Keď nastupoval do vlády premiéra Roberta Fica, denníku SME povedal, že si s ním rozumie vo všetkom. Po roku a pol opakuje, že situácia, v ktorej by si nerozumeli, nenastala. Slovenský minister zahraničných vecí MIROSLAV LAJČÁK.
Ste už politikom alebo sa vidíte ako diplomat?
„Niečo medzitým. Nedá sa tvrdiť, že keď ste ministrom, členom vlády, nie ste politikom. Na druhej strane, nestal som sa členom strany, nejdem do predvolebnej kampane. Nemám ambíciu byť členom parlamentu."
Robili by ste ministra zahraničia aj Dzurindovi?
„Zásadne neodpovedám na hypotetické otázky."
Nerozmýšľali ste o tom, že by ste vstúpili do Smeru ako minister zdravotníctva Raši, ktorý zaň kandiduje?
„Celý život som diplomatom, tá práca ma napĺňa."
Dostali ste nejakú ponuku v tomto smere?
„To sú veci, o ktorých by som nerád hovoril na verejnosti."
Ako sa vám pracuje, keď jedno tvrdí premiér, druhé prezident a tretie vy? Napríklad pri americkej protiraketovej obrane, ktorú premiér odmietal a naše ministerstvo s prezidentom obhajovalo.
„Netreba to zveličovať, myslím, že neexistuje štát, ktorého čelní predstavitelia hovoria identicky od A do Z to isté. Dôležité je to isté smerovanie, tie isté priority. A tu nemám pocit, že by sa pozície premiéra, prezidenta či moje zásadne rozchádzali."
V tomto konkrétnom prípade sa však rozchádzali dosť.
„Treba si uvedomiť, že to bola debata o téme, ktorá nebola nastolená."
Prečo ju potom premiér vytiahol, keď nebola na stole?
„Nie som hovorca pána premiéra. Neboli sme požiadaní, aby sme sa stali súčasťou systému, takže sme to na vládnej úrovni nepreberali. Premiér povedal, ako to vidí a cíti, je predsedom vlády a lídrom najsilnejšej strany, má na to plné právo."
Na výbušnom Balkáne mnohí oceňovali vašu profesionalitu, teraz to vyzerá, akoby sa atmosféra z Balkánu vniesla do slovenskej zahraničnej politiky. Mnohí vám vyčítajú, že ste sa nechali vtiahnuť do hry maďarskou kartou...
„To nie je o hre maďarskou kartou. Ten problém tu je a my ho musíme riešiť. Celý čas vystupujem tak, aby som presadzoval a obhajoval záujmy Slovenskej republiky."
Nepovažujete za chybu, že ste boli pritom, keď sme vyzývali maďarského prezidenta, aby nevstupoval na naše územie?
„Prvá vec je, že ten 21. august sa nezapíše v slovensko-maďarských vzťahoch ako dátum, na ktorý môže byť jedna alebo druhá strana hrdá. Druhá vec, že ten príbeh sa nezačal 21. augusta. Ak chceme o tom hovoriť objektívne, musíme hovoriť, čo tomu predchádzalo."
Nemyslíte si, že to bola prehnaná reakcia?
„Myslím si, že prehnaná bola ignorancia maďarského prezidenta, ako dal najavo, že ho vôbec nezaujíma, čo si myslia traja najvyšší predstavitelia Slovenska, susednej krajiny a člena Európskej únie."
Keď však na Slovensko prišiel ruský prezident Dmitrij Medvedev naša zahraničná politika ignorovala rok 1968. Nepadlo o ňom ani slovo.
„Na túto tému bolo veľa povedané, ale málo pravdy. Treba si povedať jednu vec, téma roku 1968 je naozaj citlivá a bolestivá v našich vzájomných vzťahoch s Ruskou federáciou. My sme sa s ňou vyrovnali zásadným spôsobom už v roku 1993, keď sme podpísali základnú zmluvu s Ruskom, ktorá vo veľmi silných výrazoch pomenúva inváziu a zotrvanie sovietskych vojsk na našom území. V zahraničnej politike to funguje tak, že štáty sa chlapsky postavia k takým témam, aby ich mohli uzavrieť a išli ďalej. Predsa nečakáte od amerického prezidenta, aby sa ospravedlňoval za bombardovanie Hirošimy a Nagasaki zakaždým, keď pôjde do Japonska. Alebo aby sa nemecká kancelárka ospravedlňovala stále za fašizmus. Tieto veci si treba vyjasniť raz a jasne. Táto návšteva a dokument, ktorý podpísali dvaja prezidenti (Medvedev a Gašparovič), mala za cieľ poukázať na neprijateľnosť prekrúcania výsledkov druhej svetovej vojny."
Mnohé osobnosti a všetky slovenské strany s výnimkou Smeru hovoria, že zmienka o roku 1968 tam mala byť.
„My sme nikdy nediskutovali o tom, že by sme mali prijať dokument o roku 1968. Pokiaľ ide o samotnú debatu, prezident Medvedev sa jej nevyhýbal a bola témou rozhovoru aj s prezidentom Gašparovičom, aj s predsedom parlamentu Paškom. Rozhovor u premiéra sa niesol predovšetkým v rovine ekonomickej spolupráce. Prezident Medvedev nemal problém zaujať stanovisko k tejto téme. Povedal, že sa necíti byť nasledovníkom politiky, ktorá viedla k roku 1968. Celá ta hystéria okolo toho sa mi zdá preto nepotrebná."
Čo by sme riskovali, keby sme požiadali ruskú stranu, aby tam bola zmienka o 1968?
„Celý čas sme debatovali o dokumente, ktorého dôraz bol na neprekrúcaní výsledku druhej svetovej vojny. Dôraz na rok 1968 nebol ani z našej strany, teda ani to nebolo odmietnuté z ruskej strany. Keď tu bol Putin v roku 2005, takisto sa nedištancoval."
Myslíte si niečo kritické o Rusku?
„Rusko nie je ideálna krajina. Je kategória sama osebe. Nemôžeme ho posudzovať v tých dimenziách, ako hodnotíme krajiny únie, treba ho vnímať v kontexte jeho histórie. Rusko má celý rad deficitov, napríklad v oblasti ľudských práv, vymožiteľnosti práva. Vnímam ho veľmi realisticky. Našu politiku k Rusku považujem za vyváženú, lebo si nemyslím, že rusofóbia je tou správnou vstupenkou do elitných klubov. Nebyť rusofób predsa neznamená, že ste rusofil."
Nikto od vás nechce rusofóbnu politiku, ale medzi dvomi partnermi by to malo fungovať tak, že okrem dobrého sa povie aj to zlé. A počas nedávnej návštevy Medvedeva sme sa zlému vyhli.
„To nie je pravda. Po prvé, o tom zlom sme hovorili."
Za zatvorenými dverami.
„Návštevy prebiehajú za zatvorenými dverami. Po druhé, povedali sme si, v čom sa zhodujeme a v čom nie."
A v čom sa nezhodujeme?
„V celom rade problémov. Napríklad, čo je vhodná pôda na diskusiu o Medvedevovej bezpečnostnej iniciatíve, kde dal najavo, že nepovažuje za vhodný formát OBSE a náš prezident jasne povedal, že to vidí ako dobrý formát. Gruzínsko je tiež téma, kde sa nezhodujeme."
Považujete sa za prozápadného politika?
„Považujem sa za prozápadného politika, ale určite nemám ideologické klapky na očiach."
V aliancii sme sa ukázali ako dobrý spojenec, do Afganistanu sme poslali ďalších vojakov. Mali ste problém presadiť to u premiéra?
„Vôbec by som to neformuloval ako presadzovanie u premiéra či ako problém. Debata bola hladká, premiér dal najavo, že tá operácia je našou prioritou."
Ale hovoril, že tam nepošleme ďalších vojakov. A keď minister obrany Baška hovoril o tom, že by sme tam mohli poslať aj určité bojové jednotky, bol znovu proti.
„Vznikla situácia, keď aliancia požiadala členov, aby posilnili kontingenty v Afganistane a naša odpoveď bola áno. A pokiaľ ide o naše národné obmedzenia, prispôsobujeme ich požiadavkám, ktoré aliancia má."
Nie je Slovensko, čo sa týka zahraničných misií, hráčom Ckategórie? Nemáme ako Česi či Ukrajinci vojakov, čo by boli reálne nasadzovaní do akcií.
„V pomere k počtu obyvateľov sme veľmi vysoko. Pokiaľ ide o operácie, ktoré vykonávajú, do značnej miery odrážajú pridanú hodnotu našej armády. Tradične sme vykonávali ženijné práce. To, čo vykonávajú naši vojaci teraz v Afganistane, je veľmi nevďačná a ťažká práca, ktorú si naša verejnosť neuvedomuje. Napríklad strážna služba na základniach. Sú miestom prvého kontaktu s každým civilom a autom, ktoré prichádza na základňu. Psychologicky sú nastavení tak, že každá osoba alebo auto môže byť samovražedný útočník. To je mentálne ešte náročnejšie než bojová akcia."
Je niečo, v čom ste sa nezhodli s premiérom?
„Taká situácia nenastala. Premiér má taký rozhodovací štýl, že si vypočuje názory a prijme rozhodnutie, ktoré ich zohľadňuje. Ani raz som sa neocitol v situácii, že som nesúhlasil s jeho rozhodnutím."
Premiér hovorí, že sme nemali povoliť prelety lietadiel NATO, keď sa bombardovalo Srbsko. Považujete za chybu, že sme ich povolili?
„To je historický fakt. V ťažkých okolnostiach roku 1999 som ho videl ako výraz budúceho spojenectva s alianciou. Bolo to bolestivé rozhodnutie, ale Slovensko sa vtedy rozhodlo správne."
Fico tiež povedal, že sa treba „rovnako pozrieť, či niekto nesie zodpovednosť za zavraždenie obrovského množstva civilistov v Srbsku pri bombardovaní". Toto povedal tesne po zadržaní Radovana Karadžiča. Myslíte si, že sa pri operácii NATO vraždilo?
„Samozrejme, že tam zahynuli ľudia."
Niečo iné sú neúmyselné civilné straty a niečo iné vražda.
„Viem príliš veľa o Balkáne, aby ste ma dotlačili k prvoplánovej odpovedi typu čierne alebo biele. Je to také komplikované, že by som vás prosil, aby sme nevulgarizovali."
Premiér nálety prirovnával ku genocíde v Srebrenici.
„Vráťme sa k faktom a k tomu, čo Slovensko robí."
Boli ste veľvyslancom v krajinách, kde sú veľmi hrdí na svoj národ - v Japonsku aj v Srbsku. Dá sa vybudovať vzťah ku štátu púšťaním hymny každý týždeň pred vyučovaním?
„Je celý rad krajín, kde sa spieva hymna pri každej príležitosti a tieto krajiny rešpektujeme. Je to súčasť politickej kultúry a tradície. Som za to, aby sme zvyšovali patriotizmus. K istej zakomplexovanosti a provinčnosti prispievame aj sami, keď bagatelizujeme úspechy a nafukujeme domnelé neúspechy."
U nás púšťanie hymny nie je tradíciou.
„Náš štát má 17 rokov. My si tradície budujeme. A budovať patriotizmus a zdravú hrdosť na štát je dobrá vec."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
