Jej meno nenájdete medzi študentskými lídrami, hoci bola pri všetkom dôležitom, čo sa v Bratislave pred 20 rokmi dialo. Zachovala si odstup, pretože medzi ňou a nežnou bol fotoaparát. Petra Bombíková-Maudgil.
BRATISLAVA. LONDÝN. Čiernobiele fotografie majú dvadsať rokov a Petra Bombíková-Maudgil si ich prezerala už veľakrát. „Stále sú to silné emócie,“ hovorí, keď vyberá tie, ktoré najlepšie opisujú jej november 1989. Nič na tom nezmenil čas ani vzdialenosť od miesta činu. Petra žije posledných deväť rokov s rodinou v Londýne. Prednášala tam na univerzite, pracovala ako novinárka v BBC, teraz je na materskej.
Jej meno nenájdete v zozname študenských lídrov, hoci bola pri všetkom dôležitom, čo sa v Bratislave pred 20 rokmi dialo. Na námestiach, v univerzitných aulách, celoslovenských študentských výboroch i na demonštrácii v Prahe, kde masy kričali Havel na Hrad. Medzi Petrou a nežnou revolúciou bol - fotoaparát.
„Vždy ma zaujímali hlavne tváre, takže ten november mi prišiel vhod,“ smeje sa. „Uvedomovala som si, že to, čo sa deje teraz, už bude zajtra iné, takže som cítila potrebu to zachytiť.“ V čase veľkých emócií si nechtiac zachovala odstup. „Keď už človek fotí, musí sa sústrediť na samotné fotografovanie, takže nemôže byť emočne celkom vložený do veci.“
Foto - Petra Bombíková-Maudgil
Vždy v strehu
Pred 20 rokmi študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenčinu a dejepis a jej prvé revolučné fotografie majú dátum 16. novembra 1989. „Nálada na filozofickej fakulte bola otvorenejšia ako na iných fakultách.
Mali sme síce profesorov, utvrdzovačov režimu, ale aj veľa pedagógov, ktorí v študentoch vyburcovali skutočný záujem o štúdium i o politiku. V kútiku duše sme vedeli, že aspoň zopár pedagógov bude na našej strane. Aj tak sme išli na pochod 16. novembra s malou dušičkou. Počuli sme, že sa na nás chystajú policajné zložky.“
Po 17. novembri a brutálnom zásahu polície na Národnej triede v Prahe nabrali veci spád. Filozofická fakulta vyhlásila štrajk 20. novembra a Petra bola jediná, kto mal fotoaparát. Prvých pár dní si podľa nej ľudia neboli celkom istí, ako sa veci vyvinú.
„Začiatky sú aj na fotkách oveľa dynamickejšie, vnútorným napätím, zápalom a oduševnením spojeným s neistotou a so strachom, no i vzrušením, že sa deje niečo absolútne nepredstaviteľné. Čím ďalej sa veci vyvíjali a bolo jasné, že sa nám nič zlé nestane, striedal neistotu happeningový a radostný výraz, radosť z toho, čo sa deje na uliciach,“ opisuje nálady.
Túto fotku som nazvala Nežná revolúcia. Je to záber za tribúnou na Námestí SNP. Zdena Studenková sa chystala vystúpiť. Toto nie je fotka z dramatickej revolúcie. Stelesňuje pre mňa nežnosť. Aj keď sú tváre sústredené, vládne z nej pokoj a súlad. Reflektormi ožiarený sneh všetkému pridáva na jase a akejsi estetickosti. Bola som na námestiach každý podvečer od prvého mítingu na Hviezdoslavovom námestí. Pod tribúnu som sa pretlačila, nijaká ochranka. Človek mohol byť priamo v centre diania. Foto - Petra Bombíková-Maudgil
Jediné vystúpenie
Len raz odložila fotoaparát a stala sa aktérom udalostí. So študentom z Prahy sa vybrali na Pedagogickú fakultu do Nitry. Tam sa postavila pred davy a hovorila, čo sa udialo v Prahe a robí sa v Bratislave. „Nevedeli sme vtedy, čo nás za túto aktivitu čaká a keď nám povedali, že nás niekto hľadá, rýchlo sme sa vrátili do Bratislavy. Nitra sa neskôr pridala do štrajku,“ hovorí Petra.
Pre jej otca, novinára Petra Zemana to bola najhoršia noc. „Bola poľadovica a snežilo a Petra sadla do môjho starého Wartburga, ktorý bol polepený plagátmi.“ Jej otec v roku 1968 spieval na námestí pred tankmi sovietsku hymnu, ale tanky nezastavil. Veril, že jeho dcéra bude mať väčší úspech. On ju ako dieťa naučil fotografovať a v novembri 1989 jej drukoval. „Páčilo sa mi jej zanietenie, že všetko treba zdokumentovať,“ hovorí.
Záber z auly z prvého dňa štrajku. Vedenie študentského hnutia sa sformovalo ad hoc. Študenti z pléna jednoducho navrhovali spomedzi seba tých, o ktorých vedeli, že majú ako-tak sformovaný politický názor. Takmer bez výnimky to boli ľudia, ktorí sa zúčastnili aj na pochode študentov v Bratislave 16. novembra. Spísali študentské požiadavky, čiastočne z vlastnej hlavy a čiastočne sa nechali inšpirovať pražskými. Už na tomto prvom veľkom mítingu v aule bolo zopár kolegov z Prahy. Boli to Slováci študujúci v Prahe. Foto - Petra Bombíková-Maudgil
Petra nepatrila k študentským lídrom, ale jedného z nich si neskôr vzala. Aj preto sú niektoré z tých čiernobielych fotografií teraz pre ňu príliš smutné. Sveťo Bombík zahynul pri autonehode v roku 1995. Stihol ešte založiť Slovenský inštitút medzinárodných štúdií a stal sa jeho prvým riaditeľom. „Bol spokojný, že vznikol demokratický režim a usiloval sa prispieť k jeho začleneniu do NATO a Európskej únie,“ hovorí Petra.
November 1989 ovplyvnil život Petry Bombíkovej-Maudgil súkromne i profesijne. „Ďalej som sa venovala tomu, čo som študovala pred revolúciou, ale zmenil sa obsah. V diplomovej práci som písala o katolíckej moderne a neskôr som sa venovala Dominikovi Tatarkovi, čo by som pred rokom 1989 robiť nemohla.“
Po revolúcii, na začiatku roku 1990 urobila na fakulte výstavu asi 60 fotografií. „Každý si mohol objednať kópie záberov. Malo to veľký úspech. Presedela som potom v komore celé noci. Až teraz vidím, kam všade sa tie fotky dostali. Oslovilo ma zopár ľudí a inštitúcií, aby som im fotografie spred 20 rokov poskytla. Takže to nebolo zbytočné.“
Táto fotka ja z prvopočiatkov študentského štrajku na FF UK, keď veci neboli také jasné a jednoduché ako o niekoľko dní či týždňov. Na snímke je Sveťo Bombík, v pozadí Daniel Bútora. Ich tváre odrážajú napätie, odhodlanie. A dva jednoduché nápisy na tabuli za Sveťom ŠTUDENTI - KSS vyjadrujú najpresnejšie, o čo išlo. Boli tu dve sily a tie stáli jasne proti sebe. Bolo sa treba rozhodnúť. V tej chvíli, keď fotografia vznikla, ešte nebolo zrejmé, či tento prejav odporu nebude mať za následok prinajlepšom vyhodenie zo školy. Foto - Petra Bombíková-Maudgil
Už sa to nezopakovalo
Dnes už Petra fotí len do domáceho archívu. Skončila spolu s érou čiernobielych fotografií. Bez vysedávania v čiernej komore to už nebolo ono. A možno aj preto, že po nežnej revolúcii v roku 1989 už nezažila to, čo vtedy na námestiach. „Najprv strach, potom veľký happening a obrovská radosť zo zmeny. Ľudia sa na chvíľu naozaj spojili, to bol pre mňa veľký zážitok.“
Dnes chápe ľudí, ktorí v dobrom spomínajú na sociálne vymoženosti z čias komunizmu. Ale nikdy by nemenila. „Žili sme v štáte, kde ste sa už ako dieťa museli pretvarovať, nemali ste voľbu robiť veci inak, či zvoliť si toho, kto vás bude zastupovať. Mnohí ľudia si stále neuvedomujú, aké je to dôležité.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
