orého poctili za udržiavanie a zveľaďovanie tradícií vojenstva na východnom Slovensku a pamätných miest Karpatsko-duklianskej operácie počas druhej svetovej vojny. Zaujímalo nás, ako J. Rodák vníma toto ocenenie v období, kedy došlo k určitému prehodnoteniu udalostí oslobodzovacích bojov.
- Je to pre mňa veľké morálne ocenenie a vnímam ho ako ohodnotenie práce, ktorú v múzeu vykonávam 35 rokov v oblasti udržiavania pamiatok a ich sprístupňovania domácim i zahraničným návštevníkom. Vojenské múzeum vo Svidníku rozšírilo záber svojej činnosti a okrem Karpatsko-duklianskej operácie sa v posledných rokoch zaoberá aj problematikou prvej svetovej vojny. Dá sa povedať, že sa špecializujeme na dejiny vojenstva na východnom Slovensku od roku 1914 po rok 1945. Dokumentujeme, čo sa odohralo v tomto regióne v prvej svetovej vojne. Ako je známe, aj vtedy prebiehali veľké boje o Dukliansky priesmyk, podobne, ako to bolo v roku 1944 počas Karpatsko-duklianskej operácie.
Udalosti druhej svetovej vojny tvrdo zasiahli aj obyvateľstvo severovýchodného cípu východného Slovenska a dodnes živo v ňom rezonujú.
- Samozrejme, pretože región pod Duklou bol vojnovými udalosťami najviac postihnutý. Už aj tým, že pred priblížením sa fronty v roku 1944 bolo obyvateľstvo násilne evakuované. A keď sa po čase ľudia vrátili, našli zničené obce. Len v terajšom okrese Svidník bolo poškodených 1 322 domov, ďalších 860 bolo úplne zničených a 58 ťažko poškodených. To by ale nebolo najhoršie, veď vojnové udalosti len v našom okrese zanechali 386 invalidov ako aj 103 vdov, 172 sirôt a zabitých bolo 344 civilných osôb.
Aj o tom všetkom vaše múzeum zbiera údaje, ale dokumentujete predovšetkým priebeh bojov a zhromažďujete exponáty z bojísk v tomto regióne. Čo ponúka naviac?
- Okrem objektu vo Svidníku spravujeme aj prírodný areál pod otvoreným nebom pozdĺž cesty na Duklu. Nachádza sa tam predovšetkým ťažká bojová technika, ktorú použili počas Karpatsko-duklianskej operácie. Sú tam zrekonštruované pôvodné palebné postavenia československého delostrelectva, zemlianka štábu 3. československej brigády, či pozorovateľňa generála Ludvíka Svobodu. Pozornosť návštevníkov púta najmä Údolie smrti, kde sú inštalované exponáty sovietskej tankovej roty v útoku. Hlavným informačným strediskom v tomto prírodnom areáli je vyhliadková veža na Dukle, kde sa každý môže oboznámiť s problematikou týchto bojov ako na poľskej strane, tak aj na našej po 6. októbri roku 1944.
Po "nežnej revolúcii" sa spolu so zmenou spoločenského systému u nás zmenil aj postoj ku Karpatsko-duklianskej operácii. Ako sa to odzrkadlilo na činnosti vášho múzea okrem toho, že sa zmenil jeho názov?
- Skutočne po tejto udalosti vznikli rôzne pohľady na Karpatsko-dukliansku operáciu, ktoré vychádzajú z toho, či sa táto operácia vôbec mala uskutočniť. A či sa mala uskutočniť v tomto smere. Posúdenie prináleží historikom. Faktom je, že Karpatsko-duklianska operácia bola a uskutočnila sa cez Dukliansky priesmyk. Treba povedať, že zohrala pozitívnu úlohu vo vzťahu k SNP. Treba však tiež povedať, že táto operácia nebola v pôvodných strategických plánoch Červenej armády, ktorá spočiatku nemienila prechádzať cez Karpaty, ale vojenské operácie mali viesť cez Poľsko a potom cez Moravskú Ostravu. Takto sa malo oslobodzovať vtedajšie Československo. Zmenu týchto plánov si vyžiadalo vypuknutie SNP, kedy vrchné velenie Červenej armády bolo požiadané o pomoc povstalcom. Najkratšia cesta za vtedajšej situácie viedla práve cez Dukliansky priesmyk.
Ako sa po "nežnej revolúcii" vyvíjal vzťah občanov k vášmu múzeu?
- Vzťah obyčajných ľudí je pozitívny a chápu Karpatsko-dukliansku operáciu ako historický fakt, ktorou sa začalo priame oslobodzovanie Československa. Čo sa týka návštevnosti múzea, tak po roku 1989 sme zaznamenali rapídny pokles, ale postupne od roku 1991 návštevnosť má mierne stúpajúci trend. Minulého roku sme zaznamenali najvyššiu návštevnosť od roku 1990 a naše múzeum navštívilo viac ako tridsaťtisíc ľudí.
Autor: Jaroslav SUŠKO, Korzár
