Kôň je mimoriadne inteligentný a rozumie ľuďom. Dokáže sa prežrať, chrápať, mať otlaky, chváliť sa, varovať ostatných, že prišiel veterinár, ale tiež simulovať chorobu, ak sa mu nechce pracovať, tvrdí v rozsiahlom rozhovore pre SME.sk milovníčka koní Simona Mišunová.
Zaujímate sa o autá. Na dievča trochu netradičné hobby.
Ako úplne malá som chcela byť herečkou, nejako som si však vžila predstavu, že na to, aby som sa ňou stala, musím mať hercov aj rodičov, navyše bohatých. Presedlala som teda na veterinu, čo už trochu súviselo s koňmi. V útlom detstve som si ich kreslila ako osemnohé zvieratá.
Osemnohé?
Verila som, že kôň má štyri nohy na každej strane. (smiech) Potom ma však chytili autá, takže som sa chcela ísť učiť za automechanika, ale naši ma ukecali, aby som šla v štvrtom ročníku na gymnázium a bolo po motorizme.
Čím vás tak lákal?
Brat je vyštudovaný mechanik poľnohospodárskych strojov, pričom som sa s ním rada vŕtala v autách. Nebaví ma auto len používať, zaujíma ma, ako konkrétne funguje. Keď som mala „embečku", ešte som sa v tom orientovala, pri moderných autách už nemám šancu, do servisu treba chodiť pomaly aj kvôli výmene žiarovky. Keď sa však niekto rozpráva o autách, aspoň viem, o čom je reč.
Ste dobrá šoférka?
To by musel posúdiť otec. Šoférujem však razantne a bezpečne ako on, aspoň si to myslím.
Prišli ste za nami na Opli Vivaro, ktoré nepatrí k najmenším autám. Otec sa oň nebojí?
(smiech) Keby sa bál, tak mi ho nepožičia. Určite mám v šoférovaní rezervy, veď vodičský preukaz mám len dva roky, ale snažím sa.
Viaceré scény vo filme Zaklínač koní sú strašná hovadina
Deti si obvykle zvyknú vyberať menších miláčikov, zväčša mačky, psov, možno morčatá, škrečky a podobne. Ako vzniká láska ku koňom?
Neviem, lebo ja som sa s ňou už narodila. Keď boli kone v televízii, okamžite som bola nalepená na obrazovke, doma som tiež imitovala jazdu na konci na skákacej lopte s ušami. Dokonca som si ju uväzovala, aby mi ten kôň nezdrhol. Ak som videla kone niekde vonku, visela som na nich očami, v bojnickej ZOO som sa vytrepala snáď na každého poníka, ktorý tam bol určený na vozenie detí.
Takže ste si snáď aj poplakali pri filme Zaklínač koní s Robertom Redfordom.
Ani nie, lebo viaceré scény v ňom sú strašná hovadina. (smiech) Mnohé veci fungujú úplne inak, mnohé sú v ňom zobrazené relatívne verne. Viete, že kone sú prekliate?
Nie.
Istá povesť hovorí, že boh Zeus kedysi potreboval čosi previezť. Človeku, ktorý mal záprah s koňmi, sa však nechcelo. Diovi vždy povedal, že ešte musí nakŕmiť kone, že to odvezie zajtra. Keď sa takto vyhováral už tri dni, Zeus sa naštval a povedal: „Vždy keď zastaneš, kone sklonia hlavu a začnú žrať."
Kam smerujete?
K tomu, že scéna v Zaklínačovi koní, v ktorej Redford kľačí kdesi v poli alebo na lúke, a kôň sa na neho dlho pozerá, je nereálna. V skutočnosti by totiž ostošesť žral trávu a Redforda si nevšímal. Ten film je inak pekný, ale hoci je vraj robený podľa Montyho Robertsa, teda človeka, ktorý sa venuje prirodzenej komunikácii s koňmi, tiež sa vraj riadne chytal za hlavu.
Cválať sa dá aj osemdesiatkou
Pre bežných ľudí sú kone krásnymi a majestátnymi zvieratami, nie je to však tak dávno, čo sa ich mäso v starej Bratislave bežne konzumovalo. Na jedno „klasické" mäsiarstvo údajne pripadali štyri s konským mäsom.
Pre mňa sú kone najušľachtilejšími zvieratami, aké poznám. Ide o mimoriadne inteligentné tvory, v rebríčkoch inteligencie medzi zvieratami ich odborníci zaraďujú na popredné miesta. Majú skvelý dar vycítiť, ako sa cítia ľudia, ktorí sa nachádzajú okolo nich, vedia, ako nám je, ako sa máme, navyše sú celkom prešibané. Príďte za nimi v zlej nálade a hneď to zistia. Stáva sa, že keď sa na nich nováčik učí cválať, má prirodzený strach a znervóznie. Nemusí dať nič najavo, takže iný človek to nevidí, ale kôň si to všimne a tiež začne byť nervózny.
Akou rýchlosťou sa dá cválať?
To je rôzne, závisí od koňa, plemena, schopností a váhy jazdca, ale určite aj 60 až 80 kilometrov za hodinu.
Sú ľudia, ktorí nechodia do stajní, nemaznajú sa s koňmi, nevenujú sa im, len si občas prídu zajazdiť. Je to zlé?
Môžu si síce zajazdiť, ale isté veci nikdy neobjavia, nikdy to nebude úplne ono. Poznám takých - len prídu, nechajú si druhými osedlať koňa, zajazdia si a odídu. Niekedy sú to snobi, niekedy nemajú čas, jednoducho si len kúpili koňa, niekde ho ustajnili, a iní sa im o neho starajú. Mnohí si na to, že vôbec majú koňa, spomenú len raz za mesiac.
Kedy ste začali ku koňom chodiť vy?
To som bola malá, pomáhala som pri nich už v deviatich rokoch. Bola som rada, že ma tam naši doviezli a potom odviezli, že sa tam vôbec vyskytujem, a vôbec mi neprekážalo, že nemôžem jazdiť. Bol to taký test, či pri koňoch naozaj vydržím, či to nie je len chvíľková záležitosť. Keď naši zistili, že ma to baví, zaplatili mi normálny kurz, vtedy som mala asi deväť a pol roka.
Vnímajú kone, že na nich práve jazdí ten, ktorý ich čistí, dáva im žrať, či upratuje box?
Nepochybne. Ľudí veľmi dobre rozoznávajú podľa pachov, takže nemajú problém identifikovať, kto za nimi chodí každý deň a kto vôbec. Na konkrétneho človeka si pokojne navyknú ako trebárs pes. Možno sa to nezdá, ale človeka rozoznajú nielen podľa hlasu, ale aj podľa chôdze.
Kôň spí postojačky, poležiačky by sa mu pomotali črevá
Ako to vyzerá v stajni?
To je individuálne, inak je to u športových, iné u rekreačných koní, mnoho závisí od majiteľov. Ráno sa začína vždy tým, že sa kone nakŕmia.
Čo dobré dostávajú?
Ovos, jačmeň, otruby, melasu, seno a slamu, ale tá sa zväčša používa ako podstielka. Niekde ju síce dávajú aj ako krmivo, ale nie je to príliš dobré, kone z nej môžu ľahko dostať koliku. Pridávajú sa aj vitamíny, existujú dokonca konské granule.
Koľko denne zožerú?
Množstvo je individuálne, musíte im to regulovať podľa toho, koľko jazdia, o aké plemeno ide, či sú zdravé a podobne. Jačmeň a otruby sa im dávajú na výkon, seno zase na objem. Inými slovami, ak budete koňovi dávať veľa sena, narastie mu brucho, hovorí sa mu senný pupok.
Čiže aj kôň sa dokáže prežrať?
No jasné, kone žerú prakticky neustále, a ak na to nedávate pozor, získajú nadváhu, čím zase začnú trpieť ich kĺby. Väčšina koní zožerie všetko, čo im dáte, takže to treba regulovať.
Ako spí kôň?
Postojačky. Spí však veľmi málo, dokopy možno štyri hodiny denne. Povedala by som dokonca, že ani nespí, skôr oddychuje a podriemkava. Môže si síce aj ľahnúť, ale nesmie to dlho trvať, inak sa mu pomotajú črevá a mal by tráviace ťažkosti. Príroda koňom nadelila, že musia väčšinu života stáť, a tak to majú zafixované. Oči pri spánku zatvárajú, ale zvyknú spávať aj s otvorenými.
Takže ak prídem ku koňovi, ktorý stojí a má otvorené oči, môže v skutočnosti pokojne spať?
(smiech) To hneď zbadáte, lebo pri spánku má zvesenú hlavu, povolenú spodnú gambu, navyše hlbšie dýcha. Keby bol hore, hneď by vás zaregistroval, počúval zvuky, otáčal ušami.
Niektoré kone chrápu a mávajú otlaky
Môžu kone chrápať?
Môžu, poznám aj také. Na jednom z rančov, na ktoré chodím, žijú traja potomkovia koňa, ktorý chrápal. Jeho deti chrápu tiež, zjavne to zdedili.
Ostatné sa nesťažujú?
Neviem, nič nehovorili. (smiech)
Čo robia po raňajkách?
Najskôr ich celé očistíme - nielen srsť, ale aj kopytá. Predtým by nemali byť osedlané, ani by sa na nich nemalo jazdiť.
Prečo?
Keď si kôň v boxe ľahne, má poskrúcanú srsť, je to čosi podobné, ako keď ráno vstanete a každý vlas vám smeruje inde. Navyše tam môže byť zapichnutá slama, o prachu ani nehovorím. To všetko treba dať do poriadku, inak môžu nastať problémy. Ak na neho totiž dáte dečku a sedlo, pri jazde ho to bude odierať.
Prečo sa čistia kopytá? Laikovi sa môže zdať, že dupaním sa zbaví všetkého nadbytočného.
V boxe sa mu tam okrem slamy nemá čo prichytiť, ale aj tú treba dať preč, aby ju neroznášal po celej stajni. Navyše pred jazdením treba skontrolovať, či je kopyto v poriadku. To isté sa musí spraviť aj po návrate, pretože sa mu tam môžu dostať kamienky, respektíve čokoľvek iné. Kone totiž pokojne môžu mať aj otlaky.
Prosím?
(smiech) Tak ako si ľudia strihajú nechty, koňom sa musia strúhať kopytá.
Ako často sa to robí?
Ak sa nemýlim, tak každých osem týždňov. Občas sa pritom stane, že vytečie aj krv, čo znamená, že kôň mal otlak.
Z čoho vzniká?
Napríklad zo zle vyčisteného kopyta. Kopyto sa skladá z viacerých časti, v strede je strelka, na okraji zase kopytná škára, do ktorej sa pribíja podkova. Ak sa ten kamienok dostane medzi tieto dve časti a zarastie, vznikne otlak. Koňovi sa potom chodí ako človeku, ktorého tlačia alebo odierajú topánky.
Akurát si nemôže pomôcť leukoplastom.
To teda nie, ale všetkému sa dá zabrániť poctivým čistením, strúhaním a kontrolou kopýt.
Jazdec nemá v rukách opraty, ale oťaže
Prečo sa kone podkúvajú?
Pretože im to pomáha - ak totiž kôň jazdí po príliš tvrdom teréne, kopytá sa mu príliš obrusujú. Postupne by to šlo až do mäkkých a živých častí, čo by mu spôsobovalo bolesti. Jednoducho by si ich úplne zodral. Podkov je inak viac druhov, masovo vyrábané za veľa nestoja, ideálne je, ak to koňovi spraví poctivý kováč.
Ak sa teda kôň pohybuje len po mäkkom teréne, trebárs po lúkach, podkovy mu netreba?
Presne tak. Podkúvať treba kone, ktoré chodia po betóne, po asfalte a podobne, všimnite si napríklad tie, ktoré ťahajú koče s turistami vo Viedni. Podkúvajú sa však aj ťažné kone. Je to čosi podobné, ako keď v snehu použijete na aute reťaze. Môžu sa lepšie zaprieť.
Kedy treba podkovu vymeniť?
Keď koňovi prerastie kopyto. Obvykle sa to deje každé tri mesiace.
Čo všetko treba na jazdenie?
Rôzne veci. Niekto však dokáže jazdiť aj bez uzdy, takže používa iba ohlávku.
Aký je rozdiel medzi ohlávkou a uzdou?
Ohlávka je niečo podobné ako obojok pre psa. Vodí sa za ňu kôň, keď je v stajni, stačí si k nej pripevniť nejaký povraz alebo oťaže. Uzda je určená vyslovene na jazdenie a obvykle má zubadlo.
To je časť, ktorá sa mu dáva do papule a ovláda sa ňou?
Áno, ide o kovovú časť v papuli, ktorá zabezpečuje kontakt medzi koňom a jazdcom. Do rúk jazdca z nej vedú oťaže.
Nie opraty?
Nie, lebo tie sa používajú, ak je za koňom voz.
Celé to znie drsne. Netrpí ten kôň?
Ak má zubadlo správne nasadené, tak nie, lebo sa nasádza tam, kde zuby nie sú. Dokonca by ho to nemalo tlačiť ani v kútikoch. Ak to však nasadíte zle, môžete koňovi ublížiť.
Ovládanie koňa funguje tak, že ak pritiahnete, tak ho to zabolí a zastane?
V zásade áno, ale normálny jazdec to robí tak, aby to nebolelo. Stačí mať jemnú ruku, kôň si na ten povel zvykne pomerne rýchlo. Ovládanie koňa sa navyše robí najmä sedom jazdca, nie ťahaním zubadla.
Konkrétne?
Ak jazdec stuhne v krížoch a pritlačí na koňa kolenami, ten okamžite pochopí, že má zastať. Pri jazde je totiž jazdec uvoľnený. Akonáhle nejdete s rytmom koňa, ten to vníma ako pokyn na zmenu.
Ako odbočiť doprava?
Poviem to veľmi zjednodušene - pritiahnete uzdu pravou rukou a pritlačíte na koňa ľavou nohou. Tým ho de facto vytláčate zľava a naznačujete, že má ísť iným smerom. Každý kôň totiž reaguje na tlak. Skúsení jazdci to robia trochu inak, ale pre pochopenie to stačí.
Doľava zrejme odbočujem analogicky.
Presne tak.
Ak chcem, aby kráčajúci kôň prešiel do poklusu, čo treba spraviť?
Pritlačiť oboma nohami naraz. Poviem to obrazne - ruky sú na koňovi brzdou, nohy plynom.
Ak chcem teda cválať, treba viac pritlačiť?
V zásade áno, hoci existujú aj rôzne iné možnosti. Tieto povely sú však univerzálne a kone im rozumejú, kým ich niekto nenaučí na úplne iné.
Čo v prípade, že potrebujem s koňom cúvať?
V prvom rade sa musíte zastaviť a potom mierne predkloniť, aby ste preniesli váhu na jeho predné nohy. Následne ruky pevne položíte na koňov krk a držíte ho. On si z toho vydedukuje pokyn, že síce má ísť, ale keďže dopredu ho nepustíte, musí cúvať.
Predpokladám, že toto všetko sa musí kôň najskôr naučiť.
Samozrejme, pretože tie pokyny nemá ako poznať. Dôležité je, ako sa ten výcvik robí, aby kôň netrpel, všetko záleží na človeku. Kto chce koňa len mlátiť, aby ho poslúchal, prípadne ho nasilu nútiť, mal by si vybrať inú prácu.
Zaberá, ak kôň za správne poslúchnutie pokynu dostane odmenu?
Určite, ale nesmie sa to preháňať, inak si bude pýtať odmeny počas celej jazdy. Kôň jednoducho zastaví a bude sa otáčať, aby dostal ďalší kus.
Čo je pre neho lahôdkou?
Cukor, jablko, mrkva, suché pečivo a podobne. Mne však už ukradol aj uvarené, hoci holé špagety.
Kôň nevidí prekážku, ktorú práve preskakuje
Zrejme bude rozdiel medzi výcvikom a drezúrou.
Aj je. Jedna nemecká jazdkyňa to vyslovene preháňa, tlačí kone do neprirodzených polôh, až majú úplne vykrútené krky a zničené stavce. Chce totiž, aby jazdili tak, že sa papuľou dotýkajú pŕs.
To však nie je jazdkyňa, ale tyranka.
Presne tak. Pre koňa je pritom prirodzené, aby mal počas jazdenia zadok, kohútik aj uši v jednej rovine. Vtedy je úplne uvoľnený.
Nemajú kone hlavu vyššie?
Ak majú hlavu hore, nie je to dobré, je to čosi podobné, ako keď sa človek hrbí. Často to však využívajú vo filmoch, lebo vztýčená hlava vyzerá elegantnejšie a majestátnejšie.
Kedy sa kôň stavia na zadné?
Keď sa splaší. Stačí, aby mu niečo vyskočilo pred nosom, trebárs srna, alebo ak pri ňom zahučí motorka. Ďalšou možnosťou je, že ho niekto zle osedlal a niečo ho tlačí. Skúsený jazdec však takú reakciu zvládne, jednoducho sa predkloní a drží. Na koni treba byť aj tak stále v strehu. Poznám však kone, pri ktorých môžete strieľať z dela a sú na to také naučené, že to nimi ani nehne. Práve také sa používajú vo filmoch.
Koľko váži sedlo?
Anglické, teda také, čo sa používa na parkúr a výcvik, má okolo päť až šesť kíl, westernové oveľa viac, je však bezpečnejšie pre začiatočníkov.
Vidí kôň prekážku, ktorú preskakuje?
Nevidí, lebo je v takzvanom slepom zornom poli. Zachytí ju len vtedy, keď sa k nej blíži, potom mu zmizne. Na to, aby teda preskočil prekážku, musí dostať od jazdca v správnej chvíli pokyn. Samozrejme, kone zdolávajú prekážky aj vo voľnej prírode, takže to neplatí vždy a všade, v parkúre sú však pokyny dôležité. Zaujímavosťou je, že kôň vidí po bokoch, takže ak na ňom sedíte, v istých polohách vidí aj vaše ruky, aj vaše nohy bez toho, aby otáčal hlavou.
Ako sa dáva pokyn na skok?
Zväčša tak, že za podbrušákom, teda popruhom, ktorý zospodu drží sedlo, jazdec pritlačí oboma nohami naraz. Iné kone sú zase naučené na cmukanie alebo slová typu „hop", ale vykrikovať to na pretekoch asi nie je príliš vhodné.
Počas parkúru mávajú jazdci v rukách bič.
Môže sa používať, musí však mať menej ako 75 centimetrov. Ak chcete koňa popohnať, treba ho udrieť za vašu nohu, teda vzadu, ak chcete, aby ustúpil, tak po pleci. Používa sa to však len vtedy, ak kôň nereaguje na pokyny, ktoré mu dávate tlakom nôh.
Akým švihom sa udiera?
Jemným, normálny človek predsa nemá za cieľ koňa umlátiť. Navyše bičom sa kôň nemá ovládať, maximálne tak upozorniť, ak iné pokyny nezaberajú. Ten švih určite nemá mať ani silu ľudskej facky. Všetko je o ľuďoch, navyše bičík má na konci takú „placačku", aby sa sila rozložila a nebola sústredná na jednom mieste.
Kone sa dožívajú aj tridsať rokov
Baví vôbec kone to skákanie?
Určite. Kone, ktoré to nebaví, sa na parkúr nepoužívajú. Väčšina koní sa však rada preteká, predvádza, aj skáče.
Ako to viete?
To vidíte a cítite. Na koňoch je bez problémov vidieť, keď sa tešia, keď akoby kričali, že ešte chcú pokračovať. Jazdíte a doslova viete, že kôň sa vás pýta, prečo si nejdete preskočiť ešte aj tamten potôčik.
Za súťažným skákaním sa však treba neustále presúvať. Z opakovaných ciest asi radosť nemajú, rovnako z cudzích ľudí naokolo.
Áno, na to si musia postupne zvykať. Zväčša sa to robí tak, že ich síce vezmete na dvoje až troje preteky, ale nenecháte ich súťažiť, len si všetko pozrieť a oťukať sa. Niektoré kone majú z cestovania paniku, takže dostávajú tabletky, aby boli pokojné.
Koľko môže vážiť jazdec, aby kôň netrpel?
Záleží na plemene. Tak, ako majú rôznu nosnosť rôzne autá, tak je to aj u koní. Na malého poníka nemôžete vytrepať niekoho ťažkého, ja som dnes jazdila na koni, ktorý pokojne unesie aj viac ako stokilového človeka.
Ako dlho žijú?
Opäť to závisí od plemena, ale v priemere 25 až 30 rokov. Niektoré dokážu jazdiť do vysokého veku, iné už v osemnástich odchádzajú do dôchodku. Na ranči ste mohli vidieť kobylu, ktorá stále jazdí, hoci už má 26 rokov. Samozrejme, že dnes dostáva iba ľahších jazdcov a šetríme ju.
Na čo najčastejšie zomierajú?
Na starobu, prípadne na opotrebovanie. Je jasné, že ak niektorý kôň celý život drel v lese, bude na tom zdravotne horšie ako ten, ktorý sa pokojne pásol na lúkach.
Dostihy sú o peniazoch, nie o športe a radosti zvierat
V akom veku možno koňa prvýkrát osedlať?
Hovorí sa „obsadať". (smiech) Deje sa to, keď má koník tri roky. Skôr sa to nerobí, lebo ešte nemá dosť pevnú chrbticu. S dostihovými koňmi sa začína skôr, ale tak to aj dopadá - mnohé majú dokatované chrbtice.
Čo si myslíte o dostihoch? Laicky mi to príde ako šialené týranie.
Hm, osobne si nemyslím, že je to jazdecký šport, skôr ide o biznis a peniaze. Pre kone je to záťaž. Baví ich pretekať sa a súťažiť, dokonca aj vyhrávať, v tomto sú dosť podobné ľuďom, ale dostihy typu Veľká pardubická podľa mňa prekračujú hranicu. To nie je o radosti zvierat, ale tých, ktorí tam prídu stávkovať, ukazovať nové klobúky, šaty a podobne.
Otázkou je, prečo ešte nikto nezakázal niečo ako Taxis práve na Veľkej pardubickej.
Taxis je zradný v tom, že doskok je tam nižšie ako odskok, pričom zviera nevidí, kam dopadá, pretože je tam živý plot. Nejeden kôň to neustál a dolámal si nohy. Osobne chápem, prečo je to pre ľudí atraktívne, organizátori sa snažia, aby sa to ľuďom páčilo, dokonca sa upravujú prekážky po bezpečnostnej stránke, ale... Nemôžem sa tiež zbaviť dojmu, že džokeji akoby nemali vzťah ku koňom. Niekto tie kone mesiace trénuje, oni sa párkrát prevezú a idú súťažiť. Možno sa to netýka všetkých, ale často je to práve takto.
V koňoch sa vyznáte, skúste úplne jasnú odpoveď - trpia kone na dostihoch typu Veľká pardubická?
Ja by som sa na niečo také nedala. Určite nie.
Prečo ľudia zvyknú utratiť kone, ktoré si zlomia nohu?
Opäť to závisí od majiteľa. Smolou koní býva, že si ju zvyknú zlomiť práve na mieste, kde sa nedá zasadrovať. Okrem toho, už sme spomínali, že kone nemôžu dlho ležať, inak by sa im zamotali črevá, takže mnohí berú smrť koňa ako vykúpenie. Samozrejme, aj na to existuje riešenie - rampa a popruhy, do ktorých sa kôň umiestni, aby neležal.
Inými slovami - človek núti koňa skákať Taxis a iné nezmysly, ten si zlomí nohu a človek ho zabije, lebo liečba je drahá a niekedy neefektívna.
V zásade áno. Taký postoj majiteľa však podľa mňa nie je v poriadku. Dostihy sú dosť snobská záležitosť, ide o peniaze. Funguje to v duchu „kúpim koňa za 66 tisíc eur, ten mi ich zarobí 250 tisíc, pričom za každé pripustenie si vypýtam ďalších 10 tisíc".
Kone sú také drahé?
Ako ktoré, tie špičkové idú za šialené sumy. Klasický rekreačný kôň sa však dá získať aj za 700 až 1000 eur. Opäť analógia s autami - kvalitné a overené značky sú drahšie.
Nie každý si môže dovoliť vlastnú stajňu, takže si u niekoho prenajme miesto. Koľko za to platí?
Paušálne okolo 110 až 120 eur, ale je jasné, že v Bratislave sú tie sumy oveľa vyššie, všetko závisí od lokality a exkluzivity. V cene je ustajnenie, kŕmenie, ale veterinár a podkúvanie sa platia zvlášť.
Kto má v sebe trochu charakteru, dopraje koňovi normálny dôchodok
Kde končia kone, ktoré doslúžili?
Ak majú dobrého majitelia, ten im dopraje zaslúžený dôchodok, čiže miesto v boxe, krmivo a výbeh. Často sa používajú ako spoločníci, pretože kone potrebujú kamarátov. Ide o spoločenské tvory a samota ich ubíja, v tomto na veku nezáleží. Lepšie je nechať v ich blízkosti aspoň iné zvieratá, trebárs kozu, prasa, sliepky, budú sa cítiť lepšie. Mnohí pre svojho veľkého koňa kúpia ešte aspoň poníka - sú na neho nižšie náklady a kôň tak získa svojho kamaráta.
Samozrejme, iní majitelia nechajú koňa rovno utratiť, ale ani tu sa to nedá paušálne odsudzovať - ak kôň veľmi trpí na nejakú chorobu, je to lepšie riešenie, bežne sa používa aj u psov. Neverili by ste, koľkí si svojho koňa zakopú doma na dvore.
Čo bitúnky?
Tam často - kvôli mäsu, ktoré sa vyváža do Talianska - končia najmä mladé, trebárs štvorročné kone. Sú ľudia, ktorí zase vyslúžilé kone nechajú zastreliť a potom slúžia ako potrava pre zvieratá v ZOO. Nie je to však pravidlo, lebo na ranči, kam chodím ja, sa majitelia o staré kone starajú. Problém nastáva skôr vo veľkých športových stajniach, kde sa to finančne nevypláca, lebo prvoradý je biznis. Počula som aj o prípadoch, keď majitelia nechali koňa zahynúť hladom. Kto má v sebe trochu charakteru, koňovi dopraje po rokoch služby normálny dôchodok.
Jete mäso?
Už dva roky som vegetariánka, mäso mi nechutí.
Ako zistím, že je kôň smutný?
Tak, že vojdete do stajne a on sa o vás nezaujíma, len smutne stojí so zvesenými ušami aj hlavou.
Keď sme boli v stajni, dva kone z rôznych boxov sa k sebe tlačili hlavami a obzerali si krk toho druhého. Vyzeralo to ako vyznávanie lásky.
Nemuselo ísť o lásku, ale o prejav kamarátstva. Kone pomáhajú jeden druhému, v tomto prípade si mohli vzájomne škrabkať alebo čistiť krky. Keby boli v jednom boxe, robili by to aj na chrbte, pretože tam si kôň sám nedočiahne.
Niektoré kobyly sa chvália a kričia, aby mohli ukázať svoje žriebä
Posuňme sa k žriebätkám.
Kobyla je žrebná 333 dní v roku, čiže pripúšťa sa len raz za rok, dobré je to však robiť s ročnými prestávkami, aby si oddýchla.
Treba pomáhať pri pôrode?
Málokedy. Kobyla najradšej rodí sama a v noci. Veľmi dobre vie, čo má robiť, takže pomoc nepotrebuje. Môžete ju strážiť, aby ste to nepremeškali, aj tak nakoniec niekam odbehnete alebo zaspíte, a všetko sa udeje práve v tej chvíli. Ako pri ľuďoch, tak aj pri koňoch však môžu nastať komplikácie, takže niekedy sa pomoc zíde. Obvykle by mali ísť von najskôr predné nohy a potom hlava. Ani sa nenazdáte, a je pred vami nohaté a roztrasené mláďa. Výnimočne aj dve.
Koľko váži?
To sa líši pri každom plemene, ale okolo 60 kilogramov. Dospelý kôň ich máva bežne aj 400, ťažné dokonca dvojnásobok.
Čo sa deje tesne po narodení?
Kobyla svoje „dieťa" poctivo olíže, čím si ho privlastní a dá najavo, že k sebe patria, a potom pod slamu zahrabe placentu. Treba na to pamätať a nájsť ju, lebo ak by ostala v kobyle, môže sa zapáliť a spôsobiť komplikácie. Niektoré kobyly následne svojmu potomkovi ohryzú kopýtka.
Prečo?
Má ich príliš veľké, takže by sa preklápal. Správna mama sa o to postará. Pomôže aj so vstávaním na nohy, či pitím mlieka.
Čo by spravila, ak by ste jej žriebä vzali?
Najmä pri prvom žriebäti sú kobyly agresívne, mnohé však také ostávajú pri každom potomkovi. Veľa záleží na tom, či danému človeku veria, že im ich po chvíli vráti. Sú aj také, ktoré sa svojím „dielom" evidentne chvália a doslova kričia, aby ste sa prišli pozrieť a pochváliť ich.
Ako sa správajú vo výbehu, teda mimo stajne?
Logika hovorí, že žriebätká budú behať za kobylami, pretože ide o ich mamy. Keďže sú však veľmi zvedavé, obvykle je to naopak - žriebä objavuje nové veci a kobyla behá za ním.
Kedy sa malé prvýkrát postaví na nohy?
Malo by sa to udiať do hodiny aj s prvým napitím sa mlieka. Celé je to nemotorné, ale zlaté. Od mlieka sa odstavujú, keď majú šesť mesiacov.
Kôň ukáže, čo ho práve bolí
Je ľahké zistiť, čo koňa práve bolí?
Neuveríte, ale kôň vám to zväčša ukáže. Ak má trebárs koliku, tak sa oháňa za bruchom a kope sa doň. Ak ho bolí noha, jednoducho ju má zdvihnutú alebo nadľahčenú. Poznám aj smutnejšie prípady - jede kôň dostal encefalitídu z kliešťa, prešiel si zápalom mozgových blán, čo spôsobilo, že bol mentálne zaostalý. Pozreli ste mu do tváre a videli, že je úplne mimo.
Ako sa kôň potí?
Kôň dokáže byť mokrý ako myš, potí sa na celom tele, ale najviac tam, kde je sedlo, a na miestach, kde sa niečo šúcha. Na tých miestach sa pot spení a následne opadáva. Kone sa potia pri námahe, z tepla, ale často aj z veľkej nervozity. Ak vezmete po dlhšom čase koňa na prechádzku, ešte len idete krokom a už sa potí od nervozity a radosti, že si konečne zacvála. Potia sa však aj nervózni ľudia, nielen kone.
Plakali ste za nejakým koňom?
Áno, za jedným svojím obľúbencom, keď ho dali preč. Majiteľ ho predal a nová majiteľka ho uštvala. Mala som vtedy dvanásť rokov.
Ak kôň erdží, tak sa teší alebo hnevá?
Môže to znamenať viac vecí, napríklad aj pozdrav. Keď ráno prídete do stajne, kôň vás pozdraví. Pozor, nie je to klasické erdžanie, ako všetci poznajú, ale iné, mne pripomína štart motorky. Obvykle erdžia aj na seba, napríklad ak mu odvádzate kamaráta, alebo ak sa hľadá kobyla so žriebätkom. Hnev kone prejavujú inak - buď sa zaháňajú, kopú, alebo cvakajú zubami. Obvykle naprázdno, ale poznám prípad, keď jednej dievčine kôň odhryzol kus ramena a inej zase ucho. Kone však nie sú zlé, takými ich môžu spraviť len ľudia.
Ľudia sa zvyknú pretvarovať a hrať. Čo kone?
Kone sú skvelými hercami. Ak sa im trebárs nechce jazdiť, pokojne simulujú, že krívajú, prípadne si vymyslia inú chorobu. Robia to tak dokonale, že im to človek obvykle uverí. Zažila som aj kobylu, ktorá bola objektívne chorá, chrapčala, váľala sa po zemi, pretože mala koliku, ale keď zbadala injekciu v rukách veterinára, vyskočila na nohy a tvárila sa, že jej nič nie je. Akonáhle veterinár odkráčal, opäť sa chorá hodila na zem.
Ako kone vedia, že veterinár je „bubák"?
Cítia z neho rôzne pachy, lieky a chemikálie.
Prípadne majú skúsenosť, že im už niečo robil. Mal som psa, ktorý sa po prvom očkovaní odmietal prechádzať po ulici, na ktorej bývala daná veterinárka. Asi sa bál, že ho tam budeme týrať každý deň.
(smiech) To verím. Inak, ak veterinára spozná prvý kôň v stajni, teda ten, ktorý je k nemu najbližšie, okamžite to oznámi ostatným. To len sledujete, ako najskôr celá stajňa zašumí a okamžite stíchne. Rovnako počujete, ako si kone vydýchnu, keď veterinár len prejde okolo a nezastaví pri ich boxe. Darmo, sú inteligentnejšie, než si myslíme.
Rozhovor bol autorizovaný, Simona Mišunová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
Beata
Balogová
