V zahraničnej politike vlády Roberta Fica možno určiť dva zásadné a nápadné trendy, oba boli zahraničnej politike „vnútené“ vnútropolitickými záujmami koaličných strán a ich ideológiou.
Prvým bola séria konfliktov s Maďarskom a zhoršenie vzťahov s južným susedom. Druhým je postupné zbližovanie Slovenska s Ruskom, prebiehajúce súbežne s oslabovaním západnej orientácie krajiny.
Na iné nebolo sily
Vážnejšie vplyvy mali krátkodobo konflikty s Maďarskom. Nie len pre závažnosť týchto konfliktov a ich obojsmerné priame prepojenie s vnútropolitickým vývojom (vnútropolitický vývoj tieto konflikty generoval a zároveň tieto konflikty vyostrovali vnútropolitický boj).
Slovenská zahraničná politika venovala v uplynulých necelých štyroch rokoch väčšinu svojej energie obhajobe slovenského postupu voči Maďarsku a vysvetľovaniu nepriateľských krokov vlády namierených proti maďarskej menšine na Slovensku. Namiesto záujmov Slovenska tak vlastne obhajovala len prešľapy vládnej koalície.
Čiastočne to priznáva aj výročná správa ministerstva zahraničia za rok 2009, ktorá hovorí, že „značnú časť zahraničnopolitickej energie, aj keď sa SR usilovala odpútať bilaterálny politický dialóg od historických resentimentov, Slovensku odčerpávala menšinová agenda vzťahov s Maďarskou republikou a masívna internacionalizácia bilaterálnych otázok na škodu oboch partnerov“.
Po nástupe Ficovej vlády sa prudko zhoršili dovtedy pomerne pokojné vzťahy s Maďarskom. Dve Dzurindove vlády vyriešili aj dlho neriešené problémy: výstavba mostu v Štúrove či obsadenie zmiešanej komisie pre menšinové otázky podľa základnej bilaterálnej zmluvy. Vyriešiť sa podarilo aj spor o maďarský krajanský zákon.
Ficova vláda naopak porušila sľub rešpektovať menšinové práva aj sľub, že v tejto oblasti zachová status quo. Koalícia s nacionalistickou a xenofóbnou SNS spochybnila vládne odmietanie extrémistických ideológií.
Sľuby a realita
V programovom vyhlásení Ficova vláda sľubuje zahraničnú politiku, ktorá „nadviaže na všetko pozitívne, čo bolo doteraz v tejto oblasti dosiahnuté".
Nesplnený sľub
Vláda zhoršila vzťahy s Maďarskom a priklonila sa k „východnej politike" a vo viacerých situáciách stála na strane Ruska a nie západných spojencov.
Vláda chcela presadzovať rešpektovanie ľudských práv.
Nesplnený sľub
Vo vládnej praxi to vymazala iná priorita - uprednostnenie ekonomického rozmeru diplomacie. Pri rokovaniach v Líbyi, alebo návštevách predstaviteľov Číny, či Ruska naši predstavitelia o ľudských právach vôbec nehovorili.
Vláda chcela podporovať cezhraničnú spoluprácu, kontakty miest a obcí. Chcela doriešiť problematiku vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros.
Nesplnený sľub
Chcela podporovať ďalšie prehlbovanie európskeho integračného procesu a ratifikáciu európskej ústavy.
Splnený sľub
Vzťah k menšine
Hlavným faktorom určujúcim slovensko-maďarské medzištátne vzťahy je vzťah slovenskej vlády k časti obyvateľov Slovenska, k maďarskej menšine. Úroveň vzťahov predovšetkým určovali kroky slovenskej vlády. Znamením začiatku novej éry bolo vystúpenie premiéra Fica a ministra vnútra Roberta Kaliňáka, obviňujúce študentku Hedvigu Malinovú z klamstva a v podstate z účasti na protislovenskom sprisahaní.
Pokračovalo to sporom o geografické názvy v maďarských učebniciach, dotačnou politikou diskriminujúcou obce s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom a maďarské školy, nevpustenie prezidenta Maďarskej republiky na územie Slovenska či jazykový zákon namierený predovšetkým proti tunajším Maďarom.
Čerešničkou na torte boli urážky politikov koaličnej SNS na adresu Maďarov, ktoré postupom času v kultivovanejšej forme, ale s rovnakou podstatou zaznievali aj od ostatných vládnych činiteľov.
Platí to i pre oboch ministrov zahraničia Ficovej vlády. Ich úlohou pôvodne bolo, aby ako profesionálni diplomati „predávali“ a zároveň zakrývali vládnu politiku svojou odlišnosťou. Postupne však obaja prevzali agresívny tón vládnych strán.
Namiesto rozvoja susedskej a cezhraničnej spolupráce došlo na vládnej úrovni k jej útlmu. Príkladom je urýchlenie výstavby mostov na rieke Ipeľ, na ktorej sa Fico s maďarským partnerom Ferencom Gyurcsányom dohodol na najvyššej úrovni ešte v roku 2007. Pokrok nenastal ani v otázke vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros.
Na Východ
Z dlhodobého hľadiska môže mať ešte vážnejšie vplyvy pomalá zmena zahraničnopolitickej orientácie Slovenska. Vláda síce v programovom vyhlásení deklarovala, že „považuje NATO za hlavného garanta euro-atlantickej bezpečnosti“, že bude plniť záväzky vyplývajúce z členstva a „bude pokračovať v posilňovaní transatlantickej väzby a partnerstva ... a rozvíjať vzťahy s USA“.
Zároveň však vláda chcela „presadzovať efektívny multilateralizmus“ a „podporovať posilnenie postavenia medzinárodných organizácií univerzálneho charakteru, predovšetkým OSN“. To súvisí s vládnou snahou „aktivizovať vzťahy s Ruskou federáciou“ a slúži skôr než slovenským, ruským záujmom.
Práve Rusko má (spolu s Čínou) hlavný záujem na multilateralizme a prevedení bezpečnostnej politiky na málo funkčné organizácie typu OSN. Je to preň cesta k oslabeniu Spojených štátov a NATO.
K zblíženiu s Ruskom a rozchodu s väčšinou západných spojencov viedla aj snaha sústrediť sa „na posilňovanie bezpečnosti a stability Západného Balkánu“. Prejavilo sa to v otázke Kosova, aj keď hlavným dôvodom slovenského neuznania jeho nezávislosti boli opäť slovensko-maďarské vzťahy.
Súdiac podľa výročnej správy ministerstva za rok 2009, prevládalo v činnosti ministerstva udržovanie „stykovej činnosti“, príprava stretnutí ministra zahraničia, premiéra a prezidenta s rôznymi zahraničnými partnermi, čiže reprezentácia. Praktický prínos stretnutí bol podľa následných výstupov minimálny. Nápadný bol aj v tomto prípade posun od rokovaní s predstaviteľmi západných spojencov (Fico napríklad nikdy bilaterálne nerokoval s americkým prezidentom) k srdečným stretnutiam s predstaviteľmi autoritárskych režimov.
Výber zahraničných partnerov slovenských politikov dobre odzrkadľuje klesajúci význam Slovenska v demokratickom svete, úbytok dôvery voči nemu a naopak rast významu Slovenska pre nedemokratické režimy, ktoré ho považujú za svojho „koňa“.
Okrem týchto dvoch oblastí obsahuje zahraničnopolitická časť vládneho programu málo konkrétnych cieľov a preto sa ťažko hodnotí ich plnenie. Navyše nemala slovenská diplomacia pre spory s Maďarskom čas sa im venovať, aj keby niečo z nich myslela vážne.
Krajania
Jediným pozitívnym prvkom zahraničnej politiky Ficovej vlády by mohla byť zvýšená podpora krajanov „s cieľom zachovať jazykovú, kultúrnu a náboženskú identitu Slovákov žijúcich v zahraničí“.
Teda, ak by sa väčšinou nevyčerpala cestami vicepremiéra Dušana Čaploviča ku krajanom a ak by tiež nebola len odvodená od slovensko-maďarských vzťahov, teda snahy vlády dokázať, že ani v Maďarsku nie je s menšinami všetko v poriadku.
V záujme toho dokonca Slovensko porušilo vlastnú zásadu, že sa menšinové otázky majú riešiť vnútroštátne, maximálne bilaterálne a v kauze Slovenského domu v Mlynkoch využila tradičný maďarský nástroj, internacionalizáciu bilaterálnych otázok.

Beata
Balogová
