Ako to urobiť, aby bol človek dobrý, slušný, plnil si povinnosti a pritom sa nebál naplno žiť. To je otázka, ktorú si kladie JÁN SUCHÁŇ. Mnohí ho poznajú najmä vďaka rozhlasovému éteru, v ktorom sa už roky pravidelne prihovára svojim poslucháčom. Rímskokatolícky kňaz, milovník tenisu a priateľ kultúry si získal sympatie ľudí i svojimi liberálnymi postojmi. Viera ho vedie k úprimnosti k sebe samému a k odvahe bojovať. Narodil sa v Šuriankach. Študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole Eugena Gudernu v Nitre. Vyštudoval Rímskokatolícku cyrilometodskú Bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1975 bol vysvätený za kňaza. Prvých deväť mesiacov pôsobil ako kaplán v Šahách, po skončení dvojročnej základnej vojenskej služby bol kaplánom v Pezinku. Ďalšie obdobie pôsobil v bratislavskom Dóme sv. Martina, neskôr v Lamači, potom v Krakovanoch (Trebatice, Ostrov). Od roku 2003 pôsobí na rímskokatolíckej fare v Čataji (Veľký Grob) pri Senci. Po roku 1989 sa začal pravidelne prihovárať ľuďom na vlnách Rádia Twist, neskôr pôsobil niekoľko mesiacov v rádiu Okey, momentálne je jeho domovskou rozhlasovou stanicou Viva. Je autorom viacerých kníh, nedávno mu vyšla kniha zamyslení s názvom Otče náš spolu s CD, vytvorenom v spolupráci so speváčkou Janou Kocianovou.
Bol pre vás dôležitý moment, keď ste vstúpili do sveta médií?
Áno, bol to dôležitý moment. Dovtedy som mal skúsenosť, že ľudia chodia do chrámu, nie opačne. Vyrastal som v prostredí, kde bolo samozrejmé ísť v nedeľu do kostola.
Ako vás objavili?
Vtedy, po roku 1989, keď sa všetko začalo otvárať a vznikali nové komerčné médiá, som pôsobil v Lamači. Navštívil ma Dado Nagy, prichádzal od Andyho Hryca a Ľuboša Machaja s otázkou , či by som pre Rádio Twist mal chuť pripravovať nedeľné zamyslenia. Bola to výzva. Pár televíznych vstupov som už absolvoval aj predtým, ale toto bolo niečo iné. Priznám sa, že po prvý raz, keď som sedel v štúdiu, som sa spotil. Ale nabral som odvahu s vedomím, že keby prví apoštoli mali k dispozícii takú techniku ako my dnes, že by to na ohlasovanie evanjelia využili.
Ako ste prežívali zmenu, keď Twist skončil?
Bolo mi to ľúto. Potom som začal spolupracovať s rádiom Okey. Tam však po deviatich mesiacoch prišiel nový riaditeľ vysielania. Keď som bol v jeden štvrtok nahrávať nedeľnú reláciu, dal si ma zavolať a hovorí - dnes už nahrávať nejdete. Vraj mu do jeho novej koncepcie nepasujem, časy nadšenia sú už preč a na vážnejšie zamyslenie poslucháč nemá čas. Pýtal som sa, či povie ľuďom, ako sa veci majú, na to mi povedal, do toho sa vy nestarajte. Samozrejme, že ľuďom nikto nič nevysvetľoval, tí potom telefonovali, písali e-maily. Po roku som sa mohol do éteru vrátiť cez rádio Viva.
Je pre vás rozdiel prihovárať sa ľuďom v štúdiu a v kostole?
V rádiu sa ťažko improvizuje a akoby nebolo ku komu hovoriť. Z kostolov mám skúsenosť, že mi myšlienky napadajú samy od seba, pomáha tomu atmosféra aj spätná väzba, hoci aj mlčiaci prítomní. V štúdiu človek poslucháčov nevidí, ale zase sa mnohí ohlásia. Mnohokrát sú to ľudia, ktorí nikdy nevstúpili do kostola, možno ani nevstúpia, majú výhrady k cirkvi, ale to, čo počujú, ich osloví. Práve začiatkom leta sa mi ozval jeden pán. Považuje sa za úplne sekulárneho človeka, a zrazu ho oslovilo vysielanie v rádiu. A tak sa na dvadsiate piate výročie sobáša rozhodol aj s manželkou prísť a obnoviť si manželské sľuby. Bola to pekná slávnosť.
Chodí pred Vianocami do kostola viac ľudí?
Myslím, že viac ľudí chodí priamo vo sviatočné dni. V škole nám aj hovorievali, že vtedy chodia „výročáci", tak aby sme na nich mysleli, keď si pripravujeme reč. Vianoce sú o rodine, o láske, a to sa vždy dá. Čo sa týka návštevy kostola vo všeobecnosti, badám skôr, že ľudia k nemu začnú inklinovať, keď sa im v živote priťaží.
Ako sa na to dívate?
Je to jedna z ciest, prečo nie. Akurát, že viera je aj o niečom inom, než len Pane Bože, prosím a daj. Ale musel by som byť veľmi nahnevaný, keby som začal ľuďom niečo vyčítať. Skôr sa snažím hľadať spoločnú reč, hovoriť o základných hodnotách života. Viem, že keď je človeku úzko a nemá sa v danej chvíli o koho oprieť, potrebuje barličku.
Museli ste niekedy bojovať s tým, aby ste ľuďom nerobili výčitky?
Je to otázka osobného vývoja. V minulosti som do svojej reči viac vplietal a miešal morálku. Neskôr som si začal uvedomovať ďalší rozmer človeka. Ten prvý je, že je Boh. Ale potom je tu človek, ktorý má rodičov, súrodencov, kamarátov a chce porozumieť veciam okolo seba. A základná výpoveď kresťanstva je, že Boh sa stal človekom, prišiel na Zem v osobe Krista a rozvinul tu veľké, inteligentné dielo a posolstvo.
Slovami, osobnosťou a priestorom, ktorý máte, môžete ovplyvňovať myslenie ľudí. Akú úlohu hrá dnes vo vašich úvahách politika?
Som občanom tejto krajiny tak ako mnohí iní, ku ktorým sa prihováram. Snažím sa priblížiť k človeku cez úprimnosť, ľudskosť. November ´89 bol pre mňa v tomto smere veľký dar a nádej. Aj keď v priebehu dvadsiatich rokov život v tejto spoločnosti mocne ovplyvňovali a stále ovplyvňujú rôzni chytráci, podvodníci a zlodeji, verím v dobro, statočnosť a múdrosť ľudí. A že politikov naučíme, že tu majú byť pre občanov. Minister znamená služobník. Lenže toto sa, žiaľ, zatiaľ u nás málo nosí. Verím, že tí rôzni populisti a hejslováci odídu do dejín, aj keď sa obávam, že kým sa tak stane, ešte narobia veľa zla pre krajinu. Škoda, že mnohí stále nevidíme, alebo nechceme vidieť, kadiaľ nám treba ísť.
Súhlasíte s tým, že katolícka cirkev zväzuje myslenie ľudí?
Nie vždy. Kristus ohlasoval Božie kráľovstvo ako otvorené spoločenstvo, kráľovstvo lásky, pravdy, spravodlivosti a slobody. Potom prišla cirkev. V jej dejinách boli aj obdobia, ktoré boli tomuto duchu vzdialené.
Ako by ste to vysvetlili obyčajnému veriacemu človeku?
Poviem to cez obraz rodiny, ktorý je mi najbližší. Rodičia svojim deťom od narodenia celkom prirodzene hovoria, čo smú a čo nesmú, kadiaľ treba ísť, čo sa patrí a čo nie. Raz však tie deti dorastú, budú dospelé. Vtedy už rodičia nemôžu stáť nad nimi len s príkazom a zákazom, ale predovšetkým s dôverou. Že to, čo svoje deti naučili a odovzdali im, ponesú v slobodnom rozhodnutí ďalej. V tejto súvislosti je sloboda veľmi dôležitá.
Tá je však relatívna.
Áno, je to dvojsečná zbraň, Ale keď si to človek uvedomí, tak dokáže byť zodpovedný za to, čo povie a urobí.
V minulosti sa riešila vaša spolupráca s ŠtB. Dotýka sa vás ešte tento problém? Myslíte si, že sa stále treba vyrovnávať s našou komunistickou minulosťou?
Áno, dotýka. Aj preto, že príbehy ľudí a život sám v sebe nie sú čierno-biele. Ja môžem hovoriť len sám za seba, a je to na dlhšie rozprávanie. Ale tomu úseku mojej životnej cesty sa chcem stále priamo pozerať do očí.
Vystriedali ste viacero pôsobísk. Aké je to, keď meníte miesta a ľudí okolo seba?
Odchody a rozlúčky sa neprežívajú ľahko. Keď si zvyknem na ľudí a na prostredie a zrazu príde príkaz, že treba ísť niekde inde, aj to zabolí. Ale v konečnom dôsledku i to má zmysel. Ak to zjednoduším, tak je to obohatenie človeka. Všade je trochu iná atmosféra, kultúra. Niekto možno povie, že kultúra sa robí hlavne vo väčších mestách, ale mám na mysli tú prirodzenú. Sám som vyrástol na dedine, moji rodičia nemali vysokú školu, ale boli múdri a myslím si, že nás dobre vystrojili do života. Oslovuje ma táto prirodzenosť a učí ma dôverovať ľuďom.
Na základe čoho vás premiestňujú?
Je to predovšetkým podľa potreby. Keď som bol mladší, bolo to najmä príkazom. Teraz je to už o rozhovore medzi predstaveným a kňazom.
Koľko času trávite na jednom mieste?
Je to rôzne. Kaplánske miesta boli krátkodobé, ale ako správca farnosti som pobudol na jednom mieste desať - jedenásť rokov. To si už človek aj vybuduje pevné vzťahy. Ale Slovensko nie je veľká krajina, rýchlymi autami a komunikáciami sa nám vzdialenosti skrátili, môžem sa bez problémov presunúť, keď ma pozvú ľudia asistovať či vyslúžiť sviatosti aj niekde inde.
Na ktorú farnosť najradšej spomínate?
Vystriedal som šesť miest - po vysviacke v roku 1975 som išiel do Šiah na deväť mesiacov. Potom som bol na vojenčine, odtiaľ som išiel do Pezinka, odkiaľ som prešiel do Dómu svätého Martina, nasledovali Lamač, Krakovany s Trebaticami a Ostrovom a teraz som tu, v Čataji a vo Veľkom Grobe. Každé miesto má čosi do seba. Dokonca, aj keď som bol v Šahách, v maďarskom prostredí. Všetko ma obohatilo, stretol som a spoznal veľa krásnych ľudí a ich príbehov.
Do Šiah vás poslali s tým, že ste mali problémy s vysviackou, keď ste v škole zaujali protirežimový postoj. Dá sa vaše pôsobenie v maďarskom prostredí vnímať ako trest?
Vtedy mi biskup povedal, že ak chcem ísť do pastorácie, tak len do takéhoto prostredia. Inak nedostanem štátny súhlas. Prijal som to. Nebolo to ľahké, mnohí mi pomáhali. Musel som sa naučiť po maďarsky aspoň čítať, aby som v týždni mohol slúžiť maďarské omše. Bolo to moje prvé miesto. Odtiaľ som išiel na vojenčinu.
Ako sa zrodilo vaše rozhodnutie ísť študovať teológiu?
Spomínal som, že som vyrastal v katolíckom prostredí. Každú nedeľu som chodil do kostola. Dedko bol kostolník, v súvislosti s tým mi aj napadá úsmevná príhoda. Raz bol chorý a ja som ho mal pri obrade sobáša zastupovať. Ľudia chodili okolo oltára, kňaz im dával bozkávať krížik a oni mu hádzali na misku peniaze. A dedko mi veľmi prízvukoval, aby som nezabudol ísť vyberať peniaze preňho, keď budú vychádzať von z kostola. Tak som povyberal, lenže som zabudol na všetko ostatné - mal som zhasnúť sviečky, rozprestrieť plachty, poupratovať. Potom prišla na mňa sťažnosť od pána farára, že som na všetko zabudol a len som s vyzbieranými peniazmi utekal domov. Kostol však od mala ukrýval tajomstvo, prebúdzal vo mne túžbu dozvedieť sa niečo viac a aj mnohé veci pochopiť.
Mali ste aj obdobie vzdoru?
Keď prišla puberta, niečo sa vo mne zmenilo a asi rok som mal, hlavne s mamou, problém. Vtedy som odmietal chodiť do kostola. Napokon mi povedala - pokojne rob, ako myslíš. Ako ty budeš pamätať na Boha, tak Boh bude pamätať na teba.
Nevyľakalo vás to?
Nemyslím si, že som sa zľakol, ale prišiel 21. august 1968 a vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. To mi práve ťahalo na osemnásty rok a musel som sa rozhodovať, ako ďalej. Bolo to smutné a ťaživé obdobie. Cítil som sklamanie. A v uvažovaní nad tým, či sa rozhodnem pre filozofiu, alebo teológiu, som prišiel na to, že na kresťanstve je predsa len niečo pekné. Tak som sa rozhodol ísť študovať teológiu.
Začali ste s ňou v časoch tvrdej normalizácie. Ako vnímalo okolie vaše rozhodnutie?
Mali sme na strednej škole veľmi dobrého triedneho profesora. Išiel som za ním aj s tým rizikom, že som vôbec nevedel, ako zareaguje. V podstate sa potešil. Vtedy sme z nitrianskych maturantov išli študovať teológiu štyria.
Ako na vás študentský život zapôsobil?
Prvý dojem nebol bohvieaký. Prišli sme na izbu, na stene visel veľký kríž a na zemi pod ním ležal chlapec. Hovoril som si, panebože, to tu takto budeme žiť? Vyľakal som sa. Ale potom, keď prišli ostatní chalani, tak som postupne zistil, že si tu môžem nájsť kamarátov a ľudí, ktorí primerane rozmýšľajú, hľadajú odpoveď na základné otázky bytia a zmyslu života.
Neprekážalo vám, že nemáte toľko voľnosti ako iní vysokoškoláci?
Na jednej strane bolo dobré, že sa o nás starali, na druhej sme chceli, aby nás nedržali akoby v klietke. Do mesta sme mohli ísť len raz v týždni, aj to len na nákup. Inak sme mali vyhradené miesta na prechádzky - mohli sme ísť k Dunaju, na Kalváriu, k Slavínu, do Petržalky, ktorá vtedy ešte nebola zastavaná. Predstavení nechceli, aby sme sa veľa zdržiavali v meste. Niekedy nás pustili do kina, ale mohli sme ísť len spoločne. Keď sme chceli vidieť niečo navyše, snažili sme sa ich presvedčiť, aby nás pustili. Dnes je to už, pokiaľ viem, v kňazskom seminári voľnejšie.
Bolo ťažké vyrovnať sa s celibátom?
Počas strednej školy som mal kamarátky. Ale keď som uvažoval o štúdiu teológie, bytostne som sa začal zaoberať otázkou, že chcem niečo iné. Keď sa neskôr kamarátky vydávali, nebolo mi to jedno. Mával som pochybnosti o mojej ceste aj po vysviacke. Keď som o tom hovoril s niektorými kolegami, vraveli - vieš čo, Jano, položili sme ruku na pluh, neobzerajme sa späť, napokon, dali sme slovo, a slovo treba dodržať.
Vo svete sa čoraz častejšie medializujú prípady sexuálnych zlyhaní kňazov. Ako to vnímate?
Čaká sa od nás, že by sme mali byť dobrým príkladom. Lenže nevieme, kto akú danosť v sebe nesie, kto v akom prostredí bol vychovávaný. Nie som psychiater, aby som bezo zvyšku vedel, čo hýbe človekom, ktorý zlyhá. Možno ten človek neunesie samotu a skutočnosť, v ktorej sa ocitol. My ľudia sme súčasťou prírody a isté výkyvy v nej tiež vidno. Tým nechcem nikoho obhajovať. A potom, tieto javy nie sú prítomné len v cirkvi.
Do akej miery je to otázka sily viery?
Viera vedie k úprimnosti k sebe samému a k odvahe bojovať.
Mali ste niekedy v živote bohorovný pocit?
Mám povedať áno? Keď čokoľvek dosiahnem a poviem si, že teraz o mnohom rozhodujem, príde mi myšlienka, že zajtra je nový deň a všetko môže byť úplne inak. Kresťanstvo opatruje pokoru. Ježiš hovorieval - čokoľvek urobíte, povedzte, neužitoční sluhovia sme. Keď sa narodil na Vianoce, nebolo preňho nikde miesta. Prichádzal naozaj ako to najposlednejšie malé, bezbranné dieťa, a predsa, keď dorástol, rozprával o láske a lásku žil. Keď ho potom križovali, on sa modlil za ľudí, odpúšťal im a prosil, aby neboli stratení a našli zmysel života. V krajnej situácii, keď zomieral, bojoval nie o seba, ale o ľudí. Kresťanský Boh nie je mocnár, nie je sudca, nie je ten, ktorého sa treba báť. Keď to zoberiem ako tajomstvo, ktoré ma presahuje, je to najstarostlivejší otec a najláskavejšia mama.
Ján Sucháň (1951)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
