Imrich Vaško - profesor so srdcom

šej slúžil ľuďom a Bohu.

„Klopte, a bude Vám otvorené.“ Takýto nápis na dverách vítal všetkých, ktorí sa chceli stretnúť s bývalým dekanom Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Imrichom Vaškom. Na ľudí mal vždy čas. „Bol to dobrý človek. Akokoľvek je to otrepaná formulácia, lepšiu nenájdem,“ povedal jeho bývalý študent Vladimír Puchala.

Vdýchnuť do stien život

Imrich Vaško bol jedným zo spoluzakladateľov Katolíckej univerzity v Ružomberku. Chcel vytvoriť vysokú školu, ktorá by neodovzdávala len vedomosti, ale ukazovala aj cestu k Bohu, keďže on sám bol silne veriaci.
Sedem rokov pôsobil ako dekan ružomberskej Filozofickej fakulty. Bol presvedčený o tom, že na kvalitnú školu nemusí chodiť veľa študentov. Stačí málo, ale dobrých.

Vďaka svojmu postoju a vystupovaniu sa stal symbolom mladej fakulty. Jeho nízku postavu vídali študenti často na chodbách školy. Pri každom sa rád zastavil, pozhováral, úctivo sa uklonil. Nikdy a nikam sa neponáhľal, vždy si našiel čas. „Jeho entuziazmus a sila, aktivita a odhodlanosť, s akou stál na čele fakulty, ma nadchýnala,“ povedal rektor Katolíckej univerzity Tadeusz Zasępa.

Láska k literatúre a krajine

Imricha Vaška niektorí označujú aj za posledného štúrovca, a to najmä pre jeho vzťah k Slovensku, prírode, kultúre a literatúre. Ako vedec sa sústredil hlavne na poéziu Milana Rúfusa, ale aj katolícku modernu a medzivojnovú avantgardu. Medzi autorov, ktorým sa venoval, patria básnici ako Andrej Plávka, Ján Smrek a prozaici Ľudo Ondrejov či Ladislav Hečko.

V literatúre zohral významnú úlohu aj ako editor, a to pri dielach Laca Novomeského, Jiřího Wolkera, Miroslava Válka či Rudolfa Jašíka. Pred smrťou pracoval na knihe s názvom Milan Rúfus, ktorá vyjde v marci tohto roka. Za svoje literárno­vedecké diela získal viacero ocenení a vyznamenaní.

Bol nositeľom Veľkej medaily sv. Gorazda, udeľovanej ministrom školstva, Medaily za rozvoj Katolíckej univerzity v Ružomberku, ceny Fra Angelica za významný prínos do kresťanskej kultúry Slovenska. Imrich Vaško miloval slovenskú prírodu.

Často chodieval peši po okolí Ružomberka a brával so sebou aj kolegov či študentov. „Bol to človek, ktorý miloval hory, rád sa pred nimi skláňal, lebo nám ich dal Boh. Miloval lesy, potoky, pramenistú vodu, ktorej chuť opäť objavil v posledných dňoch svojho života na Spišskej Kapitule,“ opisuje jeho vzťah k vlasti Zasępa, ktorý vďačí Vaškovi aj za svoje slovenské občianstvo.

Pravda, viera a Zuzana

Ak by sme chceli povedať, aký bol naozaj Imrich Vaško, nedá sa nespomenúť človek, ktorý pre neho v živote najviac znamenal – jeho manželka Zuzana. Hovoril o nej rád. Najradšej.

Bola jeho žiačkou. Na prvej hodine slovenčiny sedela v prvom rade. „Na človeku má byť všetko krásne, tvár, oči, duša, oblečenie,“ začal svoju prednášku. Zuzana si vtedy na celú stranu napísala duša a desaťkrát slovo podčiarkla. „Tam sa to začalo,“ spomínal.

Keď v roku 1999 zomrela, začal pôsobiť na Katolíckej univerzite a obetoval jej posledné roky. Študentom rozprával o svojom poslaní a s láskou spomínal na Zuzanu. Cez príbehy o nej sa ľuďom otváral, aby sa aj oni otvorili. Mnohí na to nezabudli, ani keď ho už nebolo vidieť na fakulte, lebo bojoval s rakovinou. Keď nemohol prísť za nimi, oni ho chodili v skupinkách navštevovať do nemocnice.

„Treba viac pestovať obojstrannú poctivosť i úctivosť, rešpekt, prirodzený akademizmus. Vypnúť mobily a načúvať ľudskej duši. Byť si navzájom blízki, úprimní a pozorní. Povzbudzovať sa navzájom a rátať s každým, kto jasnozrivo alebo tlmene chce rásť,“ hovorieval Imrich Vaško.