Pôvodný text tlačových agentúr sme o 15:20 nahradili autorským článkom SME
BRATISLAVA. Bez podpisu a bez zmienky o okupácii Československa v roku 1968 vojskami Varšavskej zmluvy zostalo spoločné vyhlásenie prezidentov Slovenska Ivana Gašparoviča a Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva.
Hoci prezident Gašparovič tvrdil, že o okupácii hovorili s ruským hosťom medzi štyrmi očami, zmienku o nej do vyhlásenia nepovažoval za potrebné vsunúť.
„Nechýba to tam. Prezident Medvedev sám so mnou v diskusii hovoril o týchto problémoch a táto deklarácia hovorí o tom, čo všetko musíme robiť, aby sme sa do budúcnosti podobným situáciám vyhli," povedal prezident Gašparovič po skončení tlačovej konferencie.
Prečítajte si spoločné vyhlásenie prezidentov
Pritom samotná deklarácia, ktorá nespomína len koniec druhej svetovej vojny a oslobodenie Slovenska vojskami Červenej armády zdôrazňuje, že „objektívny vzťah k histórii a jej rešpektovanie je meradlom zodpovedných a civilizovaných medzištátnych vzťahov v rámci celej Európy zameraných na vzájomné porozumenie a spoluprácu".
Gašparovič však hovorí, že rok 1968 nie je témou návštevy ruskej hlavy štátu na Slovensku, ale je ním predovšetkým pripomenutie si 65. výročia oslobodenia Bratislavy a skončenia druhej svetovej vojny.
Okupáciu pripomenul transparent
Pred Prezidentským palácom sa zatiaľ objavil transparent s nápisom „Ospravedlnenie za 21. 8. 1968." Nešlo však o pokračovanie včerajšieho zhromaždenia za ľudské práva v Rusku, ktoré zorganizovala mimovládna organizácia Amnesty International, ale o individuálnu aktivitu Tibora Novotku.
Ten prišiel za všetkých Slovákov žiadať ruského prezidenta o ospravedlnenie „za ruskú agresiu z roku 1968 a ospravedlnenie sa za vraždenie slovenských občanov." Neprišiel však preto, že očakával od nášho prezidenta, že o takýto krok svojho ruského partnera požiada. „Prišiel som preto, aby som sa neskôr nemusel hanbiť za to, že som niečo neurobil," tvrdil aktivista.
Vyznamenania prekvapili
Položiť otázku ruskému prezidentovi, či by mala ruská strana so zmienkou o okupácii v spoločnom vyhlásení prezidentov problém, sa však nepodarilo. Tlačová konferencia hláv štátov sa totiž začala so značným meškaním a priestor bol len na dve novinárske otázky, z ktorých jedna bola vyhradená pre ruské médiá.
V preplnenej sále sa ich tlačili desiatky takmer dve hodiny - prezidenti totiž v programe meškali od ceremónie udeľovania vyznamenaní vojnovým veteránom. Slovenský Rád bieleho dvojkríža dostali traja ruskí veteráni, ruský Rád priateľstva zase traja slovenskí veteráni - Anton Droppa, Ján Minárik a Karol Schwarz.
„Som prekvapený, že ma poctili týmto vysokým ruským vyznamenaním. Je to pre mňa obrovská česť," hovorí veterán Droppa.
Pre Karola Schwarza nebolo vyznamenanie od Medvedeva prvé, ktoré mu pripla ruská hlava štátu. Jedno už dostal ešte od bývalého šéfa Kremľa Vladimíra Putina.
Ján Minárik, ktorý strávil tri roky v sovietskom gulagu, považuje vyznamenanie za zadosťučinenie. „Každá bolesť sa po čase zahojí, ale je to určitá satisfakcia v každom prípade, že si súčasné ruské vedenie uvedomuje historické prešľapy," povedal Minárik.
Vojna, gulag... a vyznamenanie
Traja slovenskí a traja ruskí veteráni si prebrali bojové vyznamenania.
BRATISLAVA. Ruský zelenobiely Rad priateľstva zdobí odvčera uniformy troch slovenských veteránov druhej svetovej vojny. Antona Droppu, Jána Minárika a Karola Schwarza ocenil za ich zásluhy v boji po boku Červenej armády ruský prezident.
„Považujem to za najväčšie vyznamenanie, lebo má charakter štátneho vyznamenania a je to vyznamenanie cudzieho štátu, o to je to vážnejšie,“ hovorí generál Minárik. Ocenenie má preňho aj hlbšiu symboliku – tri roky strávil v ruských gulagoch a vníma ho aj ako zadosťučinenie za svoje utrpenie. „Je to určitá satisfakcia, lebo dnes si ruské vedenie uvedomuje niektoré prešľapy, ktoré sa udiali.“
Letec Anton Droppa vyznamenanie nečakal. „Som prekvapený, že ma poctili vysokým vyznamenaním. Veľmi si cením, že pán prezident Ruska nás navštívil pri 65. výročí bojov o oslobodenie,“ hovorí Droppa. Karol Schwarz, tretí ocenený, prijal vojnové ocenenie z rúk už druhého ruského prezidenta, prvé mu pripol bývalý šéf Kremľa Vladimir Putin.
Rad Bieleho dvojkríža II. triedy si od nášho prezidenta zasa prevzali traja bývalí dôstojníci Červenej armády - Georgij Zverev, Vladimir Lebedev a Alexander Fadin, ktorého príbeh prinieslo SME vo včerajšom vydaní.
mk
Životopisy ocenených veteránov
Generálmajor vo výslužbe Georgij Afanasjevič Zverev sa narodil 7. augusta 1923 v Leningrade. Do Červenej armády vstúpil v júli 1941. Po skončení Chabarovskej vojenskej školy od februára 1942 v hodnosti podporučíka pôsobil ako pobočník veliteľa štábu pluku na Stalingradskom fronte. Na území Slovenska bojoval od februára 1945 v hodnosti kapitána ako starší dôstojník štábu 7. gardovej armády 2. Ukrajinského frontu. Aktívne sa podieľal na zabezpečovaní velenia bojových operácií vojsk 7. gardovej armády pri získaní opevnení počas násilného prechodu Hronu, dobytí objektov naftového priemyslu pri Nových Zámkoch a Nitre, na bojoch za oslobodenie Bratislavy.
Za účasť na bojoch za oslobodenie Slovenska je vyznamenaný Radom Červenej hviezdy. Má niekoľko ďalších štátnych vyznamenaní.
Staršina vo výslužbe Vladimir Romanovič Lebedev sa narodil 2. februára 1923 v obci Pesčanye Ozerki v Ivanovskom okrese v Amurskej oblasti. Do Červenej armády vstúpil dobrovoľne v roku 1941. Po skončení chabarovskej školy ostreľovačov bojoval na rôznych frontoch. V októbri - decembri 1944 sa v hodnosti čatára ča ty rozviedčikov 183. streleckej divízie 38. armády 4. Ukrajinského frontu bezprostredne podieľal na bojoch pri Duklianskom priesmyku a na oslobodzovaní východnej časti Slovenska. Dňa 24. novembra 1944 bol zranený. Po liečení sa vrátil do jednotky.
Za účasť na bojoch za oslobodenie Slovenska je vyznamenaný Radom Červenej hviezdy a medailou Za odvahu. Má niekoľko ďalších štátnych vyznamenaní.
Plukovník vo výslužbe, Hrdina Ruskej federácie Alexander Michajlovič Fadin sa narodil 10. októbra 1924 v obci Kňazevka v Arzamaskom okrese v Nužegorodske oblasti. Do Červenej armády vstúpil dobrovoľne v roku 1941. Po skončení Gorkovského tankového učilišťa v apríli 1943 sa v hodnosti poručíka zúčastnil na Kurskej bitke v rámci Voronežského frontu, neskôr bojoval na iných frontoch. Víťazstvo privítal 11. mája 1945 v Prahe.
Na území Slovenska v bojoch o Komárno velil Čate tankov T-34, ktorá zlikvidovala štyri ťažké nepriateľské tanky, tri ťažké delá, obrnené vozidlo a vyše 80 fašistických vojakov a dôstojníkov. Za osobnú statočnosť v bojoch za oslobodenie Slovenska bol vyznamenaný Radom Vlasteneckej vojny 2. stupňa. Dvakrát ho zranili. Dňa 6. decembra 1996 za statočnosť a odvahu v bojoch proti nemecko-fašistickým uchvatiteľom počas Veľkej vlasteneckej vojny ho prezident vyznamenal čestným titulom Hrdina Ruskej federácie. Má niekoľko ďalších štátnych vyznamenaní.
Generálmajor vo výslužbe Karol Schwarz sa narodil 28. novembra 1920 v Rudne nad Hronom v okrese Žiar nad Hronom, dnes okres Žarnovica. Obchodnú akadémiu s maturitou získal v roku 1940 v Banskej Bystrici. V rokoch 1958-1960 absolvoval diaľkové štúdium na Vysokej škole ekonomickej s obhajobou diplomovej práce. Po skončení stredoškolského štúdia nastúpil 21. októbra 1940 na výkon vojenskej prezenčnej služby a v čase od 1. novembra 1941 do 1. mája 1943 absolvoval Vojenskú akadémiu v Bratislave. V hodnosti poručíka pechoty, vo funkcii veliteľa čaty v Pešom pluku 3 ho v júli 1943 odoslali na východný (nemecko-sovietsky) front. Dňa 30. októbra 1943 dobrovoľne prešiel s jednotkou na stranu Červenej armády a prihlásil sa do československej armády v zahraničí (ZSSR). Zaradili ho do pluku "Slovenských dobrovoľníkov" ako veliteľa roty. Od 1. januára 1944 sa stal veliteľom 2. roty 2. práporu 2. československej samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR. Neskôr ho ustanovili veliteľom práporu automatčíkov 3. československej samostatnej brigády v ZSSR. S uvedenými jednotkami sa zúčastnil na bojoch v Karpatsko-duklianskej operácii a ďalšej bojovej činnosti 1. československého armádneho zboru ZSSR na území Československa až do 8. mája 1945. Počas bojov ho dvakrát dvakrát zranili.
Po skončení 2. svetovej vojny ostal slúžiť v československej armáde, kde zastával rôzne funkcie. V roku 1950 ho z armády prepustili v dôsledku nepravdivých obvinení. V rokoch 1964-1968 sa podieľal na rehabilitáciách nevinne odsúdených účastníkov odboja. Minister obrany Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Karola Schwarza 12. marca 1992 plne rehabilitoval. Aktívne sa zapojil do činnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vrátane pomoci pri rehabilitáciách jeho členov. V rokoch 2000 až 2003 vykonával funkciu predsedu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB), po skončení funkčného obdobia ho zvolili za čestného predsedu SZPB. Aj v súčasnosti sa aktívne zapája do činnosti SZPB, je predsedom Historickej odbojovej skupiny vojakov zahraničných a spojeneckých armád pri Ústrednej rade SZPB.
Za svoju odbojovú činnosť a zásluhy v boji proti nepriateľovi dostal viaceré rady a medaily: Rad Milana Rastislava Štefánika III. triedy, Československý vojnový kríž 1939, Rad SNP I. triedy, Rad Veľkej vlasteneckej vojny, Poľský vojnový kríž, Československú medailu za chrabrosť pred nepriateľom a mnohé iné vyznamenania a zväzové medaily.
Je držiteľom Osvedčenia podľa zákona č. 255/1946 Zb. v znení zákona 101/1964 Zb. č. 24736/1948 s dobou strávenou vo vlastnosti účastníka národného boja za oslobodenie od 1. novembra 1943 do 5. mája 1945 ako príslušník československej armády v zahraničí. Ministerstvom obrany SR má priznané postavenie vojnového veterána.
Plukovník vo výslužbe RNDr. Anton Droppa, CSc. sa narodil 30. júna 1920 v Lazisku, okres Liptovský Mikuláš. Po maturite v roku 1940 ho prijali do Vojenskej akadémie v Bratislave. V hodnosti poručíka letectva pôsobil v auguste 1944 ako pilot-prieskumník na letisku Mokraď pri Liptovskom Sv. Petre. Po vypuknutí Slovenského národného povstania vykonal 30. augusta 1944 na príkaz svojho veliteľa kapitána letectva Daniela Kunica prieskumný let na trati Liptovský Sv. Mikuláš - Poprad s cieľom zistenia postupu nemeckých jednotiek obsadzujúcich Slovensko. Pristál na letisku Išla pri Prešove, odkiaľ podal hlásenie o nepriateľovi. Dňa 31. augusta 1944 preletel so Skupinou vzdušných zbraní, ktorej velil major letectva Július Trnka z letiska Išla do Sovietskeho zväzu. Zaradili ho do preškoľovacieho výcviku na stíhacie lietadlá Lavočkin La5FN na letisku v Przemyšli. Po absolvovaní výcviku sa stal stíhacím pilotom 1. československého stíhacieho leteckého pluku, veliteľom roja 2. stíhacej letky (eskadrily). V rámci bojovej činnosti 1. československej zmiešanej leteckej divízie v ZSSR sa Anton Droppa zúčastnil od 14. apríla 1945 na bojoch na fronte v rámci Ostravskej operácie v priestore Opava, Moravská Ostrava a Těšín až do konca 2. svetovej vojny.
V roku 1947 začal Anton Droppa študovať na vysokej škole a v roku 1951 ukončil Prírodovedeckú fakultu Masarykovej univerzity v Brne. Už počas štúdií pracoval v službách Slovenskej speleologickej spoločnosti. Dňa 20. júna 1948 ho zbavili funkcie profesora v Leteckom učilišti Škole pre učiteľov lietania v Olomouci a prepustili z aktívnej vojenskej služby podľa zákona č. 242/1938 Zb. Ako odborný pracovník Múzea Slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši sa zameriaval na výskum jaskýň na Slovensku. Od roku 1955 až do odchodu do starobného dôchodku pracoval v Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied, ale vždy na pracovisku v Liptovskom Mikuláši. Vo svojej vedecko-výskumnej práci sa zameriaval na komplexnú dokumentáciu jaskýň a objasnenie ich genézy. Počas 40-ročnej činnosti preskúmal a spracoval viac ako 500 slovenských jaskýň.
Po roku 1990 Antona Droppu rehabilitovali a povýšili do hodnosti plukovníka. V roku 2008 mu prezident Slovenskej republiky zapožičal Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti speleológie a geografie.
Aktívne sa zapojil do činnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. V súčasnosti je členom jeho Ústrednej rady, predsedom Historickej odbojovej skupiny letcov bojovníkov v Slovenskom národnom povstaní a v zahraničí pri Ústrednej rade SZPB.
Za svoju odbojovú činnosť a zásluhy v boji proti nepriateľovi dostal viaceré vyznamenania a medaily, vrátane zväzových ocenení.
Je držiteľom Osvedčenia podľa zákona č. 255/1946 Zb. v znení zákona 101/1964 Zb. č. 57065/VHÚ 1962 s dobou strávenou vo vlastnosti účastníka národného boja za oslobodenie od 31. augusta 1944 do 17. októbra 1944 ako príslušník 1. československej armády na Slovensku a od 18. októbra 1944 do 8. mája 1945 ako príslušník československej armády v zahraničí. Ministerstvom obrany SR má priznané postavenie vojnového veterána.
Plukovník vo výslužbe Ján Minárik sa narodil 8. septembra 1921 v Trenčíne. Už v rokoch 1938-1939 sa zapojil do ilegálnej činnosti proti spojenectvu slovenského štátu s nacistickým Nemeckom. Po upozornení, že mu hrozí zatknutie a policajné vyšetrovanie, odišiel ilegálne do Sovietskeho zväzu. Svoju bojovú činnosť začal ako príslušník československej vojenskej jednotky v ZSSR. Zúčastnil sa na bojoch pri Kyjeve, na Ukrajine, v Karpatsko-duklianskej operácii, na území Slovenska a Moravy. So svojou jednotkou došiel až do Prahy.
Na fronte v hodnosti podporučíka zastával funkciu veliteľa mínometnej roty 82 mm mínometov 1. úderného práporu 1. československej samostatnej brigády v ZSSR. Bol stále v prvej línii, väčšinou na pozorovateľni, odkiaľ dával povely na paľbu proti nepriateľským cieľom.
Po skončení 2. svetovej vojny ostal slúžiť v československej armáde ako dôstojník z povolania. V letných mesiacoch roku 1945 sa ako veliteľ roty z nitrianskej posádky zúčastnil na bojovej akcii v trvaní 21 dní proti skupinám esesákov ukrývajúcich sa v Strážovských vrchoch a v okolí Prievidze a Handlovej.
Počas vojenskej služby absolvoval vojenské školy a kurzy pre nižších a vyšších dôstojníkov. Jeho najvyšším vojenským vzdelaním je jednoročná škola veliteľov plukov. Zastával rôzne funkcie od veliteľa roty cez veliteľa výcvikového práporu až po funkciu náčelníka štábu brigády. Má úplné stredoškolské vzdelanie s maturitou a šesť semestrov štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Aktívne sa zapojil do činnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) od jeho založenia. Niekoľko rokov vykonával funkciu predsedu ZO SZPB č. 3 v Bratislave a funkciu inštruktora pre ZO SZPB pri Bratislavských automobilových závodoch. V súčasnosti je tajomníkom Historickej odbojovej skupiny vojakov zahraničných a spojeneckých armád pri Ústrednej rade SZPB.
Za svoju odbojovú činnosť a zásluhy v boji proti nepriateľovi dostal viaceré československé a sovietske vyznamenania a medaily: Československý vojnový kríž 1939, Rad Veľkej vlasteneckej vojny 1. a 2. stupňa, Za víťazstvo nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne v rokoch 1941-1945 a iné.
Je držiteľom Osvedčenia podľa zákona č. 255/1946 Zb. v znení zákona 101/1964 Zb. č. 31724/1948 s dobou strávenou vo vlastnosti účastníka národného boja za oslobodenie od 1. októbra 1939 do 5. mája 1945 ako príslušník československej armády v zahraničí. Ministerstvom obrany SR má priznané postavenie vojnového veterána
Spoločné vyhlásenie Dmitrija Medvedeva a Ivana Gašparoviča
V čase blížiaceho sa 65. výročia ukončenia 2. svetovej vojny v Európe, ktorá sa stala najväčšou tragédiou v histórii ľudstva, vzdáva Slovenská republika a Ruská federácia hold pamiatke mnohých miliónov obetí. Hlavy oboch štátov vyzdvihujú zásadný prínos národov ZSSR, ktoré znášali hlavné bremeno 2. svetovej vojny, na oslobodení Európy od nacizmu. S úctou a vďakou si pripomínajú pamiatku členov protihitlerovskej koalície, odbojového hnutia, partizánov, antifašistov a všetkých tých, ktorí sa aj za cenu vlastného života statočne postavili na odpor agresii a teroru. Na Slovensku neupadne do zabudnutia pomoc Červenej armády Slovenskému národnému povstaniu a spoločný boj proti okupantom, ktoré upevnili tradičné priateľské vzťahy našich národov.
Ruská federácia je vďačná Slovenskej republike za to, že na svojom území zabezpečuje dôstojnú údržbu a starostlivosť o ruské vojenské cintoríny. Obe strany vyhlasujú, že budú aj naďalej starostlivo chrániť pomníky tým, ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali proti nacizmu.
Slovenskú republiku a Ruskú federáciu spájajú spoločné spomienky na obete vojny a spoločný boj proti silám, ktoré ju rozpútali. Aj naďalej budú robiť všetko pre to, aby nedošlo k oživeniu starých alebo vzniku nových foriem nacionalistických ideológií a nevraživosti, taktiež snáh bagatelizovať vinu nacistov a ich stúpencov.
Slovenská republika a Ruská federácia vychádzajú z toho, že objektívny vzťah k histórii a jej rešpektovanie je meradlom zodpovedných a civilizovaných medzištátnych vzťahov v rámci celej Európy zameraných na vzájomné porozumenie a spoluprácu. Súhlasia s tým, že základným princípom modernej interpretácie dejinných udalostí by mala byť snaha historikov o čo najobjektívnejší výklad historických faktov. K otvorenej diskusii na tieto témy by mohla prispieť debata v akademickom prostredí, okrem iného aj v rámci Slovensko-ruskej komisie historikov. Strany očakávajú, že sa s takýmto vnímaním stotožnia všetci tí, ktorí sú ochotní pracovať na vytváraní bezpečného a stabilného sveta, kde nemá miesto xenofóbia, rasizmus a diskriminácia v akejkoľvek podobe.
Slovenská republika a Ruská federácia potvrdzujú spoločný zámer aj naďalej sa intenzívne podieľať na budovaní mierovej a prosperujúcej Európy, ktorej základom je dodržiavanie medzinárodného práva a princípov slobodného a demokratického rozvoja štátov ako aj rešpektovanie neodňateľných občianskych práv, slobôd a dôstojnosti. Obe krajiny vyhlasujú, že sú na základe spoločných záujmov, vzájomnej úcty a prospechu odhodlané úzko spolupracovať a hľadať spoločne s ostatnými štátmi riešenia pre také hrozby a výzvy 21. storočia, ako je medzinárodný terorizmus, cezhraničná kriminalita, šírenie zbraní hromadného ničenia, energetická bezpečnosť a klimatické zmeny.
Hlavy oboch štátov potvrdzujú, že princípy priateľstva, vzájomnej dôvery, otvorenosti, všestrannej spolupráce a partnerstva tvoria základ moderných slovensko-ruských vzťahov. Strany chcú aktívne podporovať široké uplatňovanie týchto princípov v celoeurópskej a medzinárodnej praxi a vidia v nich účinnú prevenciu tragédií minulosti a záruku vytvorenia priaznivej budúcnosti pre ľudský život a ďalší rozvoj ľudskej civilizácie.
Prezident Slovenskej republiky Prezident Ruskej federácie
I. Gašparovič D. A. Medvedev
V Bratislave, 7. apríla 2010
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
