Moderoval správy, bol parlamentným spravodajcom, šéfom Rádiožurnálu, pravidelne sa prihováral poslucháčom v Nočných dialógoch. Mal viacero lukratívnych ponúk: do televízie, súkromných rádií, do novín, no z rozhlasu nedokázal odísť. Dnes spovedá známych, ale aj menej známych ľudí vo svojej vlastnej relácii Vec verejná.
Ste 42 rokov v tej istej firme, v tom istom rádiu. Čo vás v rozhlase drží?
Je to taká pupočná šnúra, ktorá je medzi mnou a rozhlasom. Ťažko sa dá odstrihnúť. Kto hovorí, že rozhlas je droga, má naozaj veľkú pravdu. Napriek viacerým iným ponukám sa mi z neho nechcelo odísť. Odrádzali ma tie čertovské rožky, ktoré z nich trčali. Čo keď to nezvládnem? Keď to nezvládnem na svojej materskej pôde, mám ešte pár možností ako opraviť svoje meno a ukázať, že taký nie som. V televízii by som možno dostal ešte jednu príležitosť, a potom by ma hodili kdesi na smetisko.
Čo je na tom tá droga?
Stretávanie sa s ľuďmi, to napätie. Mám ohromne rád zmeny, ale v tom pravom slova zmysle: zmenu pohľadu na niečo, seba samého, zmenu toho, čo človek prijíma každý deň a to rozhlas prináša. Hoci sa vysiela v pravidelných časoch, v tom istom tvare, vždy sa to dá spestriť niečím pekným, iným, čo chytí poslucháča. Hľadať to prepojenie medzi poslucháčom a redaktorom, to je na tom to príťažlivé.
Robili ste moderátora a redaktora správ, parlamentného spravodajcu, diskusie naživo. Ktorý žáner vám najviac sedí?
Zrejme živé vysielania. Ale aj formát s politikmi, ktorý sa vysielal v piatok. Zväčša do relácie volali tí, ktorí politika nemali radi. A začali s ním niekedy aj dosť vulgárne, tvrdo komunikovať. Vtedy bol ten správny adrenalín. Vtedy sa mohlo prejaviť, či viem, alebo neviem rozmýšľať, či viem byť konkrétny, či ho viem zahatať.
Ako reagujete, keď poslucháč v živom vysielaní spustí nadávky a je nahnevaný?
Ak je konkrétny a konkrétne tvrdý k politikovi, vtedy sa dá diskutovať. Ak však začne používať vulgarizmy, tak ukážem, aby ho vypli. Niekedy to dopadlo aj tak, že o desať minút zavolal niekto iný, odovzdal telefón tomu pôvodnému a ten pokračoval. Alebo boli aj prípady, keď niekto začal veľmi slušne a potom sa samonaštvacím procesom dostal do floskuly a začal nadávať. Niekedy bolo veľkým umením skrotiť ľudí.
Čo odporúčate, ako najľahšie skrotiť takéto vášne?
Je dôležité, aby si moderátor vybudoval s poslucháčmi nejaký vzťah. Aby mal u nich istú úctu, ale aj autoritu. Vtedy aj oni korigujú svoje vyjadrenia, zistia, že nemôžu kedykoľvek čokoľvek tresnúť.
Mali ste takzvaných skalných poslucháčov, ktorí volali pravidelne?
Gro bolo tradičné. Podľa hlasu som aj vedel, k čomu dôjde. Ale mali sme aj príjemných.
Ak proti vám sedí hosť, ktorý na akékoľvek otázky odpovedá áno, nie a nič viac z neho nevypadne, čo vtedy robíte?
Je to drina. Nie všetci dobre znášajú červené svetlo, sú zviazaní. Vtedy idem s nimi dole do kaviarničky, dáme jeden štamperlík, to obyčajne človeka trochu preberie a ide mu to ľahšie. Alebo si dáme kávu a porozprávame sa, aby zistil, že nie som odľud, ale obyčajný človek. Najlepšie je, ak zabudne, že je tam mikrofón a rozprávame sa ako dvaja bežní ľudia, bez ohľadu na to, že nás počúva pol milióna ľudí.
Viete sa preniesť cez to, keď vy sám nemáte dobrú náladu?
To je to najjednoduchšie. Horšie je preniesť sa cez to, keď mám averziu k človeku, s ktorým idem robiť rozhovor. Tam treba utlmiť všetky city a tváriť sa, akože ste jeho najlepší priateľ. Otázky môžu byť tvrdé, ale nesmú byť zákerné. Inak sa zatne a nepovie nič. Ale keď zistí, že je to čistá zvedavosť, normálne odpovedá.
Vytvorili ste si po nejakom rozhovore aj nepriateľov?
Dosť často. A hlavne v časoch, keď som robil šéfa Rádiožurnálu, kde nielen moje príspevky, ale aj príspevky redaktorov vyvolávali veľké kriky na chodbách v parlamente. Vtedy som si myslel, že pravdu mám ja. Po istom čase som zistil, že časť tej pravdy mali aj oni.
Koho ľudia v diskusiách najlepšie prijímajú?
Tých, ktorí vedia dať nejaké myšlienkové posolstvo, ktorí hovoria vzletnejšie.
Takže kňazov?
Áno. Ale aj s nimi bol problém. Lebo keď som mal evanjelického, tak sa katolíci pýtali, prečo nie jeho, alebo prečo židovského rabína. To je to isté, čo existuje aj medzi politikmi, aj umelcami.
Ako vyzerala cenzúra v rozhlase pred rokom 1989?
Každý papier musel vidieť cenzor. Ku koncu sedemdesiatych rokov sa táto povinnosť preniesla na vedúcich redakcií, zástupcov šéfredaktora, zložitejšie materiály museli ísť pred šéfredaktora. Bolo to trojnásobné schvaľovanie.
Bolo nutné byť v strane?
Nie. Až do 1977 som nebol v strane, vtedy ma na istý čas spravili šéfom redakcie priemyslu a ekonomiky, tam bola podmienka byť v strane a tak som podpísal prihlášku. Ale urobil som nejaké maléry, sklamal som stranu a musel som odísť z tej funkcie.
Ako ste vnímali udalosti po nežnej revolúcii?
Tak ako mnohí. Spočiatku s prekvapením a s upätými nádejami, čo ak sa zase sklamem. Lebo v roku 1968 som zažil veľký výbuch aj jeho utlmenie. A s takýmito skúsenosťami a obavami som prijímal rok 1989. Možno je na škodu, že mi chýbal elán mladých ľudí, študentov, ale aj redaktorov, ktorí na druhý deň okamžite pochopili, o čo ide a zakladali VPN. Muselo to vo mne niekde pár dní dozrieť.
Boli ste pri štarte Rádiožurnálu v marci 1990. Ako to pred dvadsiatimi rokmi vyzeralo?
To bola idea Ivana Mjartana. Vytvoril koncepciu, získal mladých ľudí do novej relácie, vybojoval nový čas o dvanástej, ktorého sa všetci obávali. Malo to veľký úspech. Stretli sa tam ľudia rôzneho zamerania, rôzne profesie. Boli tam dvere otvorené demokracii, každý mal iné názory a iné politické vášne. Boli sme nadšení, že neexistovala žiadna cenzúra, ani tá vnútorná. Bohužiaľ, aj tej sme sa niekedy zbavili, už pod dojmom toho, že ľudia to chcú počuť, tak im to ponúkneme. Pričom nie všetko sa overovalo na sto percent.
Zažili ste cenzúru za tých posledných dvadsať rokov?
Ja som ju nezažil, ale nevylučujem, že nejaká mohla byť. Nemôžem považovať však za cenzúru to, keď šéfka povie, že toto dohraj alebo toto nedávaj, lebo to nesúvisí s vecou. Mnohí mladí redaktori si myslia, že je to cenzúra. Je to skvalitnenie materiálu.
A politické tlaky?
Politické tlaky áno. Začínajú tým, že sa tlačí na riaditeľku alebo na šéfa, či šéfku Rádiožurnálu, ale redaktori to nikdy nepocítili.
Hovorilo sa, že Rádiožurnál napomáhal Mečiarovej politike. Ani vtedy ste nepociťovali politické tlaky?
Hovorilo sa aj Rádio Mečiar. Buď som bol vtedy slepý, alebo som si to neuvedomoval. Pravdupovediac, na začiatku tam bolo 90 percent osadenstva, ktoré drukovalo Mečiarovi, lebo mal pekné vízie. Možno sa to potom chtiac-nechtiac prejavovalo aj vo vysielaní.
Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Vôbec. A to mi vyhovuje. Nikdy som netúžil po sláve. Človek musí mať vybudovanú istú bariéru, hranicu, aby vám niekto nevliezol do súkromia. Neviem si predstaviť, že by som bol pod dohľadom bulváru.
A keď prehovoríte, tiež sa nič nezmení?
Sem-tam sa to stane. Raz som sa za to aj hanbil. Keď ma chytil revízor v električke s neplatnou električenkou. Prehovoril som, a on povedal, že ma odniekiaľ pozná. Potom si vypýtal občiansky a na celú električku povedal: Á, pán Tvarožek, a vy nemáte lístok?
Pracujete s generáciou mladých novinárov, neprekáža vám ich rýchla snaha postúpiť?
Nie. Čo mi skôr prekáža, a to nie je chyba nášho rádia, ale ani iných médií, že tu chýba istá skupina ľudí, istá stredná generácia, ktorá by dokázala učiť tých mladých. To je chyba spoločnosti. Potom sa čudujeme, že klesá počúvanosť. Ale kým z tých mladých vyrastú rozhlasové osobnosti, tak to bude rok-dva trvať.
Na záver svojich relácií sa pýtate hostí, aké je ich životné motto, aké je to vaše?
Aj zajtra vyjde slnko.
