Minister Jozef Medveď nebude vraj vedcov ignorovať. Ochranárov nepočúva.
Agentúrnu správu sme nahradili autorským textom denníka SME
BRATISLAVA. Máločo vyvolalo v posledných rokoch taký silný odpor odborníkov i verejnosti ako návrh zonácie Tatranského národného parku ministerstva životného prostredia.
Po výzvach Výskumného ústavu vysokohorskej biológie Žilinskej univerzity, Botanického ústavu SAV či medzinárodnej petícii s vyše 18-tisíc podpismi sa ku kritikom zonácie pridala aj celá Slovenská akadémia vied.
Snem akadémie, jej najvyšší samosprávny orgán, vyzval vládu, aby návrh ministerstva neschválila. V stanovisku, ktoré predložil Mikuláš Huba z Geografického ústavu, žiada vypracovanie nového návrhu zonácie. Na ňom sa už majú podieľať aj odborníci.
„Ľahko zraniteľná tatranská príroda sa nedá účinne chrániť bez zohľadnenia vedeckých poznatkov či dokonca v rozpore s nimi," napísali akademici.
Apolitická akadémia vied sa takto ostro nezvykne stavať proti politikom a vláde. Aj vedci uznávajú, že to je zriedkavý krok. „V tomto prípade ide o veľmi vážny odborný problém s celospoločenským dosahom,
a preto sme cítili morálnu povinnosť vyjadriť sa," povedal predseda Snemu akadémie Karol Iždinský.
Akademici sa zároveň prihlásili k výzve Botanického ústavu SAV, ktorý za zonáciou vidí „krátkozrakosť a sebecké záujmy úzkej skupiny ľudí".
Návrh zonácie počíta s presunutím 8749 hektárov doteraz najprísnejšie chráneného územia do menej chránených zón národného parku. To umožní ťažbu dreva i výstavbu aj v lokalitách, ktoré boli doteraz nedotknuteľné.
Dokument pripravila zonačná komisia vedená štátnym tajomníkom ministerstva životného prostredia za HZDS Jaroslavom Jadušom. Tento týždeň pre SME povedal, že proti zonácii protestuje iba „kváziodborná verejnosť".
Tlak vedcov zobudil aj ministra Jozefa Medveďa (za Smer).
„Minister sa na budúci týždeň stretne so zástupcami vedeckých a výskumných pracovísk a za účasti členov zonačnej komisie a zástupcov rezortu s nimi prediskutuje ich návrhy a pripomienky," napísala hovorkyňa Jana Kaplanová. „Kritiku odborných kruhov vnímame veľmi citlivo, konštruktívne pripomienky verejnosti zlepšujúce predložený návrh budú zapracované," dodala.
Tichá dolina je divočina pre vlky aj lykožrúta
PODBANSKÉ. Tichá dolina je pred rozvidnením studená. Aj na jar je ešte pod nulou. Tichú pretína tmavá asfaltka, miestami plná dier. Po okrajoch cesty sú popadané stromy, predrať sa nimi by trvalo hodiny. Asfalt je už aj tu súčasťou prírody.
„Vlky sú inteligentné, vyberú sa radšej po ceste, akoby sa drali húštinou," hovorí fotograf divokej prírody Tomáš Kaliský.
V tunajšom lese žije jedna svorka. Vlky sú plaché, keď zvetria človeka, obídu ho. Jedinou stopou po nich je trus na ceste. Na jar biele kôpky ukazujú, že žerú staré zásoby z jesene - srsť a kosti ulovených zvierat.
Tichá dolina je jedným z posledných miest, kde žijú úplne divoko. V malých svorkách skolia aj jeleňa. Ženú ho dolu kopcom do doliny až do potoka. Na klzkých kameňoch si ľahko zlomí nohu a potom ho dorazia. „Najčastejšie ich telá nájdeme v potoku," hovorí Erik Baláž. Ochranár zo združenia Vlk chodí do Tichej doliny 15 rokov.
Pod niektorými suťami na dne doliny sa v zime vytvorila vrstva ľadu. Tá bude ochladzovať okolie ešte aj počas leta. Vegetačné obdobie je tu posunuté o niekoľko týždňov. Hoci inde v Tatrách sa už medvede prebrali zo spánku, samice s mláďatami sú ešte v brlohoch. Samce už vstali a odišli do nižších polôh.
Baláž prespal na hrebeni v smrekovom lese, chcel na svitaní sledovať tokanie hlucháňov. Nepodarilo sa, no je spokojný. Pár centimetrov od neho letel orol skalný. „Strmhlav sa pustil k zemi, brzdenie krídel znelo ako pristávanie stíhačky. Hlavu trčiacu zo spacieho vaku si asi medzi konármi smreka pomýlil s korisťou, možno hlucháňom. Žlté pazúry som mal rovno pred nosom."
Najznámejším živočíchom v Tichej doline nie je orol, vlk ani medveď. Je to asi polcentimetrový chrobák, lykožrút. Pustil sa do padnutých smrekov aj stromov, ktoré po veternej kalamite z roku 2004 zostali stáť.
Z asfaltky vyzerá Tichá dolina ako mŕtvy suchý les smrekov, ktorý sa zelenie až vyššie. Vnútri je plný života. Z hromady popadaných stromov vyrastajú asi dvojmetrové jarabiny, v hlúčikoch rastú malé, niekoľkocentimetrové mladé smriečky. „Podlahu" tvoria husté machy.
O lykožrúta sa hádajú ochranári s lesníkmi. Lesy by najradšej vyviezli všetko napadnuté drevo, aby sa už chrobák nešíril. Ochranári z Vlka hovoria, že aj takáto smrť stromov je prirodzená a dolina sa s ňou vyrovná sama. „Tretina živých tvorov v lese je závislá od mŕtvych stromov," hovorí Baláž pri pahýle kmeňa prelezenom cestičkami skrznaskrz. Po lykožrútovi, ktorý žerie iba pod kôrou, nastupujú iné druhy.
Navyše, podkôrnik sa nemôže šíriť donekonečna. Dokazuje to aj Tichá. V kuse smrekovej kôry sú vyvŕtané desiatky cestičiek. V doline sa tak premnožil, že na jeden oslabený strom sa ich pustilo priveľa. V kôre nemali dosť miesta a neprežila jediná larva. Samoregulácia prírody.
Cez mŕtve koruny smrekov dopadá do podrastu viac svetla ako v inom lese. Zvonku suchá, zvnútra je Tichá dolina zelená.Juraj Koník
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
