Po otcovi je Slovák, no od malička žil hlavne v Česku. ĽUBOMÍR SMATANA napísal knihu o mýtoch a realite Slovenska Jánošíci s těžkou hlavou na základe štvorročnej skúsenosti reportéra Českého rozhlasu na Slovensku. Slovákom radí, aby si nerobili z vecí až takú ťažkú hlavu.
Ako turistický sprievodca ste cestovali veľa po svete. Čím je pre vás Slovensko atraktívne?
Slovensko je dostatočne exotické, ale chce to, samozrejme, zájsť mimo Bratislavy.
Aký balíček by ste ponúkli tým, čo by chceli Slovensko navštíviť?
Konvenčným turistom by som asi ukázal Banskú Štiavnicu či Levoču. Ak by si to niekto chcel skutočne užiť, mal by sa túlať hlavne niekde pri hraniciach. Ale to by musel chodiť pešo.
Vo vašej knihe je jedna celá pasáž venovaná Jánošíkovi. Je to náš najsilnejší fenomén?
Stopercentne. Jánošík je ten, kto bojoval proti vrchnosti z dovozu, to sa na Slovensku nosí. Kde je vonkajší nepriateľ, tam sa lepšie bránia národné hodnoty. Je to ideálny hrdina, lebo podľa dostupných zdrojov nikdy nikoho nezabil, každý si pod ním predstavuje Paľa Bielika, predobraz skutočného Slováka, chlapa ako hora.
V Čechách sa najnovší film Jánošík veľmi neujal, však?
Pretože je to zlý film, a vraj aj zle nadabovaný. Jánošík po česky nikoho nezaujíma.
Českí diváci majú väčší výber vlastných filmov ako Slováci.
Zaujímajú sa vlastne Česi ešte o Slovensko?
Slovensko bolo zaujímavé v dobách ekonomickej reformy. Mali sme vo vás skvelý príklad, ako sa dá ekonomika naštartovať, ale dnes ste už len turistickou destináciou, nie príkladom hodným nasledovania. Čaro je preč. Dnes je už Slovensko - tým ako sa tu stále zdôrazňujú veci ako jazykový zákon - bizarné, akoby z iného sveta.
Už nie je ani len v pozícii mladšieho brata?
Táto predstava síce ešte pretvára, ale neverili by ste, koľko Čechov na Slovensku vôbec nebolo. Dnes sa už všetci dívajú smerom na Západ.
V slovenských médiách je však stále veľmi veľa informácií z Čiech. Prečo sú naše vzťahy také asymetrické?
Tomu sa čudujú všetci, ktorí sledujú slovenské médiá, koľko sa toho o Česku stále na Slovensku popíše a ako sa stále snažíte s Čechmi porovnávať.
Hovorí to niečo o našom komplexe voči Čechom?
To by som ani nepovedal. Ak by ste mali za západnou hranicou Nemecko, dívali by ste sa do Nemecka. Robíte rozhovory s ukrajinskými spisovateľmi či hudobníkmi? Úplne všetci ignorujú východ. Nikoho nezaujíma.
Už si predstavujem, aké pobúrené reakcie vyvolá názor, že Slovensko je pre Čechov to, čo Ukrajina pre nás.
To som nepovedal. Zásadný rozdiel je v tom, že na Slovensko Česi chodia, kým vy na Ukrajinu nie, jedine ak za nákupmi.
Aj v Česku je populárny obrázok karikaturistu SME Shootyho, ktorý znázorňuje Čecha ako Truhlíka. Ako by ste vy nakreslili Slováka?
Shooty parádne trafil českú národnú povahu. Slováka by som nakreslil ako svojho otca, ako v klobúčiku s valaškou a borovičkou v ruke spieva detvianske songy. Mohol by ešte sedieť na aute značky KIA.
Ako sa Česi stavajú k množstvu Slovákov, ktorí sa u nich usádzajú? Neberú ich ako svoje ohrozenie?
Vôbec nie. Neprekáža to, lebo Slováci v Čechách slovenčinu nechávajú pre seba a snažia sa hovoriť po česky. Čím ste menší národ, tým viac sa snažíte hovoriť jazykom toho väčšieho národa. Aj ja sa snažím hovoriť po poľsky, keď som v Poľsku. Pre mnohých Slovákov sú Čechy cieľová krajina. Deti vodia do českých škôl, chcú sa tam usadiť. Pre Českú republiku je to nepochybne obohatenie, zo Slovenska prichádzajú najmä tí šikovnejší, múdrejší, vedci či umelci. Bez slovenských hercov by české filmy boli nudné.
Máme to brať ako zlyhanie Slovenska, že toľkí odchádzajú do zahraničia?
Na Slovensku je tradícia vysťahovávania sa. Slováci nemajú problém odísť niekam inam, poväčšine z ekonomických dôvodov. V Prahe sa dá lepšie uživiť ako v takých Košiciach a Bratislava nesadne každému zo Slovenska, Praha či Ostrava sú pre mnohých bližšie ako Bratislava pre Košičanov.
Vy ste ako Čech prešli veľkú časť Slovenska. Poznáme my Slováci svoju vlastnú krajinu?
Zvyknem sa pýtať svojich bratislavských kolegov, či boli napríklad v Košiciach. Čo by sme tam robili? Odpovedajú mi. Nikto nebol v Medzilaborciach. Warholovo múzeum čoskoro môže zaniknúť, majú veľké existenčné problémy. Keď som sa však o ňom rozprával s bratislavským kolegom, reagoval, že keď si sadne vo Viedni do lietadla, je za dvanásť hodín v Pittsburghu. Prečo by potom šiel osem hodín autom do Medzilaboriec? To je úvaha, čo? Pittsburgh či New York je pre nás bližšie než východné Slovensko. Ale je to vlastenectvo?
Čo by sme si nemali určite nechať na Slovensku zrušiť či zničiť z toho, čo je ohrozené?
Tatry to už majú spočítané. Bude z nich veľmi zaujímavá maličká rezervácia pre niekoľkých nadšencov. Čudujem sa však, že nie je voči tomu väčší odpor verejnosti vzhľadom na to, aký je to národný symbol. Je to celé o identite Slovenska, ktorá sa globalizáciou sveta ľahko vytráca. Slovensko je menšie, preto ľudia ľahko preberajú cudzie návyky a cudzie prvky. Slovensko stráca identitu, je to smutné.
V čom sme si s Čechmi podobní?
Sme si podobní v tom, ako neznášame menšiny. Na Vietnamcov sme si už v Čechách trochu zvykli, ale na Rómov stále pozeráme prezieravo. Nie je celkom príjemné byť Rómom v Čechách, ale na Slovensku to znamená totálne vyvrhnutie. Kým sa Slováci nezmieria, že Rómovia sú ich spoluobčania a že je potrebné do tohto problému vložiť obrovské peniaze, tak sa situácia nezlepší. Ale žiadna vláda o to zatiaľ nemala záujem - je to drahé a nevďačné. Rómovia nie sú atraktívni ako voliči. Je však dôležité, že volia v miestnych voľbách a že nakoniec ovládnu východ. Dnes majú rómskych starostov v desiatkach dedín, o pár rokov to bude dvojnásobok. Rómske samosprávy sa postarajú samy o seba, založia si vlastnú mestskú políciu.
Ak sa Čech vyjadrí nechápavo na adresu našich napätých vzťahov s Maďarmi, dostane zvyčajne vrátené to, že menšinový problém sa v Čechách „vyriešil" povojnovým odsunom Nemcov z pohraničia. Nie je to však trochu pravda?
Českí politici to určite nepovedia, ale v kútiku duše si to možno myslia. Na Slovensku je situácia zložitejšia, ale ja by som sa nechcel narodiť ako Maďar na Slovensku. Tejto menšine sa dosť ubližuje, hoci veľkú rolu zohráva aj ich maďarská politická reprezentácia, ktorá prilieva olej do ohňa.
Podobajú sa naše politické špičky?
Neviem, prečo na Slovensku držíte stále nejakého lídra, a potom ho zahodíte. Za štyri roky zadupú do zeme aj Fica. Dopadne rovnako ako Dzurinda či Mečiar. Žeby tu chýbal nejaký kráľ? Je to trochu identifikácia s vodcom, panuje tu názor, že potrebujeme silného vodcu, lebo sme slabý národ a Maďari nás utláčajú. V Čechách sa šéfovia strán striedajú ako na bežiacom páse.
Je porovnateľná aj miera korupcie?
Na Slovensku je vláda „transparentnejšia". Akákoľvek zlodejina je urobená tak, že stačí dvakrát kliknúť myšou a už viete, kto je za ňou. V Česku to veľmi dobre maskujú, možno kradnú viac, ale nie je to až tak vidieť.
Prešli ste viacerými povolaniami, nakoniec ste skončili ako reportér. Čo vás na žurnalistike láka?
Že sa môžem zaujímať, o čo chcem. Ak chcem vedieť, ako sa žije v nejakej dedine na východe, zavolám tamojšiemu starostovi, ľudia ma tam prijmú, pustia ma domov, z nejakého záhadného dôvodu si na mňa nechajú čas, hovoria mi o tom, čo by inému nepovedali. Sú prekvapení a nadšení z toho, že sa o nich niekto zaujíma. Český novinár má v tomto ešte lepšiu pozíciu ako slovenský.
Dali ste sa pri písaní knihy inšpirovať napríklad cestopismi Ivana Olbrachta z východu medzivojnového Československa?
Ani veľmi nie. Božena Němcová, ktorá chodila ešte po Uhorsku, mi bola oveľa lepšou inšpiráciou. No vtedy to bola ešte obrodenecká panslavistická doba. Němcová držala Slovákom stranu, na maďarskej strane opisovala všetko ako zlé. Je však zaujímavé, že po nej už dobrých 150 rokov nikto nenapísal v Čechách cestopisnú knižku o Slovensku.
Čím to je?
Pretože Česi si myslia, že Slovensko poznajú, keď sem cestujú, ale podľa mňa to nie je pravda. Vidia len vrchol ľadovca, vôbec nie to, čo sa deje pod vodou.
Ktorý región je vám na Slovensku najbližší?
Veľmi príjemní ľudia sú pod Poľanou, zemití a prirodzení, nie sú skazení turizmom.
Prečo ste nazvali knihu Jánošíci s těžkou hlavou? Postavička Jánošíka z vašej obálky sedí takmer v polohe sochy Mysliteľa od Augusta Rodina. Alebo to mal byť len splín po prepitej noci?
Lebo si myslím, že trudnomyseľnosť je vašou základnou národnou vlastnosťou. Mali by ste sa viac usmievať, nerobiť si z vecí ťažkú hlavu.
Beata
Balogová
