Známy sa vám pochváli s gitarou zo 60. rokov, raritným syntetizátorom, aký používali Kraftwerk, nádherným starožitným kúskom nábytka či starodávnym ďalekohľadom, a aby bola vaša (dobre mienená) závisť úplne dokonalá, povie, že dal za to päť či desať eur. Na blšom trhu, samozrejme. Zahoríte vášňou lovca a pocítite, že tiež musíte získať svoj kapitálny kúsok.
Bratislavský štadión Interu v piatok o desiatej dopoludnia. Na tomto mieste sa už veľa rokov konajú blšie trhy. Vstupné pre kupujúceho je osemdesiat centov. Spočiatku vidíme výjavy známe z akéhokoľvek trhoviska na Slovensku, ktoré v sebe neobsahujú ani štipku romantiky - lacné čínske výrobky a väčšinou vietnamskí predávajúci.
„Mladý pán, keď chcete pravý blšák, musíte ísť ďalej, tu sú len nové veci, veď poďte so mnou," ujíma sa ma staršia pani a chváli sa mi nákupmi. „Za tento sveter som dala šesťdesiat centov. Šaty sú tam na veľkých kopách a keď má človek šťastie, dohrabe sa aj k takejto veci - ako novej. No viete, kríza je, a z penzie človek ťažko vyžije. A za túto tácku z brúseného skla som dala dve eurá, no predstavte si. Asi ju dám dcére do sekretára," teší sa a vymenúva, čo má odtiaľto. V podstate všetko, čo má na sebe, doma záclony, obliečky a mnohé ďalšie veci. Kupuje tu aj darčeky na Vianoce.
Na otázku, či si ju môžem vyfotiť s úlovkami, však reagovala rezolútne - „božechráň, manžel je bývalý riaditeľ závodu, on nevie, že sem chodím".
Chaos a hodnoty
Sme na mieste. Pre neznalého kultúrny šok. Tovar je väčšinou poukladaný na zemi bez ladu a skladu. Jedným slovom - všetko, v bizarných zmeskách. Surrealisti definovali svoj absurdný štýl ako náhodné stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole. Keby poznali blšie trhy, neboli by takí konzervatívni.
Prvé, čo človeka obleje, je pocit márnosti - preboha, kto kúpi neúplné figúrky z kindervajec, kefu na vlasy aj s chumáčom vlasov pôvodnej majiteľky, kopy vypísaných fixiek, otlčenú a ešte mastnú panvicu, prázdnu škatuľu od hodiniek, nabíjačku na Nokiu bez koncovky?
Chaos je však len prvý dojem. Postupne sa začnú vynárať zaujímavé veci. Také, čo by človek chcel mať doma. Napríklad dva pekné poháre na víno z brúseného skla, ideálne na romantický večer vo dvojici. Tak sa odhodlávam urobiť svoj prvý nákup na blšáku. Za euro päťdesiat. „Tie poháre sú staré minimálne šesťdesiat rokov," hovorí predávajúci starší pán a ja cítim, že hoci zaprášené a neumyté, majú nejaké iné vyžarovanie ako tie nové zo supermarketu. Uvedomujem si, že veci sú v dnešnej dobe spotrebný materiál, kým kedysi sa robili s fortieľom a naveky.
Cítim, že som stratený a pri inom kupujúcom si obzerám divadelný ďalekohľad, pekný kúsok, a dokonca funguje. Babrem sa s ním a počúvam, ako predávajúci postupne znižuje cenu z desiatich na sedem eur. V náhlom záchvate rozumnosti odmietam. Budem kupovať len to, čo potrebujem.
Odkiaľ?
Na otázku, odkiaľ majú predávajúci svoj tovar, väčšinou odpovedajú neurčito, nanajvýš že z Rakúska. Dávam sa do reči s pánom, ktorý naozaj nepôsobí, že by bol na blšák sociálne odkázaný (lebo aj takých je tu veľa). Je to lovec ako ja. Najradšej tu loví veci na chalupu. Ochotne mi vysvetľuje, ako sa tu ocitajú.
V Rakúsku ľudia vykladajú veci, ktoré nechcú, pred dom. Nie k smetiakom - pred dom, a nie je žiadna hanba si ich zobrať. A keď sa obslúžia rodáci, prídu na rad trhovníci, ktorí zoberú všetko.
Ďalšou možnosťou je, že predávajúci je členom partičiek, ktoré vypratávajú domy po pozostalých, ak sa niekto sťahuje do menšieho alebo ak sa dom ide búrať. Vždy sa tam nájde kopa vecí, ktoré sa dajú využiť.
A čo kradnuté veci? - pýtam sa. Dobrý predávajúci má osobný vzťah ku svojim klientom. Vie, že ten chce to a ten zasa tamto. „Čorkári" majú inú formu distribúcie než blšáky. Toto mi neskôr potvrdzuje aj policajný hovorca Martin Korch. Nevie o tom, že by sa na niektorom blšom trhu našla nejaká hodnotná vec pochádzajúca z krádeží. „Nedá sa vylúčiť, že na trhu nie sú ukradnuté drobnosti, ale veľké a hodnotné veci, ktoré majú výrobné čísla, by sme odchytili, pretože na burzy chodia pravidelne policajné hliadky. To, že tovar je čistý, je dané aj tým, že na blších trhoch sú stále komunity, niekedy až na spôsob amerických garážových výpredajov," hovorí.
Profesionál
Na rozlúčku si kupujem veľký kuchynský nôž Solingen. Hádam je pravý, ale za dve eurá (pôvodná cena tri, učím sa zjednávať) aj keby nebol. V ruke sedí dobre. To už viem, že sa sem vrátim. Dnes som nemal šťastie na hudobné nástroje a o tie mi išlo primárne.
Muzikant a režisér Braňo Špaček je iná trieda. Z blšákov má asi päťsto kúskov - gitary, klávesy, aparatúry, efekty. Dôležité je podľa neho vytvoriť si vzťah k predávajúcemu a on potom bude pre človeka odkladať najlepšie kúsky. To chce, samozrejme, chodiť na blšáky pravidelne a nadväzovať vzťahy. „Mne sa páči, že tí ľudia sú naozajstní, nie ako umelci v bratislavských kaviarňach. Aj zjednávanie je fajn. Neprekáža mi. Je to lepšie, ako keď vidí človek v obchode predražený tovar," hovorí Špaček. Jeho najväčším úlovkom je gitarová aparatúra značky Vox z roku 1962, akú používali aj Beatles, v perfektnom stave za 250 slovenských korún.
Čo podľa neho treba robiť, aby bol človek úspešným blším lovcom? „Základ je prísť včas, lebo najlepšie veci sa predajú rýchlo. Najlepšie ešte desať minút pred otvorením, aby sa dalo odsledovať, čo ľudia vykladajú z áut. Ďalej - je veľmi dôležité dobre sa vyznať v tom, čo ideme kupovať, aby sme sa neokašľali. Tretiu zásadu som si osvojil na základe vlastných omylov. Niekedy človek niečo z nejakých dôvodov nekúpi a potom to vždy ľutuje. Ak intuícia hovorí - zober to, tak to treba zobrať.
Raz som si obzeral zvláštny vešiak - zaujímam sa aj o nábytok. Aj sa mi páčil, ale bol som lakomý dať zaň štyridsať eur. Vtom prišiel manželský pár, Rakúšania, ktorí očividne vedeli, čo robia. Kúpili ho, odniesli do auta a keď sa vrátili, povedali, že to je originál Kolomana Mosera, slávneho secesného maliara, ktorý občas robil aj nábytok. A predáva sa za tristotisíc eur. Ako hovorím, treba sa vyznať. Mne sa zasa podarilo za dvadsať eur kúpiť štyri stoličky od Arneho Jacobsena, ktoré patria medzi najväčšie ikony dizajnu, robia sa od 50. rokov dodnes. Jedna vyjde asi na 330 eur. Ale úprimne povedané, nevedel som presne, čo kupujem."
Anarchia a sloboda
„Na blších trhoch ma fascinuje viac vecí," hovorí výtvarník a muzikant Peter Hajdin. „Je to niečo na pomedzí slobody a anarchie, je to miesto, kde sa krížia kultúry a society. Česi, Poliaci, Libanončan, Rómovia, dôchodcovia, ktorí obracajú každý cent, kšeftári, ľudia, čo hľadajú neobvyklé veci, zberatelia. Blšáky vypĺňajú priestor, kde boli kedysi bazáre a starinárstva - tie sa už vytratili. A úplne najlepšie to je, keď je pekné počasie."
Keď sa oteplí ešte viac, bude tu nabité. Odchádzajúc vidím policajnú hliadku v akcii. Pýtajú doklady od Vietnamcov. Dúfam, že o týždeň nebude pršať.

Beata
Balogová
