EMÍRE KHIDAYER vyrastala na Slovensku. Ako študentka arabistiky, diplomatka a neskôr aj ako obchodníčka mala možnosť spoznať život v arabských krajinách. Slovákom ho priblížila knihou, v ktorej hovorí o základných pravidlách, zvykoch i tabu tamojšej kultúry. Je arabský svet pre nás skutočne inou planétou?
Ako sa Emíre narodí v Piešťanoch?
Pochádzam zo zmiešaného manželstva. Môj otec bol iracký študent, ktorý dostal štipendium za čias Československa. Aj keď mi bolo ľúto, že manželstvo mojich rodičov sa rozpadlo, som rada, že som vyrastala na Slovensku. Predsa len fakt, že Arabi si dnes píšu rok 1430, je v mnohom príznačný. Niektorí Arabi si to dokonca aj priznajú.
Manželstvo s Arabom muselo v sedemdesiatych rokoch vyvolať prinajmenšom zvedavosť, či nie?
Celá dedina vedela, že si mama zobrala cudzinca a bolo z toho obrovské haló. Dnes sú reakcie skôr pozitívne; všetci mali môjho otca radi, doteraz sa naňho pýtajú a spomínajú. Hovoria o ňom, že bol milý, slušný, každého pozdravil, každému sa prihovoril - vyplýva to z arabskej nátury. Arabi sú vo všeobecnosti veľmi spoločenskí.
Cítili ste, vyrastajúc na Slovensku, že ste iná?
Samozrejme, mnohí mi to dávali dobre pocítiť, hoci možno som mala menej problémov ako mulati. Na stretnutí zo základnej školy po dvadsiatich rokoch som to povedala svojim spolužiakom. Boli to pre mňa trpké momenty, ktoré si dodnes pamätám.
Vyhľadávali ste komunitu Arabov?
Nevyrastala som v kontakte s nimi, ale akoby mi chýbala moja druhá polovica. Vyštudovala som preto arabčinu. Arabčinu otvárali vtedy len s angličtinou, pričom ja som bola nemčinárka. Prijímacie skúšky na VŠ boli aj z angličtiny, a tak som sa za štyri mesiace naučila celé gymnaziálne štúdium.
Žili ste v kresťanskej krajine, študovali ste islamistiku, aké náboženstvo je vám bližšie?
Každý si vyberá svoju vlastnú vieru. Hoci som pokrstená, tá moja prekračuje rámec dostupných náboženstiev.
Čo je dobré na kresťanstve a čo na islame?
Náboženské pravidlá, či už v Biblii, talmude či v Koráne, sú nadčasové, mnohí ich ale vykladajú podľa toho, aký cieľ chcú dosiahnuť. Fanatici sú všade na svete, aj v kresťanstve, v judaizme aj v islame. Väčšinou sú to plamenní jednotlivci, na ktorý sa nalepia bezduché masy. Oproti iným spoločenstvám sú ale Arabi vášnivejší a sugestívnejší, všetko viac prežívajú, ak do niečoho idú, tak s celým srdcom. Práve preto sú príťažliví aj pre naše ženy.
Väčšina slovenských mamičiek sa asi preľakne, ak sa ich dcéra zaľúbi do Araba. Sú ich obavy iracionálne?
Sú racionálne v každom ohľade a nielen keď ide o Araba. My nepoznáme ani arabskú kultúru, ani náboženstvo. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak niečo nepoznám, tak neviem, do čoho idem. Neznáme veci sú však záhadné veci, preto nás priťahujú, a preto do nich ideme.
Ako konzulka som zažila viaceré dopady zmiešaných manželstiev. Rozhodne ich nechcem hádzať do jedného vreca, boli medzi nimi pekné a vyvážené vzťahy. Stretávala som sa však aj so ženami, ktoré žiadali o pomoc s tým, že muž ich týra a zakazuje im čo i len ísť na dovolenku domov. Svoju knihu som napísala aj pre dievčatá, ktoré sa počas plavby po Níle zaľúbia do egyptského sprievodcu.
Iskry preskakujú a niekedy môžu byť dôsledky nepredvídateľné. Dobré je poznať, že islamské právo rozoznáva rôzne typy sobášov, ktoré môžu trvať hodinu, ale aj celý život. Ak si Arab zoberie cudzinku a uzavrú sobáš za prítomnosti dvoch mužských svedkov, nie je potrebné ho registrovať. Ak je však zaregistrovaný, stáva sa z krátkodobého sobáša klasické manželstvo, čo môže žene-cudzinke neskôr spôsobiť problémy v prípade, že tak nechce.
Krátkodobými sobášmi sa vlastne riešia milenecké vzťahy?
Milenka nie je arabsko-islamský termín, ale tiež patrí k životu. Týka sa to hlavne vyšších spoločenských vrstiev. Ortodoxnejší či skôr vynachádzavejší okrem klasického manželstva stavia práve na takého formy sobášov. Chcú si užiť a zároveň dodržať možnosti, ktoré poskytujú islamské pravidlá.
Je pre vás nepríjemné čítať si nejakú správu, ktorá pripomenie kultúrne rozdiely, napríklad nedávne referendum vo Švajčiarku, ktoré zakázalo stavby minaretov?
Nepríjemné nie, len si treba uvedomiť, že otázky súvisiace s náboženstvom moslimovia vnímajú veľmi senzitívne a náboženstvo predstavuje tabu. Tu sa musíme pozrieť na obidve stránky. Sú arabské či islamské krajiny, ktoré vôbec nepovoľujú stavby kostolov či synagóg a všetci to musia rešpektovať. Potom príde Švajčiarsko, ide o vyjadrenie ľudu a je problém. Snažíme sa o medzikultúrny dialóg a toto dialóg rozhodne nie je. Je potrebné, aby si EÚ spolu s arabskými a islamskými regionálnymi organizáciami - najskôr Ligou arabských štátov a Organizáciou islamskej konferencie - vyložila karty na stôl. Ibaže to asi bude musieť byť EÚ, kto príde iniciatívne s návrhom.
Každá krajina je špecifická tým, čo má. Do Európy chodíme, že je v nej európske a kresťanské kultúrne dedičstvo, na Ďaleký východ, že v ňom prevláda budhistické a konfuciánske pozadie a na Blízky východ preto, že je v ňom arabské a islamské kultúrne dedičstvo. Práve iná kultúra je pre každého príťažlivá. Nielen ja, ktorá som nazvala svoju knihu „Arabský svet - iná planéta?" ju takto nazývam, ale nedávno aj jeden arabský redaktor inou planétou nazval Japonsko. V každom prípade, ak chcem v nejakej inej kultúre žiť, musím sa ja nutne prispôsobiť a nie ja ako cudzinec vnucovať svoje predstavy o živote miestnym obyvateľom.
Súhlasíte so zákazom nosenia arabských šatiek?
Chápem obavy európskych vlád, že zakazujú nosiť náboženské atribúty na verejnosti, či je to kríž, jarmulka alebo šatka. Aplikované na všetky náboženstvá je takýto prístup úplne korektný.
Ako sa dívate na aktivity, aké napríklad vyvíja na Slovensku Islamská nadácia?
V islamských aktivitách sa neangažujem a ani sa o ne nezaujímam.
Vo vašej knihe riešite vzťahy medzi mužmi a ženami v arabskej kultúre, sú arabskí muži aj v domácnosti takí dominantní, ako to vidno v celkovom usporiadaní spoločnosti?
Dominantní určite sú, ale v domácnosti sa môžu prejavovať aj ženy. Závisí od krajiny a samotnej rodiny do akej miery. Žena v arabskom svete má miesto poväčšine určené doma, nemôže ísť sama ani na nákup, muž organizuje jej kontakt s ostatným svetom. Týka sa to hlavne krajín zálivu ako Kuvajtu, Emirátov, Kataru, Ománu, Saudskej Arábie či Bahrajnu a tiež Jemenu. V stredných a vyšších vrstvách sú už vzťahy benevolentnejšie. Saudská Arábia je úplne segregovaná, napríklad vo fast foodoch je rad pre ženy a rad pre mužov. Zato v liberálnych arabských krajinách ako Egypt, Libanon, Sýria, Irak sú ženy pomerne samostatné, v mnohých prípadoch ako u nás doma.
Pre Európanky sú podobné pomery len ťažko predstaviteľné. Malo by medzinárodné spoločenstvo viac tlačiť na zmenu týchto obmedzení, alebo by sme mali tieto rozdiely rešpektovať?
Medzinárodné spoločenstvo nezmôže nič. Dokonca ani tak nezáleží na mužoch ako na samotných ženách. Sú to totiž práve mnohé ženy, ktoré samy chcú byť zahalené, lebo sa tak cítia istejšie. Keď ony zmenia svoj postoj, nastane zmena vo veľkom. Samozrejme, sú aj Arabky ženy-bojovníčky, ktoré chcú situáciu zmeniť, ale bez podpory žien, ktoré veria, že v závoji je sila, sa to nikdy nestane.
Ako sa Arabi dívajú na turistky?
V turistických krajinách ako na zdroj príjmov a ako možnosť cez sobáš získať „dobrý" pas, „dobré" občianstvo. Na mnohé turistky niektorí Arabi a gastarbeitri z islamských krajín (Pakistan, Afganistan, Bangladéš) nazerajú ako na ľahké ženy. Ak však žena pracuje na poste obchodníčky, diplomatky či učiteľky, Arabi si ju vážia, možno dokonca viac ako miestnu ženu.
Vnímali vás Arabi ako cudzinku?
V prípade Emirátov je cudzinec každý, kto nie je emirátsky občan. V ostatných krajinách ma Arabi brali aj za svoju a vychádzali mi v ústrety.
Ste za to, aby sa stalo Turecko členom Európskej únie?
Turecko je akýmsi mostom medzi dvoma odlišnými kultúrami. Ak Turecko splní všetky podmienky, ktoré mu kladie EÚ, tak má šancu sa stať jej členom. Podmienky sú však dosť tvrdé a záleží iba od Turecka, ako sa k nim postaví. Je samozrejmé, že obyvateľstvo a jeho kultúrno-náboženské zvyky a tradície sa nedajú zmeniť zo dňa na deň. Ak by Turecko bolo v EÚ a neplnilo by dohovory, EÚ ho môže vylúčiť.
Nemôžu byť tí, čo roky bojovali za modernizáciu Turecka, dnes sklamaní z odmietania Európou? Nie je to voda na mlyn pre tamojších konzervatívcov?
Viem si predstaviť, že to môže byť istým spôsobom aj sklamanie. Ak by sa Turecko ocitlo v EÚ, možno by kontraproduktívne tlaky vo vnútri Turecka ešte zosilneli. Nakoniec je na Turkoch, ako si svoj boj vybojujú.
Ako sa dívate sa zázraky typu Dubaj, je to len developerská bublina s dlhmi, ktorá čochvíľa môže spľasnúť?
Na jednej strane obdivujem vládcu Dubaja Muhammada bin Rašída al-Maktúma, viceprezidenta Spojených arabských emirátov, ktorý dokázal z neznámej osady Dubaj spraviť prestížnu metropolu a jednu z najnavštevovanejších turistických destinácií. Na druhej strane treba povedať, že v mnohom ide len o úžasný marketing. Prídete do päťhviezdičkového hotela a ani si neoddýchnete, lebo vedľa 24 hodín hučí buldozér, ktorý stavia ďalší hotel. Chodníky sú veľkou vymoženosťou, existujú v bohatých Emirátoch iba na pár miestach. Keď sa prechádzate, pomaly ste považovaní za chudáka, ktorý nemá na auto.
Tamojšia spoločnosť je neprirodzená, podľa emirátskych štatistík v nej žije 75 % mužov a len 25 % percent žien. Je to dôsledok prítomnosti nájomných nevzdelaných gastarbeitrov z Bangladéša, Indie, Pakistanu či Afganistanu, ktorí často pracujú sedem dní do týždňa, sú odtrhnutí od rodiny 2-3 roky a z toho sexuálne frustrovaní. Títo muži sa potom pozerajú na každú ženu-cudzinku, ktorá nie je zahalená, ako na prostitútku. Aj títo ľudia dotvárajú emirátsku spoločnosť a dojem z nej. Obrovské projekty sú chválou Emirátov, ibaže nie je všetko zlato, čo sa blyští. Napríklad aj preto, že niektoré vládne inštitúcie za dodané služby neplatia a veľmi často nie v dohodnutom čase.
Čoho sa najviac dotkla kríza v arabských krajinách?
Najväčšie zmeny sú v Dubaji a ide hlavne o oblasť nehnuteľností. Predtým vám neprenajali byt, kým ste nezložili splátku na rok dopredu. Dnes mnohí z Emirátov odchádzajú, ponuka bytov je oveľa väčšia a už sa prenajímajú aj po mesiacoch. Kríza má určite aj vplyv na obrovské projekty ako metro, zamýšľané kasíno či nové letisko v Džabal Alí. Mení sa aj správanie miestnych občanov a rezidentov.
Pôsobí na vás Slovensko ako uzavretá či otvorená spoločnosť?
Máme väčší prístup k informáciám a aj preto sme otvorenejší. Mám pocit, že druhá strana sa bojí otvoriť sa, aby do jej spoločnosti nepreniklo niečo, čo nechce.
Myslíte, že sme ohrození islamskými teroristami? Ako sa ukázalo, aj v Trnave žijú členovia teroristických organizácií?
Potenciálne môže byť ohrozená každá krajina. Aj islamskými teroristami, aj hocijakými inými fanatikmi. Avšak samotné Slovensko ako také nemá zásadný dôvod byť terčom útokov zo strany teroristov, aj keď si treba vždy predstaviť myslenie nejakého fanatika, teda také, akým zvyčajne nemyslíme. Mne vadí, že v dôsledku nedotiahnutej politiky v otázke terorizmu sa musím na letiskách vyzúvať, dávať si dole opasok a že mi colníci otvárajú deväťmilimetrovú špirálu, čo naozaj považujem za nedôstojné.
Už na základnej škole sa naše deti učia o krutosti Turčina Poničana. Vo vzťahu k moslimom prevláda nielen na Slovensku pocit ohrozenia.
Je to naozaj iba na samotných Araboch, aby si zlepšili svoj obraz vo svete. Nikto to za nich nespraví. Mnohé informácie o nich sú nepravdivé, ale mnohé sa zakladajú na pravde. Uvítala by som, aby sa sami Arabi nechali inšpirovať stredovekou Andalúziou, v čase ktorej kulminovala arabská kultúra a povznášala európsky tmársky stredovek.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
