SLOBODNÉ VOĽBY
Vladimír Škutina, český spisovateľ a humorista, ktorého v roku 1978 donútili, aby emigroval do Švajčiarska, mal v novej vlasti najväčší problém s tým, keď Švajčiarom vysvetľoval, ako sa komunisti držia pri moci. Podrobne im opisoval, že voľby sú iba fraška, že výsledky sú vopred dané a že je úplne jedno, či sa konajú, lebo nemôžu nič zmeniť. Vtedy sa ho Švajčiari vždy spýtali: No dobre, ale prečo ich volíte? Pre ľudí, ktorí nepoznali nič iné ako demokraciu, bolo nepochopiteľné, že aj voľby boli súčasťou „obchodu" medzi režimom a obyvateľstvom. Občania sa tvárili, že ho volia a režim sa tváril, že im to verí. Voľby boli zdegradované na manifestačný akt podpory vládnucim, tak ako spartakiáda alebo prvomájové sprievody. Ak v Poľsku boli poloslobodné voľby prostriedkom na zmenu pomerov, u nás až zmena pomerov umožnila slobodné voľby. Najmä tie parlamentné neboli iba demokratickou procedúrou, ktorá určuje nový pomer politických síl, ale aj zásadným rozhodnutím o smerovaní krajiny a charaktere štátu.
SLOBODNÉ MÉDIÁ
Na rozdiel od päťdesiatych či začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď všetko, čo bolo publikované, musel schváliť cenzor, v osemdesiatych rokoch médiá fungovali na princípe autocenzúry. Bol to systém, v ktorom organizácie a „iniciatívni" jednotlivci fungovali ako „upozorňovací" orgán pre inštitúcie, ktoré priamo zasahovali, ak médiá prekročili neurčitú pomyselnú čiaru zhora dovoleného. Krátko pred novembrom už postihy za jej mierne prekročenie neboli drastické, lebo aj trestajúcim orgánom zväzovala ruky perestrojka a propagovaná „glasnosť". Všetky potrebné podmienky na skutočnú nezávislosť médií od materiálnych až po mentálne vznikli až po novembri. Súdiac podľa toho, ako nepriateľsky sa k médiám správala väčšina slovenských vlád, z možnosti slobody sa stala realita.
SÚKROMNÉ PODNIKANIE
Na rozdiel od susedov, ktorí súkromné podnikanie v poľnohospodárstve a v službách tolerovali, socialistické Československo ho rigidne odmietalo, lebo v ňom mala silné slovo ideologická klika okolo Vasila Biľaka. Až v roku 1988 zákon umožnil (po splnení mnohých obmedzujúcich podmienok) družstevné „súkromné" podnikanie. Transformácia ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú sa po roku 1989 nezaobišla bez hlbokej transformačnej depresie.
Príjmy domácností klesli takmer o 30 percent a výkonnosť ekonomiky bola v roku 1993 oproti roku 1989 o štvrtinu nižšia. Už v roku 1997, po privatizáci za tretej Mečiarovej vlády, bol podiel súkromného sektora na tvorbe hrubého domáceho produktu vyše 80-percentný. Privatizácie dvoch Dzurindových vlád dosúkromňovanie ekonomiky takmer dokonali.
VSTUP DO EURÓPSKEJ ÚNIE A NATO
Politik, ktorý bol v čase, keď vznikla samostatná republika, nielen najpopulárnejší, ale aj najvplyvnejší, zdôvodňoval potrebu a nevyhnutnosť štátneho osamostatnenia najmä integračnými argumentmi. Vladimír Mečiar vtedy zdôrazňoval, že „vznik štátu znamená pre všetkých jeho občanov príležitosť na priamu účasť na celoeurópskej a celosvetovej integrácii". A vystríhal, že bez tejto integrácie sa „odsúdime do úlohy regiónu a etnickej skupiny, ktorá bude postupne asimilovaná". Po šiestich rokoch jeho vlády sa však republika ocitla mimo hlavného integračného prúdu. Na rozdiel od susedov Slovensko nepozvali na rokovania o vstupe do NATO a Európska únia ho nezaradila do skupiny štátov, s ktorou začala priame rozhovory o členstve. Integračný zmysel samostatnosti naplnila až garnitúra, ktorá sa za ňu nijako zvlášť nezasadzovala. Začlenenie do únie a alianc ie je najsilnejšou zárukou, že sa krajina nestane súčasťou bloku, ktorý by znovu fungoval podľa Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity.
Slovensko vstúpilo do Európskej únie.
FOTO - TASR
SLOBODA VIEROVYZNANIA
Zo všetkých požiadaviek, s ktorými v novembri 1989 vystúpila Verejnosť proti násiliu, sa do dnešného dňa nesplnila iba jediná: požiadavka odluky cirkvi od štátu. Vtedy mala cirkvi a náboženské spoločnosti oslobodiť od zásahov nepriateľského štátu do ich vnútorných záležitostí. Požiadavka stratila naliehavosť, keď sa zo štátu nepriateľského k cirkvám stal štát priateľský. Všetky registrované cirkvi dostávajú priamu podporu zo štátneho rozpočtu. Priama podpora každej registrovanej cirkvi sa však stala aj dôvodom, pre ktorý Slovenská republika mimoriadne sťažila cirkvám a náboženským spoločnostiam ich registráciu. Otázkou, či ju nesťažila až tak, že je to v rozpore s ústavou, sa na podnet generálneho prokurátora zaoberá Ústavný súd.
OSAMOSTATNENIE SLOVENSKA
Aj keď Československá socialistická republika bola nominálne federálnou republikou, ku skutočnej federácii jej chýbalo takmer toľko, ako ku skutočnej demokracii. Federácia nebola výsledkom dohody dvoch republikových reprezentácií, ale dôsledkom rozhodnutia totalitného centra. Pretože po celý čas jej trvania pretrvával aj mocenský monopol jednej strany, forma štátoprávneho usporiadania mala iba zanedbateľný význam. Keď sa toto mocenské centrum zrútilo, okamžite sa ukázalo, že federálne usporiadanie nemá pevný základ. Česká národná rada odhlasovala požiadavku, aby sa rozpočty oboch republík oddelili, Slovenská národná rada žiadala, aby sa rovnocenné postavenie oboch republík premietlo úplne do všetkého, od názvu republiky až po právomoci vlád. Politické reprezentácie oboch republík dva roky hľadali, ale nenašli dohodu o ďalšom spolužití. Zoskupenia okolo Václava Klausa a Vladimíra Mečiara z toho urobili záver, že ak taká dohoda možná nie je, treba sa dohodnúť na rozdelení. Dve samostatné republiky nevznikli z vôle svojich „ľudov", ale ani proti nej. Vznikli akosi mimo nej.
Prebudil sa nacionalizmus.
FOTO - JÁN LÖRINCZ
SLOVENSKO-MAĎARSKÉ SPORY
Obdobie rokov 1948 až 1989 fungovalo ako mraznička. Napätia neodstránilo, iba ich uložilo k ľadu, lebo sa nemohli presadiť proti silnej a represívnej moci, postupujúcej podľa ideologického kľúča. V represívnom režime nebol dôležitý vzťah medzi väčšinou a menšinou, lebo obe boli rovnako vedené a ovládané. Po novembri a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa to, čo bolo takmer pol storočia zmrazené, opäť ohrialo. V prvom období boli vzťahy veľmi vypäté, ale postupne sa upokojovali najskôr podpísaním základnej zmluvy s Maďarskom o dobrom susedstve, a potom aj osemročným pôsobením politickej reprezentácie maďarskej menšiny vo vláde. Vzťahy medzi väčšinou a najväčšou menšinou sa politicky opäť skomplikovali, keď vládnu koalíciu vytvorili strany, ktoré v politickej súťaži hrajú maďarskou kartou.
PRIVATIZÁCIA AKO ROZKRÁDANIE
Spôsob, akým sa na Slovensku v deväťdesiatych rokoch menilo štátne vlastníctvo na súkromné, bol vládou organizovaným rozkrádaním majetku. Odštátnenie podnikov, ktoré sa mohlo stať začiatkom oživenia a rastu ekonomiky aj zdrojom financovania nevyhnutných reforiem, sa zmenilo na zdroj korupcie a nezákonného obohacovania sa. Tretia Mečiarova vláda preniesla svoje privatizačné právomoci na Fond národného majetku, aby privatizácia nebola pod kontrolou verejnosti ani kontrolných orgánov. O tejto zmene Ústavný súd neskôr vyhlásil, že nebola v súlade s ústavou, ale rozdelenie majetku už bolo dokonané a nezvratné. Takto vytvorená „kapitálotvorná vrstva" nemala až na výnimky dlhý život a zostali po nej len súkromné účty v bankách.
MAFIA VO VEREJNOM ŽIVOTE
Štát má monopol na organizované násilie, tvrdil sociológ Max Weber. Socialistický štát bol na tento monopol obzvlášť citlivý a nepripustil žiadnu konkurenciu. Nové spoločenské podmienky poskytli nové možnosti aj pre skupiny organizovaného násilia, pre organizovaný zločin. Krátko po svojom vzniku sa venovali
najmä primitívnejším formám kriminality, na aké stačí bezohľadnosť a hrubá sila. K prepojeniu medzi štruktúrami štátu a podsvetím došlo v období, keď aj zločinci pochopili, že kontakty s novými „tajnými" môžu byť pre nich veľmi užitočné. Hoci organizovaný zločin nezanevrel na výpalníctvo, obchodovanie s ľuďmi či prevádzačstvo, oveľa viac sa usiluje o postupný prechod do legálnych sfér podnikania. A usiluje sa o to, aby zákony aj ľudia boli „mafia friendly".
ROMIZÁCIA CHUDOBY
Žiadna sociálna a etnická skupina neutrpela zmenou tak ako Rómovia. Pretože sú zväčša nekvalifikovaní, ako prví prišli o prácu a stali sa z nich dlhodobo nezamestnaní. Ako prví začali žiť z dávok sociálnej pomoci a pocítili zmeny, ktoré v tejto oblasti doterajšie vlády urobili. Pred prijatím republiky do únie európski politici zdôrazňovali, že Slovensko musí mať nejakú stratégiu riešenia a aj ju uskutočňovať, lebo inak bude mať problém s členstvom. Po prijatí krajiny do únie sa naliehavosť žiadosti vytratila, hoci sa situácia nezlepšila. Nemalé peniaze, ktoré ponúkajú eurofondy, sa míňajú účinkom. Slovenský historik Ľubomír Lipták už pred desaťročím konštatoval, že slovenská spoločnosť rómsku otázku marginalizuje, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý sa stane kľúčovým problémom republiky v 21. storočí.
ZRUŠENIE ŠTB
Pri spätnom pohľade sa okamžité zrušenie Štátnej bezpečnosti javí ako tá najsamozrejmejšia vec po revolúcii hneď po zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany. Skutočnosť taká samozrejmá nebola. Krátko po novembri bolo ministerstvo vnútra (aj s ŠtB) zverené pod správu premiéra Čalfu a jeho podpredsedov Čarnogurského a Komárka. Ani jeden sa riadeniu rezortu nevenoval, takže ho v kritických týždňoch riadili „staré štruktúry". Potom sa ministrom vnútra stal favorit prezidenta Havla Richard Sacher, ktorý bol najskôr proti úplnej likvidácii ŠtB, čo zdôvodňoval tým, že každý štát potrebuje tajnú službu. Rozkaz o zrušení ŠtB vydal až 31. januára 1990.
ODCHOD RUSKÝCH VOJSK
Hudobník Michael Kocáb bol politikom najmä preto, lebo chcel splniť svoju misiu: dosiahnuť odchod vojakov sovietskej armády z územia republiky. Hoci sa vlády Sovietskeho zväzu a ČSFR vo februári 1990 dohodli na odsune vojsk, ktoré do republiky prišli v auguste 1968, termín ukončenia odsunu dohodnutý nebol. Ruskí generáli vyhlasovali, že skôr ako za päť rokov sa to stihnúť nedá. Vďaka úpornosti federálnej komisie a vytrvalosti jej šéfa Kocába sa podarilo presadiť, že posledný sovietsky vojak opustil územie republiky 26. júna 1991. Ruská armáda potrebovala na odsun 31-tisíc vagónov.
PADLI AJ HRANICE
Akýkoľvek slobodný pohyb čohokoľvek, nieto ešte ľudí, prednovembrový režim chápal ako ohrozenie. Aj keď si dal tú námahu a predstieral, že chráni hranice pred hrozbami zvonku, každý vedel, že ich chráni zvnútra, aby nikto nemohol opustiť republiku bez dovolenia. Voľný pohyb osôb cez ne, najskôr s pasom v ruke a potom aj bez neho, je pre každého, kto vyrastal a nejaký čas aj žil v prednovembrových pomeroch, jedným z najciteľnejších prejavov zásadnej spoločenskej zmeny. Len pre generáciu, ktorá vyrástla po novembri, je hranica niečím, čo tu niekde leží, ale čo si netreba všímať, lebo sa to dá bez problémov prekročiť.
EMIGRÁCIA TAKÁ AJ ONAKÁ
Jednotlivcov, ktorých sa chcelo prednovembrové zriadenie zbaviť, poslalo do zahraničia, ostatných držalo doma. Skvele to vystihol klasický vtip, ako sa na prechádzke popri hranici malý chlapec spýtal otca, kto je za tým ostnatým drôtom, a odpoveď znela: my, synku, my. Strihanie drôtov a postupná integrácia umožnili mnohým, aby si hľadali uplatnenie v zahraničí. Nie sú to iba ľudia, ktorí odišli, lebo museli, ale aj kvalifikovaní, ktorí usúdili, že svoje schopnosti lepšie využijú inde. Jav, ktorému sa hovorí brain drain, je na Slovensku realitou. Návrat kvalifikovaných, ktorí sa stali ešte kvalifikovanejšími, je zatiaľ skôr teóriou.
DROGOVÝ PROBLÉM
Vedľajším dôsledkom totálne kontrolovanej spoločnosti bolo aj to, že z veľkej časti kontrolovala aj podsvetie. V porovnaní so štátmi, ktorých občania mali zaručené osobné slobody, bola výroba a distri-
búcia drog na území republiky mimoriadne sťažená a drogový problém sa utajoval. Po novembri dopyt po drogách rádovo stúpol a v nových podmienkach má kriminálne prostredie dosť možností, aby ho uspokojovalo a rozširovalo. Občasné diskusie, či sa proti drogovo závislým má postupovať podľa zásady nepomáhať, trestať, alebo podľa princípu netrestať, pomáhať, sú okrajové a v skutočnosti nič nemenia. Najväčší ohlas za aj proti vyvoláva cyklicky sa opakujúca „iniciatíva", že by sa mäkké drogy mali legalizovať.
KORUPCIA PRI TENDROCH
V „plánovanej", čiže centrálne riadenej ekonomike, verejné obstarávanie neexistovalo, lebo všetko, čo štát potreboval, si aj sám zabezpečil. Pretože dnes už nie je výlučným „majiteľom" ekonomiky, to, čo potrebuje, musí získať verejným obstarávaním. Právomoc vybrať firmu, ktorá produkt alebo službu dodá v dostatočnej kvalite a za čo najnižšiu cenu, stojí štát nemalé peniaze. Na Slovensku sa podľa odhadu expertov obstarávania dejú s 20- až 50-percentnou „prirážkou". Stala sa z nich zlatá baňa, kam majú voľný prístup iba príslušníci korporatívneho združenia politikov, úradníkov a podnikateľov. Združenie vzniká s každou novou vládou.
PROSTITÚCIA VTEDY A TERAZ
Prednovembrový režim bol samoobslužný a sám pre seba vytváral dojem, že všetci sa venujú iba budovaniu socialistickej spoločnosti. Prostitúcia tento obraz narušovala. Preto k nej pristupoval represívne a paragrafom o príživníctve ju kriminalizoval. Vyžadoval, aby ľudia „prostituovali" ako občania, ale trestal, ak si z toho urobili zárobkovú činnosť. Po novembri sa prostitúcia dostala do sivej zóny - už nie kriminalizovaná, ale ani legálna. Je to stav, ktorý každému vyhovuje. Politici sa tvária, že je to niečo úplne mimo nich, moralisti moralizujú a podnikatelia so sexuálnymi službami dobre zarábajú.
NÁSTUP NEONACIZMU
Ak bolo pred novembrom niečo vylúčené, tak to bola propagácia neonacizmu. Režim, ktorý netoleroval prejav nesúhlasu so štátnou ideológiou, akýkoľvek náznak sympatií k tomu, čo označoval za svoj ideologický protipól, exem-plárne trestal. Aj keď podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd je dnes trestná, medzi extrémistickými zoskupeniami pôsobia aj organizácie, ktoré svoj neonacistický charakter neskrývajú a na internetových stránkach ho otvorene propagujú. Na informáciu z takej stránky sa odvolal aj generálny riaditeľ STV, keď vysvetľoval, kto za koho kope v médiách.
Revolúciu zneužívajú extrémisti.
FOTO - SITA
NÁRAST SOCIÁLNYCH ROZDIELOV
Stav, v akom krajina voľakedy bola, charakterizuje aj starý výrok niekdajšieho disidenta Jána Čarnogurského: „Okrem tých pár funkcionárskych špičiek, všetci bývali v panelových bytoch a mali škodovku, to som mal tiež. Tak som bol vcelku spokojný..." Homogenizovaná spoločnosť sa začala členiť po prechode na trhový mechanizmus. Prispeli k tomu aj politici, ktorí najskôr kupónovou, a potom aj straníckou privatizáciou urýchlili vznik „kapitálotvornej vrstvy", ktorá sa pri tvorbe kapitálu príliš nevyznamenala, ale o svoj osobný majetok sa postarať dokázala. Zmena pomerov nemala len víťazov, ale aj porazených, ktorí sa neuplatnili na trhu práce.
ZRUŠENIE POVINNEJ „PAKÁRNE"
V čase, keď bol svet rozdelený na dva bloky, povinná vojenská služba bola jedným z najnepríjemnejších dôsledkov studenej vojny. Okrem toho, že mladíkov odsudzovala na dva roky „zeleného otroctva", poskytovala aj poslednú príležitosť na ich indoktrináciu. Tá však mala nanajvýš chabé výsledky. Po zmene pomerov narastal aj tlak na zrušenie posledného ostrova totality v slobodnej spoločnosti. Iniciatívne boli najmä mimovládne organizácie, vďaka ktorým politici pochopili, že zrušením povinnej vojenskej služby získajú. Po vstupe do NATO je profesionalizácia nevyhnutnosťou, a ako ukázalo aj nedávne obnovenie povinného spevu, armáda ju veľmi potrebuje.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
