BRATISLAVA. Kľúčové hlasovanie v rámci Verejnosti proti násiliu (VPN), keď sa na jar 1990 pred prvými parlamentnými voľbami po Nežnej revolúcii tvorila kandidátka hnutia a rozhodovalo sa o tom, či na nej budú aj nomenklatúrni komunisti, bolo pre Jána Budaja ako zakladateľa a vtedajšieho lídra VPN prehrou. Bol totiž medzi tými, ktorí komunistov na kandidátke odmietali. Prehrali o jeden hlas.
Podľa Budaja práve hnutie, ktoré porazilo komunistov, nemalo na kandidátku postaviť nomenklatúrneho politika normalizačného režimu, ako bol napríklad Marián Čalfa. Tiež tvrdí, že sa tak stalo preto, že si to prial prezident Václav Havel. "Nevnucoval Čalfu Občianskemu fóru. Tí sa nám potom smiali do očí, že oni na kandidátke žiadneho komunistu nemajú," spomína si dnes Budaj.
Ako dodal, dodnes si presne pamätá tých, ktorí zdvihli ruku za postavenie komunistov na kandidátku. Priznáva, že to bol pre neho desivý pocit, pretože v orgáne, ktorý zakladal a dovtedy viedol, nikdy neprehral žiadne takéto rozhodujúce hlasovanie. "Pravdupovediac, mal som vtedy možno abdikovať a odísť, pretože predseda hnutia, ktorý prehrá takéto hlasovanie, by si z toho mal vyvodiť konzekvencie a zverejniť, zviditeľniť tú frakciu v hnutí, ktorá za to nesie zodpovednosť," myslí si takmer po 20 rokoch Budaj.
Takýto krok však neurobil. Zdôvodňuje to svojím nedostatkom politických skúseností a politickej kultúry, ktorá by takýto krok podmieňovala. "Dodnes mi ktokoľvek môže oprávnene klásť otázku, prečo som viedol hnutie, na kandidátke ktorého boli normalizační komunisti," tvrdí Budaj.
Napriek tomu sa nazdáva, že nie každého komunistu, ktorý sa na kandidátke objavil, možno rovnakou mierou viniť z prednovembrových prehreškov spôsobených komunistickým režimom. "Alexander Dubček bol predsa iná kategória takisto ako Milan Šimečka st., ktorý bol dlhoročne prenasledovaným disidentom. Predsa nemôžeme hádzať týchto ľudí do jedného vreca s Milanom Čičom alebo Mariánom Čalfom?" uzavrel Budaj.
