om poriadnej driny. Človek slúžil na to, aby ťažký náklad s metrovicou bezpečne dopravil do doliny a neutrpel pritom úraz. Komu by už len napadlo sadať si na ne a pretekať...
Všetko zmenila zdanlivo obyčajná krčmová stávka v roku 1957. Partia chlapcov a chlapov v Tureckej neďaleko Banskej Bystrice si povedala, že drevo vymenia za vlastné zadnice a vyskúšajú, ktoré krne letia najrýchlejšie. Dnes má táto stávka v Tureckej cenu zlata. Autentický dokument o nej archivuje v obecnom úrade starosta Ivan Janovec, ktorý je sám nadšencom krnačiek a s priateľmi založil občianske združenie s rovnakým názvom.
Krnačkové preteky si dokonca dali patentovať, takže majstrovstvá Slovenska v tejto netradičnej disciplíne majú právo organizovať práve v Tureckej. V posledných rokoch však krnačky zaznamenali ohromný záujem, ktorému prepadli desiatky nadšencov. Okrem majstrovstiev Slovenska organizujú milovníci krnačiek aj Slovenský pohár, pričom väčšina pretekov sa koná v horehronských obciach. Práve v Podpoľaní, na Horehroní a v Starohorskej doline sa krnačky na zvážanie dreva využívali v minulosti najčastejšie. Vďaka ľuďom, ktorí dokázali tradíciu nielen oprášiť, ale aj udržať, nezapadli prachom.
Z krčmy na krnačky
Dobový dokument hovorí jasnou rečou: „V roku 1957, za čias horára Slančíka, keď sa ešte drevo zvážalo z Močarnýho za Hrbok, vtedajšia mládež, aby si privyrobila, sa podujala zvážať drevo na krniach. Zúčastnili sa na ňom vtedy Jozef Jasenský, Oto Jasenský, Ivan a Milan Čillíkovci, Hubert Čillík, Stano Mydlo, 
Peter Babiak a Ľubo Strmeň. Večer, keď dokončili robotu, sa stretli v krčme v Tureckej, pri krčmárke Slovenčiakovej Anne. Popri reči pri pive sa mládenci začali prekárať, komu idú rýchlejšie krne. Toľko sa naťahovali, až si niektorí z nich zabehli po krne, aj keď bola vonku tma.
Potom z Močiarky nad Horárovou lúčkou, posadajúc si aj traja - štyria na sane, spustili sa po ceste, ktorou drevorubači zvážali drevo smerom na Krížne cesty. Keďže krne išli tuho, mládencom napadla myšlienka usporiadať preteky na krnačkách. Nultý ročník sa uskutočnil z Podhornej lúky do Čillíkov na Krížne cesty. Čas sa meral na „budíčkoch". Čaj varila pani Čillíková od Ďuriašky. Víťazi nultého ročníka boli všetci zúčastnení, aj keď prví prešli cieľom Čillík Ludevít a Čillík Jaroslav."
Za drinu teplú šál
Ľubomír Strmeň si dodnes rád spomína, ako sa celá akcia zrodila: „Zvážanie dreva na krnačkách bola nielen veľká drina, no zároveň to bola aj nebezpečná práca. Drevo sa zvážalo zvyčajne z veľmi strmých svahov. Človek išiel vpredu pred krnami a musel poriadne zabárať nohy do snehu a brzdiť, aby sa sane s ťažkým nákladom nerozbehli. Ich hmotnosť by ho mohla zozadu pridláviť a dolámať," spomína si. Celý náklad vážil aj dvesto-tristo kilogramov a v nebezpečenstve boli predovšetkým nohy. Ak sa človeku podlomili, alebo sa mu na svahu pošmyklo, sane nabrali na tempe a stávali sa neovládateľné. 
Aj v Tureckej žili v minulosti muži, ktorí doplatili na drobné zaváhanie pri ovládaní krní tým, že sa z nich stali mrzáci.
Aby krne udržali pod kontrolou, vždy za ne viazali niekoľko brvien dreva. Nazývali to šmyk, ktorý mal sane pribrzdiť. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu chodil pán Ľubomír zvážať drevo na krnačkách už ako pätnásťročný. Za prvú výplatu si vtedy kúpil šálu. „Bol to môj prvý zárobok a pre mňa to bola veľká udalosť." Ešte viac sa mu pozdávalo, keď neskôr celá tradícia krnačiek prerástla do športového zápolenia. „Bol to iba nápad skupinky chlapcov a vidíte, udržal sa dodnes." Sadnúť na krne a súťažiť bolo niečo celkom iné, ako zvážať na nich drevo. Tiež to však chcelo poriadny kumšt, lebo jedna vec je voziť sa na sánkach a druhá ovládnuť krne. Nie jedny cenné krnačky sa už pretekárom podarilo rozlámať. Pán Ľubomír si preto mimoriadne váži starorodičovské krne, ktoré môžu mať zhruba sto rokov. Ťažko ich uchrániť pred červotočmi, ale správnym ošetrovaním sa dá ich životnosť predĺžiť. S vekom totiž ich hodnota rastie.
Trpezlivosť krnačky prináša
V rôznych kútoch Slovenska sa krnačky označovali rôznymi názvami. Volali ich aj krne, krnohy či krnohe. Dnes sa dajú vyrobiť podstatne jednoduchšie ako v minulosti. Typický krivý tvar spodnej časti, ktorá sa nazýva plazy, možno docieliť aj ohýbaním dreva v horúcej pare. V Tureckej však kladú dôraz na ich tradičnú výrobu, hoci na štarte majstrovstiev sa objavujú aj ohýbané krne. Tie domáce sa vyrábali oveľa zdĺhavejším spôsobom zo samorastov. „Zvažujeme, že raz by sme v obci mohli zriadiť malé múzeum, ktoré sa bude zameriavať na tradíciu i súčasnosť krnačiek.
A kým žijú starší ľudia, ktorí ich ešte dokážu vyrobiť tradičným spôsobom, radi by sme rozbehli aj ich výrobu," hovorí starosta Ivan Janovec. Podľa neho žije v obci aj niekoľko mladých ľudí, ktorí remeselnú tradíciu predkov poznajú a dokázali by na ňu nadviazať. Samozrejme, nebola by to žiadna strojová výroba s veľkým množstvom vyrobených krní. Z tejto dielne by v priebehu niekoľkých rokov mohlo vyjsť iba pár kusov, keďže výroba jedných krnačiek trvá často aj dva-tri roky. Obyvatelia Tureckej zvyknú hovoriť, že je to doslova drevená alchýmia. Starostov otec Oto Janovec dokázal za svoj život vyrobiť už osem krnačiek a troje opraviť. 
„Krne sú už také. Potrebujú čas a trpezlivosť, tu človek nič neurýchli. Naopak, veľa by mohol pokaziť," hovorí. V Tureckej sa spodná časť krnačiek - plazy - vyrábala zásadne zo samorastov. A nájsť tie správne, to znamenalo chodiť celé dni po horách. Niekedy trvalo týždne aj mesiace, kým takýto samorast ľudia našli. A to zväčša vedeli odhadnúť, v akých svahoch by takto ohnuté stromy mohli rásť. Ani to niekedy nestačilo. Často sa vracali sklamaní, no vyrazili do hôr opäť. Ak vhodný strom objavili v zime, museli čakať ďalej, lebo samorasty je dobré vypíliť vo vegetačnom období.
Odpočívanie v kôre
„Niekedy to bolo nekonečné hľadanie. Strom, ktorý by sa na výrobu hodil, musel mať správnu hrúbku aj ohnutie, musel byť zdravý a nesmel mať hrče," hovorí Oto Janovec. Tiež mu trvalo určitý čas, kým sa od starších majstrov naučil vybrať v teréne ten správny strom. Najlepšie sa na výrobu hodili javory, hoci v čase núdze občas poslúžil aj kvalitný jaseň. Na spájanie jednotlivých častí sa nepoužívali klince, ale drevené súčasti. Piestiky či „opleny" - kolíky z jaseňa a bresta. Upevnenie muselo byť rovnako precízne, ako samotné plazy. Inak hrozilo, že pod nákladom dreva by sa mohli krne uvoľniť a spôsobiť nešťastie. 
Keď sa konečne správny samorast našiel, nemali majstri vyhrané. „Minimálne rok muselo takéto drevo stáť v kôre, aby dobre vyschlo. Niekedy sa pridalo ešte pár mesiacov navyše, aby sa dalo dobre opracovať a bolo trvácne. Až po odležaní sa prepílilo napoly, aby vznikol rovnaký tvar na oboch stranách krní a potom sa všetko nahrubo opracovalo," hovorí pán Janovec.Do šmyku za krne sa dávalo približne šesť hrubých polien.
To bolo akurátne množstvo, aby sa sane nestali neovládateľnými, no zároveň nesmela byť táto brzda prisilná. Na našu otázku, prečo radšej nevozili drevo z lesa v lete, sa pán Janovec iba pousmeje. „V lete sa metrovica v horách iba pripravila, zviezli ju nadol až v zime. Sneh a sane boli v zložitom teréne jediný bezpečný spôsob. Niektoré miesta v okolí sú také strmé, že v lete prakticky ani nemali ako drevo pozvážať. S koňmi by do tohto terénu nemohli," dodal.
Používali ich už stredovekí uhliari
Zvykne sa hovoriť, že krne sa na územie dnešného Slovenska dostali z Tirolska. Nie je však vylúčené, že naši predkovia ich používali ešte skôr. Tradícia týchto neobvyklých horských saní môže siahať až do 16. storočia, keď v okolí Banskej Bystrice vznikali banícke a uhliarske osady. Oto Tomeček z Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela hovorí, že podobné sane používali v uhliarskych a drevorubačských osadách už v stredoveku. „Na miesta, kde sa drevné uhlie pálilo, približovali drevo z lesov aj takýmto spôsobom. 
V podstate išlo o bežnú výbavu uhliarov," povedal. Obec Turecká chce aj naďalej spolupracovať s odborníkmi z oblasti vedy a výskumu a zvažujú aj vydanie publikácie o histórii obce. Podstatnú časť z nej by venovali aj tradícii krnačiek. „Turecká bola založená v roku 1563 ako uhliarska a banícka osada. Dodnes vieme presne určiť, kde v okolí stáli miliere na pálenie dreveného uhlia. Zem je na týchto miestach úplne čierna a tvorí malé roviny aj v členitom teréne," hovorí starosta. Kvalita drevného uhlia, ktoré bolo určené predovšetkým pre okolité huty, sa pravidelne hodnotila a uhlie z Tureckej patrilo medzi najkvalitnejšie.
V 18. a 19. storočí začalo uhliarstvo postupne upadať, no sane ako osvedčený prostriedok na zvážanie dreva používali ľudia stále. Viac už však súviseli s poľnohospodárstvom a lesným hospodárstvom ako s pálením uhlia. „Ľudia ich využívajú na zvážanie dreva k chalupám prakticky dodnes. Tie pôvodné majú mnohí stále na povalách a za nič na svete by sa ich nevzdali. Považujú ich za dedičstvo po predkoch. Aj keď sú neraz rozožraté červotočmi, ľudia si ich stále rovnako vážia. Ak by ste si ich chceli požičať, nepochodíte. Nie preto, že by naši ľudia boli neprajní, ale jednoducho si ich strážia ako oko v hlave," hovorí starosta.
Stop obitým plazom
Počas organizovania pretekov síce chodia na štart aj modernejšie ohýbané krne, v žiadnom prípade však nesmú mať na spodnej strane plazov pribitý plech, ako sme zvyknutí pri bežných sánkach. Spodná časť musí byť zásadne drevená, rýchlosti však môže pomôcť parafín, prípadne bravčová masť. 
Niektorí súťažiaci už skúšali aj lyžiarske vosky, ale kvalitne vytopená masť bola predsa len lepšia.
V Tureckej sa aj dnes súťaží presne na tej istej trase, ktorou v minulosti viedli uhliarske cesty a ktorými uhliari zvážali nadol napálené drevo. Celú úpravu trate robia organizátori bez akýchkoľvek mechanizmov: „Keď opadne na jeseň lístie, z uhliarskej cesty ho vyhrabeme a vyzbierame na nej kamene. Keby sme tam lístie nechali, zem by pri prvých mrazoch nemohla dostatočne premrznúť. Lístie je totiž ako perina," hovorí starosta.Len čo napadne prvý sneh, nastúpia do terénu priaznivci krnačiek. Žiaden ratrak či stroje na utlačenie snehu, stačia lopaty a krnačky. Krok po kroku terén postupne udupávajú nohami, kde je snehu menej, nahadzujú. Ivan Janovec uznáva, že je to poriadna drina, ale tradície sa vzdať nechcú. Potom prejdú terén s naloženými krňami. Takto upravená trať uprostred lesa vydrží aj výkyvy počasia a odmäk.
Druhá časť trate už ide po zjazdovke, aby si na svoje prišli aj diváci. Tí si chcú na každé krne siahnuť, prípadne sa na nich aspoň kúsok previezť. Kvalitne zostrojené krne by mali vydržať pri dobrej údržbe aspoň päťdesiat rokov. Na preteky však chodia aj súťažiaci s krnačkami, ktoré majú sto i viac rokov. Krnačkovým majstrovstvám prepadli nielen pretekári, ale aj samotní obyvatelia Tureckej. V tejto malej dedine, kde žije iba stopäťdesiat obyvateľov, sa do posledného ročníka majstrovstiev zapojili sedemdesiati z nich.
Pomáhali si aj snežnicami
Záveje, s akými museli bojovať v horách naši predkovia, už pre nás dnes nie sú úplnou samozrejmosťou. Niekedy siahali povyše pása a brodiť sa v takejto nádielke s ťažkými krnami za chrbtom bola takmer nadľudská námaha. Aj preto si v niektorých regiónoch vypomáhali snežnicami. V Slovenskom lyžiarskom múzeu v Podkoniciach našli tieto dômyselné podložky pod nohy čestné miesto hneď vedľa storočných krní. Tie používal gazda Ondrej Kostúr na zvážanie dreva. Zakladateľ múzea Igor Bobák je na tento exponát hrdý. 
„Tunajšie krne už skúšali ľudia z Podkoníc vyrábať spôsobom, akým sa robia aj dnes. Sú vyrobené z jaseňového dreva a ohýbané nad parou," hovorí Igor Bobák. Ukazuje tiež rôzne druhy snežníc, ktoré sa opäť stávajú hitom. Ponúkajú ich rôzne športové predajne s outdoorovým tovarom a uľahčujú pohyb v hlbokom snehu.
Najstaršie, ručne vyrobené snežnice z podkonického múzea pochádzajú z roku 1923. „Na našich predkoch obdivujem, že hoci poznali spočiatku iba krne a súdkové lyže, dokonale rozumeli prírode a presne vedeli, čo si v hlbokom snehu možno dovoliť a čo nie. My síce dnes máme skvelý lyžiarsky výstroj, ale horám rozumieme stále menej," hovorí Igor Bobák. Dômyselní boli starí gazdovia aj v tom, že neskôr si krne prispôsobili tak, aby sa na nich dali okrem dreva voziť napríklad fúry hnoja. Moderný človek na krnačky našťastie nezabudol a urobil si z nich príjemnú zábavku. Či nás módna krnačková vlna po čase neomrzí, ukáže čas.
Beata
Balogová
