Je zvyknutý hovoriť s novinármi, svoje vyhranené názory formuluje bez zaváhania. Pod uhladeným povrchom cítiť prísneho človeka, ktorý trvá na zásadách. S prezidentom Václavom Havlom ako jeho hovorca zažil stretnutia na najvyšších úrovniach. Dnes sa živí tým, že radí, ako sa máme v spoločnosti správať.
Ako súvisí etika s etiketou?
Etika dáva základné mantinely vzťahov medzi ľuďmi, etiketa určuje jemné pravidlá spolužitia.
Je etiketa viac o forme či aj o obsahu správania?
Etiketa nie je súbor pravidiel napísaných v hrubých knihách, ale životný štýl. Základné princípy etikety sú ohľaduplnosť, takt a empatia, nie to, že vidličku držíme hrotmi dole. Bez hlavného obsahu by to bolo len bezduché napodobovanie chimérických pravidiel.
Odkedy hovoríme o etikete v dnešnom zmysle?
Zrodila sa na dvore Ľudovíta XIV. na prelome 17. - 18. storočia. V tom čase opisovala skutočne kurtoázne prejavy. Víťazstvom buržoázie etiketa postupne scivilnela. Za posledných dvadsať rokov sme sa stali svedkami obrovskej dynamiky, maily nahradili klasické listy, sme stále ležérnejší a praktickejší. Dostávame sa k dileme, či máme začať postupne chodiť v teniskách do národného divadla, alebo sa ešte pokúsime udržať isté pravidlá. Ak sa rozpadnú, aj tí, čo ich búrali, budú pociťovať ich absenciu.
Umelci vždy bojovali proti formálnym normám správania sa.
Vrstva bohémov bude vždy chodiť inak oblečená, ich tvorba aj ich správanie musí byť výnimočné. Toto sa bude vždy v spoločnosti tolerovať, ale napríklad mladí manažéri etiketu potrebujú.
Mladí v maskáčoch môžu často zastávať oveľa morálnejšie pozície ako poniektorí manažéri, ktorí svojim slušným oblečením dávajú najavo súhlas s establišmentom.
Vieme dobre, že je to všetko lož a klam, že je to nespravodlivé, ale pravidlo šaty robia človeka, stále platí. Podľa toho, ako vyzeráte, sa posudzuje aj vaša úspešnosť.
Kde začína snobizmus?
Snobizmus bol už aj na dvore Ľudovíta XIV. Je to aj záležitosť povahy, ak sa niekto skrýva za zásterku dobrého správania.
Prezident Václav Havel, ktorému ste roky robili hovorcu, pôsobil veľmi neformálnym dojmom. Nemali ste problém naučiť ho diplomatikú etiketu?
Veľmi dlho si zvykal. Problém bol prinútiť ho vôbec, aby začal nosiť sako, ale neodnaučil sa napríklad brať si mokasíny k obleku. No musel som byť opatrný pri formulovaní svojich výhrad. Ak som to prehnal, zvykol mi povedať - tak na to si nájdite iného prezidenta. Ale Havel je inak švihák, ktorý sa vie obliecť a správa sa bezchybne.
V čom bol iný ako kariérni politici?
Nemal klasické vzdelanie v histórii či politológii, nikdy predtým nehovoril k davom, nevedel ani dobre po anglicky. Bol hodený do politiky ako do studenej vody, ale správal sa spontánne. Bol takou ikonou, že ľudia stáli v radoch, len aby ho zahliadli. Charizmatická je na ňom práve tá jeho plachosť.
Nebola nikdy hraná?
On je skutočne plachý. Keď sme niekam šli, pýtal sa ma často, či tam budú ľudia. A musíme tam ísť? A musíme niečo hovoriť? A o čom mám hovoriť? Ja som bol na obrazovke päťkrát častejšie ako on. Klausovho hovorcu nikto nepozná.
Ako vnímate Klausove postoje k Lisabonskej zmluve?
V tomto sa Václav Klaus ukázal ako trucovitý politik, ktorý nevie, ako by na seba upútal pozornosť. Od štátu, ktorý dostáva od Európy neuveriteľné peniaze na svoj rozvoj, to bolo až nečakane podlé správanie. Aj tak sme už nemali dobrú povesť, keď sme predsedali EÚ a v polovičke nášho obdobia sme pre hašterivosť zhodili našu vládu. Klausovým odmietaním Lisabonskej zmluvy sme hanbu definitívne potvrdili. Prestíž Českej republiky utrpela na dlhé desaťročia dopredu.
Mohli by ste pracovať aj pre prezidenta Klausa?
Nikdy. Máme úplne iné východiská pre posudzovanie politických princípov, odlišností je toľko, že je vylúčené, že by došlo k nejakému prieniku. Zatiaľ čo Václav Havel je silne proeurópsky založený a žije problémami celej planéty, Václav Klaus je protieurópsky nacionalista. Klaus má zúžený pohľad na svet, neberie napríklad do úvahy tzv. občiansku spoločnosť. Kým Havel bol ako prezident orientovaný na transatlantickú spoluprácu, Klaus má tesnejšie vzťahy s Ruskom. Nikdy som nebol profesionálny hovorca, robil som pre Havla len z vrelých sympatií. Chcel som istý čas prežiť po jeho boku, myslím, že je to celkom mimoriadna osobnosť.
Mal Havel dostať Nobelovu cenu za mier?
Jednoznačne by si ju zaslúžil. Je svetovou ikonou boja proti totalite a transformácie k demokracii. Je prapodivné, že odkedy bol Havel po prvý raz nominovaný, už túto cenu dostali tí najrozličnejší ľudia. V prípade Baracka Obamu išlo len o akýsi preddavok do budúcnosti. Je to skôr danajský dar. Sám Obama z nej môže byť v rozpakoch, lebo táto cena len ešte viac zvýšila očakávania.
Podporili ste myšlienku stavania radaru na území Českej republiky. Sklamalo vás Obamovo rozhodnutie tieto plány zrušiť?
Hlboko. Dúfali sme, že získame významnú pozíciu v americkom strategickom pláne zabezpečenia Európy. Naraz sme sa opäť ocitli na periférii Európy. Dnes je jasné, kam až siaha sféra ruského vplyvu a to je pre nás veľmi zlá správa. To, že Obama Rusku v tejto veci ustúpil, je z jeho strany chyba, ktorá sa mu vypomstí vo väčšej agresivite Ruska. Ale Obama potrebuje Rusko z dôvodu Afganistanu, ktorý je teraz prioritou americkej politiky.
Zrejme ste spoločne s Havlom podporovali americkú intervenciu v Iraku. Neprehodnotili ste tento postoj?
V žiadnom prípade nie. Odpovedzme si, o čo išlo? Zbaviť Irak najhoršej totalitnej diktatúry.
To sa predsa podarilo.
Kritici amerických vojnových operácií v Iraku však poukazujú na obrovské civilné obete.
Pri vojenských akciách sú vždy aj civilné obete. Ale dnes ide skôr o vnútorný terorizmus, Američania sa stiahli, Iračania útočia na Iračanov. Ukáže sa, či nový režim bude mať dosť síl na vykorenenie terorizmu.
Stretávate sa ešte s Havlom?
Potrebovali sme si trochu od seba odpočinúť, boli sme spolu jedenásť rokov, po nociach i na cestách. No vidíme sa stále na istých spoločenských akciách, v lete som bol za ním na Hrádečku.
Čo si myslíte o neuskutočnenej návšteve maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma na Slovensku?
Vždy ťažko nesiem, ak sa do diplomacie vnášajú emócie a osobné animozity. Podobné veci veľmi zaťažujú medzinárodné vzťahy, pôsobia ako katalyzátor konfliktov, ktoré sa môžu skončiť zle. Spomeňme si, ako sa celkom nenásilne začala vojna v Bosne, je to démon. V slovensko-maďarských vzťahoch vidím historické animozity. Nechápem, ako je možné, že sa od nich nevedia súčasné generácie odpútať. Nejde predsa o žiadne územné nároky či o dominanciu, ale o spolužitie dvoch národov, ktoré už možno čoskoro budú žiť vo federácii európskych štátov.
Dodržala maďarská strana správny diplomatický postup?
Ak slovenská vláda tvrdila, že o návšteve prezidenta nevedela, dopúšťala sa vedomej lži. Ak bol o nej informovaný slovenský veľvyslanec, tak to bola najvyššia forma komunikácie, aj keď nebola potvrdená nijakou písomnou nótou. Slovenská strana mohla tomuto rozhodnutiu klásť diplomatický odpor, mohla maďarskému prezidentovi naznačiť, že by bolo lepšie návštevu odložiť, ale nemôže klamať, že nebol dodržaný správny postup.
Môže byť prezident na súkromnej akcii v cudzom štáte?
Môže, napríklad ak je na liečení či ak ide navštíviť kamaráta zo štúdií. Ale tvrdiť, že prezident mal ísť na súkromnú akciu do Komárna, sa v tomto prípade nedalo. Bola to síce neoficiálna, ale zato pracovná návšteva, ktorá mala veľký politický dosah a mala byť pripravená citlivejšie.
Akú dohru môže mať tento incident ešte na európskej úrovni?
Žiadny súd nemôže rozsúdiť, ako majú vyzerať bilaterálne vzťahy, Slovensko si to musí s Maďarmi vyriešiť samo. Čo by aj vyriešilo uznesenie akéhokoľvek súdu? Ide o to odstrániť nacionalizmus z 19. storočia. Je pravda, že niektoré kroky maďarskej strany mi pripadajú prehnané a Slováci ich asi podvedome nesú ťažko. My sa už na to dívame ako na trochu nepochopiteľný spor. O problémoch so sudetskými Nemcami, ktoré sme kedysi mali, naša dnešná mladá generácia už skoro nič nevie. Dúfam, že vaša budúca generácia vyrieši aj tento spor.
Ako sa dívate na prebiehajúce oslavy nežnej revolúcie? Deformujeme a privlastňujeme si toto výročie?
Každý si berie niečo z historických udalostí pre seba. Historici vedia, ako si pamätníci začínajú postupne upravovať svoje spomienky podľa toho, ako išiel neskorší vývoj. Pre niektorých môže byť november zbytočný, lebo neuspeli, ale vtedy s nadšením zvonili kľúčmi a radovali sa zo slobody. Milo ma prekvapilo, že je v oslavách 17. novembra zaangažovaných toľko mladých ľudí, ktorí si tieto udalosti ani nemôžu pamätať. Pritom mnohé iné udalosti, ktoré formovali našu generáciu, napríklad rok ´68, už mladí vnímajú asi tak ako bitku na Bielej hore. Žijú už inými problémami aj inými motiváciami.
V rodine ste sám prežívali pomerne náročný generačný konflikt. Ako k nemu došlo?
Keď som začal pracovať na Hrade, môj syn bol práve búrlivým anarchistom. Posmieval sa mi, že som „kravaťák" . Žil neusporiadane, nerešpektoval pravidlá, ktoré som v rodine udržiaval. Jedného dňa sa po hádke otočil a odišiel z domu. Mal len šestnásť rokov. Nevideli sme sa niekoľko rokov.
Nevedeli ste ani, kde je?
Po rokoch som zistil, že prvé dni spal kdesi pod mostom, potom u kamarátov, neskôr si našiel byt. Doštudoval konzervatórium, na štúdium na FAMU som mu nedal ani korunu, živil sa sám. Ozval sa až z obkľúčeného Sarajeva, v ktorom natočil film Mladí muži spoznávajú svet.
Keď sme raz s prezidentom Havlom prišli na festival do Karlových Varov, Jiří Bartoška mi povedal, že budem prekvapený, aký film uvidíme. V tme sa zrazu objavilo v titulkoch meno Radim Špaček. Bol som z jeho filmu dojatý, plakal som ako ostatní v sále. Po projekcii sme mali slávnostnú večeru. Díval som sa na syna, ktorého som predtým roky nevidel. Bol som prekvapený, ako sa vie kvalifikovane rozprávať s prezidentom, ako vyspel. Naše zblíženie išlo ťažko, ale nakoniec sme začali spolupracovať. Televízny seriál o etikete sme už robili spolu.
Nebol to z jeho strany ústupok?
On zmúdrel, ale ani ja už nie som taký prudký. Teraz sme najlepší kamaráti, veľmi ho dnes rešpektujem a žasnem, čo všetko vie. Práve dokončuje celovečernú snímku Pouta. Je to príbeh z roku ´83 o tom, ako sa eštebák zamiluje do manželky disidenta, na ktorého je nasadený.
Náš premiér bude tráviť 17. november v Moskve. Čo si o tom myslíte?
Priznám sa, že som túto správu čítal trikrát, aj tak som ju nepochopil. Premiér nebude v deň, keď Slovensko po prvý raz nastúpilo na cestu k skutočnej slobode, so slovenskými občanmi? Toto gesto podľa mňa ľudia Ficovi neodpustia. Pôsobí to ako prehliadanie udalosti, ktorá formovala novodobé dejiny Slovenska. Prezident Havel zo zdravotných dôvodov zvyčajne chodil na prelome roka na liečenie do Álp, ale vždy ráno 1. januára priletel do Budějovíc, aby sa ukázal občanom a signalizoval im, že je s nimi.
Ladislav Špaček (1949), vyštudoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, pôvodne pracoval ako pedagóg, krátko po revolúcii ako moderátor a redaktor Československej televízie. V rokoch 1992 - 2003 bol riaditeľom tlačového odboru prezidenta Václava Havla. Dnes pôsobí ako konzultant pre komunikáciu a etiketu, práve mu vyšla Nová veľká kniha etikety.
