BRATISLAVA. Väčšinu žiadostí o odpoveď, ktoré noviny dostali za rok a pol nového tlačového zákona, odmietli uverejniť, keďže nespĺňali potrebné náležitosti. Súdy už prinášajú precedensy, ktoré hovoria, či vydavatelia postupovali správne.
Častým dôvodom, prečo médiá odmietajú uverejniť žiadosť o odpoveď je, že dotknutá osoba sa nebráni proti skutkovým tvrdeniam, ale hodnotiacim úsudkom. Zákon to nepovoľuje. To bol aj dôvod, prečo denník SME odmietol vyhovieť žiadosti sudcu Pavla Polku.
Prípad Polka
Polka žiadal odpoveď na článok z októbra 2008, v ktorom autorka písala o odsúdení novinárok Zity Sujovej a Evy Koperovej za ohováranie sudcu. Odcitovala aj z článku, ktorým sa previnili. Polka článok vnímal ako útok voči sebe. Žiadal o odpoveď, SME mu ju neuverejnilo.
Okresný súd Bratislava I mu to začiatkom decembra prikázal, jeho rozhodnutie nie je právoplatné. Podľa súdu by mal denník zaplatiť Polkovi aj takmer 1660 eur, teda najmenej, koľko tlačový zákon umožňuje. Polka pôvodne žiadal 4919 eur, čo je naopak maximum.
Keby bol rozsudok právoplatný, denník SME by musel uverejniť predpísaný text odpovede. Hoci pôvodný článok mal zhruba 300 slov, Polkova odpoveď je viac ako dvojnásobná. Zákon pritom hovorí o primeranom rozsahu odpovede. Súd tento argument neuznal.
Naopak, pripustil, že doplnenie, spresnenie a vysvetlenie skutkových tvrdení je potrebné vykladať obšírne, a to obzvlášť v kontexte starých udalostí, ktoré čitateľovi nie sú absolútne známe.
„Ak by teda článok riešil starú komplikovanú vec, napríklad históriu kresťanstva, tak žiadateľ o odpoveď, s trochou hyperboly, by mohol opisovať v odpovedi celú históriu kresťanstva starú dvetisíc rokov," hovorí právnik Tomáš Langer, ktorý SME zastupoval.
Odpoveď smie viac
Súd zároveň v rozsudku nebral do úvahy ani to, že odpoveď môže smerovať len voči skutkovým tvrdeniam a i samotná sa má na také tvrdenia aj obmedziť. Napriek tomu súd prikázal denníku SME uverejniť odpoveď, v ktorej Polka reaguje na hodnotiace úsudky.
„Autorka článku nedbanlivo prevzala hodnotiace úsudky o mojej skorumpovanosti, o mojej vulgárnosti a o tom, že si rád vypijem bez reálneho skutkového základu," mal by napísať denník SME.
Odpoveď samotná aj hodnotiace úsudky obsahuje. Polka totiž argumentuje tým, že bývalá novinárka Sujová naňho „verejne v roku 1999 a 2000 vyliala vedro špiny", ktorého sa už nezbaví. Podľa Langera rozsudok možno chápať tak, že „súdu hodnotiaci úsudok v odpovedi nevadí, lebo právo na odpoveď treba vykladať extenzívne". To je však podľa právnika v rozpore s tlačovým zákonom a ústavnou ochranou slobody prejavu.
Od sudcu k sudcovi
Sú sudcovia, ktorí medzi hodnotiacim úsudkom a skutkovým tvrdením robia rozdiely. Denník Nový Čas vďaka tomu spor so žiadateľom o opravu vyhral. Právny zástupca denníka Marek Benedik potvrdil, že Okresný súd Bratislava II žalobu žiadateľa zamietol, pretože ten podľa rozsudku v odpovedi nenamietal skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky.
„To býva najčastejšou chybou žiadateľov," tvrdí Benedik. Priznáva, že posudzovanie rozdielov medzi tým, čo je skutkové tvrdenie a čo hodnotiaci úsudok, u sudcov býva rôzne. Noviny už majú skúsenosti z konaní o ochranu osobnosti.
„To je tragédia. Každé konanie závisí od toho-ktorého sudcu, pretože nie každému sa chce rozlišovať medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami," hovorí Benedik.
Úspech na súde pri spore o odpoveď má aj vydavateľ denníka SME Petit Press. Zatiaľ nie právoplatne uspel na nitrianskom súde, kam sa dostala žaloba Banskobystrického samosprávneho kraja proti týždenníku MY Novohradské noviny.
Súd žalobu zamietol okrem iného aj preto, lebo podľa neho samosprávny kraj napadol časť článku, ktorá sa týka výrokov tretej osoby a nie autora. Dal tak za pravdu argumentu vydavateľov, že v takýchto prípadoch právo na odpoveď neexistuje.
Úspešné bolo SME aj v spore o právo na odpoveď s exstarostom Rače Pavlom Bielikom.
Právo na odpoveď bol problém od začiatku
Právo na odpoveď malo byť pre občanov. Využívajú ho politici a firmy.
BRATISLAVA. Právo na odpoveď nemalo byť pre politikov, ale pre „bežných občanov". Pre tých, ktorí podľa premiéra Roberta Fica nemajú možnosť odpovedať na určitú informáciu, ktorá sa uverejní. Aj tak argumentoval pred dvomi rokmi, prečo je tlačový zákon a nové právo na odpoveď potrebné.
Kontroverzný zákon schválila najskôr vláda v januári 2008. V tom čase obsahoval ešte návrh, aby pokuty za porušenie zákona udeľovalo ministerstvo kultúry. Vtedy sa po prvý raz ozval aj predstaviteľ OBSE pre slobodu médií Miklós Haraszti.
Najprv úpravy
Možnosť, aby ktokoľvek, kto má pocit, že noviny zasiahli jeho česť, poslali právo na odpoveď považoval za snahu slovenskej vlády zjednotiť obsah slovenských súkromných médií. To podľa neho „nemôže byť cieľom v pluralitnej demokracii".
Aj pod tlakom zahraničnej kritiky sa preto zákon postupne upravoval. Zrušila sa trestnoprávna zodpovednosť vydavateľov za texty, ktoré by podľa ministerstva mohli byť propagáciou vojny, či podnecovať k rasovej nenávisti.
Zároveň sa určil aj limit na pokuty, ktorý sa stanovil od zhruba 1660 po 4919 eur. Práva na odpoveď sa zmeny nedotkli.
Slovenské denníky preto 27. marca 2008 protestovali. Všetky mali rovnaké titulné stránky - Sedem hriechov tlačového zákona. Ani táto snaha vydavateľov na koaličných poslancov nezabrala.
Dva dni po schválení zákona vyšli noviny opäť s rovnakou titulkou - čiernym parte.
Prax ukázala
Zákon začal platiť od júna 2008. Prax ukázala, že „bežných občanov" využíva právo na odpoveď len minimálne.
„Žiadni občania. Je to zákon, ktorý využívajú politické celebrity alebo ekonomické štruktúry", hovorí šéf Združenia vydavateľov periodickej tlače Miloš Nemeček.
O odpoveď nedávno požiadal už aj premiér, ktorý pôvodne sľuboval, že toto právo nevyužije.
Reagoval na komentár v denníku SME. Hoci jeho žiadosť nespĺňala všetky náležitosti, odpoveď sme uverejnili.
Beata
Balogová
