AKTUALIZOVANÉ

Srholec: V kostole je niekedy veľa pokrytectva

Keď sa jeho meno objavilo v zozname spolupracovníkov ŠtB, pre mnohých to bol šok. Priznáva, že tajní ho často navštevovali, no tvrdil, že nepovedal nič, čo by mohlo komukoľvek uškodiť. Bývalý politický väzeň ANTON SRHOLEC zomrel vo štvrtok 7.1. 2016.

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici. V roku 1951 ho zatkli pre pokus o útek do Talianska. Dostal dvanásť rokov, odsedel si desať. Po prepustení z uránových baní v Jáchymove pracoval ako robotník. V 70. rokoch bol kostolníkom v bratislavskom B(Zdroj: SME - Peter Žákovič)

V 50. rokoch sedel v jednom z najkrutejších komunistických väzení. Keď ho pustili, pracoval na stavbe, v továrni na výrobu betónu aj pri vysokých peciach v Ostrave. Keď sa jeho meno objavilo v zozname spolupracovníkov ŠtB, pre mnohých to bol šok. Priznával, že tajní ho často navštevovali, no tvrdí, že nepovedal nič, čo by mohlo komukoľvek uškodiť. Pre svoje kritické názory bol v cirkvi aj dvadsať rokov po revolúcii persona non grata. Bývalý politický väzeň ANTON SRHOLEC v rozhovore z roku 2009.

Ako sa dá prežiť desať rokov v uránových baniach v Jáchymove?

Bola to drina, robili sme v špine a bez ochranných prostriedkov. Voľný sme mali len jeden víkend v mesiaci. Ťažili sme urán, ktorý Rusi potrebovali na prípravu atómovej bomby. Najťažším trestom však nie sú nútené práce, ale tzv. korekcia alebo samotka. Je to je väzenie vo väzení, kam sa človek dostal, keď neplnil normu alebo spravil nejaký priestupok. Nepozdravil veliteľa, dal si dole čiapku, niečo ukradol a podobne. Všetky baraky boli drevené, len korekcia bol taký betónový bunker, kde nebola lavica ani posteľ. Jeden deň ste boli bez jedla, druhý bez matracu, tretí bez svetla. Takto nás trestali, aby si udržali disciplínu, poriadok a strach. Niektorí museli po práci - v ukrutnej zime a fujavici - celé hodiny pochodovať pred oknami veliteľa. Robili to až dovtedy, kým neodpadli alebo nedostali zápal pľúc. Ja som bol na samotke trikrát, dokopy sto dní.

Čo vás držalo pri živote?

Keďže som nemohol nič čítať, väčšinou som sa modlil. Musel som vymazať všetky spomienky, o ničom nerozmýšľať, žiť len pre súčasnosť a nechať sa unášať časom. Niektorí to nevydržali a zbláznili sa. Mojou výhodou bolo aj to, že som nemal rodinu. Tí, čo mali doma manželku, deti, alebo sa pred príchodom do väzenia príliš viazali na svoju prácu či zisk, to mali oveľa horšie ako my, čo sme boli odovzdaní do božích rúk.

Aký je vlastne rozdiel medzi komunistickými lágrami a nemeckými koncentračnými tábormi?

Ja som koncentračný tábor nezažil, ale jeden Čech, ktorý tam bol, si raz po skončení šichty povzdychol: Adolfe, vrať se, všechno odpuštěno. Myslím, že to bolo minimálne rovnako zlé. Aj preto by mali byť Hitler a Stalin považovaní za rovnakých zločincov. Mali by nastať určitá rovnováha, aby už nikto v budúcnosti nehnal do extrému sociálnu spravodlivosť a rovnosť, respektíve triednu či národnú nadradenosť nad ostatnými.

Prečo nie sú Hitler a Stalin posudzovaní rovnako?

Keď padol fašizmus, zvíťazil komunizmus. Keď padol komunizmus, neprišla ďalšia totalita, ktorá by ho zviditeľnila, zdokumentovala a hovorila o ňom. Komunizmus pritom napáchal obrovské škody, spôsobil množstvo ľudských tragédií. Vytvoril takú atmosféru strachu, že ľudia, ktorí najviac trpeli, najmenej rozprávajú. Dokonca poznám aj príbuzných popravených ľudí, ktorí sa o tom dodnes boja hovoriť, alebo sa k nim prihlásiť. Revolúcia v roku 1989 bola navyše nekrvavá, čo však považujem za správne. Je dobré, že nenastala žiadna odplata, najväčším víťazstvom je, že komunizmus vôbec padol. Jeho zločiny však treba neustále pripomínať, keďže tých, čo prežili, je čoraz menej.

srholec4_res.jpg

Prečo tak ľahko zabúdame?

Dnes sa žije veľmi rýchlo. Ľudia už vôbec nevedia, čo bolo pred šesťdesiatimi rokmi, že tu bola vojna a podobne. Dokonca si už nepamätajú ani to, čo urobila predchádzajúca vláda. Denne sú zavalení toľkými povinnosťami, že majú čo robiť, aby vôbec prežili. V tejto situácii jednoducho nemáme na historický prepych. Náš život sa však postupne spomalí, takže ľudia budú mať viac času hovoriť aj o tom, čo sa stalo v minulosti a prečo sme takí, akí sme.

Kedy spomalíme a začneme uvažovať aj nad vlastnou minulosťou?

Predpoklady už na to sú. Je kríza, rastúca nezamestnanosť spôsobí, že sa bude postupne skracovať pracovný čas, takže ľudia, ktorí sa doteraz sústredili len na výkon, budú tlačení k tomu, aby sa vzdelávali a zaujímali aj o historické témy.

Takže platí: čím horšie, tým lepšie?

Čím horšie na tom budeme ekonomicky, tým lepšie duchovne. V každej rodine bude niekto, kto sa bude profesionalizovať na umenie a obohacovať tým náš život.

Akurát, že na umenie nebudeme mať peniaze.

Ak chceme prežiť, tak sa budeme musieť deliť. Myslím, že tí, čo nepoctivo nadobudli svoje majetky, prídu o svoje veľké paláce - podobne ako arizátori alebo tí, čo znárodňovali. Spoločnosť sa bude ekonomicky nivelizovať, takže ľudia sa budú viac profilovať podľa toho, čo dokážu v oblasti vedy, umenia alebo spoločenských vied.

Do Jáchymova ste sa dostali v krutých 50. rokoch, kedy vás chytili pri pokuse o útek na Západ. Prečo to nevyšlo?

Chcel som byť kňazom, tak som išiel k saleziánom. Prvýkrát ma zavreli vo februári 1950, krátko po maturite. Keby som bol poslušný, do seminára som mohol chodiť aj na Slovensku. Vo väzení nám povedali, že môžeme študovať v Bratislave - v štátnom seminári, kde dosadili komunisti svojich ľudí. Vatikán ho odsúdil a zakázal tým, čo chceli byť kňazmi, aby tam chodili. Ján Sokol neposlúchol a nastúpil, ja som to odmietol. Rozhodol som sa odísť do Turína, bolo nás viac ako dvadsať. Stretli sme sa v Šaštíne, do Rakúska sme chceli prejsť v noci cez rieku Moravu. V aktovke som mal gumené čižmy, pár knižiek a trochu jedla, starší kňazi aj písacie stroje. Rieka však bola rozvodnená, takže väčšina si to rozmyslela a vrátila sa na železničnú stanicu vo Veľkých Levároch, kde nás pochytali. Ušli len štyria alebo piati.

Po prepustení z väzenia ste pracovali na stavbe, v továrni na výrobu betónu aj pri vysokých peciach v Ostrave. Aká to bola skúsenosť?

Väzenie sa nekončí tým, že vás prepustia na slobodu. Nesiete si to so sebou ako stigmu po celý život. Eštebáci sa pravidelne vypytovali, či pracujem, nesabotujem, ako sa správam. Na tých desať rokov, keď som pracoval ako robotník, však spomínam dobre. Dalo sa to prežiť, všade som našiel ľudí, ktorí mali podobné názory ako ja.

Necítili ste sa ponížený? Z perspektívneho teológa spravil režim v 60. rokoch robotnícku triedu.

Je to mentálna trauma, s ktorou sa musí človek zmieriť - podobne ako rodičia, ktorí majú postihnuté dieťa. Nie je dôležité, aby bol človek stále úspešný, alebo robil to, čo si zaumienil v mladosti. Ja som chcel byť užitočný ako misionár, inšpiroval ma Don Bosco. Bolo mi však jasné, že komunizmus je na dlhé lakte, takže som sa postupne zmieril so svojim osudom. Ani vták, ktorý je zavretý v klietke, nemôže stále narážať, lebo by sa zničil. Napriek tomu som sa celý život snažil žiť naplno a venovať sa aspoň v malom mládeži a podobne. Robil som to súkromne, amatérsky, s nadšením a zadarmo.

Verili ste v roku 1968 Dubčekovi?

Áno, aj som sa s ním osobne stretol. Trochu sme si vydýchli, spolu s ďalšími politickými väzňami sme založili aj organizáciu za ľudské práva. Veril som socializmu s ľudskou tvárou, hoci dnes je jasné, že to bol blud.

Nehnevalo vás, keď sa po okupácii zlomil, podpísal moskovské protokoly aj obuškový zákon?

Takto som nad tým nerozmýšľal. Ja som vtedy viac žil v duchovnej a intelektuálnej, ako v politickej rovine. Okupácia však bola svojim spôsobom veľká udalosť - hoci sem prišli obrovské armády, nikto proti nim nevystrelil. Bolo to symbolické víťazstvo pravdy, ktorú nemožno potlačiť ani tankami. Potom však nastal čas veľkého pokrytectva a deformovania charakterov. Ľudia sa ospravedlňovali aj za to, čo neurobili. Začali hrať pred mocou divadielko, odvolávali svoju účasť na demokratizačnom procese.

V roku 1969 ste na tri mesiace vycestovali do Talianska študovať teológiu. Prečo ste sa nedali tajne vysvätiť na Slovensku?

Vždy som chcel robiť všetko verejne. Konšpirácia mi je cudzia, takže som si radšej počkal na príležitosť, aby som mohol ísť von.

Nakoniec ste zostali rok, v máji 1970 vás pápež vysvätil za kňaza. Ako je možné, že politickému väzňovi, ktorý chcel v 50. rokoch emigrovať, bez problémov predĺžili pobyt?

Sľúbil som, že keď mi to predĺžia, vrátim sa späť. Dal som im to aj písomne. Eštebáci nechceli, aby som vonku hovoril o 50. rokoch, tak mi zavreli ústa.

Ani na chvíľu ste neuvažovali, že zostanete?

Nie. Vedel som nemecky, anglicky aj taliansky, takže by ma brali kdekoľvek. Na Slovensku som mal však príliš zapustené korene. Mal som tu príbuzných, známych, kamarátov, politických väzňov. Navyše sa mi zdalo, že emigranti, s ktorými som sa stretol, boli dosť odrezaní od slovenskej reality.

V júni 1971 vás ŠtB zaevidovala ako agenta s krycím menom Skala. Ako k tomu prišlo?

Eštebáci, ktorí ma často navštevovali, si zrejme mysleli, že chcem urobiť ľahkú kariéru. Jeden sa ma raz spýtal, že keď som taký múdry, prečo si neurobím doktorát. Povedal som mu, že nie som taký hlúpy, aby som si robil doktorát, pretože podmienkou by bol písomný súhlas so spoluprácou.

Podpis od vás naozaj nežiadali. V spise sa však píše, že ste sa cítili eštebákom zaviazaný, keďže vám umožnili doštudovať. Nepredĺžili vám pobyt v Taliansku pod podmienkou, že im občas niečo poviete?

Samozrejme, že to skúšali. Neustále za mnou chodili do kostola, občas sme sa stretli aj v reštaurácii. Ale viedli sme len nezáväzné rozhovory o tom, ako sa mám, čo robím. Nemohol som ich len tak poslať preč, pretože je fakt, že keď chcel človek čokoľvek robiť, bol na nich závislý. Mohli mi odstrihnúť pôsobenie, čo napokon aj urobili, keď ma poslali do Perneka. Bola to riskantná hra s režimom - rozprávať sa s nimi, a nič pritom nepovedať.

Eštebáci však tvrdia, že ste spolupracovali na viacerých akciách - napríklad Familia, kde ste zistili mená niektorých členov aj zameranie tohto hnutia.

Vôbec neviem, o čo ide. Nikdy som nepovedal nič, čo by mohlo komukoľvek uškodiť. Ja som ani nemohol nič prezradiť, pretože som úmyselne nič nevedel alebo nechcel vedieť. Pre istotu som sa veľmi nestretával ani so saleziánmi, ku ktorým som patril, aby sa eštebáci nevypytovali na podrobnosti. Mám čisté svedomie, nedostal som od nich žiadnu funkciu ani peniaze.

V spise sa píše, že ste dostali sedemkrát odmenu, celkove 2250 korún.

Väčšinou som platil ja, pretože som džentlmen. Zrejme si na moje meno niečo vyúčtovali.

V máji 1974 ste znovu vycestovali do Talianska, na návštevu Slovenského ústavu Cyrila a Metoda. Ako sa vám to podarilo?

Boli sme tam spolu s bratom. Požiadali sme o povolenie a oni nám ho dali. Bola to moja jediná zahraničná cesta.

Nič za to nechceli?

Nie, hoci sa ma stále snažili chytiť. Pre nich by som bol veľká ryba, ja som to však odmietol. Mojim kapitálom bolo, že som mal v tele dvadsať rokov perzekúcií, desať rokov som sedel v base.

Nesnažili sa vás zlomiť násilím?

To nie, správali sa ako džentlmeni. Keď prišli, vytiahli fľašku vína a trochu sme sa porozprávali. Hoci boli školení, teologicky boli riedki. Vždy som mal nad nimi prevahu - hovoril som im o sociálnej náuke cirkvi a dokazoval, že hoci sa považujú za ateistov, v skutočnosti sú veriaci, len to nechcú priznať. (Smiech)

 

srholec_res.jpg

V tom čase chodili stovky mladých ľudí na vaše kázne do bratislavského Blumentálu. Nemali ste pre ne problémy?

Tie kázne neboli otvorene protirežimové, na to som si dával pozor. Bolo to posolstvo novej reči, nových priorít v kresťanstve. Posilňoval som v ľuďoch vieru, chcel som urobiť z kresťanstva rozumnú a intelektuálnu vec. Hľadal som aj pozitívne veci, ktoré slúžia ľuďom - napríklad sociálny program. Režim to toleroval, mysleli si, že s takouto cirkvou sa im bude lepšie spolupracovať. Aj dnes mám jeden projekt (centrum pre bezdomovcov - pozn. red.), na ktorý mi štát nedáva ani korunu. Majú ma radi, pretože mi nemusia nič platiť, hoci mám denne na krku viac ako sto ľudí.

Hoci ŠtB vás najskôr považovala za svojho človeka, vaše postavenie sa nijako nezlepšilo. Presúvali vás z fary na faru, aby vám napokon zobrali štátny súhlas. Neľutujete, že ste sa s nimi vôbec dali do reči?

Nebol som ich človek, to je ich interpretácia. Ale je pravda, že som bol politicky naivný. Samozrejme, že som mohol byť od začiatku v undergrounde. Napriek tomu som vyoral istú brázdu a ukázal svojim kňazom, že sa to dá robiť aj inak. Dôležité je srdce, pričom si myslím, že aj takýmto prístupom som prispel k obrusovaniu hrán a postupnému pádu komunistického režimu. Ja som bol vždy pozitívny človek, ktorý má radšej sto priateľov, ako by mal mapovať nepriateľov. Aj za komunizmu sa dalo urobiť veľa dobrého, pričom nám paradoxne urobil veľmi dobrú službu - veriaci ľudia boli ochotní ísť na barikádu, obetovať sa.

V roku 1977 vás dvaja mladí kňazi - Marián Zajíček z Pezinka a Róbert Gombík zo Senca - požiadali, aby ste podpísali chartu. Prečo ste to odmietli?

Je pravda, že ma navštívili, pamätám si, že sme popíjali víno. Keď som si to prečítal, mal som pocit, že je to príliš politické. Ja som sa vyhýbal politike, keďže som si v minulosti politicky spálil krídla.

Mali ste strach?

Strach nie, hoci je pravda, že by som bol zrejme znovu vydaný napospas perzekúcii a štvaniu. Myslel som si, že je lepšie robiť aspoň menšie dobro ako niekde vystúpiť a spáliť si mosty. Ale im som povedal, že keď chcú, nech to podpíšu.

Neľutujete, že ste to nepodpísali?

Nie. Ja nie som politický človek. Neangažujem sa v politike, nie som v nej doma. Veľmi rýchlo a ľahko by som sa pomýlil. Aj preto neľutujem, že som nikdy neurobil žiadnu kariéru ani v cirkvi. Tam je veľká moc, veľa sa rozhoduje, je to zložité.

V roku 1984 vás ŠtB preradila do kategórie nepriateľská osoba. Dôvodom bolo rozširovanie protištátnych letákov, podpísali ste aj petíciu za prepustenie trestne stíhaných františkánov. Čo rozhodlo, že ste začali proti režimu vystupovať otvorene?

Nebola to až taká radikálna zmena, takéto aktivity som vyvívaj vždy. Treba si uvedomiť, že protikomunistický, alebo tzv. náboženský odboj sa odohrával aj v malých skupinkách, v rodinách. Vymieňali sme si informácie, noviny sa čítali len tak, lebo sme vedeli, že všetko je klamstvo - od politiky až po šport. Ale je pravda, že niekedy od roku 1985 režim postupne slabol. Eštebáci už ku mne chodili akoby na milosť, aby si splnili povinnosť.

Napriek tomu vám v lete 1985, po púti na Velehrade, zobrali štátny súhlas. Písali ste do samizdatov, šírili zakázanú náboženskú literatúru, stretávali sa s disidentmi. Až do revolúcie ste boli opäť robotníkom. Nemali ste s tým problém?

Nie. Postupne som si zvykol a začal sa tešiť na dôchodok. Súkromne som sa však naďalej stretával s ľuďmi, hovoril s nimi o viere aj režime, cítil som sa slobodný. Zrejme sa toho zľakli, takže koncom 80. rokov mi ponúkli, že môžem vypomáhať v Blumentáli. Takto ma chceli mať pod kontrolou. Znovu ma priviazali k búde, pričom si myslím, že ma podozrievali viac, ako bolo nutné. Nebol som disident, ktorý by do nich búšil, skôr budovateľ lepšieho sveta.

Čo ste robili v novembri 1989?

Pamätám sa, ako som v jednej kázni povedal, že keď sú zlí ľudia ako Čarnogurský, Selecký či Ponická, potom som zlý aj ja. Kostol bol úplne natrieskaný, už to začínalo iskriť. Vyzval som teda veriacich, aby sme išli ľuďom z bratislavskej päťky prejaviť solidaritu. Do Justičného paláca to bolo len cez dve ulice - po skončení omše sa kostol vyprázdnil, cestou k väznici všetci kričali a skandovali.

Keď v Prahe zmlátili študentov, verili ste, že je koniec?

Koniec som ešte nevidel, ale bola to veľká nádej. Predpokladal som, že príde k reforme s tým, že demokracia a socializmus budú fungovať spolu. Vystúpil som aj na novembrovej tribúne, čo bolo obrovským vyslobodením. Cítil som oveľa väčšiu radosť ako v roku 1968. Bolo to naplnenie všetkých snov a túžob, že systém, ktorý napáchal toľko zla, konečne padne. Jednému zo študentov, ktorí vtedy u mňa prespávali, som povedal, že keby som do rána umrel, tak som umrel šťastný. (Smiech.)

Prečo ste išli hneď po revolúcii do dôchodku?

Pretože v júni 1989 som dosiahol dôchodkový vek.

Teoreticky ste však mohli dostať vlastnú farnosť, nie?

Mohol. Odjakživa som však preferoval slobodnejší spôsob uplatňovania viery. Okrem toho, nikdy som sa veľmi neráčil so Sokolom, ktorý o tom ako biskup rozhodoval.

Prečo?

Každý máme úplne inú životnú cestu. On si zvolil cestu veľkého kompromisu, ja dialógu. Po revolúcii som napriek tomu čakal, či ma pozve - bola to skúška, či mi tú farnosť dá. Už pár dní po 17. novembri 1989 som však pochopil, že z toho nič nebude. Marián Prachár, ktorý nesie zástavu nového prúdu v cirkvi, zvolal asi sto kňazov k Sokolovi do Trnavy. Situácia bola napätá, ľudia boli na barikádach. Sokol však namiesto diskusie, kedy a ako sa cirkev vyjadrí k politickým zmenám v krajine, zorganizoval prednášku o tom, ako pripravovať deti na prvé sväté prijímanie. Keď začal Dominik Tóth hovoriť o úlohe Márie v kňažskom živote, išiel ma šľak trafiť. Zobral som si pero a robil čiarky, koľkokrát vysloví slovo Mária. Vždy, keď to povedal piaty raz, som tie predchádzajúce štyri čiarky preškrtol.

Ako čašník v krčme?

Presne tak. Na konci prednášky som mu povedal: Dominko, vieš čo povedal Mojžiš každému, kto zoberie meno božie nadarmo? Useknúť mu hlavu. Slovo Mária vtedy vyslovil 38-krát. Tlačili sme ich, aby sa cirkev konečne vyjadrila, Sokol však akúkoľvek diskusiu úplne zadusil. Povedal, že sa v žiadnom prípade nebudeme miešať do politiky. Ani som ho nepožiadal, aby mi pridelil vlastnú farnosť - stačilo mi, keď som večer hovoril s ľuďmi počas svätej omše. Pre mňa je sloboda príliš drahá, veľa som za ňu zaplatil. Nechcel som vliezť do ďalšieho chlievika.

V roku 1996 vám zo Sokolovho úradu napísali: „Máme výhrady voči Vášmu nejasnému, ba až pomýlenému podávaniu niektorých teologických právd, mravných princípov a zmalicherňovaniu niektorých liturgických predpisov." Čo vám na cirkvi najviac prekáža?

Od každej veľkej organizácie očakávam predovšetkým dialóg. Prekáža mi, že v cirkvi chýba kritický duch, o ničom sa nediskutuje. Vládne tu autoritatívny systém, ktorý sme zdedili ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Chýba mi aj nedostatok odvahy vyjadriť sa k problémom, o ktorých čítame v dennej tlači.

Napríklad ku kauzám ako Hedviga Malinová, alebo k situácii v justícii?

Napríklad. Potraty sú hrozná vec, ale klásť dôraz len na tieto veci je málo. Keby farárovi niekto ukradol jablká, tak sa k tomu cirkev určite vyjadrí. Ale o tom, že sa tu rozkradli stovky miliárd, že sa klame, kradne, tuneluje a podvádza, mlčí. Cirkev sa zaoberá len svojimi vnútornými problémami, hoci prvoradým prínosom kresťanstva by mala byť morálka a ľudskosť. Problémom je aj nacionalizmus, ktorý živil v čase, keď bol ešte vo funkcii, aj Sokol. Hovoril len o slovenskom národe a slovenskej Panne Márii, európske hodnoty či vzájomné spolunažívanie ho nezaujímalo. Cirkev sa málo vyjadruje aj k násiliu, diskriminácii Rómov či sociálnym problémom. Bolesť iných sa jej akoby netýkala.

Prečo je to tak?

Dôvodom je najmä štyridsaťročné vymývanie mozgov a deformovanie charakterov. Najviac to cítiť práve v cirkvi, ktorá má byť nositeľom správnej kultúry, múdrosti a morálky. Komunizmus ju ochromil, urobil z nej nástroj šírenia svojej formy vlády. Okrem toho, je tu aj istá príbuznosť medzi straníckou totalitou a totalitným systémom, ktorý sa skrýva za vôľu božiu. Problémom cirkvi je aj to, že neposiela svojich ľudí vzdelávať sa do zahraničia. Po revolúcii totiž uverila, že jedinou cestou je zreštaurovať tradičnú katolícku vieru. Tento projekt jej však nevychádza. Cirkev sa bojí politiky, pričom celé kresťanské posolstvo redukuje len na mystiku, respektíve mystifikáciu. Prekáža mi, že dodnes má problém aj so ženami, ktoré sú na Slovensku, ešte viac ako kdekoľvek na svete, stále nedocenené. Aj oni pritom za komunizmu niesli - a veľmi statočne - posolstvo viery a odovzdávali ho ďalej.

Čo celibát?

Myslím, že by to malo byť dobrovoľné. Chýba mi aj užšie prepojenie so svetovou cirkvou, nielen s Vatikánom, a väčšia otvorenosť k iným kresťanským cirkvám. Naše myslenie by sa malo posunúť do súčasnosti, pričom by sme mali zmeniť aj jazyk, aby nám ľudia lepšie rozumeli. Cirkev je málo v médiách, sme radi, že tam nie sú škandály. O tom, čo robíme pre ľudí, sa však veľmi nepíše, hoci organizujeme aj tábory pre mladých, staráme sa o dôchodcov. Problém je, že cirkevní hodnostári o tom nevedia hovoriť, nevedia to predať. Radšej preferujú klerikálny model cirkvi, ktorý raz Sokol vyjadril slovami: Čo chcete, buďte radi, že sa v tej obci slúži omša.

Je cirkev stále uviaznutá v stredoveku?

Spolieha sa len na tradíciu, ktorá môže byť bohumilá, ale nefunguje. Cirkev si po revolúcii zvolila ľahšiu, pohodlnejšiu cestu - budujú sa nové kostoly, hoci ľudia z nich postupne odchádzajú. Chýba aj nová generácia vyškolených, kresťansky mysliacich mužov, ale najmä žien, ktoré by mali byť viac vtiahnuté do rozhodovania.

Prečo odchádzajú veriaci z kostolov?

Možno aj preto, že v kostole je niekedy veľa pokrytectva, povrchnosti, stereotypu a tradície. To, že odchádzajú, je vážny fenomén, s ktorým treba rátať. Netreba tých ľudí za každú cenu lanáriť späť, dôležitejšie je, či žijú v súlade s kresťanskou vierou. Manifestovať totiž môžete len to, čo žijete. Kostol je školou viery, ale musíme si uvedomiť, že existujú aj iné cesty, ako sa dostať k veriacim.

Sokol aj iní kňazi sa pozitívne vyjadrujú o slovenskom štáte. Čo si o tom myslíte?

Sokol sa môže takto vyjadrovať len sám za seba. Je síce pravda, a hovoria to aj mnohí historici, že za slovenského štátu sa udiali aj pozitívne veci - rozvíjala sa kultúra či vzdelanosť. Ale povedať, že tu bol blahobyt, nie je šťastné. Aj za komunizmu sa mali niektorí dobre - na úkor ostatných. Okrem toho je tu židovská otázka, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť.

Časopis .týždeň pred časom otvoril diskusiu o kardinálovi Korcovi. Za komunizmu bol kľúčovou postavou tajnej cirkvi. Po revolúcii však koketoval s Mečiarom, dnes si dobre rozumie s Ficom. Čo sa s ním stalo?

Korec bol už v 60. rokoch, keď sedel vo väzení, tajným biskupom, takže mal veľkú autoritu. Bol svedkom viery, čo mu nikto nemôže vziať. Škoda, že po revolúcii sa príliš sústredil na vlastnú minulosť, pričom prehliadol, že komunisti sa postupne etablovali v iných stranách a hnutiach. Najviac mu zazlievam, že nebol dosť kresťan a demokrat. Za svoje utrpenie si vyslúžil kariéru aj uznanie, ktoré predáva vo svete, zabudol však na tisícky ľudí, ktorí boli prenasledovaní pre svoju vieru.

Čo to znamená?

Je napríklad zvláštne, že nie je členom Konfederácie politických väzňov. Nikdy nás neprijal, hoci sme sa k nemu hlásili.

Prečo nie je dosť kresťan a demokrat?

Kresťan by mal byť minimálne európsky, ak nie svetový. Jadrom Korcovej katolicity je tradícia a budovanie slovenského národa. V prípade ľudí ako on by však mala prevažovať kvalita nad kvantitou. Mal by mať širšie, otvorené srdce pre všetky iniciatívy, a nesústrediť sa len na prezentáciu nových kostolov. Obávam sa, že sa stal obeťou svojho úradu. Keď človek prijme takúto funkciu, prestáva byť slobodný. Upadne do stereotypu, pričom nemá dostatočný prehľad o súčasnom dianí, keď sa láme chlieb medzi kresťanskou demokraciou a inými, národnými či sociálnymi hnutiami, reprezentovanými Mečiarom alebo Ficom. Kto iný ako Korec by mal mať odvahu povedať ľuďom pravdu o morálnom profile a skutkoch politikov?

V roku 1998 ste na jednom opozičnom mítingu zakričali: „Veriaci, kde ste, prečo volíte skorumpovaných a morálne podlých ľudí?" Ako je možné, že dnes majú znovu väčšinu ľudia ako Fico, Mečiar a Slota?

Je tragédiou, že slovenskí veriaci nevolia čestnejších a svedomitejších ľudí. Vďaka štyridsaťročnému gumovaniu morálky a charakterov je ich síce poskromne, ale sú. Za tých dvadsať rokov od revolúcie sa už ukázali politici, ktorí by to robili lepšie, hoci zázraky nečakám od nikoho.

Podľa prieskumov je na Slovensku viac ako 70 percent veriacich. Prečo volia takýchto politikov?

Je to naozaj ťažko pochopiteľné. Mnohí veriaci nečítajú, pozerajú len televíziu. Možno to súvisí aj s tým, že cirkev sa k ničomu nevyjadruje, takže nevedia rozlišovať. Diskusia sa presunula z náboženskej roviny do politiky, pričom platí, že ak sa raz katolíci upíšu ľuďom, ktorí ich oslovili pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi, zostanú mu verní. To je tá tradícia, ktorá je v politickej rovine kontraproduktívna a škodlivá.

Pred niekoľkými mesiacmi ste vystúpili na mítingu proti Harabinovi. Ako vnímate túto vládu?

Hoci sa tvári ako sociálna, stará sa len o to, aby sa mali dobre jej ľudia. Je tu veľká miera klientelizmu, verejné peniaze sa často rozdeľujú na projekty, ktoré sú abstraktné. Mnoho chudobných, naopak, nechali v štichu, nepočujú hlasy ľudí z okraja spoločnosti. Oni musia vyžiť z 200 eur mesačne - podobne ako rodiny, kde je len jeden príjem. Ak chcete robiť sociálnu politiku, musíte to zažiť. Keby som vo všetkých médiách hovoril o bezdomovcoch a nemal ich každý deň na krku, tak sú to len reči. Pokračuje aj pokrytectvo, ktoré tu bolo pred rokom 1989. Ľudia, ktorí vládnu s Ficom, by mohli byť v hocijakej strane, pretože nemajú žiadnu nosnú ideu.

Celý život vediete spory s predstavenými. Na začiatku 90. rokov ste mali problém aj s politickými väzňami, ktorí sympatizovali s Mečiarom. Nie je únavné byť v permanentnom konflikte?

Hlboko ma poznačilo desať rokov, ktoré som strávil vo väzení. Bolo to obdobie absolútnej poslušnosti, keď som musel mlčať a zarezávať. Vtedy som sa paradoxne naučil poslúchať málo a vzdorovať veľa. Často sa to nevypláca, čo cítim dodnes. Nie som však rebel z princípu, nevzdorujem samoúčelne. Rád počúvam ľudí a vediem dialóg. Teším sa, že sa splnilo veľa z mojich snov.

Čo konkrétne?

Predovšetkým máme slobodu a demokraciu, čo sú hodnoty, ktorým chcem byť až radikálne verný.

Hoci máte zaujímavý životný príbeh, cirkev vás postupne vytlačila na okraj. Necítite v sebe niekedy zlosť?

Veľkosť kresťana nespočíva vo funkciách, ktoré dosiahne, ale v službe, ktorú robí pre iných ľudí. Potešilo by ma, keby si ľudia uvedomili, že tu nie sme sami pre seba, ale že žijeme pre druhých. Toto by malo byť zmyslom nášho života.

Je niečo v živote, čo ľutujete?

Niekedy, keď počúvam múdrych ľudí, je mi ľúto, že som nevyrastal v slobodnom svete. Keďže mi nebolo umožnené systematické vzdelávanie, medzi intelektuálmi a teológmi sa občas cítim ako postihnutý. Neberiem to však tragicky, keďže takýchto ľudí je na Slovensku veľa a prežijú. Aspoň som im bližšie.

Dlhé roky sa staráte o bezdomovcov. Čo vám to dáva?

Ľudia v mojom veku majú často psa, alebo mačku. Každý človek chce mať niekoho, kto mu vracia jeho lásku. Ja som v podstate celý život bezdomovcom. Títo ľudia ma obohacujú už tým, že prídu a ja im z ich očí vyčítam, že sme kamaráti. Vtedy si uvedomím, že táto práca nie je zbytočná. Bezdomovci ma tiež naučili, že nemám svoje názory a životnú púť preceňovať. Existujú aj iné cesty, ktoré sú možno ťažko pochopiteľné, ale môžu vyústiť v istú dobrotu srdca aj charakteru. Tí ľudia dozrievajú pri mne a naopak. Vzájomne sa potrebujeme.

Tento rok ste mali osemdesiatku. Máte ešte nejaký sen?

V tomto veku už od života veľa nečakám. Som spokojný a usmiaty starec, ktorému nič nechýba. Nenárokujem si na miesto v nebi, teším sa už z toho, čo som urobil tu na zemi. Na staré kolená by som však nechcel stratiť súdnosť, rozlišovať medzi dobrým a zlým. Táto doba je totiž dosť komplikovaná, informácie sa na vás valia zo všetkých strán.

 

 

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 145
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 7 590
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 330
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 113
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 093
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 226
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 079
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 3 875
  9. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 071
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 976

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Kuriózny zločin spred 50 rokov ožíva vďaka novinárovi Romanovi Kaliskému

Vlastnú susedu chcela utopiť v odpadovej šachte, napokon dostala 6 rokov.

TECH

Objavili prepojenie medzi autizmom u vnúčat a fajčením v tehotenstve

Fajčenie môže ohroziť aj vaše vnúčatá.

ŠPORT

Slováci porazili Nórov, opäť im dali tri góly

Slováci si udržali čisté konto.

Neprehliadnite tiež

Facebook Live: Viezli sme sa po trase, po ktorej Remiáš prešiel naposledy

V sobotu 29. apríla uplynulo presne 21 rokov od okamihu, kedy tragicky zahynul Róbert Remiáš.

Brexit bude podľa Fica bolieť, ale ak má niekoho viac, tak Britániu

Premiér tvrdí, že lídri krajín EÚ preukázali jednotu a odhodlanie ísť spoločne do rokovania o brexite.

Fico sa chce pozrieť na financovanie mimovládnych organizácií

Slovenský premiér chce zistiť aké majú mimovládky pozadie a kto ich financuje.

Povodne majú už tretiu obeť. Na Liptove sa utopil rafter

Pri Liptovskom Hrádku sa utopil Poliak, ktorý chcel spolu s partiou raftovať na rozbúrenej rieke.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop