za diaľkový pochod.
Kde ste vystupovali?
Mali sme rôzne menšie vojenské hudobné zoskupenia a tak sme hrávali v ponorkách, na lodiach, ale aj inde. Prakticky vždy šlo o akcie pre vojakov. Pamätám si, ako sme raz hrali koncert na lietadlovej lodi Kyjev, pričom tam bolo dvetisíc námorníkov. Tá loď bola obrovská, mala snáď 17 poschodí a bez sprievodu na nej človek zablúdil. Stretol som na nej spolužiaka zo strednej školy.
Svet je malý.
(smiech) Presne tak.
Čo si myslíte o tom, že mladí chlapci musia chodiť do bojov najmä pre hlúposti politikov? Nejaký blázon sa rozhodne poslať ich do Afganistanu, ČSSR, Maďarska, kamkoľvek, a výsledkom je, že papaláš sedí v teple a mladý človek zaň nasádza svoj život. Takých invázií sa odvtedy udiali desiatky.
Myslím si o tom len to, že ak sa niečo také stane, tí mladí majú strašnú, ale strašnú smolu. Vtedy panovala komunistická ideológia, ktorá deformovala myslenie a nepochybujem o tom, že mnohí boli presvedčení, že ide o správnu vec. Ísť do vojny, lebo si to želá nejaký politik, je doslova trest. Niekedy sa mu však nedá vyhnúť.
Kontrast medzi chudobnými a bohatými je v Rusku výraznejší
Pre mnohých bude zaujímavá informácia, že od roku 1932 do roku 1961 sa Novokuzneck volal aj Stalinsk, predtým Kuzneck. Založili ho kozáci ako strážnu pevnosť. A Dostojevskij sa tam vraj oženil.
(smiech) Vidím, že o tom meste niečo viete. Ak si dobre pamätám, tá pevnosť má dnes okolo 350 rokov. Už dávno som tam nebol a je zaujímavé, ako človek postupne zabúda na isté údaje. Čudné tiež je, akú záľubu majú politici a ľudia okolo nich v tom, že po sebe pomenúvajú mestá. V Rusku takých príkladov nájdete veľa.
Na internete som čítal, že Novokuzneck má o niečo viac obyvateľov ako Bratislava, teda niečo cez pol milióna.
To sú nesprávne údaje, aktuálne tam žije približne 700 tisíc ľudí a boli časy, keď ich bolo viac. Potom však skončili mnohé fabriky a počet obyvateľov odvtedy klesá. Najväčšími zamestnávateľmi sú tam dva závody - kuzneckometalurgický a západosibírsky metalurgický. Rozlohou sú veľké ako niektoré mestá.
Viete, čo dnes najviac spája Novokuzneck so Slovenskom?
Netuším.
Hokej. Za tamojší klub Metallurg hrali a hrajú aj Slováci.
(smiech) No jasné, vôbec mi to nenapadlo, hoci šport sledujem. A inak, trochu ma štve, že keď si zadám heslo Novokuzneck, Google mi ako prvé vyhodí práve hokejový klub a nie informácie o meste, jeho histórii a tak ďalej. Dozviem sa, že u nás hrá Slovák Kapuš, ale inak musím hľadať ďalej.
Má logiku, že sa v tých mrazoch zahrievame vodkou
Predstava našich ľudí o Sibíri bude zrejme trochu skreslená, pretože nie každý ju má možnosť zažiť. Aký je kraj? Mnohí hovoria, že je tam len zima, lesy, chudoba a vodka.
Podobné mýty nájdete všade na svete, stačí sa spýtať Angličana na Bratislavu. Žijú tam normálni ľudia, bohatí aj chudobní, pričom platí, že kontrast medzi oboma vrstvami je v Rusku výraznejší ako na Slovensku. U nás sa totiž privatizovalo veľmi rýchlo a vo veľkom množstve.
Sme menšia krajina, takže u nás sa privatizovalo menej, ale o to divokejšie, najmä v 90. rokoch.
(smiech) Tak vidíte. Ale späť k Rusku - keď si privatizáciu spojíte s tým, že ani socialistická ekonomika nebola nič moc, je len logické, že na Sibíri a v celom Rusku je aj veľa chudoby. Postupne sa to však mení. Doma som bol v rokoch 2002 aj 2008, môžem teda porovnávať. Úplne vážne hovorím, že všetko ide dopredu, životnú úroveň nevynímajúc. Mesto je živšie aj krajšie.
Čo tamojší ľudia a vodka?
Pozrite sa - v chladnom počasí, keď je vonku bežne mínus 25 stupňov, pričom občas prídu aj rekordy ako mínus 52 stupňov Celzia, má svoju logiku, aby ste sa zohriali niečím, čo má nad 40 alebo 50 percent. Má snáď človek zmrznúť? (smiech)
Vy ju máte tiež rád?
Len vo veľmi malých pohárikoch s tým, že musí byť naozaj kvalitná. Vodku beriem ako liek. S ničím to netreba preháňať, ani s pitím.
Akí sú ľudia na Sibíri?
S dobrým srdcom. Kto bol v Rusku, určite potvrdí, že pociťoval prirodzenú ochotu bežných ľudí pomôcť. Určite videl, že mali otvorené srdcia. Vôbec tým nemyslím na moskovských zbohatlíkov, ale na normálnych ľudí kdekoľvek na vidieku. Verte, že vám dajú aj posledné. Keď pôjdete po Sibíri, stane sa vám, že vás zavolajú dnu posedieť si, podebatovať, oddýchnuť, najesť sa a i popiť. Problém je, že všade tam, kde je drsný a ťažký život, cítiť z ľudí akýsi chlad. Ale len na prvý pohľad, pri osobnom kontakte sa to zmení.
Za našich komunistických politikov sa dodnes hanbím
Na Slovensko ste prišli v roku 1994, teda po Novembri 1989. Tesne po revolúcii tu vzhľadom na viacročnú prítomnosť Sovietov a povinnú ruštinu na školách prišla dočasná averzia na všetko ruské. Pocítili ste niečo také?
V živote. Od začiatku ma tu ľudia prijali a na nikoho nemôžem povedať nič zlé. Nikdy som nepocítil, že ma tu niekto berie ako cudzinca, s ktorým majú problém. A nikto mi nikdy nevyhodil na oči, že som Rus. Cítim sa tu ako doma.
Dnes ste Rus alebo už Slovák?
Som najmä Slovan. (smiech)
Vedeli ste, čo nám vojská Varšavskej zmluvy na čele so ZSSR vyviedli v auguste 1968?
V roku 1968 som mal len šesť rokov. O tom, čo sa udialo v Československu, som sa dozvedel, až keď som bol tridsiatnik, politikou som sa príliš nezaoberal. Socializmus bol zvrhlý aj v tom, že bežní občania často netušili, čo sa deje vo svete. Komunisti im to nehlásili a kto nepočúval západné média, nemal sa odkiaľ dozvedieť pravdu. Väčšina bežných Rusov teda ani nechyrovala, čo presne sa tu stalo a aký to malo dôvod.
Ako to hodnotíte dnes, keď už poznáte okolnosti?
Nepoviem to len v súvislosti s augustom 1968, ale všeobecne - za našich komunistických politikov sa dodnes hanbím. Viete ako to bolo - dve svetové mocnosti si podelili svet na jednotlivé teritóriá a potom si do nich vzájomne nezasahovali. Nielen Slovensko malo smolu v tom, kam geograficky patrilo.
Gorbačov pustil vlak dole kopcom bez brzdy
Po Brežnevovi pomerne rýchlo umreli Andropov aj Černenko s tým, že na čelo ZSSR nastúpil Michail Gorbačov a jeho perestrojka. Ako ste ho vnímali?
Veľmi dobre.
Pýtam sa preto, že hoci svet dodnes Gorbačova skôr chváli ako človeka, ktorý pomohol k pádu ostbloku, mnohí v Rusku mu rozpad impéria dodnes nevedia zabudnúť. Aj vďaka tomu majú pomerne veľkú podporu komunisti a ich nasledovníci, stačí si spomenúť na Zjuganova.
Iste, ale z toho si netreba nič robiť, deje sa tak len z nostalgie, ktorá nemá opodstatnenie. Niekto tú ruskú Dumu musí zaplniť a popri všetkých sú tam aj takíto. Dôležité je, že nemajú žiadnu vážnosť a v ničom nezohrávajú kľúčovú rolu. Mnohí už dokonca premýšľajú, či nie je načase vybrať Lenina z mauzólea a normálne ho pochovať.
Napriek tomu - čím to je, že toľko ľudí cíti „ostalgiu"?
Predstavte si, že žijete v obrovskej krajine, ktorá má svoje zákony a pravidlá. Možno zlé, ale má. Z ničoho nič niekto príde, vyhlási perestrojku a sľúbi, že sa bude žiť lepšie. Miesto toho sa zrútia sociálne istoty, mnohí stratia prácu, nastúpia tvrdé metódy podnikania a tak ďalej, pričom zo sľubov sa veľa nesplní. Gorbačov jednoducho pustil celý vlak dole kopcom, ale bez brzdy. Bolo dobré, že tak urobil, ale bežným občanom tým siahol na zabehnuté istoty. Je len pochopiteľné, že mnohí mu to nedokážu zabudnúť. Ostblok sa vďaka zmene režimu nadýchol čerstvého vzduchu, ale v samotnom Rusku to bolo inak.
V čom?
Počas mojich študentských rokov prišiel pre radového občana Ruska šok. Na lístky sa kupoval cukor, mäso, aj iné, dnes bežné veci. Obchody boli prázdne, panovala v nich doslova katastrofa. Presne si spomínam, ako som chodil nakupovať potraviny na lístky, ktoré fasovali študenti a pracujúci. Mladší to už nezažili, ale nebojte sa, starší a najmä penzisti, si to veľmi dobre pamätajú. Ak to zhrniem, vyjde z toho to, že ľudia si žili svoje životy a zrazu nastal šialený chaos. Bodaj by necítili nostalgiu za starými časmi.
Nebude to tým, že ruský národ akoby neustále potreboval nad sebou pevnú ruku?
Nie ruský národ, ale celá tá obrovská krajina. To nie je Slovensko, kde z Bratislavy do Košíc máte možno 500 kilometrov. Povedzte mi, ako by ste sa chceli v takej veľkej krajine obísť bez pevnej ruky. Ak by nebola, nastane totálny chaos.
Takže oceňujete tvrdú ruku Putina?
O Putinovi aj Medvedevovi si myslím, že sa z Ruska snažia niečo urobiť. Odzrkadlí sa to až o pár rokov. Už dnes však vidno, že krajina naberá silu a že konečne začína využívať zisky z nerastných surovín pre seba a domácich občanov. Dlhé desaťročia sa totiž investovalo do rôznych iných socialistických krajín či Afganistanu, kým doma sme pomaly treli biedu. A čo oceňujem, pomaly sa stabilizujú aj vzťahy s USA.
Nie som v týchto veciach odborník, ale nepochybujem, že obrovská krajina ako Rusko potrebuje tvrdú ruku, inak by v nej nastal totálny chaos. K demokratizácii Ruska môžem povedať len jedno - socialistické poriadky tam majú ľudia v hlavách dodnes. Na to, aby sa to zmenilo, sa musí vymeniť niekoľko generácií tak, aby tie posledné žili už iba v slobode. Dovtedy sa mentalita národa nezmení.
Boršč je filozofia
Prejdime k ľahším témam - chutia vám bryndzové halušky?
Áno, ale iba so slaninkou.
Keby som šiel na Sibír, čo by ste mi ponúkli ako tamojší ekvivalent?
Peľmene.
To je čo?
Viete ako vyzerajú malé talianske tortellini? Peľmene vyzerajú podobne, akurát sú väčšie a chutnejšie. Ide teda o cestovinu plnenú mäsom.
Čo boršč?
Skvelé jedlo, bez ktorého sa tam snáď nikto nezaobíde. Boršč je inak veľká filozofia. To nie je len o samotnom jedení chutného jedla, ale aj o tom, že keď stojíte 3,5 hodiny pri sporáku, máte čas porozprávať sa s rodinou, oddýchnuť si a podobne.
Poznáte naň dobrý recept? Tu si mnohí myslia, že je to mix všetkého možného, ale len málokto pozná presný postup.
Samozrejme, doplním vám ho pri autorizácii.
Recept na poctivý ruský boršč:
Suroviny:
1 kg hovädzieho mäsa (hrudka) a špiková kosť,
4 bobkové listy,
celé čierne korenie,
soľ,
½ bielej kapusty,
1 cibuľa,
2 mrkvy,
2 papriky,
3 cvikly,
3 zemiaky,
3 paradajky,
cesnak,
ocot,
olej,
kyslá smotana.
Postup je nasledovný:
Do veľkého hrnca nalejeme vodu, vložíme mäso a špikovú kosť. Pridáme 4 bobkové listy, 10 bobúľ celého čierneho korenia, posolíme. Necháme zovrieť a varíme na malom ohni cca 1,5 - 2 hod. Uvarené mäso vyberieme na tanier a narežeme na malé kúsky.
Do vývaru dáme na slíže nakrájanú kapustu, nakrájané zemiaky a pokračujeme vo varení.
Cviklu nastrúhame na hranolčeky a podusíme na panvici s 1dcl mäsového vývaru. Po 20 minútach pridáme do cvikly čajovú lyžicu octu a pridáme do hrnca.
Na panvicu dáme olej, na ktorom opražíme pokrájanú cibuľu do zlata, pridáme nastrúhanú mrkvu (na veľkom strúhadle) a tiež narezanú papriku, pridáme 1 strúčik pretlačeného cesnaku, na záver dáme pokrájané paradajky. Dusíme cca 15 min. Potom to pridáme do hrnca aj s nakrájaným masom a všetko spolu varíme na malom ohni ešte 20 min.
Podávame s lyžičkou kyslej smotany a na vrch môžeme pridať čerstvú petržlenovú vňať. PRIJATNOGO APETITA!
Na USA mi prekážajú umelé úsmevy ľudí
Spomínali ste vaše účinkovanie v rockových kapelách. Ako ste vnímali vtedajšie socialistické hviezdy typu Alla Pugačevová alebo Vesjolyje rebjata?
Nebral som ich vážne, nebol to môj štýl, mali sme kvantum iných umelcov, ktorých hudba mi bola blízka.
Napríklad?
Skupinu Akvarium so spevákom Grebenščikovom, či Jurija Antonova, ktorý bol fantastickým skladateľom aj spevákom .
Študovali ste na konzervatóriu v Saratove a potom v Petrohrade, zároveň ste sa dostali aj na študijné pobyty do NDR a USA. Nemali ste chuť ostať v Amerike?
V USA vtedy z 30 ľudí, ktorí tam od nás vystupovali, ostali štyria. Keď sme sa vrátili domov, bolo z toho veľké haló, hoci už bol rok 1990. Mňa to nikdy nelákalo, v Amerike by som nedokázal žiť. Nemám proti tej krajine nič, ale nejde o moju šálku kávy. Všetko tam funguje, je tam pekne, New York, Washington sú nádherné mestá s kvalitnou kultúrou, múzeami a podobne, ale mne sa páčila skôr Filadelfia.
Tam ste boli finalistom súťaže Luciana Pavarottiho.
Áno. Problémom USA je však tamojšia mentalita. Nechce sa mi pozerať na ľudí, ktorí sa zvyknú usmievať umelo.
Myslíte to ich keep smiling?
Presne. Keď sa na mňa niekto neustále usmieva, zdá sa mi to nedôveryhodné, lebo vôbec neviem, čo si v skutočnosti myslí. Podľa mňa sa nedá usmievať vždy a na všetkých.
Po škole ste boli v svetoznámom Mariinskom divadle v Petrohrade. Bolo ťažké sa tam dostať? U nás je pre mladých honorom spievať v opere SND.
Tam to bolo ešte ťažšie ako dostať sa do SND. Porovnajte si množstvo kandidátov u nás a u vás s tým, že v Mariinskom divadle sa o pozície uchádzajú aj umelci z Ukrajiny, Arménska, vlastne z celého bývalého ZSSR. Ak ma prijali, bola to veľká náhoda.
Máloktorý umelec prizná, že uspel vďaka náhode.
Veď som sa snažil. (smiech) Na predspievaní som uspel, maestro mal asi tiež dobrú náladu. Ukázal som tam veľký kontrast dvoch árií - spieval som jednak Jaga z opery Othello, určeného pre dramatický barytón, a jednak princa z Pikovej dámy, určeného pre lyrický barytón. Vďaka tomu som mohol ukázať celý svoj diapazón. Najmä dramatický barytón je totiž zriedkavý.
Napriek tomu ste po dvoch rokoch odišli na Slovensko. Prečo?
Akoby tam pre mňa po istej dobe zastal čas, zistil som, že stagnujem. Za dva roky som mal iba dve hlavné postavy a nejaké tri menšie. Pre speváka je to málo, potom zbytočne degraduje, nevyvíja sa. Neodišiel som po konfliktoch, ale v dobrom s tým, že sa chcem viac realizovať.
Brežnev bol malý politik v ére Pugačevovej
Vedeli ste v Rusku, kto je Peter Dvorský?
Samozrejme, je tam veľmi známy. Ide o mimoriadneho umelca.
Vidíte, u nás ho mečiarovská klika v 90. rokoch označila za treťotriedneho. Mal totiž iný názor na ich politiku v kultúre.
Niečo vám poviem - o 50 rokov to bude inak. V Rusku sa rozpráva jedna humorná vec. Keď sa spýtate, kto to bol Leonid Brežnev, odpovedia vám, že šlo o malého politika v ére Ally Pugačevovej. Takto nejako raz možno budú hovoriť aj o Mečiarovi v porovnaní s Dvorským, ktorý je naozaj veľký umelec.
Keď už tu máme humor, tak v ňom chvíľu pokračujme. Viete, čo sa u nás považuje za príčinu Brežnevovej smrti?
Netuším.
To, že dostal skrat na obočí.
(smiech) Dobrý vtip, ktorý nepoznám. Zaujímavé, že na Slovensku som počul množstvo vtipov o Rusku, ktoré sú u nás úplne neznáme.
Vráťme sa k vášmu odchodu na Slovensko. Z Petrohradu ste teda odišli kvôli silnej konkurencii?
Tá tam bola obrovská. Len kvalitných barytónov bolo osem. Ja som bol primladý, na poslednom mieste. Tamojšia opera má síce svetové meno, ale bolo treba ísť ďalej, aby som nezakrpatel.
Tamojšia opera máva vypredané?
Pravidelne. Do hľadiska sa pritom zmestí až 2,5 tisíca ľudí. Chodí tam veľa turistov, takže to zaplnia.
Prišli ste do Banskej Bystrice, nie do La Scaly alebo Metropolitnej opery v New Yorku. Nevnímali ste to ako pád nižšie?
Slovensko bola náhoda, ale som rád. Bratislava vtedy barytonistu nepotrebovala, tak som nad ponukou z Bystrice neváhal. Páčilo sa mi aj mesto, takže žiadny problém.
Bral som to ako relax, určite nie pád. Umelcom musíte byť vo svojom vnútri, pričom samotná kariéra závisí aj od iných faktorov. Potrebuje aj obete a nemá zmysel ich ľutovať. Ja som bol v Bystrici spokojný. Zrazu som nespieval dve veľké predstavenia ročne, ale dve až tri mesačne. To bol obrovský rozdiel. O pol roka som dostal ponuku od vtedajšieho riaditeľa Opery SND Juraja Hrubanta z Bratislavy.
Kde si ľudia viac vážia operných umelcov - u nás či v Rusku? Myslím finančne.
Keď som v roku 1995 nastúpil do SND v Bratislave, zarábal som viac ako v Rusku, hoci nešlo o výrazný rozdiel. Dnes je to naopak, operní speváci v Rusku sú ohodnotení na oveľa vyššej úrovni.
Keby ste v niekom mali vyvolať záujem o operu, na aké predstavenie by ste ho poslali?
Na žiadne konkrétne.
Prosím?
Ak chcete, aby sa niekto vrátil do opery aj druhýkrát, nesmiete ho posielať na konkrétne predstavenie, ale na konkrétneho umelca, interpreta. Ak ho pošlete na Rusalku, Traviatu, či čokoľvek iné, pričom tam budú zlí sólisti, už nikdy sa nevráti. Na javisku potrebujete vidieť to, čo ste si zaplatili, teda nadšenie, srdce, talent aj poctivú prácu. Ak to nedostanete, ostanete sklamaný a na operu zanevriete. Nerobme si ilúzie, nie každý deň hrajú jednotlivé opery kvalitné predstavenia.
A máme u nás mená, na ktoré sa oplatí ísť? Myslím najmä mladých spevákov.
Určite áno, tunajšia operná škola je na veľmi dobrej úrovni. Choďte si pozrieť, ako spieva tenor Tomáš Juhás, mladučká sopranistka Horňáková, zo staršej generácie napríklad Peter Mikuláš. Určite nevynechajte ani austrálsku sopranistku Louise Hudson, ktorá pôsobila aj v Košiciach či Nemecku. Tých mien je pomerne veľa.
Inak, 22. novembra bude v novej budove Opery SND deň otvorených dverí. Kto chce spoznať operu zblízka, zoznámiť sa s ňou, libretami, umelcami a podobne, môže prísť a užívať si.
Počúvate aj niečo z modernej hudby?
Od detstva milujem Pink Floyd, Queen alebo aj Eagles.
Hotel California?
Áno, to je nádherná vec. A ťažká na zahratie na gitare. Nemám rád Michaela Jacksona, nikdy mi jeho veci nesedeli, ale veľmi sa teším z džezu, napríklad z Diany Krall. 12. novembra idem na jej bratislavský koncert.
Zo slovenskej hudby?
Peter Lipa. Oceňujem jeho muziku aj aktivitu okolo Bratislavských džezových dní. Daj mu Boh veľa zdravia, aby sa držal a ešte dlho nás tešil.
Rozhovor bol autorizovaný, Sergej Tolstov v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
