Zabudnuté remeslá dávnych čias - Uhliar a brtník

Občas mi to pripadá až neuveriteľné: pracujem doma na notebooku pripojenom k internetu prostredníctvom siete WiFi, takže sa môžem so svojou prácou usadiť kdekoľvek po celom byte, a predsa sa pamätám na časy, keď na stanici v mojej rodnej Devínskej Novej V

si fučali takmer výlučne parné lokomotívy a chlieb vozili z miestnej pekárne do našej predajne na krytom voze poháňanom dvoma koňmi. A to nemám ešte ani päťdesiat rokov.

Keď som bol dieťaťom, chodili sme s kamarátmi do dedinského kina prevažne na čiernobiele filmy. Tých farebných bolo pomenej. Keď do kín prišiel Vinnetou, bolo to už čosi. A dnes sledujem ten istý film z DVD na svojom plazmovom televízore. Plazma. To slovo sa mi v detstve spájalo výlučne s vedecko-fantastickými filmami o kozmonautoch v strieborných gumákoch. Necítim sa bohvieakým pamätníkom, a predsa: za jeden necelý ľudský život sa toho toľko zmenilo, že je to až neuveriteľné. Niektoré v mojom detstve bežné profesie definitívne zanikli a dnešná mladá generácia ani netuší, že existovali. Veľa zaujímavých profesií sa však zo zemského povrchu stratilo dávno pred „mojou" érou a hoci dodnes existujú v podobe slov, dnes si už málokto dokáže predstaviť, ako sa vykonávali a na čo boli dobré.

Uhliari

Prvýkrát v živote som sa o tomto poctivom povolaní dozvedel v útlom detstve z rozprávkovej knižky Jozefa Horáka Sitniansky vatrár. Práve sitniansky vatrár bol občianskym povolaním uhliar. Uhliar a baník, to sú dve rôzne veci. Pred rozmachom baníckeho remesla na území dnešného Slovenska (ale aj inde po celej Európe) jestvovalo jediné uhlie - drevené. A remeselníci, ktorí ho vyrábali, boli uhliari. Rozvoj uhliarskej brandže bol spätý s rozvojom spracovávania kovov, napríklad kováčstva a zbrojárstva. Obrovské množstvo dreveného uhlia však vyžadovalo aj vzmáhajúce sa železiarstvo a hutníctvo. Preto sa uhliarske miliere stavali tam, kde bol dostatok dreva, a najmä v oblastiach s prvými železiarskymi a hutníckymi výrobňami.

Rozšírené remeslo

Uhliarstvo bolo v Európe prakticky až do 18. storočia jedným z najrozvetvenejších priemyselných remesiel. V slovenských lesoch sa uhlie vo veľkom pálilo až do začiatku 20. storočia a uhliarstvo zaniklo najmä v dôsledku toho, že drevené uhlie nahradilo hnedé, čierne a kamenné uhlie, ktoré boli dostupnejšie a najmä ho bolo podstatne viac. Bol to práve banský priemysel, ktorý zachránil slovenské lesy pred postupnou premenou na drevené uhlie.

Práca uhliara si vyžadovala veľkú skúsenosť a prax. Už pri výbere dreva musel uhliar dbať na vhodný druh dreva, na jeho vek, kvalitu, obdobie zoťatia a vlhkosť. Skúsenosti uhliarov ukázali, že najvýhrevnejšie je drevo zo stredne starých listnatých stromov a ihličnaté drevo zo starších porastov. Skúsení majstri uhliari si vyberali zdravé, plavením nepoškodené drevo. Drevené uhlie sa na území dnešného Slovenska pálilo od začiatku mája do konca augusta. Dlhé noci v ostatných mesiacoch, spojené s vysokou vlhkosťou vzduchu i pôdy neumožňovali vyrobiť dostatočne kvalitné drevené uhlie. Pri pálení mokrého dreva na vlhkej pôde sa totiž strácala až štvrtina hmotnosti páleného uhlia.

Základom bol milier

Uhliari sa pri svojej práci neustále presúvali z lokality do lokality, pretože drevo za nimi neprišlo, to oni museli za drevom. Dá sa povedať, že sa pohybovali v kruhu medzi niekoľkými lokalitami. Na stavbu miliera bola najvhodnejšia lesná pôda, plocha na okraji lesa či čistinke s dobrým prístupom a v závetrí. Samozrejme, najlepšie bolo využiť miesta, kde sa pálilo už predtým, a ako podkladovú vrstvu využiť zeminu premiešanú so zvyškami uhoľného prachu a popola.

Ako ideálne sa ukázalo budovať miliere vo veľkosti 30 - 45 metrov husto narovnaného dreva, respektíve miliera polovičnej veľkosti. Väčšie miliere dlhšie horeli a tým dochádzalo k znižovaniu konečnej výhrevnosti dreveného uhlia. Menšie miliere boli tiež náročnejšie na dohľad, väčšie zasa vyžadovali viac stavebného materiálu, teda pôdy na zahádzanie dreva. Najvhodnejšie preto mávali okolo tridsať metrov.

Polená sa postupne ukladali do kruhu, od stredu po obvod a potom v ďalších vrstvách stále vyššie, takže výsledný milier bol približne štyri metre vysoký a pologuľovitého tvaru. Takto vystavaný milier sa prikrýval mastnou hlinou, uhoľným prachom zmiešaným s pôdou alebo mačinou. V takom prípade jednotlivé vrstvy mačiny ležali cez seba ako tehly.

Milier sa zapaľoval ráno, aby ho bolo možné cez deň pozorovať. Uhliar priniesol kúsok žeravého uhlia na vrch miliera a zapálil plápolajúci ohník. Ak sa hlavný oheň rozšíril smerom dovnútra aspoň do hĺbky 45 centimetrov, uhliar prikryl vrchný prieduch veľkou mačinou. Po zakrytí prieduchu sa z dier, urobených pred zapálením, začal postupne šíriť sivý dym a milier bol zapálený.

Vzniká drevené uhlie

Tlejúci milier nechali štyri až šesť hodín uzavretý. Po uplynutí tohto času sa pristúpilo k úprave vrcholu hromady. Uhliar odstránil kryciu mačinu, vyplnil vypálený priestor drobným drevom a otvor naspäť prikryl. Tento postup opakoval dovtedy, kým sa milier dokonale „nezľahol". Milier sa zo začiatku dopĺňal dvakrát za 24 hodín, neskôr len raz, respektíve vôbec. Ak na niektorom mieste hromada prehorela a vyrazil plameň, diera sa musela lopatou znova zahádzať.

Pri pálení musel uhliar dávať pozor na farbu a vôňu dymu. Ak sa sivé zafarbenie dymu stávalo jasnejším a striedalo sa s modrou, bol to signál, že drevo sa premenilo na uhlie. Priemerná dĺžka pálenia bola okolo deväť až dvanásť dní. Pri pálení tvrdého dreva to trvalo ešte dlhšie. Po transformácii uhliar uzavrel všetky otvory, aby sa oheň zadusil. Milier potom obyčajne chladol niekoľko dní a až potom sa mohlo začať vyhrabávať uhlie. Najväčšie kusy uhlia putovali do hút, menšie uhlie odoberali najmä kováči a zámočníci. Dobre vypálené uhlie sa v ruke ľahko rozlomilo, pričom ruku len minimálne začiernilo, a po rozlomení sa silne lesklo. Dobre vypálené uhlie muselo mať zvonivý zvuk a nesmelo byť popraskané.

Uhliarsky život

Uhliari pracovali a bývali v lese, domov chodievali len v nedeľu. Dlhodobý pobyt v lesoch a namáhavá práca vyžadovali odvážnych a tvrdých mužov, takže nečudo, že práve uhliari sa okrem remesla venovali aj rôznym rizikovým aktivitám. Či už to bolo spomínané vatrárstvo počas tatárskych i tureckých vpádov (dávanie výstražných dymových signálov cez deň a ohňových v noci, keď sa v dohľade objavili nepriateľské vojská), alebo aktívna účasť uhliarov na všemožných revoltách, povstaniach a v tajných spoločnostiach. Povestní tým boli napríklad talianski a francúzski karbonári (z pôvodného i carbonari - teda uhliari).

Boli to totiž práve členovia uhliarskeho cechu, ktorí sa v rokoch 1808 - 1811 zmenili na tajný politický spolok a pripravovali zjednotenie Talianska. Táto revolučná organizácia sa začiatkom 19. storočia rozšírila aj do Francúzska, kde sa usilovala o zvrhnutie bourbonovskej dynastie. Karbonári pôsobili aj v Portugalsku, neskôr sa s ich názvom môžeme stretnúť aj v rámci protihabsburskej revolty v Chorvátsku, Srbsku a Bosne.

Keď 28. júna 1914 zavraždili v Sarajeve následníka rakúsko-uhorského trónu, bola za tým karbonárska organizácia Národná obrana, ktorú viedol slobodomurár major Tankošič. Asi máloktorý z vtedajších revolucionárov si uvedomoval, že pôvodný základ karbonárskeho hnutia tvorili práve zástupcovia poctivého, no vtedy už sotva jestvujúceho uhliarskeho remesla.

Drevené uhlie nevymizlo

Naopak, dá sa kúpiť v každom hypermarkete a na každej benzínovej pumpe, aby sme mali čím grilovať v záhradných griloch. Vyrába sa však moderným spôsobom v špeciálnych nádobách na suchú destiláciu pri vysokých teplotách.

Azda najrozšírenejšou pamiatkou na slávne časy výroby dreveného uhlia v Európe sú povestné a obľúbené uhliarske špagety (spaghetti di carbonara), s charakteristickou šunkovo smotanovou omáčkou, ktoré má v ponuke každá talianska reštaurácia alebo pizzeria na celom svete.

Brtník

Med odjakživa patril medzi základné potravné doplnky človeka, no nie odjakživa sa ľudia venujú včelárstvu, teda chovu včiel v úľoch. V historických časoch sa med získaval koristným vyberaním medu divých lesných včiel. Jaskynní lovci dokonca objavili sladkú chuť medu oveľa skôr ako slanú chuť soli. Vyhľadávali brte - dutiny stromov, v ktorých sídlili včely - a vykrádali ich.

Neskôr sa z tejto pomerne nebezpečnej aktivity stalo samostatné remeslo, povolanie. Brtníctvo je na území dnešného Slovenska písomne doložené od 5. storočia. Brtníci boli ľudia, ktorí sa živili zberom a predajom medu divých včiel.

Zaujímavý bol spôsob, akým sa brtník k svojej surovine dostával. Do malej drevenej misky dal trocha medu a keď ho včely zbadali a začali naň sadať, všímal si smer ich letu. Týmto spôsobom objavoval ich hniezda.
Brtníctvo sa dedilo z otca na syna a patrilo k základným spôsobom využitia lesa. Najstarší lesní včelári hospodárili slobodne a až neskôr, keď lesy postupne prechádzali do súkromných rúk feudálnych pánov, meštianstva a urbariátu, stalo sa takéto včelárenie vedľajšou aktivitou ich vlastníkov.

Časom sa brtníci začali včelám venovať intenzívnejšie. Pozorovaním zistili, že sa počas pokročilej jari roja a hľadajú nový príbytok. Aby nové hniezdo ostalo nablízku, začali brtníci vysekávať do vhodných vedľajších stromov brte, ktoré vyrojené včely rady obsadzovali. Tak mohli ľudia získavať od včiel med pravidelne. Na zimu včelstvá v dutinách zazimovali zapchaním otvoru, čím ich ochránili pred zamrznutím. Tento spôsob včelárenia, či skôr ešte brtníctva, má svoje začiatky už v posledných storočiach pred našim letopočtom a vrchol dosiahol v stredoveku.

Brtníctvo a včelárstvo

Brtníci sa združovali do spoločenstiev. Na ich čele stál starosta, ktorý zastupoval brtníkov pred vrchnosťou a staral sa o to, aby sa dodržiavali artikuly, ktoré obsahovali ich práva a povinnosti. Nezhody medzi sebou riešili aj pomocou takých dokumentov, akými boli Žilinské rojové právo z roku 1378 či Dolnorakúsky traktát z roku 1678.

Časom si včelári preniesli kmene stromov so včelami k domu, tiež začali dlabať z hrubých kmeňov stromov kláty a robiť úle z hrubých dosák. Plietli aj koše zo slamy alebo z prútia. Tak začalo vznikať včelárstvo. Brtníctvo ako remeslo teda nezaniklo, len sa plynulo zmenilo na včelárstvo.

Od polovice 19. storočia sa začali používať rámikové úle, z ktorých sa voština vyberala pri zachovaní života včiel (predtým ich včelári nemilosrdne usmrtili dymom, aby sa dostali k ich medu). Stavali sa rôzne typy včelínov, ktoré sa často zdobili alebo mali figurálny tvar. Takéto úle dodnes možno vidieť v Múzeu včelárstva v Kráľovej pri Senci.

Posledný brtník

V súvislosti s profesiou brtníka sa hmlisto pamätám na postavičku zo svojho raného detstva. Bol to zaujímavý človek, volali ho Brtník, no nebolo to jeho meno, ale prezývka. Chodil do pohostinstva, kde bol môj dedo vedúci, a nosieval med divých včiel odkiaľsi z hôr. Vždy mal dve kabely plné zaváraninových fliaš s hnedastým priehľadným medom. Predával ho dosť draho, obyčajný med z obchodu stál polovicu. Bol však zaručene prírodný, tvrdil.

Keď niečo predal, objednal si trúnok a zachmúrene popíjal. Nebol veľmi zhovorčivý, ale keď už mal vypité, sem-tam čosi precedil cez stuhnuté pery. Skúpymi slovami hovoril o svojom náročnom a nebezpečnom povolaní. Spomínal mená kolegov, ktorí už neboli medzi živými - zahynuli buď pri páde zo stromu, alebo doštípaní stovkami rozzúrených blanokrídlovcov. Jednoduchí ľudkovia v dedovej krčme ho obdivovali, mal príťažlivý imidž človeka, pravidelne hľadiaceho do tváre smrti.

Zdalo sa, že mu žičí šťastie. Pravidelne sa zastavoval v dedovej krčme, predal med, vypil si a odišiel. V zime med nebol, to zasa predával imelo. Všetci kupovali, každý chcel podporiť mĺkveho hrdinu. A potom to prasklo. Ktosi zo železničiarov z blízkej stanice to prezradil. Ukázalo sa, že Brtník je obyčajný podvodník. Lesný med divých včiel bol obyčajný med z obchodu. Brtník ho kupoval, prelieval do iných nádob a predával so stopercentným ziskom.

Všetky jeho historky boli vymyslené, jeho mŕtvi ani živí kolegovia nikdy nejestvovali. Jazvičky na rukách a tvári si urobil sám, cigaretou. Počas bombardovania apollky za vojny ho zasypalo a odvtedy mal papiere na hlavu.
Ja som sa to však hneď nedozvedel a ešte dlho potom som ho mal vo svojom pomyselnom detskom panteóne ako príkladného hrdinu a zástupcu povolania príťažlivého práve kontrastom nebezpečnosti a sladkej chuti medu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  6. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  7. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  10. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  1. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  2. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  3. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  4. Cíťte sa v priestore príjemne
  5. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  6. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  7. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  8. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  9. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  10. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 8 982
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 661
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 547
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 128
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 754
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 472
  7. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 949
  8. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 938
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 979
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl? 790

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Plavčan na tlačovej konferencii nehovoril pravdu

Minister školstva na tlačovej konferencii povedal, že hodnotiace kritériá boli známe v roku 2015. V skutočnosti boli schválené o rok neskôr.

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.

KULTÚRA

Socialistickú architektúru opľúvame. Dedeček vám preto neotvorí

Raper Vladimír 518 chce rehabilitovať socialistickú architektúru.

DOMOV

Prieskum: Súčasná koalícia by vládu nezložila, extrémisti klesli

Ak by sa voľby konali v júli, zvíťazil by Smer.