BRATISLAVA. Úspešný tlmočník, učiteľ či podnikateľ. Aj takto sa môžu presadiť cudzinci u nás. Slovensko je však k cudzincom nehostinné a úspešne sa skončí iba zlomok príbehov.
Said Babakhel prišiel do vtedajšieho Československa ešte pred nežnou revolúciou študovať elektrotechniku, do Afganistanu sa už nevrátil.
„Naša rodinná situácia nedovolila, aby som školu dokončil, nechal som ju v treťom ročníku. Ostatní študenti sa po škole museli vrátiť domov, kde bola vojna, ale ja som nechcel ísť bojovať,“ hovorí s úsmevom dnes už slovenský občan. Po brigáde v Nemecku sa vrátil na Slovensko a začal podnikať – pustil sa do textilu, predaja tlače a gastronómie. Dnes ho živí najmä tlmočenie.
Ťaháme na nich byrokratov
„Veľmi mi pomohli spolužiaci a kamaráti. Začínal som od nuly, ale teraz som spokojný,“ hovorí Babakhel bezchybnou slovenčinou.
Okrem podnikania a tlmočenia pomáha aj mimovládkam s integráciou cudzincov. Prišelcom vôbec nezávidí, on mal ešte šťastie a unikol byrokracii. „O nič sme sa nestarali, vízum sme mali, štúdium a internát takisto. Nechcel by som zažiť to, čím teraz prechádzajú cudzinci.“
Prvou neprestupnou hradbou je naša migračná politika a úrady. Slovensko napríklad tento rok do októbra udelilo azyl iba deviatim žiadateľom, čo je v Európe výnimočne málo. „Na Slovensku platí vo vzťahu k cudzincom heslo: staraj sa sám,“ hovorí Babakhel.
Afganec Said Babakhel (hore) sa vyhol vojne a na Slovensku tlmočí, Iračan Saad Sadek u nás podniká. FOTO SME – PETER ŽÁKOVIČ
Chceš prácu? Vráť sa domov
Ak sa chce u nás cudzinec napríklad zamestnať, musí podať žiadosť na úrade práce, kde posúdia, či sa voľné pracovné miesto nedá obsadiť domácim uchádzačom. Keď má cudzinec šťastie a dostane pracovné povolenie, musí sa vrátiť do krajiny pôvodu a tam na našom zastupiteľstve požiadať o povolenie na prechodný pobyt – len ak má obe povolenia, môže sa u nás zamestnať naozaj legálne.
„Cudzinci sa neraz sťažujú na nie najústretovejší prístup niektorých úradníkov voči nim, najmä ak sa pridruží aj jazyková bariéra,“ hovorí Mária Čierna z odboru migrácie a integrácie cudzincov ministerstva práce.
Tam to zďaleka nekončí. Cudzinec si musí nájsť ubytovanie, naučiť sa po slovensky a zaregistrovať sa v systéme zdravotného poistenia. „Slováci nezabezpečujú jazykovú prípravu, v Rakúsku je to samozrejmosť. Platiť si to tu musia ľudia sami. Zišli by sa aj prednášky o krajine, o kultúre, o zvykoch,“ vymenúva ďalšie nedostatky Saad Sadek, iracký podnikateľ a jeden zo zakladateľov Irackého kultúrneho klubu na Slovensku.
Pomôcť má vraj Koncepcia integrácie cudzincov schválená v máji tohto roka vládou, na ktorú všal zatiaľ neboli vyčlenené žiadne peniaze.
„V dokumente navrhujeme viaceré integračné opatrenia v oblasti zamestnávania, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti či bývania. Táto koncepcia, ani celková politika štátu však nepočíta s priamou finančnou podporou cudzinca, ako je to v niektorých vyspelých krajinách,“ hovorí Čierna.
Aj preto cudzinci častejšie cez Slovensko prechádzajú ako u nás ostávajú. „Poznám veľa takých, ktorí odišli do Nórska či Švédska, kde majú značné sociálne výhody,“ hovorí Sadek.
Uniká aj inteligencia
„V práci musí byť cudzinec fakt dobrý, aby sa presadil, nestačí byť priemerný,“ hovorí o svojich skúsenostiach už slovenský učiteľ beninského pôvodu Emile Noël Kindji.
Slovensko podľa Babakhela pre svoj prístup prichádza nielen o pracovnú silu, ale aj o vzdelancov, ktorí by mohli nahradiť domácich odchádzajúcich na západ. Medzi migrantmi sú totiž aj lekári, inžinieri či vysokoškolskí pedagógovia.
Deti trpíme, po osemnástke ich vyhostíme
Hranica dospelosti znamená pre maloletých cudzincov lístok späť.
BRATISLAVA. Mesiace putujú v dodávke, v podpalubí nákladných lodí či pešo bez jedla, vody a prístrešia. Utekajú pred vojnou, prenasledovaním či jednoducho za lepším životom. Ročne u nás polícia objaví asi stovku detských utečencov bez rodičov.
Deti končia v domove v Hornom Orechovom pri Trenčíne. Ak sa nemôžu vrátiť do svojej vlasti, nemajú veľa možností – môžu požiadať o azyl alebo im migračný úrad udelí dočasnú doplnkovú ochranu či tolerovaný pobyt.
Ak má dieťa rodinu ďalej na západe, putuje za nimi. Daná krajina s tým však musí súhlasiť, hovorí Katarína Fajnorová z Ligy za ľudské práva. Bez rodiny v Európe a azylu u nás má dieťa perspektívu v podobe tolerovaného pobytu len do osemnástky. Potom ho čaká vyhostenie – v deň osemnástych narodenín sa stáva nelegálnym cudzincom.
„Jeden deň sú deti v bezpečí detského domova a druhý deň v útvare policajného zaistenia v Medveďove alebo v Sečovciach,“ opisuje Fajnorová.
Osemnásťročný cudzinec, hoci aj študent, totiž nedostane ani prechodný pobyt – musel by oň požiadať v krajine pôvodu a predložiť výpis z registra trestov a doklad totožnosti, ktorý tieto deti zväčša ani nemajú.
Napríklad Vietnam utečencom doklady nevydáva a blokuje ich návrat domov.
Bez dokladov nemožno cudzinca vyhostiť, nemôže ani vycestovať, takže ho polícia môže iba znova zadržať a dať mu opäť lehotu na opustenie krajiny. „Buď ujdú, alebo si ich po čase polícia prestane všímať,“ hovorí právnička.
Dospelosť často vyženie dieťa aj zo školy. Aj tie nadané a inteligentné, ktoré u nás so šťastím ostanú, namiesto štúdia musia zarábať. „Aj keď je to človek veľmi šikovný a raz by z neho bol možno dobrý chirurg, musí vykonávať prácu robotníka. Tieto deti by mali mať možnosť ostať v detskom domove, aspoň kým nedoštudujú, inak tu nemajú budúcnosť,“ hovorí Fajnorová.
V Česku to riešia udelením trvalého pobytu z humanitárnych dôvodov – deti teda ostanú v detskom domove a môžu aj doštudovať. Naše ministerstvo vnútra takéto riešenie prakticky nepoužíva a deťom bez medzinárodnej ochrany nedáva po osemnástke žiadne trvalé riešenie.
Martina Kováčová
Pridlho ste boli uzavretí
Už 15 rokov učí na bilingválnom gymnáziu v Bratislave biológiu. EMILE NOËL KINDJI z Beninu sa tu
už cíti ako doma. Ostáva však v strehu.
Aký bol váš príchod na Slovensko?
„Bol to šok. Kultúrny. U nás sú ľudia k sebe príjemnejší, aj neznámi sa zdravia. Úcta k ľuďom je oveľa väčšia. Tu vládne odmeranosť, vzťahy sú chladné. Ktokoľvek, kto prišiel z Francúzska či Afriky, hovoril to isté. Za socializmu sa ľudia navyše viac báli.“
Ako ste si zvykli?
„Bez jazyka by som tu bol stratený, patrí sa ho ovládať. Pomohlo mi štúdium. Aj keď poznám takých, ktorí tu študujú a napriek tomu si nevedia zvyknúť.“
Je to u nás ťažšie ako inde v Európe?
„Slováci sú priateľskejší ako Česi, ale s Francúzskom, kde som tiež žil, sa ani jedni nedajú porovnať. Československo bolo dlho uzavreté.“
Pocítili ste tu rasizmus?
„Na začiatku sa stávalo, že ľudia boli prekvapení, šepkali si. Stáva sa mi to aj dnes v oblastiach Slovenska, kde černocha ešte nestretli. Niekedy sa proti takým rečiam ozvem a ten človek je prekvapený, že mu rozumiem. Pri fyzickom útoku je najlepšie nepovedať nič, ale utiecť. Sám som niekoľkokrát utekal. Potom som už vedel, kam a kedy môžem chodiť. Snažím sa obmedziť vychádzky na miesta, kde je to nebezpečné.“
Rozhodli by ste sa znova pre Slovensko?
„Človek sa mení aj na základe skúseností. Možno by to bolo iné rozhodnutie. Teraz sa tu cítim ako doma.“
Čo by ste poradili cudzincom, ktorí sú tu krátko?
„Musia sa snažiť dostať k ľuďom a nebyť izolovaní. Nemať predsudky a niekedy sa naučiť veci prepočuť. Naučiť sa žiť s tým, ako to je, ale byť vždy pripravení.“
mk
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
