BRATISLAVA. „Tu bola maštaľ, šopa, výbeh pre dobytok a pajta (stodola). Vpredu bola ešte sýpka a v strede hnojisko. Vzadu hospodársky dvor na slamu, ďatelinu a seno. Mali sme päť koní, kravy, teľce...,“ hovorí so slzami v očiach 65-ročný Ľubomír Sýkora. Takmer po šesťdesiatich rokoch sa vrátil na miesto, kde do siedmich rokov vyrastal.
Od roku 1952 na dvor v Tesárskych Mlyňanoch neďaleko Zlatých Moraviec často nechodieva. Nechce zbytočne spomínať na to, ako komunisti rodinu obrali o všetko. Ako dôvod vtedy stačil „vyšší verejný záujem“.
Čo je vaše, to je naše
Statky v Tesárskych Mlyňanoch mal pôvodne Sýkorov starý otec. Jedného dňa prišli žandári a všetkému bol koniec. „Pán Mlynár, toto je naše. Môžete ísť preč, ak sa opovážite niečo zobrať, hneď vás zavrieme,“ spomína Sýkora na ich vyhrážky. Starý otec odvtedy do Mlynian nešiel. Jeho vnuk a dcéra tam občas zašli, ale len na cintorín. Museli tak prechádzať okolo rodného domu, z ktorého sa medzitým stala pošta.
Komunistom nestačilo, že starého hospodára obrali o všetko. Starý otec sa navyše musel skrývať v Sklených Tepliciach – hrozilo mu väzenie. „Bola to taká doba. Chceli ho umlčať,“ hovorí Sýkora.
Spomína si aj na to, ako dva mesiace po zhabaní majetku nedostali jeho rodičia stravné lístky. Aby mali ich dve malé deti čo jesť, museli nakupovať na čiernom trhu.
Rodina okradnutá štátom bola pre stranu nepohodlná. Otec pána Sýkoru takmer prišiel aj o prácu, no učiteľské miesto si napokon udržal. Šesťdesiatpäťročnému pánovi sa nehovorí o komunistickej krivde ľahko. Ešte väčšie rozhorčenie v ňom však vyvolávajú myšlienky na krivdu súčasnú.
Odškodné nemá kto zaplatiť
Po páde režimu sa snažil v rámci rehabilitácií získať späť, o čo prišiel. Uznali mu nárok na pôdu. Kým ju však dostal od poľnohospodárskeho družstva v Tesárskych Mlyňanoch, ubehli ďalšie roky. Náhradu za zhabané zvieratá, obrábacie stroje a iné náradie doteraz nevidel. Musel sa o ne súdiť.
Vlani v októbri sa po štrnástich rokoch dočkal výsledku. Za pravdu mu dal aj Najvyšší súd a priznal, že má nárok na zhruba 11 500 eur. Kým však súdy rozhodli, družstvo, ktoré by mu malo peniaze vyplatiť, skrachovalo. Je v konkurze, o ktorom od roku 1996 stále nerozhodli.
Ľubomír Sýkora na statku ako chlapec, vpravo aj so sestrou. FOTO: ARCHÍV Ľ. SÝKORU
Sýkora je presvedčený, že družstvo neskončilo bez majetku náhodou. Hovorí o veľkom tuneli. Pochybné faktúry a iné doklady odovzdal polícii, vyšetrovania trvalo roky.
Podozrenia vyvoláva najmä to, že ľudia z vedenia družstva si práve v čase, keď sa mu prestalo dariť, založili vlastnú firmu. Tej sa darilo, a to dokonca tak dobre, že neskôr ju za niekoľko miliónov korún predali zahraničnému investorovi. Firma funguje dodnes.
Podvod polícia nenašla
V predstavenstve družstva a spoločníkom súkromnej firmy bol aj Július Čepček z Choče. „Prišla doba, keď poľnohospodárske výrobky stratili cenu a všetky družstvá sa dostali do problémov,“ vysvetľuje, prečo pôvodné družstvo skončilo v konkurze. Súkromnej firme sa podľa neho darilo, lebo sa venovala činnosti, ktorá vynášala.
Hoci mnohé doklady podľa Sýkoru naznačovali podvod, polícia k takémuto záveru po ôsmich rokoch nedospela. Trestné oznámenie podala ešte Sýkorova mama v marci 1999. Keď neprichádzalo rozhodnutie, Sýkora sa sťažoval. Sťažnosti zrejme vyšetrovanie urýchlili, medzičasom aj prokurátor skonštatoval neodôvodnené prieťahy v konaní. Záver však nebol taký, ako by Sýkora očakával – polícia trestné stíhanie zastavila. Vinník sa nenašiel, odobrila to aj prokuratúra.
„Človek je tu bezmocný niečo dosiahnuť. Aký je to systém, keď takúto zlodejinu neriešia, ale ak ukradnete dva klasy kukurice, tak vás hneď zavrú?“ pýta sa Sýkora. Už neverí, že raz dosiahne spravodlivosť a získa odškodnenie, o ktorom aj súdy povedali, že naň má nárok.

Beata
Balogová
