KONIEC PLÁNOVANÉHO HOSPODÁRSTVA
Novembrová revolúcia znamenala koniec centrálne plánovaného hospodárstva, v ktorom sa všetko určovalo z jedného centra. Komunistická strana cez plánovaciu komisiu stanovila, čo ktorá firma bude vyrábať a koľko peňazí jej pridelí. Ceny určoval cenový úrad od stola. Dôsledkom bol nedostatok mnohých tovarov. Známe boli dlhé rady na južné ovocie, nedostatok toaletného papiera, džínsov či bicyklov.
KONIEC RVHP
Hospodársky spolok socialistických štátov - Rada vzájomnej hospodárskej pomoci - vznikol pred 60 rokmi. Bol odpoveďou na hospodárske embargo, ktoré po rozdelení sveta na dva politické bloky začali proti Sovietskemu zväzu a jeho satelitom uplatňovať USA, západná Európa a ostatné demokratické štáty. Centrum bolo v Moskve, ktorá rozhodovala, kde a čo sa bude vyrábať. Pád komunizmu pochoval v roku 1991 aj RVHP a umelo udržiavané trhy.
SLOBODA PODNIKANIA
Znárodňovanie, ktoré sa u nás začalo ešte pred nástupom komunizmu, znamenalo postupný zánik slobodného podnikania v bývalom Československu. Po februári 1948 súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a firiem prakticky nebolo možné. Začiatkom 50. rokov minulého storočia došlo k socializácii služieb drobných krajčírov, holičov a remeselníkov. Od polovice 60. rokov sa podnikať dalo už len načierno, čiastočne sa to zmiernilo až v roku 1988, najmä pri remeslách a stavbárskych činnostiach. Po novembrovej revolúcii zákon o súkromnom podnikaní obnovil slobodné podnikanie.
EKONOMICKÁ REFORMA
„Ekonomický program vlády sa chce zásadne a dôsledne rozísť s tým typom hospodárenia, ktorý u nás prevládal v minulých desaťročiach. Tento systém preukázateľne zlyhal, čo vidno hlavne pri porovnaní charakteristík nášho ekonomického vývoja s vývojom najvyspelejších priemyselných krajín, medzi ktoré sme v medzivojnovom období bezpochyby patrili. Vláda konštatuje, že sa premárnila značná časť zdedeného národného bohatstva," opísala v decembri 1989 potrebu transformácie centrálne plánovanej ekonomiky prvá ponovembrová federálna vláda. Reforma sa začala po prvých slobodných voľbách v roku 1990. Z dvoch koncepcií zvíťazila šoková terapia ministra financií Václava Klausa, postavená na liberalizácii cien, úspornej menovej a rozpočtovej politike, vnútornej vymeniteľnosti meny, liberalizácii zahraničného obchodu a rýchlej a rozsiahlej privatizácii. „Ponovembrová eufória nedávala nekonečné dlhý priestor a čas na nepopulárne, a nie bezbolestné kroky a bolo treba využiť aj to, že boli dočasne oslabené rôzne záujmové skupiny," spomínal Klaus. Pre väčšinu bežných ľudí bol zrejme najťažší rok 1991. Ceny niektorých tovarov vyleteli o desiatky až stovky percent.
ZMENA DAŇOVEJ SÚSTAVY
Keďže základným nástrojom riadenia hospodárskej politiky v socializme bol plán, dane a odvody neplnili také funkcie ako v trhovej ekonomike. Podniky platili odvody zo zisku až do 90 percent. Základom socialistických daní
u nás bola daňová sústava, ktorá vznikla v ZSSR v 30. rokoch. V 80. rokoch sa pripravovala daňová reforma, pád socializmu v roku 1989 však prípravy prerušil. Daňová sústava, ktorú dnes máme, platí od roku 1993.
REŠTITÚCIE
Súčasťou zmeny vlastníckych vzťahov po páde socializmu bola aj náprava krívd, ktoré vynikli znárodnením. Buď sa pôvodnému vlastníkovi alebo dedičom vracia pôvodný majetok, alebo sa odškodňuje náhradným majetkom, peniazmi či cennými papiermi.
VOĽNÝ OBCHOD S CUDZOU MENOU
V roku 1991 bola v Česko-Slovensku zavedená vnútorná konvertibilita koruny. Podniky mali v neobmedzenej miere prístup k devízam, aby mohli platiť svoje účty v zahraničí. Museli však predať banke devízy, ktoré zo zahraničia zinkasovali. Aby sa táto významná zmena mohla zaviesť, musela koruna devalvovať, počas roku 1990 klesla zo 12 na 28 korún za dolár. V obmedzenom rozsahu už mali prístup k zahraničnej mene aj obyvatelia. Najskôr mohli zameniť na osobu valuty za 10-tisíc korún, neskôr 60-tisíc, potom bez obmedzenia.
MOŽNOSŤ PRÁCE V ZAHRANIČÍ
Za socializmu bol problém na Západ čo len vycestovať, nieto ešte tam ísť pracovať. Ak počas socializmu niekto pracoval v zahraničí, tak len v socialistickom bloku alebo rozvojových krajinách. Známe boli napríklad dlhodobejšie pracovné pobyty v Iraku či Líbyi. Po vstupe do Európskej únie sa počet ľudí zo Slovenska pracujúcich v zahraničí niekoľkonásobne zvýšil. Okrem Česka láka aj Írsko a Veľká Británia.
MALÁ PRIVATIZÁCIA
V malej privatizácii štát predával malé obchody - predajne, pohostinstvá a reštaurácie. Od roku 1991 do marca 1994 predal väčšinu maloobchodnej siete vo verejných dražbách. Hlavným problémom boli takzvané holandské dražby, pri ktorých sa vyvolávacia cena postupne znižovala a mohla padnúť až na pätinu. Lokálne dohody tak umožnili niektorým ľuďom dostať sa lacno k majetku. Z privatizácie štát získal 14 miliárd korún, asi o dve miliardy viac ako bola účtovná hodnota takmer 10-tisíc prevádzkových jednotiek.
VEĽKÁ PRIVATIZÁCIA
Privatizácia podnikov sa začala kupónovou metódou v roku 1992. Ktorýkoľvek občan sa mohol dostať k ak-
ciám firiem alebo investičných fondov, ktoré investovali kupóny do podnikov. Mnohé fondy svojich podielnikov obrali o veľké majetky. Využili to Mečiarove vlády. „Nečisté špekulácie investičných fondov uľahčili vláde po vzniku SR zastaviť už rozbehnuté druhé kolo kupónovej privatizácie a nahradiť ho inými metódami, často však z hľadiska korupcie a klientelizmu ešte bezočivejšími," píše historik Ľubomír Lipták. Vo veľkej privatizácii sa do roku 1998 predal majetok takmer za 230 miliárd korún. Najviac cez takzvané priame predaje politicky spriazneným skupinám, charakteristické pre mečiarovskú divokú privatizáciu. Skončili sa fiaskom a katastrofálnymi dosahmi na nezamestnanosť.
PRÍCHOD REKLAMY
Reklamu mocní po víťazstve socializmu vnímali ako prežitok, časom však pochopili, že aj oni ju môžu využívať. V 50. rokoch vznikol Reklamný podnik štátneho obchodu, takzvané propagačné agentúry, a podniky Merkur či Erpo, ktoré reklamu riadili. Štátne organizácie či podniky sa snažili propagovať najmä výrobky, o ktoré nebol záujem. Iným dôvodom bol príkaz zhora, aby štátny podnik s prebytkom peňazí nechal zarobiť štátnu reklamnú agentúru na tvorbu inak nič nehovoriaceho reklamného šotu. Po prechode na trhovú ekonomiku reklamný trh prudko ožil.
TOVARY ZO ZAHRANIČIA
Po roku 1989 náš trh zaplavili výrobky zo zahraničia. Pre dovoz tovarov a služieb a neschopnosť vyvážať výrazne stúpol deficit zahraničného obchodu. Neznamená to, že odrazu bol všetkého dostatok. Oproti trhom susedov sa slovenský stále vyznačoval tým, že bol pomerne výrazne uzavretý. Príchod nových výrobcov či ich produkciu brzdila menej priaznivá politicko-hospodárska klíma, nižšia kúpyschopnosť občanov, vysoké dane a devalvácia meny.
ZÁNIK TUZEXU
Nedostatkový západný tovar sa dal za socializmu kúpiť iba za bony, a tie oficiálne len za valuty. Štát trpel nedostatkom devíz a potreboval ich získať od obyvateľstva, teda ak niekto dostal rentu či šek zo zahraničia, napríklad od príbuzných, štát mu automaticky zamenil cudziu menu za poukážky. Zároveň vytvoril sieť obchodov, kde ich mohol minúť za západný tovar v obmedzenej ponuke. Bežní ľudia sa k bonom dostali najčastejšie cez vekslákov, ktorí profitovali z rozdielu nákupnej a predajnej ceny bonov. Podnikavejší obchodovali aj s markami, elektronikou či džínsami.
NEZAMESTNANOSŤ
Za socializmu mal každý istú prácu. Štát umelo udržiaval v podstate stopercentnú zamestnanosť. Keď sa po revolúcii otvoril trh a vo veľkom sa začali dovážať žiadané výrobky zo zahraničia, mnoho domácich podnikov zaniklo, lebo neboli schopné konkurovať. Kým v Česku sa nezamestnanosť začiatkom 90. rokov pohybovala okolo štyroch percent, na Slovensku bola až 12 percent. Hlavným dôvodom rozdielu bola zmena štruktúry slovenskej ekonomiky z ťažkého priemyslu na odvetvia ľahkého, spracovateľského priemyslu. Počet nezamestnaných začal klesať najmä po ekonomických reformách, ktoré prijala Dzurindova vláda.
KRACH ZBROJOVIEK
Po nevyhnutnej konverzii zbrojnej výroby stratilo prácu mnoho ľudí najmä na Považí. Odbyt zbrojárskych podnikov, ktoré produkovali ťažkú vojenskú techniku, klesal už aj pred rokom 1989, zmeny v takmer celom socialistickom bloku však ich koniec prudko urýchlili. Prezident Priemyselného zväzu Slovenska Jozef Uhrík, dlhoročný riaditeľ ZŤS Martin, hovorí, že už v 80. rokoch sa pripravovali v podniku veľké konverzné programy. Výrobu špeciálnej techniky mali nahradiť stavebné a poľnohospodárske stroje, vysokozdvižné vozíky a podobne. „Už vtedy sme vedeli, že výroba pancierovej techniky nie je perspektívna."
KONIEC ILÚZIÍ O BANÍCTVE
Záujem o povolanie baníka za socializmu podporovala nielen silná banícka tradícia, ale najmä propaganda, rôzne výhody a vysoké dôchodky. Po revolúcii nastal útlm ťažby a výroby pre výrazný pokles odbytu uhoľných a rudných baní. Vláda v roku 1990 vyhlásila útlmový program rudného baníctva. Výrobcovia elektriny a plynu neboli ochotní platiť za drahšie uhlie a straty, ktoré uhoľným spoločnostiam vznikali, nevykryli ani štátne subvencie.
PRÍCHOD INVESTOROV
Novembrová revolúcia zastihla naše podniky bez dostatočného kapitálu. Bolo ich treba privatizovať. Zahraniční investori zo začiatku prichádzali do Maďarska, Poľska či Česka. Privatizácia na samostatnom Slovensku mala podľa oficiálnych vyhlásení premiéra Mečiara a jeho spolupracovníkov vytvoriť silnú domácu kapitálotvornú vrstvu. Prílev investícií stagnoval aj pre politické lapsusy Mečiarovej vlády, keď sa rating krajiny prepadol až do špekulatívneho pásma. Prvou veľkou a nadlho osamotenou zahraničnou investíciou bol príchod automobilky Volkswagen začiatkom 90. rokov. Slovensko sa stalo zaujímavou krajinou pre priame zahraničné investície až po roku 1998 za Dzurindovej vlády.
MENOVÁ ODLUKA
Bez novembrovej revolúcie by určite nevznikli samostatná Slovenská a Česká republika. Už krátko po 17. novembri sa medzi témami, o ktorých sa zrazu mohlo hovoriť, objavila aj tá, kto na koho a koľko dopláca. Rozdelenie federácie ťažšie znášalo chudobnejšie Slovensko. Menová únia vydržala len o čosi viac ako mesiac, a vznikli dve samostatné meny. Majetok bývalej federácie sa delil v pomere 2:1 a rovnako aj aktíva a pasíva Štátnej banky československej.
NOVÉ BANKOVKY
Mesiac pred novembrovou revolúciou 1989 sa do obehu dostala nová stokorunáčka s portrétom Klementa Gottwalda. Mala postupne nahradiť zelenú bankovku s hutníkom a družstevníčkou z roku 1961. Verejnosť ju odmietla, stala sa aj predmetom žartov, lebo vhodným poskladaním z portrétu Gottwalda vznikol portrét E. T. mimozemšťana. Po novembrovej revolúcii sa názov platidla nezmenil. Peniaze sa po 40 rokoch opäť dali aj investovať. Po rozdelení ČSFR a menovej odluke sa ešte rok platilo okolkovanými československými bankovkami. Od roku 1994 sa používali nové slovenské bankovky, nedávno ich nahradilo euro.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
