eregistrovanou značku viac či menej ochotne priliepajú na čelo.
„Blava, tá je jediná / ostatné je dedina," tvrdí vo svojej pesničke Blaváci skupina Slovenská klobása a ďalej dodáva: „Ťažko nájdeš v Európe / toľko tĺkov pokope." Nielen autori tejto vtipnej pesničky si myslia, že „Blaváci" sa tvária priveľmi bohorovne a pritom sú to motáci, podobný názor (a niekedy aj omnoho tvrdšie vyjadrený) má aj veľká časť obyvateľov Slovenska. PovýšeneckíArogantníNadradeníMajú uponáhľaný životný štýlPovrchní, namyslení, neosobníTvária sa múdroMajú prízvukSú nadutíZaujímajú sa len sami o sebaNezaujíma ich svet mimo Bratislavy Viac možností na kultúru a nákupy a športViac pracovných príležitostíHistóriu a starostlivosť o pamiatky, historické centrumRušnejší životDopravuAnonymitu Daniel Luther sa díva na Bratislavu ako etnológ, ale aj pamätník mnohých jej etáp. Jeho Kniha Z Prešporku do Bratislavy by mala vyjsť vo vydavateľstve Marenčin PT do konca roku.Je stále dnešný Bratislavčan ovplyvnený Prešpurákom? Prvý január 1919 bol pre Bratislavu obrovským zlomom. V ten deň naši legionári vojenským útokom oslobodili mesto a začala sa demokratická a československá, v podstate však slovenská éra. Bratislavským županom a vládnym komisárom sa stal evanjelický biskup Samuel Zoch, ktorý už 4. januára nariadil, že úradnou rečou je výlučne reč slovenská. S dodatkom, že tam, kde žijú „Neslováci", sa môže úradovať aj v nemeckej a maďarskej reči. Starí úradníci však museli chodiť na kurzy slovenčiny a skladať skúšku znalosti, obchodníkov či čašníkov nútili rozumieť slovenčine či češtine. S multikulturalitou sa prehlbovala aj vzájomná tolerancia a v medzivojnových pokojných rokoch to boli charakteristické a obdivované znaky obyvateľov mesta. Dá sa určiť národnosť starého Prešpuráka?Prešpuráci boli v podstate národnostne nevyhranení, ako napísal jeden z prisťahovalcov. Akoby tým povedal, že mali porozumenie „k iným". Boli uhorskými Nemcami alebo Maďarmi hovoriacimi po nemecky, alebo Slovákmi s prirodzenou znalosťou oboch jazykov ríše. Slovenčina nebola taká cudzia, termín „frajmeky" označoval napríklad výmenu detí na jeden rok medzi bratislavskými mešťanmi a myjavskými rodinami práve na učenie jazyka. Takáto kultúrna rozmanitosť sa z mesta vytratila, ale trúfam si povedať, že otvorenosť a tolerancia k cudzím pretrvala.Fungoval tu lokálpatriotizmus?Starí Prešpuráci mali svoje mesto v láske a boli naň pyšní. Ako sa vtedy vyjadrili, vybudovali ho v priebehu stáročí svojou prácou, usilovnosťou, počestnosťou a svedomitosťou. Pyšní boli na korunovácie devätnástich uhorských kráľov a kráľovien, ktoré sa v meste konali takmer tristo rokov. Kedy sa táto hrdosť vytratila? Asi spolu so starými Prešpurákmi. Slováci sa po roku 1919 potrebovali zbaviť dedičstva uhorskej minulosti a bratislavskí Česi ich v tom podporovali. Preto muselo padnúť súsošie Márie Terézie, ktorú mali Prešpuráci obzvlášť v láske.V čom sa Bratislavčania líšia od ostatných Slovákov?Bratislavčania sú to, čo ste nazvali „ostatnými Slovákmi". Tak je to vo všetkých stredoeurópskych metropolách, že od začiatku priemyselného rastu ich zaplavili obyvatelia svojich krajín. V prípade Viedne celej monarchie. Rakúski vedci, zaoberajúci sa kultúrou obdobia moderny, nazvali Viedeň najväčším vidiekom Rakúska a začali najprv skúmať viedenské predmestia. A to isté sa stalo v Bratislave. Čo podľa vás doniesli do Bratislavy „prišelci" z regiónov?Pojem „prišelci" použili už starí Prešpuráci v roku 1919. Seba nazývali „bodenständige", čo znamená domorodí, ale zabudli, že mnohí z nich sú tiež prišelcami, najmä maďarskí občania mesta. Bratislava bola prisťahovaleckým mestom aspoň od počiatku modernizácie, čo môžeme ohraničiť približne rokom 1870. A prisťahovaleckým zrejme aj bude, lebo je životaschopným mestom. O čom hovorí fenomén stretávania sa rodákov?Boli veľmi obľúbené v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Liptáci, Spišiaci, Gemerčania a ďalší organizovali v Bratislave svoje plesy, lebo sa asi lepšie zabavili medzi sebou. Necítili sa Bratislavčanmi. Odcudzenosť obyvateľov nových štvrtí sa dokonca vedecky skúmala. Otázka bola formulovaná dosť hlúpo, vraj prečo nemajú vzťah k mestu. Prisťahovalci všade vo svete majú svojich príbuzných, priateľov a predkov, ktorí žijú či odpočívajú inde. Aj ich spomienky sú inde.Je obrovský prílev ľudí z celého Slovenska pre Bratislavu dobrý či zlý? Dnes sa veľmi diskutuje o tom, či sú veľké skupiny prisťahovalcov prínosom, alebo narušiteľmi mravov a kultúrnych konvencií, komplikáciou pre tých domorodých. Asi platí oboje. Noví Bratislavčania tu nežili v detstve a nemajú spomienky na ľudí mesta. Je na nich, ako ich osloví „duch mesta" a ako si osvoja jeho tradície, ale sú obohatením, lebo mesto tvoria ľudia.
Samozrejme, koľko hláv, toľko rozumu, väčšina ľudí sa však spontánne zhodne, že Bratislavčania sú nadutí, arogantní a povýšeneckí. Kto za to môže? Starí bratislavskí lokálpatrioti, hovoriaci o Bratislave ako o korunovačnom meste, v ktorom sa kedysi bežne rozprávalo tromi jazykmi? Alebo prisťahovalci z dedín, ktorým možnosť trvalo bývať v hlavnom meste rýchlo udrela do hlavy a správajú sa nafúkane? Alebo je negatívny „imidž" Bratislavčanov len súčasťou bežného vidieckeho folklóru, v ktorom „mešťania" vždy vystupujú ako trpáci?
Arogancia z dovozu?
Podľa bratislavského viceprimátora Milana Cíleka je arogancia, na ktorú sa toľkí sťažujú, do Bratislavy importovaná. „Ja som starý Bratislavčan, moja mama i babka sa tu narodili, vždy sme však boli vychovávaní k pokore a solidarite," tvrdí. Najbežnejšie udávaným dôkazom tolerancie starej Bratislavy je to, že synagóga stála kedysi vedľa Kostola sv. Martina, vzdušnou čiarou pár metrov bola Vydrica, miesto, kde žili zas moslimovia.
Väčšina obyvateľov dnešnej Bratislavy sa tu však nenarodila, prinajmenšom ich rodičia odtiaľ nepochádzajú. Košická herečka Dana Košická sa práve preto necíti v Bratislave cudzo. Smeje sa, že všetci, ktorých tu stretáva, do Bratislavy len „prišli".
Príslušnosť k tomuto mestu sa kedysi vnímala pomaly ako národnosť. Jej obyvatelia boli typickými „rakúskymi Uhrami", ako sa označil jeden z najznámejších bratislavských lokálpatriotov Július Satinský. Ďalší profesionálny rodák, Boris Filan, pripomína, že si nesmieme mýliť Bratislavčana a Prešpuráka. „Dnešný typický Bratislavčan je dobre usadený štyridsiatnik niekde z Košíc alebo z Čadce. Nachladnutý, pribratý, drzý. Typické Bratislavčanky sú krásne baby z celého Slovenska," komentuje Filan vo svojom dobre známom štýle.
Slovenské národné divadlo a nákupné centrá Aupark, Polus či Ikea – najčastejší
cieľ výletov mimobratislavských návštevníkov. Väčšina z nich iné časti hlavného
mesta nepozná a ani nemá záujem poznať
Bratislavčanom sa človek stáva
Bratislava má priaznivú geografiu, horšie je to už s jej demografiou. Bez prílevu nových ľudí by pomaly vymierala. Odhaduje sa, že v Bratislave je dnes prihlásených asi 428-tisíc obyvateľov, ďalších 130- až 150-tisíc sem denne dochádza zo satelitných oblastí. A to ešte nehovoríme o študentoch, cudzincoch či týždňovkároch. „Nech sem príde hoci aj milión obyvateľov, zo severu či z východu, ale nech sa tu prihlásia a nech tu platia dane," rozhorčuje sa Milan Cílek, ktorý zostavuje mestský rozpočet. „Príde v pondelok, odíde v piatok, kritizuje Bratislavu, nadáva na dopravu, ale na našom rozpočte sa nepodieľa ničím," hovorí na margo tých, čo prichádzajú do Bratislavy len za prácou.
Mnohí dochádzajúci mladí manažéri by dane do mestského rozpočtu platili veľmi radi - ak by mali akúkoľvek reálnu možnosť kúpiť si tu vlastný byt. Podľa Cíleka však Bratislava na zvyšok Slovenska skôr dopláca. Pri podielových daniach z príjmov fyzických osôb, ktoré sa prerozdeľujú podľa počtu obyvateľov, je solidarita Bratislavčanov k ostatnému Slovensku vysoká, keďže tvorba HDP je tu omnoho vyššia ako v iných mestách. Bratislavčania sa skladajú aj na dopravu, ktorú používajú početní návštevníci a študenti v meste. Pritom náklady na MHD tvoria vyše tretinu z mestského rozpočtu.
Láka práca aj anonymita
Cílek je presvedčený, že by domáci mali mať akúsi kartu Bratislavčana, ktorá by ich zvýhodňovala pri platení za isté služby. „Pozitívna diskriminácia ‚domácich' existuje všade na Slovensku, napríklad pri lístkoch na miestne vleky," vysvetľuje. Praha podobnú kartu pred niekoľkými rokmi zaviedla, projekt sa však veľmi neujal a bol kritizovaný za svoju finančnú náročnosť.
Bratislava láka nielen mladých manažérov, ale aj bezdomovcov. Aj oni sem prichádzajú s nádejami na lepšiu kariéru? Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu vyvracia mýty, že bezdomovcov lákajú do hlavných miest lepšie služby. Tie sú totiž pre nich často horšie ako v menších mestách. Do Bratislavy jednoducho prichádza najviac ľudí za prácou, a tí, čo neuspejú, sa ocitajú na ulici. Do Bratislavy sa však ľudia nesťahujú len za prácou, ale niekedy aj pre lepšie možnosti kultúrneho vyžitia či pre väčšiu anonymitu. Nezáujem Bratislavčanov o svojich susedov si môžu ľudia pochádzajúci z dedín, kde každý o každom všetko vie, aj vychutnávať.
Ktorá mafia tu vládne?
„Bratislavská mafia!" vzdychne si často neúspešný uchádzač o nejaký post. Druhá strana sa zas podchvíľou sťažuje na priveľkú dravosť prišelcov. Cílek to zažil na vlastnej koži ešte počas vysokoškolského štúdia. Kým jeho sponzorovali rodičia, spolužiaci z iných miest si museli v internáte pomáhať navzájom a vďaka tomu si pomáhajú doteraz. Kto teda v Bratislave nakoniec vládne? Starousadlíci, či skôr oravská, či východniarska klika?
Tí, ktorí sa dostanú z regiónov do Bratislavy, sú už istým spôsobom vyselektovaní, menej ambiciózni a nepriebojní zostali doma. Pre Bratislavu je však podľa Cíleka dobré, ak v nej tí najkvalitnejší zostávajú. Nie každý z domácich však prílev z celého Slovenska vníma podobne pozitívne, konflikty medzi prisťahovalcami a domácimi sú globálnym fenoménom, v samotnej Bratislave však nemajú nijakú vyhrotenú podobu. Najväčšie predsudky voči Bratislavčanom majú zväčša tí, ktorí s nimi reálnu skúsenosť ani nemajú.
Obyvateľov Bratislavy si radi stotožňujú s mediálnymi hviezdičkami z bulvárnej tlače a televízie. „Čo nového máte v tom vašom zvrhlom meste?" pýtajú sa Bratislavčanov. Je však pravda, že životný štýl priemerného Bratislavčana je omnoho modernejší, flexibilnejší a menej viazaný tradíciou, v dobrom aj v zlom zmysle. Aj legendy o „nezdravej" Bratislave, v ktorej smrdí Dimitrovka, už dávno prestali platiť, obyvatelia Bratislavy sa dokonca v priemere dožívajú vyššieho veku, ako zvyšok Slovenska. Nie je to ani tak ovzduším, ako skôr životným štýlom, snahou viac športovať a žiť zdravo.
Miroslav Žbirka a Boris Filan. Dvaja lokálpatrioti, ktorí na Bratislavu nedajú
dopustiť. Miro Žbirka si aj napriek trvalému bydlisku v Prahe dodnes
udržiava typický „bratislavácky“ prízvuk
Kto na koho dopláca?
Za všetkým treba hľadať ženy, a samozrejme, aj peniaze. To, že platy v Bratislavskom kraji sú najvyššie, nie je predsudkom. Prieskum firmy Merces ukázal, že priemerný plat v Banskobystrickom kraji je nižší o tretinu než v Bratislave, Prešovský kraj je na tom horšie dokonca až o 37 percent. Často sa však zabúda, že v metropole je všetko podstatne drahšie, sú tu vyššie náklady na život, takže až taký rozdiel to nie je. Vyšší príjem sa rýchlo rozplynie aj vďaka vyššej ponuke služieb a zábavy a nutnosti dochádzať za rodinou na vidiek či do vzdialenejších končín Slovenska.
Napokon, platy v Prahe či v Budapešti sú oproti zvyšku ich krajín omnoho vyššie, a to sa odráža na ešte napätejších vzťahoch, než aké sú u nás. Na Pražanov sa nadávalo a zazeralo aj počas existencie Československa, Rakúšania zase radi nadávajú na Viedenčanov. Len máloktorý z vidiečanov však s nadávaním na vyššie platy pripustí, že v hlavnom meste sa musí aj viac pracovať, že pracovné tempo a nasadenie je intenzívnejšie a požiadavky zamestnávateľov vyššie.
No neee?
Rôzne prízvuky sú rôznym spôsobom rôznym ľuďom milé, prípadne smiešne. Ten bratislavský sa z nejakého dôvodu zdá zvyšku Slovenska „otrasný". Spevák Miro Žbirka sa svojho bratislavského prízvuku nevzdal ani za roky života v Prahe. Vraj si ho veľmi ani neuvedomuje, hovoriť po „bratislavsky" je preňho prirodzené. „Každé mesto má svoj slang," pripomína. Žbirka patrí k „typickým" Bratislavčanom - jeho mama je z Londýna, otec zo stredného Slovenska. Vie, že existujú viaceré Bratislavy, vyskúšal si život v Starom Meste aj na sídlisku. „Je rozdiel medzi Bratislavčanmi a pubertiakmi z ‚Péetržky', podľa nich nemôžeš hodnotiť všetkých Bratislavčanov," píše aj bloger. „Snáď sa vďaka môjmu pobytu v Košiciach trošku skoriguje môj bratislavský prízvuk," hovorí Zora Jaurová, ktorá sa stala riaditeľkou projektu Interface Košice 2013. Odkedy táto Bratislavčanka pracuje v Košiciach, začína lepšie chápať pnutia, ktoré tu existujú a ktoré sú podľa nej veľakrát spôsobené len slabou výmenou informácií.
Babenky a týpci
Keď sa nejaké „čajočky" z východu dostanú do „Blavy", viaceré si musia zvyknúť na nové slovíčka. „Vidíme sa," povedia si však už čochvíľa na rohu. Pre starú Bratislavu boli príznačné slangové výrazy z nemčiny, ktoré nikdy neprešli do spisovného vyjadrovania ako štamgast, štoplcíger, firhangy či šróbik. Ako hovorí Sibyla Myslovičová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, dnes sa slangové vyjadrovanie väčšinou obmedzuje na používanie anglických výrazov typu: bol som na ívente, mala dobrý autfit, je to ízy, boli kúloví či frí atmoška. „Nemožno to pokladať za bratislavský slang, lebo používanie anglických slov namiesto vymýšľania typických je všeobecnejší jav, ale zdá sa mi, že centrum tej ‚vyššej' spoločnosti, ktorá sa takto vyjadruje, je určite v Bratislave," dodáva.
Hlavné námestie v Bratislave počas vianočných sviatkov. Jeho atmosféru si
vychutnávajú nielen Bratislavčania, ale aj mnoho návštevníkov Bratislavy
Malé, milé a zelené
Kým Slováci vnímajú Bratislavu najčastejšie ako zdroj hluku a prachu, na niektorých cudzincov môže naopak pôsobiť veľmi zeleno. Všetko je vec perspektívy. „Ak behám smerom na rakúsku hranicu, ak sa korčuľujem smerom na Čunovo, či ak sa na bicykli šplhám na Kolibu, je to pre mňa zelený luxus," hovorí Holanďan Robert Sunderman, generálny riaditeľ ING Bank, ktorý žije v Bratislave viac ako dva roky. Podľa neho má život v tomto najmenšom hlavnom meste v Európe aj skutočné výhody. „Všetko je blízko, doprava nie je taká zlá, s ľuďmi sa dá jednoducho dohodnúť. A pritom sa v nej toho tak mnoho deje!" hovorí.
Ani on si však nevie zvyknúť na slabú úroveň služieb či neochotu personálu. „Prečo je také zložité byť dobre obslúžený v ľubovoľnej reštaurácii či bare? Sú aj výnimky, ale je ich málo." Aké sú teda príznaky diagnózy Bratislavčan? Drzý a neochotný? Kto pracuje tvrdšie a dlhšie ako jeho kolega v regióne, alebo je to presne naopak? Je Blavák priťahovaný len peniazmi a postavením? Ako všade, kto a ako. „Bratislavčan asi je diagnóza, ako artrotik alebo astmatik. Je to dedičné, ale aj čiastočne nákazlivé," myslí si textár Boris Filan.
Z blogov
Toto mesto za to nemôže. Je to len v ľuďoch. Oni ho ničia a robia z neho trápnu škatuľu materiálnych potrieb. Prečo? Lebo im na tomto meste nezáleží. Majú dosť peňazí, alebo nie sú odtiaľto a každý víkend fičia preč a na mesto nadávajú vo svojich pekných domčekoch. Cez sviatky je Bratislava mŕtva. Rodení Bratislavčania hľadajú pekné miesta, ktoré zmizli, a boja sa povedať, že sa tu narodili a bolí ich, čo vidia. Nie, ani oni už nemajú radi Bratislavu. Ak tu chcú prežiť, nemôžu ju mať radi, aj keby chceli.
blogerka Issabella
Viem, aký je typický Blavák, arogantný, nafúkaný, najmúdrejší, všade bol a všetko pozná. Nič na tom nemení skutočnosť, že najďalej bol vo Viedni na nákupoch. Ak náhodou zavíta do iného slovenského mesta, nevie povedať nič okrem toho, aké to tam je staré, zanedbané a nemoderné. Znovu na tom nič nemení, že on žije s rodičmi v petržalskom paneláku, lebo zo svojho platu si nemôže dovoliť zaplatiť vlastný nájom. A otrasný blavácky prízvuk je už len čerešnička na torte. Iste že takýchto typických Blavákov nie je veľa, väčšina Bratislavčanov (tak 9 z 10) je úplne normálna, čo myslím potvrdí každý, kto v BA niekedy žil. Problém je v tom, že stačí stretnúť jedného typického Blaváka a ten zážitok je taký silný, že človek zabudne na tých zvyšných 9 normálnych a zapamätá si len toho jedného.
Tomáš Benko
Akí sú Bratislavčania?
Čo obdivujete na živote v Bratislave?
Bratislava je najväčším vidiekom Slovenska
Uršula Kovalyk
Spisovateľka
Ako Košičanka roky žijúca v Bratislave si občas na nejakej žúrke vypočujem zaujímavé „názory" na východniarov/ východniarky. Keď otvorím ústa a poviem niečo „tak po košicky", to znamená bez dĺžňov, dotyčnému sa rozsvietia oči a pokúša sa „hutoric", čiže rozprávať ľudovou východniarčinou.
Ja sa mu snažím vysvetliť, že moji predkovia boli starí Košičania a dedinu som v detstve zažila akurát tak na školskom výlete, ale on ma odrovná výrokom, že sme všetci „šaľeni". Na internete kolujú ešte exkluzívnejšie xenofóbne múdrosti. Vraj východniari kradnú Blavákom prácu, v Bratislave sa cítia ohrození a vytvárajú východniarske kliky, zvyšujú ceny nehnuteľností, znižujú cenu práce a zvratkami znečisťujú ulice.
A čo je neodpustiteľné, nadávajú na mesto, ktoré ich živí! Fuj, nenažranci! Priznám sa, že aj ja som si po prisťahovaní brúsila zuby na flek guvernéra Národnej banky. Lenže tí namyslení Blaváci ma ani nepozvali na pohovor. A tak som skončila ako sociálna pracovníčka pri bezďákoch v Nota bene. Predstavte si, že vtedy tam nepracovali žiadni Bratislavčania, tento lukratívny „džob" im ukradli prisťahovalci z celého Slovenska. Aj do východniarskej kliky som sa pokúšala viackrát dostať, lenže... pracujem takým tempom, že mi neostáva energia chľastať s Košičankami v krčme a potom ogrciavať mesto.
Musím sa však priznať, že som raz zvýšila cenu za podnájom. Keď mi rodená Bratislavčanka povedala, že mám za minigarsónku zaplatiť mesačne 331,94 eura, neukázala som jej f...k off a nešla som spať pod most, ale zaokrúhlila som cenu na 332. Šťastná, že som našla taký lacný podnájom, som zaplatila bez mihnutia oka tri mesiace dopredu! Ja, mrcha východniarska. Áno, aj cenu práce určite znižujeme. Len tak z trucu, už pri pohovore navrhujem čo najnižší plat.
A ako bonus prácu zadarmo. No a nadávky na mesto sú na dennom poriadku, kto by miloval hlučné, špinavé, autami preplnené ulice s cynicky sa smejúcimi politikmi na bilbordoch. Mala by som z Bratislavy konečne vypadnúť! Aby tu bolo tichučko, lacno a krásne! V Košiciach ma zasa podozrievajú, že kolaborujem. Pozorne počúvajú, či pri rozhovore blavácky nezatiahnem, a keď odmietnem chľastať tvrdé, hneď mi šplechnú do tváre: už si ako oni! A tak keď som v Blave, obhajujem východ, a v Košiciach sa zastávam ľudí z Bratislavy. Všetci to predsa máme ťažké. Všetci sme na jednej lodi. Dúfam, že nedopadnem ako Jack Crabb, vo westerne Malý veľký muž. „Keď som bola v Bratislave, nadávali mi že som východniarka, a keď som bola na východe, bili ma že som Blaváčka."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
