prisahania - nepopierali by ich predsa tak vehementne, keby to nebola pravda.
NEBOLA TO REVOLÚCIA
Aj odbornícia sa sporia, či november ´89 možno nazvať revolúciou. Podľa niektorých definícií možno odborný termín revolúcia používať len pre násilné prevraty (spojenie nežná či zamatová revolúcia je podľa týchto názorov nezmysel). Podľa inej, rozšírenejšej, definície je však revolúcia zásadná zmena politických a spoločenských pomerov, čím november určite bol. Spĺňal aj ďalšiu zo zvyčajných požiadaviek revolúcie: účasť širokých más.
KOMUNIZMUS SA ZOSYPAL SÁM
„Najrigidnejšie komunistické režimy v strednej a východnej Európe - východonemecký, československý a rumunský - mohli padnúť len za určitých revolučných okolností, bez vnútorného otrasu by pravdepodobne pretrvali, vo viac-menej autoritárskej forme," píše v najpodrobnejšom spracovaní novembrových udalostí v knihe Labyrintem revoluce český historik Jiří Suk. Komunistická strana, najmä jej ortodoxné krídlo, sa po 17. novembri rozhodne nemienila vzdať moci a ustupovala len postupne, pod nátlakom demonštrácií, a najmä generálneho štrajku.
DOHODLI TO NA MALTE
Hlavným argumentom v prospech tohto mýtu je ľúbivá skratka „od Jalty k Malte", podľa ktorých sa povojnové rozdelenie Európy začalo konferenciou počas druhej svetovej vojny a skončilo na ostrove v Stredozemnom mori. Summit medzi americkým prezidentom Georgeom Bushom a sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom na lodi pri pobreží Malty sa však odohral až 2. a 3. decembra 1989. Jeho výsledok vrátane deklarovania konca studenej vojny už z časových dôvodov nebol ani tak dohodou dvoch superveľmocí o povolení zmien a „zrušení Jalty" ako skôr potvrdením výrazne slabnúceho sovietskeho vplyvu. Spolu so znovuzjednotením Nemecka (ku ktorému summit naozaj prispel) a rozpadom Sovietskeho zväzu bola potom Malta jedným zo symbolických ukončení studenej vojny.
REVOLÚCIU ROBILI ŠTB A KGB
Je pravdepodobné, že komunistické tajné služby ako ŠtB a KGB sa pripravovali na možnosť zmeny režimu. O stave ekonomiky, spoločnosti a náladách ľudí mali napokon často presnejšie informácie, než stranícke vedenie. Úloha tajných služieb v niektorých udalostiach novembra nebude zrejme nikdy úplne objasnená, určite sa však snažili vývoj ovplyvniť aj s pomocou ľudí nasadených v rôznych opozičných štruktúrach. Vývoj bol však nakoniec, ako pri väčšine podobných historických udalostí, príliš spontánny, a náhodných prvkov príliš mnoho, aby ho bolo možné riadiť z jedného centra. Ak by aj tajné služby revolúciu „plánovali", vymkla sa im z rúk.
KAČICA O SMRTI ŠTUDENTA ŠMÍDA
Správa o zabití študenta pri pražskej demonštrácii mala naozaj silný účinok na veľkú časť dovtedy pasívnej spoločnosti. Zrejme nikdy nebudeme jednoznačne vedieť, ako a prečo správa vznikla, či išlo od začiatku o omyl, alebo vedomú manipuláciu. Po brutálnom zákroku proti študentom však znela úplne vierohodne, nedala sa rýchlo overiť a pre predchádzajúce klamstvá a utajovanie komunistickému režimu a jeho médiám už nikto neveril, keď ju dementovali. Šíritelia správy z disidentských kruhov a zahraničné agentúry asi len naleteli.
TAJNÁ DOHODA S KOMUNISTAMI
K nejakým dohodám o spôsobe postupného odovzdávania moci došlo, ich presný obsah a rozsah však nepoznáme. Zmierlivý postoj ku komunistom však vychádzal už z prevažujúceho charakteru prednovembrového disentu. Od založenia Občianskeho fóra Václav Havel „veľmi zásadne razil cestu tomu, čo sa potom nazvalo zamatovou revolúciou (...) cestu zmierenia, akéhosi pokusu dostať na ňu všetkých, aby sa zabránilo excesom", hovorí vtedajší Havlov spolupracovník Jiří Křižan. Existenciu rozsiahlych dohôd nutne nedokazuje ani hojná účasť bývalých vysokých komunistov v ponovembrovej politike a ekonomike. Je veľa dôvodov, prečo sa napríklad v hospodárstve uplatnili predrevolučné riadiace kádre. Mali najlepšie informácie, skúsenosti a kontakty, a nemali žiadne zábrany.
ROZHODUJÚCI BOL ČALFA
Účastníci vtedajších rokovaní aj historici sa zhodujú na Čalfovej významnej úlohe pri pokojnom a pomerne plynulom odovzdaní moci a „zaškolení" neskúsených disidentov, ako sa robí reálna politika. Ani tu však netreba predpokladať hlbšiu konšpiráciu. Je pravdepodobnejšie, že pragmatik Čalfa len dobre odhadol ďalší vývoj a to, kde má lepšie vyhliadky. Opustil potápajúcu sa komunistickú loď a prešiel na druhú stranu. Vtipné je, že Čalfovo priezvisko pochádzajúce z maďarčiny (csalfa, čítaj čalfa) pôvodne znamená klamný, falošný.
ARMÁDA MALA ZAKROČIŤ
Násilné riešenie presadzoval ideologický tajomník komunistickej strany Vasil Biľak. Minister obrany Milan Václavík ponúkal straníckemu vedeniu, že armáda „kontrarevolúciu" potlačí a neoficiálne vyzýval na vojenský zásah proti opozícii šéfa najsilnejšieho vojenského zoskupenia, jednotiek Západného vojenského okruhu. Generál Mojmír Zachariáš však váhal, nebol si istý ani postojom podriadených a radových vojakov. Mnohí dôstojníci sa však báli, čo im nový režim prinesie a či nepríde tvrdé zúčtovanie. „Musel byť pod obrovským tlakom niektorých šéfov z ministerstva obrany či Ústredného výboru KSČ," povedal denníku MF Dnes Michael Kocáb, ktorý v mene OF so Zachariášom rokoval. Práve po týchto rokovaniach 27. novembra 1989 údajne padlo rozhodnutie, že armáda nebude do politického vývoja zasahovať. Delegácia OF sa Zachariášovi zaručila, že proti vojakom nič nechystá.
INICIATÍVA IŠLA LEN Z ČESKA
V takto vyhranenej forme to nie je úplne pravda. Študentská demonštrácia sa v Bratislave konala už deň pred pražskou 16. novembra 1989. Zostala však bez väčšieho ohlasu. Rozhodujúce určite boli udalosti v Prahe, kde sa študenti oveľa viac angažovali už pred novembrom 1989 a kde bolo oveľa silnejšie a organizovanejšie aj disidentské hnutie. Prejavilo sa to aj na vzniku VPN, ktoré podľa Martina Bútoru (v porovnaní s OF) „preskočilo štádium už existujúcich ilegálnych alebo pololegálnych organizácií, občianskych združení, ktoré už mali svoje názvy, svojich predstaviteľov (...) produkovali nejaké dokumenty, pokúsili sa o verejné akcie".
ZOBUDILA SA IBA BRATISLAVA
Významné revolučné aktivity sa diali aj v Košiciach, ale tiež v Banskej Bystrici a na iných miestach Slovenska. Mnohé boli pomerne nezávislé od Bratislavy a dokonca sa s bratislavským vedením VPN dostávali do sporu. V Košiciach a ďalších stredo- a východoslovenských mestách namiesto pobočiek VPN vznikali odnože českého OF. Disidenti v týchto mestách mali aj pred novembrom 1989 viac kontaktov s Prahou ako s Bratislavou.
DUBČEK PLAKAL
Nie je to mýtus. Alexander Dubček sa veľmi chcel stať československým prezidentom, mal pocit, že si to zaslúži. Považoval to za kompenzáciu za svoje zásluhy z roku 1968, symbolický význam a hodnotu revanšu pre neho malo asi aj to, že by v prezidentskej funkcii nahradil práve Gustáva Husáka, ktorý ho odstavil od moci. Za Dubčekom stála verejná mienka na Slovensku, proti ktorej sa VPN neodvážila otvorene ísť. Bolo preto veľmi dôležité, aby sa kandidatúry vzdal „dobrovoľne" a prijal ako náhradu kreslo šéfa Federálneho zhromaždenia. Presvedčiť ho však šlo veľmi ťažko, Dubček sa na rokovaniach niekoľkokrát rozplakal. „Keď sme dvadsiati piati členovia Koordinačného centra VPN videli, ako potenciálny líder Slovenska roní slzy, pretože má protikandidáta, tak zo mňa proste odišla vôľa vidieť takého človeka na čele toho pohybu na Slovensku," spomínal Fedor Gál.
BEZ ŠTUDENTOV BY NIČ NEBOLO
V začiatkoch revolúcie hrali študenti zásadnú úlohu, zmenu naštartovala ich demonštrácia v Prahe. „Účasť ľudí z disentu na akciách 17. novembra poobede a potom na Národnej triede bola mizivá. Boli to väčšinou študenti a príprava 17. novembra išla vlastne mimo nás," opísal začiatky bývalý disident Ivan Dejmal. Na začiatku tiež boli študenti vedľa hercov najviac vidieť a tvorili masovú základňu protestov. Neznamená to však, že sa väčšina študentov na revolúcii aktívne zúčastnila. Po vyhlásení štrajku vysokých škôl napríklad väčšina študentov z Prahy odcestovala domov a revolúciu brala len ako mimoriadne prázdniny.
FABRIKY PODPOROVALI REVOLÚCIU
Pred 17. novembrom vedela drvivá väčšina obyvateľov o disente veľmi málo alebo nič. Aj informácie o udalostiach v Prahe a niektorých slovenských mestách sa prvé dni po 17. novembri po krajine šírili len veľmi pomaly. Do zlomového generálneho štrajku 27. novembra 1989 sa však už zapojila veľká väčšina podnikov v Československu. Ešte predtým robotníci pražskej fabriky ČKD vypískali šéfa pražskej organizácie komunistickej strany Miroslava Štěpána, ktorý sa im snažil účasť na štrajku vyhovoriť. Do akej miery však bola podpora revolúcie najmä na vidieku masová a čo presne znamenala, je veľmi sporné.
HAVLA ZVOLILI REVOLUCIONÁRI
Tento paradox pekne vyjadrila autorská dvojica Smoljak - Svěrák ako „spontánní dychtivost starého komunistického parlamentu mít už-už na Hradě svého oblíbeného disidenta". Faktom je, že 29. decembra 1989 Havla po prvý raz za československého prezidenta zvolilo Federálne zhromaždenie v starom zložení, s drvivou väčšinou komunistických poslancov. Oproti tomu je už len drobnosť, že Havel bol v čase oznámenia kandidatúry oficiálne ešte v podmienke, z väzenia ho podmienečne prepustili v máji toho roku. Voliť svojho úhlavného nepriateľa za prezidenta nakoniec komunistických poslancov primali najmä obavy o svoj ďalší osud, ak sa situácia zradikalizuje, a demonštrácie pred budovou parlamentu. Samotná voľba nakoniec pripomínala hlasovania, na aké boli títo poslanci zvyknutí za socializmu - trvala asi pol hodiny a bola jednomyseľná.
BUDAJ BOL AGENTOM ŠTB
Disident Ján Budaj bol v novembri okrem herca Milana Kňažka najznámejšou tvárou VPN. Bol však evidovaný ako agent ŠtB, a preto sa po víťazných voľbách v júni 1990 vzdal svojho miesta na kandidátke VPN. Budaj sa vtedy bránil, že spoluprácu s ŠtB podpísal, len aby získal späť pas, ktorý mu odobrali pre neúspešný pokus o prechod hranice. Tvrdil, že s ŠtB nikdy nespolupracoval, len ju klamal. Dnes patrí k najznámejším slovenským kritikom lustrácií a spochybňovačom dôveryhodnosti archívov ŠtB.
HAVEL ZRUŠIL ZBROJOVKY
Stále populárny mýtus oživoval v roku 2007 aj premiér Robert Fico pri oslavách 70. výročia zbrojárstva na Slovensku v Dubnici nad Váhom, keď kládol vinu za zánik pýchy slovenskej ekonomiky „havlovskej kvázi humánnej preorientácii slovenskej ekonomiky z prosperujúceho strojárstva na konverzné tápanie". Neefektívne slovenské zbrojárske podniky však boli v kríze už na konci komunistickej éry a už vtedy z veľkej časti vyvážali na (dodnes sčasti nesplatený) dlh. Ranu z milosti potom slovenskému zbrojárstvu zasadil koniec studenej vojny, najmä kríza a zánik masových pozemných armád východného bloku a znížený dopyt v krajinách tretieho sveta. Navyše, po prijatí takzvaného kompetenčného zákona v decembri 1990 už o slovenskom zbrojárstve nerozhodovala Praha, ale slovenská vláda v Bratislave.
AJ SCHUSTER BOL REVOLUCIONÁR
Podobne ako Čalfa sa na spolupráci s revolucionármi veľmi rýchlo preorientoval aj komunistický funkcionár, šéf východoslovenského kraja a od konca novembra 1989 predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster. VPN ho ponechala v pozícii na základe sľubu, že až bude požiadaný, prenechá funkciu kandidátovi hnutia. VPN chcela 1. marca 1990 Schustera odvolať a na jeho miesto zvoliť Budaja. Schuster formálne súhlasil, jeho prívrženci vrátane bývalých spolupracovníkov ŠtB však zorganizovali nacionalistickú demonštráciu s heslami ako „Budaj je Maďar", vnikli dokonca do budovy parlamentu (pustila ich ochranka podriadená Schusterovi) a pomohli odvolanie Schustera zmariť.
DO 5 AŽ 10 ROKOV DOBEHNEME ZÁPAD
Nádej, že sa budeme mať rovnako dobe ako ľudia na Západe, bola od začiatku jedným z hlavných motívov širokých más pri podpore revolúcie. Nádej na rýchle vyrovnanie rozdielov však bola od začiatku falošná. Socialistická ekonomika bola v oveľa horšom stave a oveľa menej konkurencieschopná, než väčšina tušila. Najmä na Slovensku sa navyše zaostávanie za Západom nezačalo za socializmu, siahalo hlbšie do histórie. Mnohí si tiež neuvedomovali, že západný štýl práce je tvrdší, než na čo si zvykli na väčšine socialistických „pracovísk". Ilúzie dobre vystihlo dobové parodické heslo „Socialisticky pracovať, kapitalisticky žiť!"
MEČIARA VYBRALI V KONKURZE
Je to v podstate pravda. Podnikový právnik z Nemšovej Vladimír Mečiar sa naozaj vynoril z ničoho (mal spojenie len so spolkom reformných komunistov Obroda) na „konkurze" VPN na ministra vnútra začiatkom januára 1990. Lídrov VPN prekvapil detailnými znalosťami fungovania štátnej správy, ministerstva vnútra aj ŠtB. Keďže nemali nikoho fundovanejšieho, a aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka, urobili z neho ministra vnútra slovenskej vlády. Málokomu vtedy došlo, že takéto podrobné informácie o fungovaní represívnych zložiek komunistického štátu môže mať iba niekto zvnútra systému človek, ktorý s ním zrejme spolupracoval.
ČARNOGURSKÝ AKO HUSÁKOV SYN
Veľa absurdných mýtov sa vyrojilo okolo jednej z najznámejších postáv disentu a neskôr slovenskej politiky Jána Čarnogurského. Opäť ožili a boli vedome šírené, keď Čarnogurský v roku 1991 nahradil na čele slovenskej vlády populárneho Mečiara. Strašilo sa napríklad obrovským vplyvom a majetkom rozvetvenej rodiny Čarnogurských, jej neslovenským, poľským, goralským pôvodom. Najabsurdnejšie bolo tvrdenie, že je Čarnogurský nemanželským synom Gustáva Husáka.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
