BRATISLAVA. Dvadsať rokov po pamätnom rozkaze ministra vnútra Richarda Sachera, ktorým zrušil komunistickú Štátnu bezpečnosť (ŠtB), je možné konštatovať, že táto štruktúra už absolútne nefunguje.
"Samozrejme, ešte žijú ľudia, ktorí v týchto štruktúrach boli, možno sa stretávajú niekde na káve a rozprávajú si 'čo by bolo, keby bolo', ale do reálneho života už prakticky nevstupujú," povedal pre TASR poslanec Smeru-SD Dušan Jarjabek, podľa ktorého sú sporadické vyhlásenia o rôznych konšpiráciách bývalých členov ŠtB skôr účelové a nemajú reálne opodstatnenie.
Štátnu bezpečnosť zrušil Richard Sacher 31. januára 1990, ešte niekoľko mesiacov však pokračovali skartácie jej materiálov a dodnes vznikajú polemiky o činnosti ŠtB pri odhaleniach Ústavu pamäti národa (ÚPN). "Sám som mal s týmito ľuďmi nepríjemné skúsenosti. A dnes si ani neuvedomujem, že odvtedy prešlo už dvadsať rokov a to je možno dobre," poznamenal Jarjabek. Dôležité podľa neho je, aby na Slovensku fungoval právny štát, ktorý efektívne zabráni zneužívaniu metód, aké pred dvadsiatimi rokmi používala ŠtB. "Dúfam, že v súčasnosti existujú zákony, ktoré dokonale eliminujú takéto činnosti a dúfam, pevne verím, že sa nič podobné nebude opakovať, pokiaľ budeme existovať v demokratickom režime," uzavrel Jarjabek.
Podľa predsedu poslaneckého klubu SNS Rafaela Rafaja bolo zrušenie ŠtB v roku 1990 jasným signálom očistenia spoločnosti. "Od inštitúcie, ktorá, ako je to uvedené v zákone o protikomunistickom odboji, porušovala aj vlastné zákony," doplnil. Zrušenie inštitúcie však podľa neho neznamenalo, že všetci jej príslušníci automaticky stratili všetok vplyv. "Treba byť realistický v tom, že takéto služby pracujú s informáciami a ľudia ako pamätníci týchto informácií sa nedajú vymazať," poznamenal Rafaj. "Predpokladám, že nejaké informácie, s ktorými disponovali, mohli byť ešte istý čas v obehu, ale bol to už skôr zotrvačníkový efekt," povedal s dodatkom, že dnes už je ŠtB témou najmä pre historikov z ÚPN. "Aj kvôli obetiam, ale aj pozostalým, ktorí majú právo poznať pravdu a prípadne aj na odškodnenie," uzavrel Rafaj.
"Môj otec bol sledovaný a mnohokrát ho odviedli. Pamätám si ako malé dieťa, ako k nám vtrhli v remenných kabátoch a vyhodili všetky knihy z veľkých otcových knižníc," spomína poslankyňa SDKÚ-DS Magdaléna Vášáryová. V totalitných časoch boli podľa nej možnosti brániť sa ŠtB veľmi malé, keďže neboli nezávislé súdy ani polícia.
Štátna bezpečnosť podľa nej intenzívne sledovala aj hercov. "Častokrát sme aj vedeli, kto asi pre nich robí a hrali sme s nimi také hry, že sme niečo pustili a čakali, čo sa o dva týždne dostane späť," spomína Vášáryová. Napríklad, keď sedeli pri stole traja herci, ktorí si absolútne dôverovali a prisadol si niekto, o kom predpokladali, že donáša ŠtB, naschvál niektorý z nich zaviedol reč na zakázané rádio Slobodná Európa. Nikto síce nepovedal, že to počúva, ale špekulovali, či by to nestálo za pokus... "O niekoľko týždňov sa nás začali vypytovať, či počúvame Slobodnú Európu. Takže takto sme si toho človeka overili," povedala. Meno kolegu však uviesť nechcela.
"Dodnes o tom s týmito kolegami nehovoríme. Nevieme, za akých okolností a prečo podpísali spoluprácu. Boli prípady, keď ľudí ŠtB vydierala, alebo hrozila, že ublíži deťom, alebo len chceli, aby deti mohli študovať... Nechcem moralizovať," uzavrela Vášáryová. Dodala však, že je dôležité, aby sa metódy sledovania bezúhonných občanov z politických dôvodov nevrátili, približne v polovici deväťdesiatych rokov totiž mala pocit, že sa vracajú. "Dnes mám tiež niekedy čudný pocit, akoby ma niekto sledoval, dúfam, že to nie sú sily platené z daní obyvateľstva tak ako voľakedy. A bola by som veľmi nerada, keby sa kedykoľvek objavili čo i len náznaky podobnej bezprávnosti," uzavrela Vášáryová.
