Novembrové dni po roku 1989 každoročne prinášajú rôzne mediálne výstupy a zamyslenia o tom, čím tie udalosti boli, čo priniesli a čo dnes vďaka nim máme. Je jasné, čo sme nimi získali a nie je to len hodnota pre mnohých najvyššia - sloboda. Rôznych ľudí sme sa teraz spýtali niečo úplne opačné - pripravil nás November 1989 o niečo? A ak áno, čo to bolo?
Ľubomír Feldek, spisovateľ:
Berie len smrť a darom je len život. Všetko ostatné je zmena a proti zmene je jediná obrana - zmena. Po nežnej 
revolúcii som napríklad za jednej vlády v deväťdesiatych rokoch stratil slovenské občianstvo a ešte som za to musel zaplatiť tým, ktorí ma vyprevadili, dvadsaťtisíc korún. Ale prišla iná vláda, dostal som občianstvo späť, a stálo to už len päťsto korún.
Inak sa nesťažujem, ani čo sa týka veku a zdravia. Starobou som príjemne prekvapený. A aj lekár mi nedávno povedal: „Na ten počet diagnóz ste vo výbornej kondícii."
Miro Lettrich, katolícky kňaz:
Nechýbajú mi stupídne lampiónové sprievody, ani prvomájové manifestácie, ani posedenia pri samovare, ani 
kvízy typu Čo vieš o VOSR. Nežná revolúcia nám možno „vzala" istú jednoduchosť. Spočívala v akejsi jasnosti, takmer až jednoznačnosti, kde je dobro a kde zlo, ktorému treba čeliť. Život po nežnej revolúcii prináša množstvo zložitých situácií, v ktorých nie je také jednoduché správne pomenovať dobro a zlo.
Pád komunizmu taktiež cirkvám „vzal" pozíciu prenasledovaného a utláčaného spoločenstva. Cirkvi, hoci umlčané a ponižované, požívali u bežných ľudí vďaka tejto pozícii úctu a rešpekt. Zrazu si ich mali získať inými spôsobmi a v úplne iných podmienkach, na ktoré neboli pripravené. Nič z toho však nepokladám za negatívum, skôr za výzvu.
Po dvadsiatich rokoch prichádza čas, aby sme si aj vnútri našich náboženských spoločenstiev odpovedali, či a ako sme dar slobody zvládli. Nebude to celkom príjemný pohľad, ale nesmierne dôležitý. To je však už celkom iná otázka...
Oľga Pietruchová, šéfka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo:
Osobne vidím negatívny vývoj po Novembri hlavne v troch oblastiach: v prvom rade je to nárast nacionalizmu a rozpad Československa, s čím doteraz nesúhlasím. Za ďalšie negatíva považujem klerikalizáciu politiky a s tým súvisiace ohrozenie práv žien.
Hoci jednou z požiadaviek VPN bolo oddelenie cirkvi od štátu, akonáhle cirkvi začalo vyhovovať prepojenie na 
politiku, na túto požiadavku rada zabudla. Cez zmluvu s Vatikánom si poistila svoje financovanie a vyučovanie aj na verejných školách. Cirkvi teda v boji proti socializmu nešlo vôbec o náboženskú slobodu a ľudské práva; vadilo jej len ateistické zameranie.
Najväčšie sklamanie je pre mňa vývoj v oblasti občianskej participácie a ľudských práv. Nie je náhoda, že ženy novembra sa z jeho osláv úplne vytratili. Som presvedčená, že ženy na námestiach si neželali zákaz interrupcií, rušenie jaslí alebo o štvrtinu nižšie platy, rovnako ako homosexuáli diskrimináciu v osobnom živote. Ako sa teda ukázalo, sloboda a ľudské práva neboli myslené pre všetkých, ale len pre vyvolené skupiny - a na tom sa dodnes veľa nezmenilo.
Zuzana Wienk, šéfka Aliancie Fair-play:
17. november mne i nám všetkým zobral mnohé. Z jedného dňa na druhý sme nemohli našich pedagógov 
oslovovať súdruh / súdružka, nemohli sme nosiť pionierske šatky a počas veľkej školskej prestávky sa prechádzať v radoch stále dookola. Nemohli sme čakať hodiny na vajíčka a múku, aby mama napiekla vianočné pečivo. Nemohli sme si kúpiť maximálne kilo banánov a nemohli sme sa tešiť na to, že rodičia zohnali bony a na Vianoce budeme mať konečne kolu v plechovke.
November nám vzal železnú oponu a istotu klietky v zoologickej záhrade. Vzal mi detskú nevedomosť o zločinnosti režimu a zverstvách, ktoré páchal na vlastných občanoch. Vzal nám pohodlnú cestu pokrytectva a vymývania mozgov od útleho detstva. Vzal nám možnosť zatvárať oči a tváriť sa, že nič nemôžeme zmeniť.
Pred novembrom som bola dieťaťom. Po novembri som sa nielen vďaka veku stala občanom. To, čo november vzal nevedomému dieťaťu, občan akoby našiel.
Eduard Chmelár, pedagóg a publicista:
Pýtať sa, či nám boj za slobodu niečo vzal, je trochu demagogické a možno aj cynické. Aj fašistické ríše mali rozsiahle sociálne programy, ale za akú cenu? Utrpenie jednotlivcov nemožno merať materiálnou spokojnosťou väčšiny.
Ale veď dnes ide o to isté. Tí, ktorí snívali o banánoch, pornografii a členstve v NATO, môžu byť spokojní. Väčšina ľudí však netúžila po premene krajiny na montážnu halu, po kapitalizme, ktorý sa vo svojej globálnej podobe 
pripravil o masku slobody, po vláde oligarchie a vedúcej úlohe nie jednej, ale hneď šiestich strán. Neboli na námestiach preto, aby nahradili diktát strany diktátom trhu, ale aby posilnili kontrolu nad svojimi vlastnými životmi. Neboli na námestiach preto, aby si našli v rozdelenom svete nového ochrancu, ale aby sa vzopreli rozparcelovaniu planéty medzi veľmocenské bloky. Neboli na námestiach preto, aby rozšírili počet rovnako ideologicky orientovaných médií v rukách úzkej skupiny, ale aby zvýšili ich pluralitu.
Takže ak nám 17. november niečo skutočne zobral, je to snáď schopnosť jasne rozpoznať nepriateľov slobody. Dnes je oveľa náročnejšie chápať povahu moci. A obávam sa, že aj tohtoročné masové oslavy Nežnej revolúcie, ktorým sa nedalo uniknúť, sú skôr tou najkratšou cestou k banalizácii a vyprázdneniu obsahu tohto sviatku ako k upevneniu demokratických mechanizmov a spoločenstva aktívnych občanov.
Grigorij Mesežnikov, analytik, šéf Inštitútu pre verejné otázky:
Patrím k tým, ktorým November 1989 veľa dal, nič nevzal a mnohého zbavil. Dal slobodu, možnosť rozhodovať o vlastnom osude, žiť v demokracii a byt nielen svedkom, ale aj účastníkom premeny pradávneho európskeho 
sna na realitu. Aj vďaka Novembru dnes žijeme život, ktorý nám môžu mnohé predchádzajúce európske generácie závidieť. Je to dar, ktorý ocení každý, kto má ako-tak vyvinutý cit pre dejiny a ich jedinečnosť. November mi odomkol dvere k naozajstnej profesionálnej kariére, dokorán otvoril okná do sveta. Dal mi tiež príležitosť spoznať skvelých ľudí, bez ktorých si svoj dnešný svoj život neviem predstaviť.
Zbavil ma existencie v ponižujúcich podmienkach, nevyhnutnosti brať ohľad na nespravodlivé pomery. Oslobodil od pocitu zastaveného času a desivej predstavy, že tento stav bude trvať dlho, možno večne. Teší ma, že podľa prieskumu, ktorý nedávno uskutočnil IVO, viac ako polovica občanov Slovenska (53 %) si myslí, že dnešný život má viac predností, než život pred Novembrom. Som rád, že v tom novembrovom sychravom počasí v roku 1989 sa „hŕstke intelektuálov" podarilo dostať na námestia stovky tisíc ľudí, ktorí pochopili, že ide o veľa, ide o ich život a život ich detí, a že každodenné domáce práce a povinnosti (upratovanie, vyváranie, ale aj, povedzme, kachličkovanie) sú v porovnaní s týmto druhoradé.
Ján Budaj, ochranár, politik:
Mne november vzal vzácnu komoditu a to súkromie. Ale ak odhliadnem od toho, potom nám všetkým pád totality vzal svet politického „detstva", v ktorom sa svet javí blažene jednoduchý: my a oni. Tak to prežívali kedysi otroci a potom všetci utlačovaní. Chceli slobodu, ale svet sa hneď po jej získaní skomplikoval. Podliakom bol zrazu aj 
spolubrat, stratila sa solidarita ponížených, prišla vzájomná súťaž, občas aj cez mŕtvoly. To sme prežili aj my. Už neplatí, že kto kritizuje chyby moci, koná z ušľachtilých pohnútok. Vieme predsa, že proti vládnucim vystupujú zväčša tí, čo chcú ich kreslá a videli sme, že potom v nich robia to isté, čo predtým kritizovali. Neplatí už ani to, že tí praví intelektuáli sú poistkami proti zneužívaniu moci. Naopak, videl som neraz, ako intelektuál, čo si za totality uchránil chrbticu, ju teraz kriví pre peniaze, poklonkuje a vrtko tancuje, ako mocní pískajú. Za neslobody sme verili, že slobodní novinári budú písať v prospech pravdy. Ale vidíme predsa, že mnohí novinári pracujú v prospech záujmov vlastníkov médií, alebo v prospech tých, čo ich potajme korumpujú.
Pokiaľ ide o svet politiky, ten sa znemožnil. Ľudia už neveria nikomu - dopláca aj tá malá skupina politických poctivcov. Ich „šikovnejší" kolegovia sa im vysmievajú do očí - zlodeji majú milióny a zlé meno im nevadí, poctivci trú biedu a na ich ochotu pomáhať veci verejnej nevyzbierajú žiadne peniaze - však kto by platil nejakú stranu či politika - ak nemá od neho získať tisícnásobok ? Svet intelektuálov sa marginalizoval, všetci už vedia, že reálny svet sa neriadi ich rečami.
A do tretice - média už takmer načisto stratili vplyv na verejnú mienku. Poslednou ich silou je, že môžu toho či onoho pošpiniť - ten zlý chýr, ten sa ešte ako tak nesie. Ušľachtilejšie témy nie. Verejný diskurz v spoločnosti ustal - napriek mediálnemu virvaru všade naokolo žije drvivá väčšina spoločnosti v akomsi absurdnom tichu a dezorientácii.
Základnou stratou po roku 1989 je teda strata orientácie v našom „prekrásnom novom svete". Máme čo sme chceli - máme toľko šancí a slobody, ako nemali žiadne generácie pred nami. Naše túžby sa naplnili aj pokiaľ ide o nastolenie demokratických mechanizmov a zrazu si nie sme istí, akým zmyslom ich naplniť. Ako sa nám to stalo? Počiatkom našej dezorientácie bola strata etickej línie, ktorá sprevádzala náš príbeh dlhé roky pred novembrom 89. Aj za totality tu žila a bola cítená (aj cenená) istá slušnosť, ľudskosť. Tu i tam si ľudia poskytli vzájomnú oporu, cítili solidaritu voči „oni". Zrazu tu bolo pokušenie obrovského a v Európe dovtedy nevídaného procesu odštátnenia. Na nadobudnutie majetku nebolo treba ani veľa peňazí, ani um, alebo dlhé roky práce. Na Slovensku sa rozmohol vírus korupcie v takom rozsahu, aký bol dovtedy nepredstaviteľným. Tento vírus metastázoval z privatizácie do rôznych oblastí života spoločnosti. Už zasahuje aj súdnictvo, parlament a médiá, čiže tri najdôležitejšie obranné systémy, ktoré majú ustrážiť obsah demokracie a vládu práva. Sme ťažko chorou krajinou, no skoro všetci, ktorí by mali biť na poplach, majú dôvod mlčať.
Beata
Balogová
