V úspech nových rozhlasových správ v roku 1990 veril málokto. Výsledok bol nečakaný. Údajne viac ako 1,5 milióna ľudí pravidelne čakalo na poludňajšie správy.
BRATISLAVA. Bol začiatok marca 1990, krátko pred prvými slobodnými voľbami. Slovensko sa chystalo na príchod Jána Pavla II. a spoločnosť prechádzala ponovembrovými zmenami.
Dovtedajšie Rozhlasové noviny známe svojimi budovateľskými témami o plnení päťročníc a doslovnými prejavmi aparátnikov mohli len ťažko získať status nezávislého ponovembrového spravodajstva.
Rádiožurnál hlavná spravodajská relácia o dôležitých udalostiach doma a vo svete. Vysiela ju SRo na Rádiu Slovensko od 5. marca 1990, pôvodne hodinový blok na poludnie, dnes o 7.00, 12.00, 18.00 a o 22.00 h, počúvanosť bola na začiatku údajne nad 1,5 miliónom, pred dvoma rokmi nad 200tisíc, konkurenciu má v Infoexprese na Exprese, ale aj Žurnále na Regine.
Rozhlas sa rozhodol skončiť so socialistickým spôsobom informovania a 5. marca začal vysielať novú reláciu Rádiožurnál s vtedy nevídanými džinglami, živými vstupmi a v nezvyčajnom čase - na poludnie.
S myšlienkou prišiel námestník riaditeľa rozhlasu Michal Berko: „Predovšetkým som chcel, aby vznikla spontánna kvalifikovaná žurnalistika bez cenzúry, nahrávania dopredu, schvaľovania."
Vzorom pre neho boli veľké poludňajšie správy v Rakúsku. „Mojím cieľom bolo, aby sa vysielalo priamo z terénu," spomínal Berko spolu s bývalými kolegami vo výročnom vysielaní rádia.
Spolu s zahraničnopolitickým redaktorom Ivanom Mjartanom, ktorý sa stal vedúcim redaktorom novej relácie, a šéfom hlavnej redakcie spravodajstva a publicistiky Ľubomírom Lintnerom, vytvorili novú koncepciu. „Skutočne sme začali presviedčať ľudí, že novinári sú tu preto, aby im pomáhali," povedal Mjartan.
Neskôr sa pod týmto názvom začali vysielať aj večerné správy.
Veľký úspech Nové správy mali nečakaný úspech. Podmienky boli úplne ideálne. Bolo to krátko po novembri, keď bol doslova hlad po informáciách a ľudia boli zvedaví na informácie bez cenzúry. Navyše rozhlas nemal žiadnu konkurenciu.
„Potenciálne nás môže počúvať 1,5 milióna poslucháčov," povedal pri štarte Berko a jeho odhady sa aj naplnili.
Tím Rádiožurnálu tvorili zväčša dovtedajší redaktori a moderátori rádia, spolu 14 ľudí. „Boli to tí istí, ktorých sme mali v spravodajstve. Kádrovanie spoločnosti sme odmietli. Boli to mladí ľudia, ktorí chceli zmenu a napriek tomu, že boli skoro všetci komunisti, tak sme hovorili, že musia dostať šancu," spomínal Berka.
„Stretli sa tam ľudia rôzneho zamerania a rôznych profesií. Každý mal iné názory a iné politické vášne. Boli sme nadšení, že neexistovala žiadna cenzúra, ani tá vnútorná," spomína jeden z redaktorov Michal Tvarožek, ktorý je v rozhlase dodnes.
Ideológia striedala ideológiu Vysokú počúvanosť v rádiu využili po svojom. V redakcii sa začala prejavovať aj tendencia informovať v prospech jedného hnutia a vtedajšieho opozičného politika Vladimíra Mečiara.
Komunistickú ideológiu v redakcii nenápadne nahrádzala nová. To, že by šlo o politický nátlak zhora, dnes odmietajú. „Pravdupovediac, na začiatku tam bolo 90 percent osadenstva, ktoré drukovalo Mečiarovi, lebo mal pekné vízie. Možno potom sa to chtiac-nechtiac prejavovalo aj vo vysielaní," hovorí Tvarožek.
Berko nebol nadšený: „Mojím krédom bolo, aby žurnalistika bola nezávislá," povedal. Zodpovednosť padala na hlavu Ivana Mjartana, ktorý netajil sympatie k Mečiarovi. Aj to bol dôvod, prečo Mjartan musel z rádia odísť a na jeho miesto zasadla Mária Hlucháňová.
Nová generácia prišla neskôr „Bolo nevyhnutné to ukočírovať. Časť redaktorov dala výpoveď a bol vyhlásený konkurz. Prihlásilo sa veľmi veľa ľudí," spomína Hlucháňová, s ktorou prišla do rádia nová generácia. „Získali sme veľkú popularitu, ku ktorej sa Rádiožurnál nikdy nevrátil."
Po víťazstve HZDS vo voľbách sa však tlaky na rozhlas stupňovali. Lintner a Hlucháňová museli odísť.
Šéfom rozhlasu bol poslanec HZDS Ján Tužinský a po ňom Jaroslav Rezník, ktorého zvolili za Mečiarovej, ale následne aj za Dzurindovej vlády. Po výmene vedenia a voľbách v roku 2006 skončila veľká časť redaktorov na postoch hovorcov ministerstiev.
Rádiožurnál nedokázal finančne, ale ani značkou pritiahnuť do spravodajského tímu známe tváre, nastúpili zväčša elévi, čo sa odrazilo na jeho stagnácii. „Nemohli sme si dovoliť kúpiť hotové spravodajské hviezdy, museli sme si ich vychovať," hovorí súčasná šéfka spravodajstva Anna Sámelová.
Medzi uznávané novinárske tváre dnes patria Braňo Dobšinský, Jaroslav Barborák či Michal Tvarožek.
Dnes, aj keď Rádiožurnál neodhaľuje závažné investigatívne témy, je hodnotený neutrálne. Otvorene proti nemu nevystupuje ani koalícia, ani opozícia. Premiér Fico, ktorý je známy svojou nenávisťou k médiám, Rádiožurnál označil „za ojedinelú perlu v slovenskom mediálnom priestore".
RádioMečiar robilo politiku. Kritikov prepustili
Aj nelichotivé označenia dostal Rádiožurnál na začiatku 90. rokov.
BRATISLAVA. „Rádiožurnál sme na začiatku 90. rokov nazývali RádioMečiar pre mimoriadne servilný obsah aj formu vysielania," spomína si vtedajší novinár Milan Žitný.
Žitný mal s manipuláciou v rádiu aj osobnú skúsenosť. V marci 1992 zverejnil v týždenníku Respekt prípad Tisova vila. V ňom niekdajší šéf Inšpekcie Ministerstva vnútra SR Leonard Čimo popísal, ako mu na začiatku roku 1990 vtedajší minister vnútra Vladimír Mečiar prikázal odcudziť zväzky StB z budovy Okresnej správy ŠtB v Trenčíne. Čimo to aj urobil.
„Rádiožurnál vtedy venoval mojim článkom špeciálne hodinové vysielanie, kde špinili mňa aj Čima ako luhárov," povedal Žitný. „Rádiožurnál zo začiatku 90. rokov je dodnes pre mňa ukážkou žurnalistickej stoky a boľševických metód jeho vtedajších redaktorov."
Propagandistické názory šéfa hnutia bez overovania a jeho útoky na oponentov, bez ich reakcie, aj to bola realita práce v Rádiožurnále.
Zodpovednosť pripisovali vedúcemu redakcie Ivanovi Mjartanovi, ktorý v roku 1992 spolupracoval na príprave volebného programu HZDS a bol autorom ich kampane. On sám po tom, ako musel z rádia odísť, sa na kandidátke HZDS stal poslancom Federálneho zhromaždenia, štátnym tajomníkom na ministerstve kultúry a neskôr veľvyslancom v Prahe.
Aj viacerí redaktori nastúpili do služieb hnutia a novej vlády. Redaktor Bohuš Géci sa stal Mečiarovým hovorcom, Magda Pospíšilová s Ľudmilou Bulákovou hovorkyňami vlády, Alica Bieliková poslankyňou za HZDS.
Mjartan dnes nevidí problém v tom, že Rádiožurnál robil politiku: „Ak médiá nerobia politiku, tak to nie sú médiá. Keď kontrolujete moc, tak ju ovplyvňujete, tvoríte politiku."
Po víťazstve HZDS vo voľbách politický dozor pokračoval pozastavovaním kritických komentárov, názorov a vyhadzovaním neposlušných redaktorov.
Napríklad Michal Berko musel odísť po komentovaní politického diania. Petra Suska odvolali z postu spravodajcu vo Washingtone za jeho kritické názory na spôsob prezentácie Slovenska v zahraničí, Ľubomíra Motyčku zasa preto, že odvysielal rozhovory s Jánom Budajom a Jánom Langošom.
Syndikát novinárov vtedy poukázal na porušovanie práv novinárov v rozhlase.
Ako vláda plní sľub pomáhať pri financovaní STV a Slovenského rozhlasu
Čo sľúbili: Ak chceme, aby si STV a Slovenský rozhlas plnili úlohy, na ktoré sú zriadené, bude sa musieť na ich financovaní významne podieľať aj štát.
Zdroj: Marek Maďarič, minister kultúry (SMER), SME, 7.7.2006, Maďarič: Musíme oživiť kinematografiu
Čo si o tom myslia odborníci? Prípadné splnenie sľubu hodnotia neutrálne. Charakter vysielania verejnoprávnych médií oprávňuje finančnú pomoc štátu, optimálne by však bolo, keby boli Slovenská televízia a Slovenský rozhlas manažované takým spôsobom, aby dodatočné financovanie štátom nebolo potrebné.
Aká je realita? Sľub bol prevažne splnený. Vláda upravila spôsob platenia koncesionárskych poplatkov, po novom platia nielen majitelia televízií či rádií, ale všetci odberatelia elektrického prúdu, respektíve firmy s viac ako 3 zamestnancami. Očakávané príjmy sa však nenaplnili, obe médiá vykazujú straty a STV hrozila aj platobná neschopnosť. Finančné problémy vláda opakovanie riešila ad hoc dotáciami, koncom roku 2009 tiež podpísala s oboma médiami 5-ročnú zmluvu o financovaní najmä programov vo verejnom záujme.
Zdroj: INEKO
Viac informácií o plnení tohto sľubu a o plnení ostatných sľubov vlády 2006 - 2010.
Beata
Balogová
