átosu, ale aj humoru. Dobré vtipy sa šírili ako epidémia.
Verejnosť pociťuje v krízových situáciách potrebu spojiť sa jednoduchými, stručnými, všeobecne zrozumiteľnými heslami. Čo na takýto účel poslúži lepšie ako plagáty, hoci len voľne naškicované rukou?
Do ich spontánnej tvorby okrem anonymných autorov z davu sa zapojili aj profesionáli. Autorom povestného loga VPN, ktoré sa stalo formálnym emblémom revolúcie, bol grafický dizajnér Karol Rosmány.
Vtedajší študenti VŠVU sa svojimi maľbami prezentovali najviac na plote, ktorý v tom čase zakrýval časť dnešného bratislavského Hlavného námestia.
Novembrové plagáty neboli logicky výsledkom nijakého dlhého tvorivého procesu. „Väčšinou šlo o rýchle diela, najčastejšie robené ručne bez použitia komplikovaných grafických techník," hovorí výtvarníčka Katarína Gatialová, ktorá sa venovala histórii revolučných plagátov. Často vznikali priamo na ulici, čo ovplyvnilo aj výslednú podobu.
Tlačené plagáty vznikali prakticky ilegálne, bez čísla povolenia schvaľovacieho orgánu, ktoré bolo dovtedy ich povinnou výbavou.
V histórii umenia nenapísali nijakú novú kapitolu.
Skutočne kvalitných plagátov z výtvarného hľadiska bolo málo. „Pre takéto pohnuté obdobie nie je príznačné prehnane sa zaoberať estetickými kritériami. Dôraz sa skôr kládol na ich obsahovú výpoveď vyjadrenú zväčša schematickým spôsobom," hovorí Stanislav Stankoci z Katedry grafického dizajnu VŠVU. Ako opisuje, vtedajšie plagáty sa pohybovali od insitných polôh až po graficky a typograficky veľmi silné a inšpiratívne punkové prejavy.
Gatialová zdôrazňuje, že hoci väčšina plagátov nebola nijakými vrcholnými výtvarnými dielami, majú silný emocionálny náboj i veľkú dávku trefného humoru. „Ich špecifickosť je práve v ich určitej naivite a spontánnosti, ale aj všeobecnej zrozumiteľnosti," dodáva.
„Bolo toho tak veľa, jeden bol lepší ako druhý," spomína výtvarník Miroslav Cipár, jeden z tých, ktorí sa pohybovali v centre revolučného diania. „Vtedy to bola epidémia, niekto niečo tresol, hneď sa to rozšírilo. Snažili sme sa prisvojiť si všetko, čo bolo dobré. Rýchlosť dávala kresbám šťavu, boli krajšie ako tie, ktoré dozrievali do akademického slohu," opisuje Cipár.
„Pamätám sa, ako sme s veľkým nasadením vyrábali plagáty, ako sme s Verejnou bezpečnosťou v pätách lepili na stĺpy chartu," zaspomínala si pre SME Natália Blahová z Asociácie náhradných rodín, ktorá bola v čase nežnej revolúcie gymnazistka. Podobných výpovedí by sa dali nájsť tisíce.
Slováci mali dovtedy skúsenosť ešte tak s nástenkami k VOSR či k Víťaznému februáru. Ale ľudová tvorivosť má hlboké korene a v priaznivých podmienkach začala búrlivo rásť, čo sa odrazilo najmä v plagátovej forme a v karikatúre.
„Rozdiely medzi neprofesionálnou spontánnou tvorbou a dielami ´školených´ autorov neboli radikálne. Prejavili sa v použitých technikách. Výtvarníci mali prístup k reprodukčným technikám, využívali aj klasickú tlačenú sadzbu namiesto rukou písaných textov či fotoreprodukcie," hovorí výtvarníčka Katarína Gotialová.
Časť z plagátov pragmaticky zvolávala na štrajk, na voľby či na rôzne regionálne stretnutia, nechýbali však ani pokusy o veršovanie: „Komu dáme k náhrade vaše chyby na Hrade?"
S polovicou hesiel by sme aj dnes mohli pokojne pochodovať ulicami. „Čo s tebou, na všetko len pritakávaš, nič sa nedá robiť, urobíme ťa ministrom," hovorí väčší valach menšiemu. „Od koryta ku korytu, a to chcete autoritu?" odkazuje vládnucim zas autor ďalšej kresbičky.
Novembrové plagáty často využívajú divadelnú terminológiu, čo bolo vzhľadom na zvýšené zapojenie hercov do procesu zmien celkom logické. Ich vtedajšiu zvýšenú popularitu odrážal napríklad slogan „Radšej hercov ako bábky". Iný zas vtipne opisoval výmenu spoločenských rolí: „Herci robia politiku, vláda hrá divadlo." Na vtedy veľmi populárny Jakubiskov film odkazovala kresbička s textom „Sedím na ÚV a je mi dobre".
Veľmi populárnym dobovým motívom bolo obracanie kabátov. Niekto šikovný si veľmi skoro všimol, že otočením ´89 dostaneme ´68. Tento motív sa využíval v rôznych obmenách. Karol Rosmány ho mal vizionársky už na osobnej PF na rok 1989.
Agitky a paródie
Plagáty z novembra ´89 neboli prvé ani posledné revolučné plagáty v histórii. Veľká októbrová revolúcia sa udiala za asistencie hesiel žiadajúcich chlieb, mier či slobodu. Agitky písali aj takí veľkí umelci, ako bol Vladimír Majakovskij. Práve k Majakovského príspevkom do satirických okien, ktoré vyrábal pre agentúru ROSTA, porovnáva výtvarník Miroslav Cipár spontánnosť našej novembrovej tvorby.
Revolúcie aj ich propagátori však zvyknú rýchlo strácať pôvodné nadšenie.
Socialistické politické plagáty boli už v osemdesiatych rokoch celkom neúčinnou a zakonzervovanou formou, len akousi povinnou daňou režimu. „V našom prostredí sa nedá vystopovať žiadne postupné prenikanie kritických myšlienok do socialistickej plagátovej tvorby. Na rozdiel od nich boli tie revolučné životaschopným médiom," hovorí Gotialová.
Ich autori sa podľa nej snažili čo najviac odlíšiť od typických propagandistických foriem, samozrejme, pracovali s nimi na báze zosmiešňovania, v podobe rôznych karikatúr či vtipov. „Ironická recyklácia komunistických symbolov a hesiel bola jedným z najčastejšie využívaných tvorivých prostriedkov," komentuje Gatialová.
Možno najjednoduchšie by sa dala plagátová tvorbu z obdobia nežnej revolúcie porovnať s protestnými plagátmi z roku 1968.
„Verejný odpor proti okupácii Československa mal omnoho živelnejší, neusporiadanejší charakter. Okrem niekoľkých príkladov pripravovanej tvorby boli takmer všetky plagáty vyrobené ručne a neprofesionálne," opisuje Gatialová. Na konci osemdesiatych rokov už však bola situácia organizovanejšia, verejnosť bola na revolučnú agitáciu viac pripravená, viac si už uvedomovala aj potrebu dobrej reklamy.
„Na plagátoch sa preto objavovali značky revolučných organizácií a jednotné symboly. S odstupom času sa dá povedať, že nežná revolúcia mala veľmi dobre prepracovanú korporátnu identitu," dodáva.
Umenie mlčalo
Vývoj išiel veľmi rýchlo dopredu a na veľké umenie nezostal čas - ani v oblasti plagátovej tvorby. „Po časovom odstupe si čoraz intenzívnejšie uvedomujem to viac-menej prázdne miesto. Možno to bolo aj preto, že mnohí grafickí dizajnéri sa spolupodieľali na revolučných udalostiach viac osobnou angažovanosťou než tvorivou," myslí si Stanislav Stankoci z Katedry grafického dizajnu VŠVU.
Podľa neho však niekoľko zaujímavých plagátov reflektujúcich výsledok revolučných udalostí predsa len vzniklo, hoci až v nasledujúcej dekáde. Nedá sa tu však hovoriť o dielach bezprostredne zasadených a vyvierajúcich z revolučného diania.
Revolučné plagáty postihol rovnaký osud ako všetko ostatné angažované umenie. Len čo sa stali reprezentantmi nového establishmentu, začínali sa dopisovať a prepisovať, nanovo parodovať.
Paralelne s dojímavými vyznaniami k pravde a láske sa začali objavovať aj menej dobromyseľné plagáty, napríklad tie, ktoré upozorňovali na „nebezpečného Žida" Fedora Gála.
Niektoré z plagátov, karikatúr či iných zachovaných pamiatok na november pripomenie aj výstava November '89, ktorá bude prístupná verejnosti od 17. novembra do 31. decembra 2009 na Západnej terase Bratislavského hradu. Pripravili ju Ústav pamäti národa, Slovenské národné múzeum, Slovenský národný archív a Národná rada Slovenskej republiky.
Samostatnú tematickú stránku sprístupnil ÚPN na adrese www.17november.sk
Ručne kreslené kulisy revolúcie
Podobne ako Verejnosť proti násiliu na Slovensku, aj Občianske fórum v Čechách malo problém, ako informovať verejnosť o tom, čo sa dialo. „Štátna televízia a rozhlas poskytovali cenzurované alebo úplne skreslené informácie. Situáciu ľudia v tom čase žartovne glosovali, napríklad: televize lže, jako když Rudé právo tiskne. Celoštátny denník Svobodné slovo sa síce rozhodol poskytovať necenzurované informácie, ale jeho náklad sa mimo Prahy dostával iba s ťažkosťami. A tak sa dostal k slovu politický plagát," spomína na vtedajšiu situáciu Filip Blažek, iniciátor výstavy Revolučné plagáty, ktorá putuje po českých centrách od Tokia po Paríž, nedávno ju bolo možné vidieť aj v Košiciach.
Podobne komplexná zbierka českých plagátov z novembra sa verejnosti prezentuje po prvý raz. Plagáty zozbieral Filip Blažek ešte koncom roku 1989, keď chodil pomáhať do pražského Mánesa, kde bolo v tom čase centrum revolučného diania.
Ako spomína, ošumené prízemie českých a slovenských miest sa stalo jedinou obrovskou plochou, plagáty viseli na staniciach, oblepili výklady.
Väčšina letákov, transparentov či nápisov bola robená ručne, veľmi skoro sa však objavili prvé tlačené plagáty - ofsetom či sieťotlačou. Do konca roku 1989 bolo v Čechách pololegálne okrem iných vytlačených asi dvadsať mimoriadne kvalitných plagátov, podieľali sa na nich aj profesionálni výtvarníci, medzi nimi Aleš Najbrt, Michal Cihlář, Jiří Votruba, Joska Skalník, Ivan Král či Stanislav Holý.
„Plagáty boli veľmi rôznorodé, predstavovali buď čisto typografické návrhy či riešenia
s nejakou fotkou, sú však medzi nimi aj linoryty či litografie. Medzi najúspešnejšie patril určite farebný Havlov portrét, ktorý bol úplne všade.
„Ťažko hľadať medzi nimi nejakú spojitosť, no pri pohľade na celú kolekciu vidno, že aj napriek kultúrnej izolácii Československa počas totality si českí výtvarníci udržali slobodnú myseľ a dokázali nájsť prostriedky adekvátne situácii, na ktorú ich škola ani prax nepripravovali - pre slobodné vyjadrenie podstatných myšlienok," myslí si Blažek.
Chcelo by to logo
V revolučnom centre sa pohybovalo viacero výtvarníkov. Miroslav Cipár, Ľubomír Longauer,
Rudo Sikora, Vladimír Kompánek, ale nikto neprišiel s nápadom vymyslieť akúsi značku revolúcie.
„Mňa to napadlo na prvom mítingu na Hviezdoslavovom námestí. Uvedomil som si, že na tribúne nič nevisí, že by to chcelo nejaké logo. Utekal som domov, škice som druhý deň doniesol lídrom," spomína grafický dizajnér Karol Rosmány.
Vybrali si to, ktoré všetci poznáme. Kým Občianske fórum pracovalo so smejkom, VPN mala hrubo naškicované véčko - symbol víťazstva, ktoré spopularizoval ešte Winston Churchill za druhej svetovej vojny.
„Karol Rosmány je znamenitý praktik, bol som vtedy rád, že to niekto urobil a dostalo to fazónu," hovorí Miroslav Cipár.
Na prvom vytlačenom plagáte je milý detail. „Pred novembrom musel byť každý plagát schválený ideologickým pracovníkom a dostal číslo, ktoré muselo byť na ňom vytlačené. Ja som dal k svojmu véčku ako číslo povolenia 17. november 1989," spomína Rosmány.
Tlačiar Ján Jaroš mal spočiatku strach tlačiť podobné plagáty, ale požičal Rosmánymu
na noc dielňu. „Prvú noc sme so synom vytlačili asi 50 plagátov," hovorí. Neskôr už šli plagáty cez ofsetovú tlač, Andrej Kulla, dnešný vlastník záhradníctva, robil manažéra.
Rosmány v tom čase pracoval na voľnej nohe ako výtvarník, logá boli jeho vášňou, navrhol ich pre hotel Kyjev či Technopol. Keď sa stal „výtvarníkom revolúcie", všetky jeho iné roboty išli na celé mesiace bokom. Pripravoval vizuál kampane na nové voľby či len bianko plagáty.
Na revolúcii nezarobil, fakturoval si len zlomok vtedajších „tabuľkových" cien, tejto revolúcie sa jednoducho považoval za potrebné zúčastniť.
V jednom z prvých čísel denníka Verejnosť, ktorý tiež graficky navrhol, je uverejnené jeho venovanie, že svoju značku venuje VPN bez nároku na honorár. Všetky komerčné zisky mali ísť na účet VPN.
„Dodnes si nikto odomňa nepýta povolenie, ak chce použiť logo. Pritom moje autorské práva sú stále platné, nemôžem sa ich zrieknuť," pripomína.
Véčko sa objavilo veľmi skoro aj na odznakoch. Prvé kusy natlačil Rosmány na umelú hmotu, ktorú rozstrihali na obdĺžniky a na každý kus osobitne prilepovali zápinky.
Neskôr sa začali robiť populárne plechové odznaky VPN až v Budapešti, u nás sme na ne ešte nemali stroje. Rosmány spomína na príhodu s verziou v jidiš. „Uvedomil som si síce, že sa v toto jazyku číta odzadu, ale aj tak som nápis omylom upravil tak, že znamenal Násilie proti verejnosti. Letel som hneď za Gálom, že to nebolo úmyslené," spomína.
Aký je pocit byť autorom natoľko úspešného loga?
„Učite som bol rád. Ale bola to taká hektická doba, že mi doteraz nikto nepovedal ďakujem," hovorí s úsmevom Rosmány.
Beata
Balogová
