BRATISLAVA.
ESĽP vyhlásil 6. októbra 2009 za neprijateľnú sťažnosť Jaroslava Bartla proti SR. Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, ktoré trvalo 13 rokov a päť mesiacov. Sťažovateľ sa obrátil s troma sťažnosťami aj na Ústavný súd (ÚS), ktorý ich rozhodnutiami zo 4. januára 2007 a 18. marca 2008 odmietol.
Na základe tretej sťažnosti, 15. apríla 2009 konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu 3500 eur (105.441 Sk). Vláda vo svojom stanovisku tvrdila, že sťažovateľ nemôže byť viac považovaný za obeť porušenia práv Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, suma priznaná ústavným súdom bola primeraná. Vo svojom rozhodnutí sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády a skonštatoval, že náhrada obdržaná na vnútroštátnej úrovni bola za skutkových okolností prípadu primeraná a dostatočná.
ESĽP vyhlásil 20. októbra 2009 za neprijateľnú sťažnosť Dušana Končeka a ďalších sťažovateľov proti SR. Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Obrátili sa aj na ÚS, ktorý 20. mája 2004 ich sťažnosť odmietol z dôvodu, že dĺžka konania nebola neprimeraná a sťažovatelia prispeli k celkovej dĺžke konania.
Vláda vo svojom stanovisku v súlade s rozhodnutím ÚS tvrdila, že dĺžka konania posúdeného Ústavným súdom nebola neprimerane dlhá. Taktiež tvrdila, že čo sa týka prieťahov v konaní po vydaní rozhodnutia ÚS, sťažovatelia mali podať novú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Vo svojom rozhodnutí sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády a skonštatoval, že sťažovatelia stále majú možnosť podať ústavnú sťažnosť a dožadovať sa náhrady s ohľadom na celkovú dĺžku konania. Preto ich sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.
ESĽP vyhlásil 3. novembra 2009 za neprijateľnú sťažnosť Františka Hollého proti SR. Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľ sa dvakrát obrátil aj na ÚS, ktorý najprv konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nemal však právomoc priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľ podal novú sťažnosť a Ústavný súd 3. apríla 2003 konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu 60.000 Sk (1991 eur). Vláda vo svojom stanovisku tvrdila, že sťažovateľ nemôže byť viac považovaný za obeť porušenia práv Dohovoru, keďže suma priznaná ústavným súdom bola primeraná. Čo sa týka konania po vydaní rozhodnutia ÚS, sťažovateľ mal podľa vlády možnosť podať novú sťažnosť podľa článku 127 ústavy na ďalšie prieťahy.
Vo svojom rozhodnutí sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády a konštatoval, že aj keď ÚS formálne posudzoval iba obdobie po vydaní svojho prvého rozhodnutia z roku 2001, pri priznávaní primeraného zadosťučinenia vzal do úvahy svoje skoršie rozhodnutie, a preto sťažovateľ nemôže byť viac považovaný za obeť porušenia práv Dohovoru, nakoľko suma priznaná Ústavným súdom bola primeraná. Sťažovateľ navyše mal možnosť podať novú ústavnú sťažnosť. Čo sa týka namietanej nespravodlivosti konania, ESĽP aj túto námietku sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že vnútroštátne konanie stále nie je právoplatne skončené.
ESĽP vyhlásil 24. novembra 2009 za neprijateľnú sťažnosť Juraja Horňáka proti SR. Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľ sa dvakrát obrátil aj na ÚS.
Ústavný súd svojimi rozhodnutiami z 18. augusta 2004 a 13. apríla 2005 konštatoval, že krajský súd neporušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a že sťažovateľ prispel k dĺžke jedného konania. Vláda sa vo svojom stanovisku stotožnila s rozhodnutiami ÚS a tvrdila, že dĺžka oboch konaní nebola neprimeraná. Taktiež tvrdila, že sťažovateľ mohol podať novú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Vo svojom rozhodnutí sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.
ESĽP vyhlásil 17. novembra 2009 za neprijateľnú sťažnosť Jozefa Leška proti SR. Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie. Tvrdil, že rozhodnutia vydané v konaní o úpravu starobného dôchodku boli svojvoľné a že toto konanie bolo príliš dlhé.
Tiež namietal, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemal vo vzťahu k svojim námietkam k dispozícii účinný vnútroštátny prostriedok nápravy. Sťažovateľ sa obrátil aj na Ústavný súd, ktorý však jeho sťažnosť odmietol čiastočne ako oneskorene podanú a čiastočne ako zjavne neopodstatnenú.
Vláda vo svojom stanovisku tvrdila, že vo vzťahu k námietke týkajúcej sa dĺžky konania sťažovateľ nevyčerpal účinným spôsobom ústavnú sťažnosť, pretože ju podal neskoro. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nespravodlivosti konania, vláda tvrdila, že vnútroštátne správne orgány a následne súdy náležite posúdili sťažovateľov nárok a ich rozhodnutia nie sú svojvoľné.
Vo svojom rozhodnutí sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády. Sťažovateľovu námietku týkajúcu sa dĺžky konania zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, námietku týkajúcu sa nespravodlivosti konania zamietol ako zjavne nepodloženú a rovnako z dôvodu zjavnej nepodloženosti zamietol aj sťažovateľovu námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy.
