PRAHA. MOSKVA.
„V máji 1945 sme týždeň trénovali na prehliadku víťazstva, než nás presunuli do Moskvy na Červené námestie. Ďaleko nás nepúšťali. Bývali sme v centre a cvičili na nejakom štadióne."
Nemci ich videli i v noci
Fadinove spomienky sú živé, akoby velil tankovej rote včera. Pamätá si názvy miest, ktorými prešiel na tanku. Na „Comárno" si spomenul za pätnásť sekúnd. „Levice alebo Leviča či také niečo," to z neho vypadne hneď. „Komárno sme oslobodili komplet," rekapituluje. „Ale Bratislavu sme len prešli po jej južnom cípe. Vyčistili sme dve, tri ulice a šli ďalej." Sovieti sa ponáhľali a Fadinova jednotka mala za úlohu oslobodiť Viedeň. „Mohli sme Bratislavu oslobodiť skôr, ale rozkaz znel - Viedeň."
Alexander Michajlovič Fadin
Narodil sa v roku 1924
Počas vojny veliteľ tankovej roty, za bojové zásluhy ho niekoľkokrát vyznamenali.
Pri oslobodzovaní Viedne sa jeho rota podieľala aj na vytlačení Nemcov z Bratislavy
Docent, plukovník, kandidát vojenských vied.
Bleskový prechod Slovenskom Fadin spája s jednou nepríjemnou novinkou. „Nemci začali používať prístroje na nočné videnie. Odrazu pálili dosť presne i v noci. My sme odpovedali naslepo, len podľa zábleskov. A ráno sme sa do nich pustili s plnou vervou. Takže im tá novinka nepomohla."
Slováci vraj boli spočiatku opatrní. Vítať Fadinove tanky prichádzali mladí ľudia, nosili kvety, mávali, ale starší sa na ulicu nehrnuli.
Plukovník sa pri rozprávaní smeje akoby rozprával o chlapčenských bitkách a nie o 2. svetovej vojne, keď, ako hovorí hnal Nemcov pred sebou od Kurska až do Prahy. Vraj sa poddávali väčšinou dosť ochotne a rýchlo. Zato Maďari sa bránili tvrdo. „Ich 8. armáda bola silnejšia, než všetci Nemci, na ktorých som predtým narazil."
Fadin nemal na Maďarov šťastie. O 11 rokov neskôr ho z Poľska prevelili potláčať kontrarevolúciu do Maďarska. „Musel som si narýchlo zohnať schopný tank a išli sme," už sa veselo neusmieva. Priznáva, že vtedy o politickom pozadí „oslobodzovania" nepremýšľal. Dnes? „Ťažko súdiť. Asi to naši prehnali. Veď tí ľudia chceli len viac slobody." O maďarských udalostiach či invázii do Československa v roku 1968 sa mu však hovoriť nechce.
Píše pamäti
Dnes býva v Moskve, píše pamäti, s ktorými začal, až keď mal 78 rokov. Dovtedy nemal čas. „Celý život som pracoval na vojenskej akadémii. Učil som Čechov i Slovákov." Plukovník tieto dva národy od seba veľmi nerozlišuje. Len si všimol, že so Slovákmi sa lepšie dohovoril. „Vždy im ruština šla lepšie."
Pre Fadina sa skončila vojna na východnom fronte. „Doviedol som rotu víťazne do Port Arthuru," hovorí pyšne. Vrátil sa do Moskvy až v roku 1948. „Bojoval som po boku všetkých národov ZSSR. Tak je mi teraz ľúto, že napríklad s Gruzíncami nemáme dobré vzťahy. Rovnako, ako sa to pokazilo s Ukrajincami, keď zradca Juščenko vyznamenal banderovcov. Ale inak je to teraz nádhera. Môžeme cestovať, hovoriť, máme slobodu."
Autor: Agentúra Epicentrum
Beata
Balogová
