Denník SME prináša príbehy troch signatárov Charty 77. Bývalého marxistu, právnika a kňaza spája aj to, že pochádzajú zo Slovenska.
BRATISLAVA. PRAHA. Pred 33 rokmi západné denníky publikovali prvé vyhlásenie Charty 77, iniciatívy poukazujúcej na porušovanie občianskych práv v socialistickom Československu.
Táto iniciatíva ukázala, že proti komunistickej moci existuje ideová opozícia a pohyby, ktoré spustila, umožnili po nežnej revolúcii sformovať politický základ novej spoločnosti. A hoci jadro chartistov tvorila najmä pražská intelektuálna elita, medzi 1883 signatármi figuruje aj niekoľko desiatok Slovákov. Dokument spojil tak disidentov, ako aj bývalých významných komunistov, liberálov aj kresťanov, vedcov aj robotníkov.
Príbeh kňaza Kým väčšinu slovenských signatárov si Charta 77 našla, mladý katolícky kaplán Marian Zajíček z Pezinka si našiel chartu. Na rozdiel od mnohých nepodpísal potom, ako ho oslovili známi, ale po zverejnení dokumentu na Hlase Ameriky sa spolu so seneckým kolegom Róbertom Gombíkom vydali do Prahy.
„Cítili sme potrebu solidárnosti s tými, čo mali pre text, ktorý sa nám zdal pravdivý a spomínal aj náboženské slobody, problémy,“ vraví Zajíček, ktorý mal vtedy 26 rokov.
„V správach hovorili o stroskotancoch a samozvancoch. Nepoznali sme ich, ale vraveli, že spisovateľ Pavel Kohout býva v budove švajčiarskej ambasády. Nasadli sme do auta a vybrali sme sa ho hľadať.“ Keď ráno uňho zazvonili, našli ho unaveného a zbitého nasadenými ľuďmi z ulice. „Povedal, nech prídeme trochu neskôr, že si potrebuje odpočinúť.“
Pokus získať cirkev nevyšiel Čo Charta 77 kritizovala l Nedodržiavanie medzinárodných paktov, ku ktorým sa ČSSR prihlásilo a ktoré u nás začali oficiálne platiť v októbri 1976. l Porušovanie práva na slobodu prejavu. Za vyslovenie názoru prišlo o prácu v odbore desaťtisíce ľudí, médiá sú cenzurované. l Nedodržiavanie práva na vzdelanie. Nespočetné množstvo mladých ľudí nemôže pre vyslovenie názorov alebo pre názory rodičov študovať. l Obmedzenie práva vyhľadávať, prijímať, rozširovať informácie a myšlienky. Často je súdne stíhané pod rúškom kriminálnych obvinení. l Obmedzovanie náboženskej slobody. l Podriadenie všetkých inštitúcií a organizácií vládnucej strane. l Svojvoľné zasahovanie do súkromného života, rodiny, domova a korešpondencie. Politicky motivované trestné stíhania a porušovanie práv obvinených. Obmedzenie voľného cestovania
Keď neskôr tomuto bývalému marxistovi vysvetľovali, prečo sa chcú pridať, odhováral ich. „Hovoril, že ako kňazi máme obrovský priestor a možnosť hovoriť verejne, čo ani on ako spisovateľ nemá a že podpisom charty to stratíme, čo by bola hlúposť,“ spomína Zajíček. Zoznámil ich však s ďalšími chartistami, napríklad s katolíckym mysliteľom Janom Sokolom.
Po diskusiách sa napokon vrátili bez podpisu. Ten po krátkom zvažovaní pripojili koncom roka 1977. „Ako kňazi sme boli morálnou stránkou iniciatívy oslovení, nešlo cúvnuť.“
Rozhodli sa získať aj ďalších predstaviteľov slovenskej cirkvi. Prehovárali známeho kňaza a politického väzňa Antona Srholca. „Bol ochotný, ak by sa pridalo viac ľudí.“
Desiatkam kňazov sa pokúsili rozoslať chartistické texty, obálky maskovali vyrobenou pečiatkou Slovenská kniha. Zásielka bola prezradená a kňazi spoznali príslušníkov ŠtB.
Nasledovali domové prehliadky, obvinenie z rozvracania republiky a odobratie štátneho súhlasu na výkon duchovenskej činnosti. Vo väzení neskončili, pred procesom boli prepustení a stíhaní na slobode.
Dnes Zajíček priznáva, že možno i preto, že ich ŠtB chcela využiť a dostať sa cez nich k väčším rybám.
Z cirkevných kruhov sa im podpory nedostalo. „Biskup Gábriš sa nás pýtal, prečo to robíme, že nás rozšliapu. Vyčítal nám aj kontakt s marxistami, ktorí boli medzi chartistami.“
Z celibátu do vyhnanstva Kým Gombíkovi sa neskôr podarilo získať súhlas späť, Zajíček sa už do duchovnej správy nevrátil. Začiatkom 80. rokov vystriedal niekoľko zamestnaní, odvšadiaľ ho v skúšobnej lehote vyhodili. Napokon ho zobrali za výhybkára v Prahe. Bývalý kňaz, ktorý priznáva, že nikdy nebol celkom vyrovnaný s celibátom, sa oženil.
S rodinou sa už ako železničiar presťahoval do južných Čiech. V charte sa angažoval okrajovo, s manželkou preklepávali dokumenty na stroji. Pozornosti ŠtB sa však nezbavil. „Snažili sa napríklad, aby som donášal na undergroundového umelca Martina Jirousa, ktorý tiež žil v južných Čechách.“
Ešte v Prahe ho nadránom odvliekli na políciu a brali mu odtlačky prstov. V okolí vraj bola vykradnutá lekáreň.
Nežnú revolúciu sledoval ako otec malých detí iba v televízii. „Keď som z tribúny videl k ľuďom hovoriť kolegu kňaza a chartistu Václava Malého, cítil som obrovskú úľavu,“ spomína.
Dnes Zajíček pracuje v knižnici českého parlamentu. Disidentov na chodbách už síce takmer nestretáva, s mnohými je však v kontakte. „Aj keď tá situácia bola veľmi nepríjemná, nikdy som to neoľutoval. Spoznať ľudí ako Václav Havel alebo Dominik Tatarka stálo za to.
Syn kulakov
Sľubná kariéra mladého právnika a komunistu sa začala rúcať už v 1948.
PRAHA. Právnik a politológ Michal Lakatoš bol jedným zo šiestich Slovákov v prvej várke 242 signatárov charty. Hoci rodák od Michaloviec sa presťahoval do Čiech už po druhej svetovej vojne, keď mu pri prechode frontu zahynula matka, po rozdelení Československa opäť požiadal aj o slovenské občianstvo.
Lakatoš vyštudoval právo v Prahe, kde začal aj vyučovať. „Na fakulte ma však niekto z východného Slovenska udal, že som syn bohatého roľníka, takzvaného kulaka, a začalo sa vyšetrovanie, že som zatajil pôvod,“ spomína dnes 84-ročný dôchodca. Nepomohlo mu ani členstvo v strane a z fakulty musel odísť. „Mal som šťastie, podarilo sa mi zamestnať v Ústave štátu a práva, kde som až do sovietskej okupácie napísal šesť kníh najmä o demokracii a občianskej spoločnosti.“
V ústave sa zoznámil s významným reformným komunistom a jedným z iniciátorov Charty 77 Zdeňkom Mlynářom. Lakatoša zastihla okupácia ako redaktora kritických novín Svobodný zítřek. Obaja na svoju činnosť doplatili vylúčením zo strany a stratou zamestnania. Lakatoša obvinili z útoku na policajta a pašovania kníh. Ako odstrašujúci príklad sa ocitol aj v Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti.
„Všade, kde som prišiel, hovorili, že potrebujú právnika, ale, prepáčte, vás nie.“ Napokon sa zamestnal ako právnik v podniku Klenoty. „Riaditeľka sa chcela zbaviť opilca, ktorého tam mali, tak prijala aj mňa.“
V podniku vydržal do prevratu aj preto, že v charte už nebol aktívny. „Ponúkali mi, aby som šiel robiť predsedu Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných. Manželka bola proti. Prišli sme už o veľa a chcela, aby sme zo života aspoň niečo mali." Michal Piško
Ján Mlynárik: Z marxistu sa stal disident
Už predtým, ako podpísal chartu, musel historik Ján Mlynárik robiť kulisára a kuriča. Po podpise ho prenasledovala ŠtB, uväznili ho a donútili emigrovať.
PRAHA. Keď sa Václav Havel v decembri 1976 pustil v Prahe do zbierania podpisov Charty 77, vybral sa aj do kotolne reštaurácie Slavia. Hľadal tam slovenského historika Jána Mlynárika. Ten bol za prácu v kotolni rád, veď potom, ako ho po sovietskej okupácii odstavili, robil v divadle, kde vláčil kulisy.
Mlynárika spoznal Havel len deň predtým na stretnutí, kam ho priviedol slovenský spisovateľ Dominik Tatarka. Ten bol u Mlynárika na návšteve.
Teraz mu už niesol vyhlásenie charty. „Vravel som Havlovi, že sa mi to nepáči a že po tom, ako po nás šliapali, to musíme formulovať oveľa ostrejšie. Povedal, že mám pravdu, ale potom to nik nepodpíše.“ Mlynárik a Tatarka sa stali jednými z prvých chartistov.
Fiľakovský rodák a historik Mlynárik nemá problém priznať, že v päťdesiatych rokoch bol presvedčený marxista. Začal študovať na pražskej Vysokej škole hospodárskych a politických vied, no v druhom ročníku prestúpil na históriu na Univerzite Karlovej. Tú potom prednášal na bratislavskej VŠMU i pražskej Akademii umění.
Kariéru prerušil rok 1968 a okupácia. „V Literárnych listoch som asi týždeň pred okupáciou uverejnil článok o V. zjazde KSČ z roku 1929, ktorý dostal KSČ pod moskovský diktát. O pár dní prišli tanky a moskovská Pravda napísala, že nejakoj Mlynírek ohovoril súdruha Gottwalda a KSČ.“ Dlho netrvalo a z docenta sa stal divadelný kulisár. Na päty sa mu prilepili eštebáci. „Od začiatku som písal protestné listy, v roku 1975 som napísal aj Husákovi, že urobil zo mňa nádenníka len preto, že som odsúdil medzinárodný zločin – okupáciu.“
Po podpísaní charty výsluchy na ŠtB pribúdali. Vyvrcholili väzením v roku 1981, keď ho s ďalšími disidentmi obvinili z rozvracania republiky. ŠtB odhalila skrýšu s chartistickými dokumentmi a Mlynárikovým historickým archívom v garáži v Starej Boleslavi. Skrýšu prezradil iný slovenský chartista a spolupracovník ŠtB Pavol Muraško.
Mlynárik si odsedel trinásť mesiacov. „Vo väzení nás psychicky týrali. Niekoľkokrát vytiahli na chodbu mladého Cigána a za štekotu psa ho mlátili pelendrekmi. Vtedy som dostal šialený, animálny strach a vzápätí ohromnú zlosť. A táto zmes sa mi odrazila do stavov úzkosti a cukrovky, ktorá ma neskôr pripravila o prsty na nohách.“
Po prepustení z väzenia utiekol do Nemecka. „Pri prechode cez hranicu som sa opil. Musel som sa zbaviť nesmierne tiesnivého pocitu, že domov sa už nevrátim.“ Za železnou oponou nechal manželku a syna.
V Nemecku pracoval pre rádio Slobodná Európa. Neskôr z archívov ŠtB zistil, že pod dohľadom bol i tam.
Do Československa sa vrátil po revolúcii a vo voľbách v júni 1990 sa stal ako nominant novohradského VPN poslancom Federálneho zhromaždenia. Po dvadsiatich rokoch mohol opäť učiť. Na Univerzite Karlovej viedol od roku 1993 až do dôchodku fakultu slovakistiky.
