Kusý: ŠtB mi menila baterky v odpočúvacom zariadení

Za dvadsať rokov sme dosiahli všetko, o čo sme sa v novembri 1989 usilovali. Nepodarilo sa iba oddeliť cirkev od štátu. Vraví v rozhovore Miroslav Kusý.

(Zdroj: Samo Trnka)

BRATISLAVA. V osemdesiatych rokoch minulého storočia už československý režim vďaka dlhodobému medzinárodnému tlaku nepôsobil s takou brutalitou ako v päťdesiatych rokoch. Disidentov Bratislavskej päťky napriek tomu neustále šikanoval, sledoval a neváhal ich dokonca aj väzniť.

"Keď napríklad v Poľsku vyhlásil Jaruzelski stanné právo, tak tu hneď všetkých disidentov zatvárali. Alebo keď prišla do Československa nejaké zahraničná návšteva, tak nás zatýkali na 48 hodín. Najhoršie na tom bolo, že človek nikdy nevedel, kedy sa mu to môže stať," komentoval roky, ktoré smerovali k Nežnej revolúcii, v exkluzívnom rozhovore pre TASR politológ a bývalý disident Miroslav Kusý.

Režim, ktorý sa nehanbil nútiť vysokoškolského profesora pracovať na pozícii nádvorného nekvalifikovaného robotníka, pravidelne mu prehliadať a v podstate otvorene mu odpočúvať byt len preto, že trval na dodržiavaní zákonov, ktoré boli vtedy platné, padol presne pred dvadsiatimi rokmi.

Jednou z novembrových požiadaviek, ktorá sa týkala aj vás osobne, bolo prepustenie disidentov. Ako vlastne došlo k tomu, že vás zavreli?

V tom čase pracovalo Hnutie za občianske slobody (HOS), ktoré vyvíjalo isté ilegálne aktivity. Za ilegálnu sa vtedy považovala napr. návšteva na Bradle, pretože Milan Rastislav Štefánik nebol v milosti režimu. HOS bol partnerskou organizáciou Charty '77.

Hana Ponická, Anton Selecký, Ján Čarnogurský, ja, Vlado Maňák a ešte pár ďalších ľudí. Menovaná pätica (Bratislavská päťka) napísala list Úradu vlády s tým, že sa blížil 21. august a že by sme nemali zabúdať na občianske obete jednoduchých ľudí, ktorí boli zavraždení okupačnými vojskami 21. augusta.

Pri tejto príležitosti sme chceli položiť kvety na miesto, kde bola zastrelená Danka Košanová, pri Univerzite Komenského na Štúrovej ulici v Bratislave. Považovali sme to za svoju občiansku povinnosť, ako týchto ľudí nevymazať z pamäti a nechceli sme to urobiť na čierno v noci, ale verejne prísť a položiť kvety. No a režim spanikáril a týchto piatich ľudí zatkli.

Čím to bolo odôvodnené? Poslanie toho listu sa kvalifikovalo ako trestný čin?

Práve s tým mal režim problém, lebo urobiť z tohto kauzu pre politický proces, to by bolo pre režim dosť trápne. Oficiálne totiž nikto nemohol namietať, mali sme na to právo. Ale režim sa toho zľakol, pretože to bol 21. august.

Zistili, že naše zatknutie nemôžu spájať s položením kvetov a postupne kauzu menili. Dvaja sme zostali v kriminále, ostatní traja boli stíhaní na slobode. Mne nakoniec prišili publikovanie mojich kritických analýz v rádiu Slobodná Európa. Od jesene 1988 bolo totiž Slovensko na základe medzinárodných dohôd prinútené prestať rušiť Slobodnú Európu. To bola pre mňa vynikajúca príležitosť, pretože namiesto publikovania desiatich kópií z písacieho stroja som mal k dispozícii publikum, ktoré Slobodnú Európu počúvalo.

Ako ste dostávali informácie do Slobodnej Európy? Nebolo to problematické?

Príspevky som posielal telefonicky. Keď mi ohluchol telefón, chodil som telefonovať na poštu, do búdky alebo k známym, ale každý týždeň som niečo posielal. Niekoľkokrát ma zavolali na generálnu prokuratúru s tým, že ak v tom budem pokračovať, budú musieť proti mne zasiahnuť, ale ignoroval som to.

Nakoniec sa im to hodilo ako kauza v procese so mnou. Namiesto Danky Košanovej a namiesto kvetov bola Slobodná Európa, trestné činy proti republike - ohováranie republiky v zahraničí, pošpinenie jej dobrého mena. Čarnogurskému zase našili vydávanie katolíckeho občasníka Bratislavské listy.

Nemohli ho ale zatknúť za ich vydávanie, pretože trestný ani tlačový zákon nepočítal s tým, že by niekto mal tú drzosť a sám si vydával noviny. Na to nebol paragraf. Stíhali ho za obsah, čo v nich písal. Pôvodne chceli urobiť celý proces spoločný. Potom zistili, že by nebolo vhodné spojiť Chartu, katolícky disent a občiansky disent, v ktorom boli napr. Hana Ponická a Maňák.

Za čo vlastne po nich išli?

Prifarili ich k našim procesom, no nakoniec sa s nimi asi ani proces nerobil. Proces bol s Kusým a Čarnogurským. S dvojtýždňovým odstupom sme mali obaja procesy. Najprv som išiel ja. Nechceli urobiť jeden proces a dať najavo, že ide o odpor alebo o spoločnú protirežimovú opozíciu. Takže to rozdelili. Katolíkov zvlášť, chartistu zvlášť. Ja som mal proces krátko pred revolúciou, odsúdili ma na deväť mesiacov podmienečne.

Kedy sa začalo dianie, ktoré vyvrcholilo v Novembri '89?

Na jar sme zbierali podpisy, ktoré boli za prepustenie Havla z kriminálu, ale slovenská inteligencia bola spočiatku rozpačitá. Brala to ako pražskú záležitosť, ktorá sa nás netýka. Potom ale prišla Bratislavská päťka a predstavitelia slovenskej inteligencie začali posielať strane a vláde listy, protestovali. Takže už bola podnietená aj slovenská verejnosť, predovšetkým časť inteligencie, už to nebola len česká záležitosť, ale aj slovenská.

Ako režim pristupoval k svojim vlastným zákonom? Dalo sa napríklad pred súdom oprieť o ľudské práva?

Mali v rukách moc a boli presvedčení, že si s ňou môžu robiť, čo chcú. Čarnogurský mal proces dva týždne po mne. Tu neboli zaujímavé len procesy, ale aj to, že sa už prebudila slovenská verejnosť, bolo to v predvečer revolúcie.

Postupne sa aj na Slovensku začali k tomu stavať tak, že teraz je na rade Kusý a Čarnogurský, ale zajtra to môžeme byť my. Na námestie pred Justičným palácom prišlo ohromné množstvo ľudí, celé námestie bolo plné, ľudia tam verejne protestovali. Slovenská verejnosť sa prebudila aj k politickej akcii. Predtým tu bola sviečková demonštrácia, ale to bola náboženská akcia, tam šlo o náboženské slobody, ale tu už išlo o politické slobody.

Demonštrovalo sa za prepustenie politických väzňov. Na námestí vystúpil s prvým politickým prejavom Alexander Dubček. Keď ho ľudia uvideli, zdvihli ho na ramená. Takto sa začala cesta od námestia pred Justičným palácom na Námestie SNP a k revolúcii.

Možno išlo aj o to, že sa ľudia trochu osmelili, od normalizácie po 68. roku, keď bolo beznádejné podporovať nejaké akcie proti režimu. Vlastne aj vy, keď ste protestovali, museli ste sa o niečo opierať.

Vtedy bolo jasné, že režim už nepôsobí s takou brutalitou, ako to bolo v 50-tych rokoch, že je to predsa len pod tlakom medzinárodnej verejnosti. Pretože režimy socialistických štátov boli prinútené ísť do Helsínk a pristúpiť k helsinským dohodám. Znamenalo to, že ustupujú zo svojich pozícií. Týkalo sa to predovšetkým Sovietov, ale aj my sme v tom boli zaangažovaní.

Helsinky znamenali jednak odzbrojovacie a mierové koše, ale aj tretí kôš o ľudských právach. Teda zásadu, ktorá sa potom stala dominantná, že ľudské práva nie sú internou záležitosťou jednotlivých krajín, ale že sú záležitosť univerzálna a že to, ako plníte helsinský dohovor v oblasti ľudských práv, je pre západ garanciou, že budete plniť aj ostatné dohody ohľadne nukleárnych zbraní, konvenčnej výzbroje a podobne.

Tým, že sa ratifikoval helsinský dohovor, sa štát zaviazal dodržiavať ľudské práva, ale keby to reálne robil, tak by sa všetky akcie proti Charte'77 nemohli udiať.

Viedlo to k dvojtvárnosti režimu. Na jednej strane na západe podpísal medzinárodné dohody, dohovory o ľudských právach a helsinský záverečný protokol, ale doma sa tváril, ako keby sa ho to netýkalo. Preto vznikla Charta, ktorá si za svoj základný cieľ dala, aby režim dodržoval to, čo podpísali. Vyzývali sme štát k tomu, aby dodržiaval záväzky, ktoré mal navonok.

Husák dal rozhovor pre parížsky denník, ale v Československu nemohol byť ten rozhovor publikovaný, pretože v ňom tvrdil, ako plníme dohovor v oblasti ľudských práv a náboženských slobôd, slobody prejavu atď. Keby to uverejnil doma, tak sa mu každý vysmeje. Niečo iné tvrdili vonku a niečo iné doma a náš nátlak bol k tomu, aby naozaj plnili to, k čomu sa zaviazali.

Paradoxom je, že štát zakáže šíriť rozhovor, ktorý poskytol a autorizoval jeho prezident.

Bolo to absurdné. V Československu nemohol byť uverejnený, ani ho neuverejnili, lebo sa báli.

Kde ste vy vzali odvahu zapojiť sa do vtedajšieho diania?

Bolo tam viacero faktorov. Bol som diskriminovaný, po 68. roku som vyletel z univerzity, stratil som možnosť zamestnať sa. Najprv som robil dokumentaristu v univerzitnej knižnici. Klesol som na dno, uvedomil som si, že už nemám čo stratiť. Z univerzitnej knižnice som prešiel robiť nádvorného robotníka, teda najmenej kvalifikovaného robotníka.

Potom si ma zavolal minister kultúry Válek a povedal mi, že ešte nie som taký starý, že mám len 50 rokov, nech sa správam rozumne. Dal mi možnosť napísať pár riadkov do Pravdy. Povedal, nech ich zoštylizujem tak, aby ma to čo najmenej "bolelo", aby som napísal, že som sa mýlil, že strana mala pravdu. Válek takto zachránil viac ľudí a ponúkal to aj mne. Na ministerstve kultúry zriadil Literárny ústav pre odstavených ľudí, ktorí sľúbili poslušnosť. Takto zachránil aj Petra Karvaša. Bola tam kopa známych ľudí.

A prijali ste jeho ponuku?

Ja som sa angažoval už v 68. roku. Vystupoval som na verejnosti, napísal som hromadu článkov. Válkovi som povedal, že by som si musel napľuť do očí, keby som uznal, čo odo mňa chcel. Jednoducho som to nebol schopný urobiť, bolo to pod moju možnú úroveň tolerancie.

Vy ste boli väznený viackrát. Čoho sa týkali vaše predchádzajúce väzenia?

Moje uväznenia sa začali po podpise Charty. Raz som tam bol na dva týždne, bolo to pre akciu zachytený karavan, ktorý prevážal literatúru zo západu. Boli v ňom listiny s menami a ja som bol na zozname ľudí, ktorým literatúru viezli. Bola to pripravená akcia. Na hraniciach čakali televízne kamery. V karavane boli rôzne materiály, ale aj kopa vecí, ktoré prekračovali hranice zdravého rozumu, napríklad zoznamy ľudí, bola tam podpora v tuzexových bonoch pre ľudí, ktorí boli nezamestnaní, ale zároveň tam boli adresy a mená týchto ľudí. To sa predsa takýmto spôsobom neposiela.

Čo sa vlastne stalo?

Dozvedela sa o tom ŠTB a čakala na hraniciach. Zrejme to bola pripravená akcia. Zatkli 20 ľudí. Desiati zostali v kriminále vyše roka, Milan Šimečka bol medzi nimi a desiatich po dvoch týždňoch prepustili, medzi nimi som bol aj ja.

Vás však občas zatkli aj príležitostne. Za čo?

Keď napríklad v Poľsku vyhlásil Jaruzelski stanné právo, tak tu hneď všetkých disidentov zatvárali. Alebo keď prišla do Československa nejaké zahraničná návšteva, tak nás zatýkali na 48 hodín. Najhoršie na tom bolo, že človek nikdy nevedel, kedy sa mu to môže stať. A tiež nevedel, či to bude 48 hodín alebo to bude na štyri roky. Nikdy ste nemali istotu.

A čo domové prehliadky?

To bol ďalší faktor neistoty. Chodili k nám eštebáci. Mal som vtedy dve malé decká a keď vám o pol piatej ráno vtrhne do baráku polícia a začne všetko rozhadzovať, nie je to nič príjemné. Väčší tlak ako na mňa to však bol pre moju manželku, lebo mňa obvykle, keď k nám vtrhli, z bytu odviedli a ona tam musela zostať a zároveň podpísať protokol, čo našli. Niekedy sa aj vzpriečila, že nebola pri tom, keď niečo našli.

Čo u vás hľadali a hlavne, čo našli?

Literatúru, tzv. závadné písomnosti. To bol ich terminus technicus. Za vlastnenie literatúry neboli tresty, za šírenie boli. Takže, keď niečo našli, zaevidovali to a protizákonne vzali, ale stíhať ma nemohli. Zaujímavé je, že napríklad ruskú literatúru mi nebrali. Mal som viacero kremľologických kníh, na ktorých bola na obálke červená hviezda, z ktorej kvapkala krv. Boli ale v ruštine, tak boli pre nich tabu, lebo po rusky nevedeli.

Na druhej strane, keď mi našli za skriňou nezmyselný materiál alebo časopis, zobrali ho ako dôkaz, pretože bol ukrytý za skriňou. Tí eštebáci neboli v tom, čo bola ich úloha, veľmi vyspelí a okrem toho boli lajdáci. Keď mi išli robiť prehliadku do garáže, tak som musel ísť s nimi. Sadli si tam, pofajčievali a keď prišiel veliteľ s tým, že idú prehľadať moju garáž, povedali, že garáž je hotová. Ničoho sa ani nedotkli, boli totiž v oblekoch, a tam bola špina.

Kedy ste dospeli k presvedčeniu, že by mohol režim padnúť?

Od leta '89, to začalo praskať všade naokolo. Videli sme to v dokumentoch, keď východní Nemci utekali, Maďarsko im otvorilo hranice, ale v Československu ich ešte zatvárali. Ja som bol vtedy v cele predbežného zadržania. Tam mi šupli jedného mladého Nemca, ktorý preplával Dunaj, nanešťastie omylom na slovenskú stranu. Československý režim bol najtvrdší, najortodoxnejší.

Keď ste posielali list, že chcete položiť kvety, nebola to svojim spôsobom aj výzva režimu?

Samozrejme, že to bola výzva. My sme ten list dali k dispozícii aj Slobodnej Európe. Išlo o to, aby sme ukázali, že sú tu občania, bojujú za svoje právo a uvidíme, ako bude režim reagovať. Nič by sa nebolo stalo, keby nás nechali tie kvety položiť, keby nevyvolali veľký rozruch. Ale oni chceli dokázať, že sú pri moci, že nedovolia ani náznak nejakého narušenia.

To už musela byť medzi nimi obrovská nervozita.

Samozrejme. Keď k nám chodili eštebáci na domové prehliadky, tak v byte boli komisní, ale keď som vyšiel s nimi na ulicu, kde neboli odpočúvacie zariadenia, tam sa ma pýtali, ako bude ďalej. Tak sme sa bavili.

Takže váš byt bol odpočúvaný?

Doma som mal odpočúvacie zariadenia v stene. Aj v predchádzajúcom byte som mal odpočúvacie zariadenie, dokonca som ho sám našiel. To bolo ešte krátko po 68. roku, vtedy ešte boli tieto zariadenia primitívne, plastelínou lepené do stola a bolo treba v nich vymieňať baterky. Keď vedeli, že som v práci a deti sú v škole, prišli k nám do bytu a v zariadení vymenili baterky.

Zistili sme to, lebo do toho zariadenia išli špeciálne baterky 1,4 volta a také sa nedali kúpiť. Normálne sú 1,5 volta a neraz sme našli pri dverách krabicu od bateriek 1,4 voltových. Vysielacie zariadenia mali na streche a tam tiež chodili meniť baterky. My sme ešte vtedy bývali v Karlovej Vsi na vrchnom deviatom poschodí a pri dverách sme mali vchod na strechu. A aj zo strechy im občas niečo padlo, podľa čoho sme vedeli, že tam boli.

Vy ste po celý čas vedeli, že vám chodia do bytu, že máte odpočúvacie zariadenie a že nemáte žiadne súkromie? Bránili ste sa voči tomu?

Keď viete, že to tam máte, tak voči tomu otrniete. Ale boli veci, o ktorých sme sa doma nebavili. Keď som mal napríklad nejaké chartistické stretnutie, tak som sa o tom s manželkou nebavil. Len som jej pošepol, že odchádzam na vlak do Prahy. V každom prípade to bol tvrdý zásah do súkromia a oni to aj zneužívali.

Spomenuli ste, že ste odpočúvacie zariadenie aj našli. Čo ste s ním urobili?

Keď som ho prvý raz našiel, vzal som ho do igelitky a išiel som s tým na generálnu prokuratúru, že som to našiel vo svojom byte. Prokurátor, ktorý ma prijal, sa odmietol na to pozrieť. Otáčal sa tak, aby som mu to nemohol postrčiť pred nos. Lebo by potom mohol byť svedkom. Tvrdil, že sa v tom nevyzná, že mu môžem podstrčiť hocičo, nejakú hračku a tvrdiť, že je to odpočúvacie zariadenie.

Potom som išiel k Dunaju na policajnú správu, tam ma tiež vyhodili a povedali mi: "Pán Kusý, čo tu s tým chodíte, už vás čakajú na Februárke." A tam mi vynadali, že čo s tým chodím kde-kade a ukazujem to a odobrali mi to. Chcel som, aby mi to odobrali protokolárne, ale povedali, že nemôžu, lebo by som to mohol zneužiť.

Čím odôvodnili, že ste to mali v byte?

Tvrdili, že mi to tam mohla dať manželka, lebo na mňa žiarli kvôli frajerkám. To bol jeden z ich argumentov.

Posuňme sa k 17. novembru, čo sa v tom čase dialo v Československu a v okolitých krajinách?

Poliaci už mali okrúhly stôl. V lete sem prišiel Adam Michnik, Jan Litinsky a Zbigniew Bujak, poľskí disidenti, ktorí sa stali novými poslancami poľského Sejmu. Po zvolení sadli do auta, išli za Havlom do Prahy a potom prišli sem ku mne. Z každej strany ulice stála Volga, boli tam eštébáci, ale už nezasiahli, pretože oni mali poslaneckú imunitu. Keby tam bol prišiel Michnik predtým, tak ho bez milosti berú, tak ako vzali na jar Havla, keď bol v mojom byte. Zavreli ho len za to, že prišiel ku mne na návštevu. Nemali nič, žiadny dôkaz. My sme si dokonca písali korešpondenčnými lístkami, lebo sme chceli vedieť, ako bude ŠtB reagovať, keď sem príde.

Keďže ste mali v byte odpočúvacie zariadenia, tak mohli všetko počuť.

Áno, princípom Charty bola ale otvorenosť. My sme, na rozdiel od poľskej Solidarity, nerobili ilegálnu prácu. Išli sme po hraniciach ústavnosti a zákonnosti. Všetko, čo sme robili, sme robili v rámci československých zákonov. My sme tam mali svoje meno. Tie samizdaty, ktoré som písal, som vždy podpísal svojim menom, to neboli anonymy. Charta mala byť legálna akcia, režim sa ju snažil stále zilegálniť.

Akú úlohu v novembrovej revolúcii zohrala ŠtB? Vie sa, že študent Martin Šmíd, ktorý mal podľa prvých informácií zahynúť pri policajnom zásahu 17. novembra, bol v skutočnosti agent ŠtB?

V Prahe bola brutálna akcia polície. Doteraz sa nevie, čo Šmídom sledovali. Brutalita polície bola evidentná, to vidieť aj na videách.

Akoby oni chceli spustiť revolúciu.

Malo to mať taký priebeh, že tu vznikla akcia a čakalo sa na reakciu. Zahraničné médiá boli toho plné, takže už museli o tom hovoriť aj slovenské médiá. Ja som sa to, čo sa udialo v Prahe, dozvedel 17. novembra z rozhlasu. A reakcia obyvateľstva bola zaujímavá. Spontánne sa ozývali rodičia študentov, že kam sme sa to dostali, keď bijú naše deti, práve 17. novembra na Medzinárodný deň študentstva. Hovorili, že opakujú to, čo robili fašisti pred x rokmi v Prahe. Rozhorčenie obyvateľstva bolo spontánne, to nemohol nikto zorganizovať.

To je jasné, protikomunistickú revolúciu by nespúšťali, keby nemuseli, ale vedeli, že tlak v kotli narastá.

Jedna vec je na tom pozoruhodná, a to, že všade okolo to už bolo rozbehnuté, že československý režim bol posledný. Či akcia so Šmídom bola zinscenovaná alebo nie, tá brutalita sa odohrala a čo nasledovalo potom, to nemohol nikto zo štátnej bezpečnosti organizovať. O tom je kopa svedectiev, tam to vzniklo spontánne cez Občianske fórum a v Bratislave tiež, veď som bol pri tom.

Zišli sme sa v Umeleckej besede, taký široký okruh ľudí a dohodli sme sa, že ideme do toho. Vtedy sme sa aj spoznávali. V Prahe boli na tom lepšie, poznali sa z disentu. Mali istú politickú skúsenosť s politickým režimom, na Slovensku to bola skôr šedá zóna. Ale pri bratislavskej päťke sa už ľudia ozvali.

Kto bol vlastne lídrom revolúcie na Slovensku?

Boli to študenti, veď prvá bol študentská demonštrácia v Bratislave. Keďže nemala taký dramatický priebeh ako pražská, nebola neskôr tak zviditeľnená. A potom to boli umelci, divadlá neodohrali predstavenia a namiesto toho mali protestnú akciu. Oslovili publikum, že nebudú hrať, ale budú protestovať a ak ľudia chcú, vrátia im vstupné - ale nechceli, aby im ho vrátili. Takže takto to začalo. Potom nasledovalo stretnutie v Umeleckej besede, kde sa písali prvé vyhlásenia a založila sa VPN. A že to bolo spontánne, vidno na tom, že organizácia bola nazvaná inak ako v Prahe. Pretože sme o sebe nevedeli a nevedeli sme, že v Prahe vzniká Občianske fórum.

Ján Budaj spomínal dosť s trpkosťou na tie časy, hovorí, že síce vznikla VPN, ale hneď do prvých volieb ste dali na kandidátku bývalých režimových ľudí, napr. Čiča.

Však on bol vtedy pri tom. Budaj sa dostal do problémov so svojou spoluprácou so Štátnou bezpečnosťou. Na poslednú chvíľu sme ho museli sťahovať z kandidátky. On porušil pravidlá hry, lebo sme sa dohodli, že tam nebude nikto, kto mal takáto problémy. Ja som poznal Budaja dávno predtým, on bol jedným z tých ľudí, čo pôsobili v Bratislave nahlas a tiež vo Fragmente K, časopise okolo Šimečku mladšieho, takže sem chodili a my sme im do neho prispievali.

My sme ho so Šimečkom starším presviedčali, že aj keď sa do toho dostal, ešte je mladý človek, nech ide vyštudovať vysokú školu a vráti sa, keď sa vytvorí iná situácia. Ale on nebol ochotný, on chcel byť pri tom od začiatku a očisťovať sa. Nikto netvrdil, ani ja, ani Šimečka, že Budaj bol aktívnym spolupracovníkom ŠtB, ale podpísal spoluprácu a dohoda bola taká, že kto má takýto šrám, nech odíde.

A ako to teda bolo s Čičom?

To, že sme dávali na kandidátku aj ľudí z bývalého režimu, bola otázka dohovoru. Keď sme do toho šli, v tých prvých dňoch, vedeli sme, že režim má k dispozícii pohotovostné pluky VB v Ostrave a v priebehu pol hodiny mohol zasiahnuť kdekoľvek v Československu. Mali v rukách ozbrojené milície, armádu. My sme sa potrebovali dohovoriť s režimom, aby nespanikáril. Ja si myslím, že to bolo jediné správne riešenie.

Nehnali sme to na ostrie noža. To nám radili krajania zo západu, ale im sa radilo, keď boli za hranicami. Ale my sme skutočne mali holé ruky. Ako to študenti kričali "Máme holé ruce", tak to aj bolo, nechceli sme ísť do krvavej konfrontácie a ani sme na to nemali, podľa môjho názoru, mandát od obyvateľstva.

Však keď ľudia kričali na námestí SNP "Nechceme násilie, proti násiliu nejdeme bojovať násilím," tak niekto z davu vykríkol "Komunistov k lopate" a Štepka reagoval "Lopatou po nich". Ale dav zaburácal, "Nechceme násilie". Taká bola atmosféra, preto sme aj hnutie nazvali Verejnosť proti násiliu. Nechceli sme násilie z druhej strany od komunistov, ale ani my sme nechceli odpovedať násilím.

Ako by ste ale charakterizovali ten prvý rok, keď sa to tu menilo. Ako sa menila samotná VPN?

Museli sme hľadať medzi predstaviteľmi režimu tých, ktorí boli ochotní ísť do toho s tým, že ak režim vydrží, ich to môže postihnúť. Ak by bol totiž režim vydržal, oni by boli prví na rade. To bol Čalfov prípad v Prahe, Čič bol tu na Slovensku. Skúšali sme to s Adamcom, ale Adamec bo príliš nafúkaný a arogantný, potom sme našli Čalfu.

Myslím, že to bolo veľmi šťastné riešenie, lebo bol zároveň podpredsedom vtedajšej Adamcovej vlády a bol ochotný do toho ísť. Zohral veľmi významnú úlohu napr. pri zvolení Havla za prezidenta. Komunistickí poslanci, pretože parlament bol stále komunistický, jednohlasne odhlasovali Havla, no bolo to, samozrejme, zmanipulované. Ešte sa nestihli transformovať orgány. Čič tak isto išiel do toho s týmto rizikom, potom mi hovoril, že si ako minister spravodlivosti dával každý deň posielať hlásenie, ako sa mám v kriminále.

Ako sa vlastne Vladimír Mečiar dostal do VPN?

Mečiar prišiel zo Žiaru nad Hronom ako podnikový právnik a ako človek bol veľmi informovaný. Urobili sme konkurz na ministra vnútra a on suverénne vyhral, lebo ovládal všetky detaily o tom, ako také ministerstvo funguje. Bol zasvätený a imponoval svojimi znalosťami a tiež pracoval v miestnej VPN. Vtedy ešte bol taký, expresívne povedané "vidiecky balík", ktorý sa orientoval v Bratislave a bol veľmi skromný.

Len postupne mu krídelká narastali a postupne začal prejavovať svoje kvality. Mal charizmu líderského typu, vedel sa okamžite rozhodnúť, udrieť do stola a povedať: "chlapi nešpekulujme, poďme do toho." Keď sa rokovalo o premiérovi, tak som bol kandidátom, ale som sa na to necítil, vedel som, že nemám osobnostné predpoklady. Ešte tam bol jeden kandidát z Košíc a Mečiar. Proti mne vystupoval Jano Čarnogurský. My sme už boli v tom čase priatelia, ale politicky sme sa totálne rozchádzali, hoci sme sa navzájom tolerovali. Keď ale išlo o obsadzovanie týchto postov, on z pohľadu KDH hovoril "nie".

Aké boli vaše očakávania vzhľadom na to, čo sa stalo za dvadsať rokov? Čo sme dosiahli za tých 20 rokov, čo si vážite najviac?

Keď to budeme merať tým, čo sme chceli, o čo sme v tom novembri usilovali, tak sme dosiahli všetko. Prvé dve základné požiadavky boli slobodné voľby a zrušenie vedúcej úlohy strany. A tých 12 bodov sa týkalo jednotlivých ľudských práv, sloboda vyznania, právo na vzdelanie... atď.

Jediné, čo sa nepodarilo, je oddelenie cirkvi od štátu.

O to potom nebol až taký záujem, podmienkou cirkvi je, aby sa jej vrátili majetky. O to sa bojuje teraz v Čechách, ale Česi majú predsa len inú situáciu, než je na Slovensku. Tu je vplyv cirkvi podstatne väčší.

V podstate sa teda vaše požiadavky naplnili.

V každom prípade to malo celý rad sprievodných javov. Milan Šimečka vtedy na začiatku povedal, že si nemôžeme z demokracie vziať dobré stránky a o slabých povedať, že ich nechceme. Napr. všetky druhy slobôd majú zároveň slabú stránku, pretože sa na nich priživujú rôzni gauneri a vagabundi. Takže tu bol celý rad nepriaznivých dôsledkov, s ktorými sme nerátali.

Pre mňa bolo najnepriaznivejším dôsledkom rozdelenie Československa. Ja som sa v Československu narodil, študoval som v Prahe, pre mňa bolo Československo vlasťou. Samozrejme, keď sa to udialo, bolo to pre mňa omnoho tragickejšie, no postupne ten moment vyprchával. Stálo nás to ale veľa energie aj prostriedkov, no, našťastie, to malo dobrý koniec. Slovensko vyšlo z mečiarovského marazmu a dostali sme sa znovu hore, to bol skutočne zázračný postup.

Aký by bol najaktuálnejší odkaz novembra '89 pre súčasnú politiku?

My sme demokraciu dosiahli hneď na začiatku, ale demokracia má veľmi široký diapazón. Pre mňa je rozhodujúce budovanie občianskej spoločnosti v rámci demokracie. To sa nedá zlomiť, to je ako anglický trávnik, musíte ho pestovať dvesto rokov. Občianska spoločnosť tu nefunguje, občan ide raz za štyri roky k voľbám alebo ani to a potom frfle a nadáva, ako si to tí politici medzi sebou rozdeľujú. Aby to nemohli robiť, je potrebná aktívna participácia občana.

O tom už písal Havel ešte v čase disentu, veľmi opatrne to formuloval... túžil, aby prišla demokracia, ale zároveň videl, že aj demokracia má svoje problematické body. Formuloval to tak, že by to mohla vyvažovať práve občianska spoločnosť.

On išiel až k Masarykovi, že základom je "drobná práce", ako to Masaryk nazýval, nepolitická politika. Občania sa musia omnoho viac angažovať o svoje veci, nenechávať všetko iba politikom na starosť, to je aj heslom Európskej únie. Čo je možné urobiť na spodnej, lokálnej úrovni, urobme to tam, nezaťahujme do toho celú Európe, čiže to, čo treba, sa na svojej úrovni má aj riešiť.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  2. Už aj seniori presadajú do SUV
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  7. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
  8. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
  9. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  10. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 24 671
  2. Ako sme jazdili v socializme 2 621
  3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 538
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 497
  5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 097
  6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 1 002
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 874
  8. Zo stredomorskej stravy sa nepriberá 851
  9. Túžite po práci z pláže? 7 rád, ako sa stať digitálnym nomádom 686
  10. Prísne kontroly a veľa tepla. Takto sa vyrába mlieko 676

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

EKONOMIKA

Štát otočil, vyššie dôchodky zaručí len na štyri roky

Prečo novinka bude trvať len istý čas, nie je jasné.

KOMENTÁRE

Ficov perfektný deň a Dankova estráda ega

Novinári sa museli prehrabávať v úlomkoch Dankovho poníženia.

Neprehliadnite tiež

Domov

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

Domov

Danko: Toto sklamanie si v tichosti prežijem sám

Výber najlepších výrokov z takmer polhodinového prejavu predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka.

Domov

Politológ Kusý: Danko je veľmi labilný človek

Politológ Miroslav Kusý pre SME hodnotí Dankovo vystupovanie na verejnosti.

Domov

Bývalého člena skupiny piťovcov odsúdili na štyri roky nepodmienečne

Z podieľania sa na vražde študenta Daniela Tupého ho súd oslobodil.