Materiálne škody obrovské, straty na životoch žiadne. Taká je bilancia väzenskej vzbury v Leopoldove, ktorá sa odohrala pred dvadsiatimi rokmi.
Dráma, ktorá si vyžiadala policajný zásah s viac ako tisíckou nasadených ľudí, trvala vo fáze vyjednávania šesť hodín, samotná akcia potlačenia vzbury ešte ďalšie tri. Všade hmla a sutiny. Pracovné baraky zhoreli, ubytovne z čias Márie Terézie vydržali, ale sú poškodené. Z dier na streche stúpajú nahor stĺpy dymu, niekde vidno aj plamene.
„Väznica v Leopoldove bola zvláštnym prostredím. Boli tam koncentrovaní ľudia odsúdení za tie najzávažnejšie trestné činy. A keď hovoríme o koncentrácii, tak treba konštatovať, že išlo priamo o preplnenosť. Navyše pre túto skupinu väzňov musela byť obrovská frustrácia, že sú z amnestie vynechaní. A frustrácia, ako je známe, plodí agresiu, ktorá bola v tom abnormálnom prostredí znásobená tým, čo sa volá davové správanie," hovorí psychológ Anton Heretik, ktorý sa k mnohých zločincom vyjadroval aj ako súdny znalec.
Väzni na nás pokrikovali - vyzlečieme vás z uniformy!
Milan Gavorník, primátor Leopoldova,
bývalý zástupca riaditeľa väznice
Nepríjemné spomienky ožívajú aj v pamäti súčasného primátora Leopoldova Milana Gavorníka, ktorý bol v tom čase zástupcom riaditeľa väznice, minulosť spred dvoch desaťročí komentuje aj Fedor Gál, ktorý s väzňami vyjednával.
Vo väzniciach to začalo vrieť už pred Vianocami 1989. A nielen v Leopoldove. Napätie sa kumulovalo vo viacerých nápravnovýchovných ústavoch na Slovensku aj v Čechách - väzni tiež chceli svoje penzum slobody.
„Devätnásteho decembra 1989 som išiel do roboty do VPN," spomína Fedor Gál. „Stáli tam dvaja chlapíci z väzenskej stráže a hovoria mi - poďte do Želiezoviec. Je tam vzbura a chcú hovoriť s niekým z VPN. Keď som tam prišiel, mal som pocit, že som na Námestí SNP. Z okien viseli posteľné plachty, na ktorých bolo napísané Demokracia, Slobodné voľby, Havel na Hrad, spoza mreží na nás odsúdení robili véčka prstami. Vzniesli svoje požiadavky. Týkali sa ľudského zaobchádzania, prešetrenia svojich prípadov, zlepšenia stravy, lekárskej starostlivosti," spomína Gál.
Vzbura
Prvého januára 1990 prezident Havel vyhlásil amnestiu, ktorá oslobodila vyše 23-tisíc odsúdených, z toho 8-tisíc na Slovensku. V Leopoldove zostalo asi 1700 väzňov, na ktorých sa amnestia nevzťahovala.
Vzbura sa začala 1. marca 1990, keď 217 väzňov vyhlásilo hladovku. Pridali sa k nim ďalší väzni, ovládli celé krídlo, postavili barikády a začali sa ozbrojovať zbraňami, vyrobenými zo strojového zariadenia, pripravili si aj zápalné fľaše. Podľa správy na stránke Vyššej policajnej školy MV v Brne si zhotovili aj funkčný plameňomet. Stopäťdesiat väzňov, ktorí odmietli násilie, držali ako rukojemníkov a bili ich.
Za riaditeľa väznice sa vyhlásil recidivista Tibor Polgári - ten istý, ktorý ďalší rok zosnoval vražedný útek. Dňa 28. marca väzni zapálili strechu časti zvanej hrad, k bráne VIII. oddielu premiestnili fľaše s plynom a zapálili pod nimi oheň. V ten istý deň prišli jednotky rýchleho nasadenia a policajti. Spolu s príslušníkmi väzenskej stráže bolo nasadených 1024 ľudí. Vedením akcie bol poverený námestník federálneho ministra vnútra Andrej Sámel. Väzni napriek výzvam odmietli ukončiť vzburu, preto po šiestich hodinách pokusov o vyjednávanie prišlo k akcii.
Trvala tri hodiny. Materiálne škody boli obrovské, straty na životoch žiadne a to i napriek tomu, že agresívni väzni sa aktívne bránili a dokonca chceli na streche upáliť svojich dvoch kolegov - rukojemníkov. Po akcii sa našla jedna mŕtvola väzňa - podľa expertízy ho zabila výbušnina, ktorú si väzeň vyrobil a ktorá mu vybuchla v rukách.
V Leopoldove
Dnešný primátor Leopoldova Milan Gavorník bol vtedy zástupcom riaditeľa väznice. Z témy o väzenskej vzbure nie je nadšený - spomienky na tieto zlé udalosti už úspešne vytesnil.
„Nespokojnosť narastala postupne," hovorí. „Na začiatku boli transparenty, protesty, požiadavky, zástupcovia väzňov boli v televízii. Začiatkom januára sme potlačili jednu menšiu vzburu vlastnými prostriedkami, nebolo to nič vážne. Ale prišla amnestia a tlak sa zasa stupňoval, až to v marci vybuchlo," vracia sa do minulosti bývalý zástupca riaditeľa väznice.
Opisuje, ako boli väzni čoraz agresívnejší, postupne vytlačili bacharov a dozorcov z priestorov, až ovládli celé krídlo väznice. „Už vtedy sme mali zasiahnuť, ale mali sme zhora pokyny, aby sme ich neprovokovali. Zámer bol riešiť vzburu inak ako silou, ale oni odmietli komunikovať a chceli len prepustenie. Veľkú úlohu zohrali väzenskí bossovia, ktorí si urobili z ostatných odsúdených lokajov. Nakoniec oni provokovali nás, hádzali po nás všeličo, urobili si praky a po príslušníkoch na strážnych vežiach strieľali kamene."
Ocitol som sa v chodbe, kde po pravej aj ľavej strane boli miestnosti, v každej bolo 40 - 50 ľudí.
Fedor Gál,
bývalý poslanec VPN
Väzňov nemohli nechať ani vyhladovať, pretože zabrali práve tú časť, kde bola kuchyňa a sklady so zásobami jedla na veľa mesiacov. Určitú dobu tam púšťali riaditeľa Ota Lobodáša, potom už ani toho nie. Chodili tam za nimi vyjednávať ich obľúbenci - ľudia z VPN, Langoš a spol.
„Ale k ničomu to neviedlo. Chceli tiež dostať amnestiu, ale štát si nemohol dovoliť pustiť takýchto ľudí na slobodu. Keby zásah prebehol skôr, nemuseli by byť materiálne škody také vysoké. Ale v tom čase sa každý bál zakročiť tvrdšie, aby to nemalo politické následky. Väzni na nás pokrikovali - vyzlečieme vás z uniformy," tvrdí Gavorník.
Keď napokon podvečer prišlo k zákroku, bol podľa Gavorníka bleskurýchly a dobre zvládnutý. V prvej línii išli obrnenci z URNA, došlo aj k boju muža proti mužovi. Ak boli väzni zabarikádovaní v celách, odstrelili dvere plastickou trhavinou a vyzvali väzňov, aby po jednom vychádzali von nahí - tak bola istota, že nevynesú von žiadnu zbraň. Vyvádzali ich na dvor, kde ich hneď spútali a expedovali na ďalšie miesta. „Keď sledujete podobné prípady v zahraničí, neobíde sa to bez obetí na ľudských životoch. Nám sa to podarilo", uzatvára Gavorník.
Film pre pamätníkov
Rudolf Vitkovič, bývalý veliteľ federálnej polície pre východoslovenský kraj, púšťa a komentuje unikátny záznam. Je starý dvadsať rokov a je to kópia kópie, takže kvalita je zlá. Film však nestráca dramatickosť a istú tragickosť. A aj výlučnosť, pretože veľa nepovolaných očí ho nevidelo. Ide o záznamy z akcie, ktoré boli nakrútené počas zásahu.
Vitkovič sa akcie priamo nezúčastnil, ale bol blízkym priateľom veliteľa zákroku Andreja Sámela. Mali spoločnú víziu ako urobiť reformu polície - nielen „reorganizácie", ale aby sa bezpečnostné zložky zmenili na demokratické v duchu medzinárodného hesla „chrániť a slúžiť", a aby už nemali nič spoločné s metódami totalitnej bezpečnosti. Sámel bol po úspešnej akcii prezidentom Havlom vymenovaný na návrh vlády do hodnosti generálmajora.
Zábery pôsobia apokalyptickým dojmom. Dym, ohne, barikády z rozobraných postelí, cez ktoré sa museli ozbrojenci doslova prebíjať. Streľbu nepočuť, ale záblesky a výbuchy áno. Vitkovič vysvetľuje, že to sú bleskovice typu P1, ktoré nie sú nebezpečné, ale silnou explóziou a svetelným zábleskom vytvárajú moment prekvapenia a paralyzujú ľudí, ktorých treba zajať.
Počas akcie sa vraj nestrieľalo, ani výhražne, do vzduchu. Ozbrojenci niekde vyvádzajú von nahých väzňov. Na mnohých je vidieť strach - nie všetci sympatizovali so vzburou. Na dvore rutinne dostávajú putá a odvádzajú ich preč. Záznam nezobrazuje žiadne bitky a samoúčelné násilie či dokonca „lúpežné prepadnutia" väzňov, na ktoré poukazujú niektoré zdroje. Na nejaké zdržiavanie sa bitkou alebo čímkoľvek napokon ani nebol čas.
Je po akcii. Všade hmla a sutiny. Pracovné baraky zhoreli, ubytovne z čias Márie Terézie vydržali, ale sú poškodené. Vidíme detailné zábery zbraní, niektoré si väzni vyrobili. Sú ako za čias husitov - palcáty, hroty. Reťaze. Príslušníci URNA nastupujú do vrtuľníkov a odlietajú. Letecký pohľad ukazuje, aký je objekt obrovský. Z mnohých dier na streche stúpajú nahor stĺpy dymu, niekde vidno aj plamene.
Posledné zábery zaznamenávajú vyhodnotenie akcie. Sámel má unavený hlas, ale rozpráva pokojne, nie je na ňom vidno ani stopu zlyhania - podľa niektorých účelovo šírených lží vraj počas akcie skolaboval. Vysoko vyzdvihuje fakt, že nikto neprišiel o život. Najväčšia väzenská vzbura v našej histórii sa skončila.
Charizmatickí vodcovia
Fedor Gál bol pri tom, keď sa kotol začal zohrievať a pozorne sledoval aj jeho výbuch. „Pri mojej prvej návšteve väznice ma dozorcovia zobrali k zamrežovaným dverám, dvere otvorili, pustili ma dnu a zavreli ich. Ocitol som sa v chodbe, kde po pravej aj ľavej strane boli miestnosti, v každej bolo 40 - 50 ľudí. Predstavte si, že tu trávite dni, mesiace a roky. V prostredí, kam bežne ani dozorca nevojde. Uvedomil som si, aké to je explozívne, konfliktné a násilné prostredie," vysvetľuje Gál.
Zaujímavými postavami väzníc boli hovorcovia. Prvý a poslednýkrát sa zástupcovia odsúdených dostali na prvé stránky novín. „Každá basa si vygenerovala lídra, hovorcu," hovorí Gál. Ale z povahy väzníc vyplýva, že to neboli žiadni humanitárni pracovníci. Hovorcami sa stali autority. A byť autoritou v base je niečo iné ako byť autoritou na akadémii vied či v podniku.
„Pamätám si, že hovorcovia - to boli kriminálnici-profesionáli s charizmou. Napríklad Jozef Roháč, ktorýpriniesol Feldekovi svoje básničky. Neuveriteľné texty. Kým sa človek prelistoval cez tú charizmu, cez fluidum okamihu, mohlo to trvať mesiace. Dnes viem, že hlavní hovorcovia boli najdrsnejší a najmazanejší kriminálnici - a aj sa tam takmer všetci vrátili vrátane Roháča, ktorý sedí za niekoľko nájomných vrážd a bol obvinený aj z vraždy Róberta Remiáša. Ale charizmu mali, to sa musí nechať."
Gál hovorí o tom, že väzenské vzbury priniesli prvú stratu sympatií ľudí voči Verejnosti proti násiliu. „Predstavte si, že v čase Vianoc si človek zapol televíziu a tam sedeli vyjednávači väzenských samospráv, riaditelia väzení. Ľudia dostali na Vianoce takú veľkú dávku ťaživého problému, že si museli povedať - a toto je ten nástup demokracie?"
Havlova amnestia sa spomína v súvislosti so vzburami ako negatívny element. Autority zdôrazňujú, že kriminalita sa po amnestii nezvýšila, aspoň nie z viny prepustených väzňov. Fedor Gál dodáva: „V spoločnosti bolo zemetrasenie. Rúcali sa baraky a ostali stáť iba tie, ktoré boli ,dôkladne‘ postavené, napríklad ŠtB. Tie sa nezachveli ani na moment a dodnes im to funguje," uzatvára Gál.
Poznámka psychológa
Zvládanie väzenských vzbúr som pozoroval ako občan, znepokojený, že by mohli ohroziť zmeny, ktoré prinášala nežná revolúcia, ale aj ako súdny znalec, ktorý posudzoval mnohých z tých najťažších zločincov.
Dnes je jasné, že ani Slovensko nemohol po roku 1990 obísť jav, ktorý je v sociológii známy ako anómia.
Veľké spoločenské udalosti, ako sú vojny a revolúcie, prinášajú so sebou nielen zmeny zákonov, inštitúcií, ale aj ohrozenie systému noriem, hodnôt a správania ľudí. Zvlášť rizikoví sú jedinci, ktorí majú poruchy osobnosti (psychopati), sú ťažko prispôsobiví a dodržiavanie zákonov im robilo vždy problém. Pre tých sú príležitosti, ktoré prináša zmena režimu, príliš veľkým lákadlom a tak, pochopiteľne, rástla kriminalita. Väzenská vzbura môže tiež byť takým anomických javom.
Väznica v Leopoldove bola zvláštnym prostredím. Boli tam koncentrovaní ľudia odsúdení za tie najzávažnejšie trestné činy. A keď hovoríme o koncentrácii, tak treba konštatovať, že išlo priamo o preplnenosť - bolo tam omnoho viac väzňov ako v súčasnosti. A preplnenosť väzníc je rizikovým faktorom väzenských vzbúr sama osebe.
Anton Heretik
Kto bol Andrej Sámel?
Veliteľ zásahu Andrej Sámel je disident, ktorý sa po revolúcii stal námestníkom federálneho ministra vnútra, patrí medzi ikony revolúcie. Veterán si prvýkrát sám „odstrelil" kariéru už v roku 1968, keď verejne vyslovil nesúhlas s okupáciou a vystúpil aj proti Husákovi. Vykladal vagóny, bol robotníkom, čistil odpadové vody, v novembri 1989 vstúpil do VPN.
Pôsobil ako prvý námestník federálneho ministra vnútra v Prahe. Za necelý rok sa zaslúžil o budovanie demokratických pomerov v zložkách ministerstva vnútra. Bol medzi prvými, ktorí upozornili na riziká mečiarizmu. Tým sa stal pre mnohých nepohodlným. V roku 1991 odišiel druhýkrát do dôchodku.
Vo svojich článkoch s názvom „Andrej prehovoril" verejne vyslovil obavy o demokratický vývoj na Slovensku a prvý formuloval myšlienku, že Mečiarova pracovná metóda je lož. Vladimír Mečiar a neskôr aj Milan Kňažko sa s ním za to súdili. To sa mu už kamaráti zbierali, aby mal na advokáta. Zomrel v roku 2006 v Banskej Bystrici ako nočný strážnik vo veku 74 rokov.
Súd so vzbúrencami
Trestný spis obsahuje vyše 15-tisíc strán a váži 110 kg. V prípravnom konaní sa pôvodne trestné stíhanie viedlo proti 145 obvineným. Dňa 15. októbra 1992 sa v leopoldovskej kinosále začalo hlavné pojednávanie.
Pred trestným senátom Krajského súdu v Bratislave stálo 73 obžalovaných, ktorých obhajovalo 33 advokátov. Okrem obžalovaných bolo vypočutých 290 svedkov.
Bezpečnosť procesu zabezpečovalo 150 príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Pohotovostnej jednotky MV SR. Prítomná bola lekárska a zdravotnícka služba. Predseda trestného senátu Krajského súdu v Bratislave JUDr.
Jozef Holič vyhlásil dňa 21. apríla 1993 rozsudok, podľa ktorého bolo 61 obžalovaných odsúdených na nepodmienečné tresty odňatia slobody od 18 mesiacov do 14,5 roka (dohromady na 345 rokov a 10 mesiacov). Vyniesol aj päť oslobodzujúcich rozsudkov.
Autor: Marián Jaslovský
Beata
Balogová
