O slobode slova nebol so SME ochotný hovoriť minister kultúry Marek Maďarič ani člen výboru pre kultúru a médiá Dušan Jarjabek. Ilustruje to, aký prístup majú k médiám ľudia, ktorí im posledné štyri roky vládli.
Už volebná noc, keď víťazný Smer nechal novinárov čakať pred centrálou stráženou vyholenými esbéeskármi predznamenala, ako bude vyzerať vzťah budúceho premiéra k médiám. Nikto preto nečakal, že vláda Roberta Fica bude mať záujem kultivovať mediálne prostredie.
Napriek tomu sa nedalo predvídať, ako veľmi sa zhoršia tri ukazovatele, ktoré majú pre normálne fungovanie médií a slobodu slova kľúčovú úlohu – kvalita legislatívneho prostredia, kvalita rozhodovania a kvalita komunikácie vládnej moci.
Zlé zákony
Máloktorej vláde na svete sa podarí dosiahnuť, aby všetky veľké denníky v krajine vyšli v jeden deň s bielou titulnou stranou. Ficovej vláde sa to podarilo až dvakrát. Protest vydavateľov z marca a apríla 2008 však nepomohol a nový tlačový zákon začal platiť vrátane ustanovení o práve na odpoveď, o ktorom už vtedy novinári hovorili, že bude slúžiť len politikom, štátnym úradníkom a kontroverzným podnikateľom.
„Právo na odpoveď nevyužijem. Právo na odpoveď nie je pre politikov, ale pre obyčajných ľudí, aby sa mohli brániť,“ povedal premiér Fico na začiatku roka 2008, keď obhajoval návrh zákona. V novembri 2009 poslal do redakcie SME žiadosť o odpoveď. Z desiatok žiadostí, ktoré do novín chodia, žiadne nie sú od „obyčajných ľudí“.
A ak odpovede nevídať na stranách často, je to najmä šikovnosťou právnikov platených za hľadanie formálnych chýb žiadostí a snahou redakcií dohodnúť sa so žiadateľmi na ich stiahnutí.
Absurdné konanie pre pár anglických viet, ktoré odzneli v diskusnej relácii Lampa, by bolo možné aj za čias predchádzajúceho jazykového zákona. Faktom však je, že nový zákon tieto problémy neodstránil a navyše narobil kopec ďalších.
Povinnosť uvádzať slovenské preklady v katalógoch galérií a na pomníkoch, či povinné moderovanie kultúrnych akcií v slovenčine sú výmysly, ktoré jasne obmedzujú slobodu slova a v čase internetu, otvorených hraníc a európskej integrácie nemajú v normálnej krajine čo hľadať.
Stále nejasná ostáva aj taká základná otázka, či je legálne vydávať u nás časopis v angličtine alebo v nemčine. A chaotickosti jazykovej legislatívy nepomáha ani mnohostranový výkladový manuál k zákonu, ktorý síce nemá pre obyčajného občana žiadnu záväznosť, no vláda sa ním pokúsila uchlácholiť znepokojené zahraničie.
Súčasná koalícia schválila aj nový zákon o vysielaní, podľa ktorého môže licenčná rada regulovať internetové vysielanie nielen tradičných vysielateľov, ale napríklad aj spravodajských portálov ako sme.sk. Štát by tým získal zásadný nástroj na obmedzenie slobody webu.
Ešte horšie rozhodnutia
Väčšie problémy než legislatívna kreativita Maďaričovho ministerstva kultúry spôsobili médiám rozhodnutia súdov, vydané zvyčajne na základe dávno platného práva na ochranu osobnosti. Vina vládnych politikov bola v tomto prípade dvojaká – jednak sami často podávali žaloby a za druhé umožnili justičný rozvrat, ktorého výsledkom bolo, že niektorí ich kolegovia a sudcovia si spravili zo žalovania živnosť. Výsledkom je, že po Slovensku chodia papaláši, ktorí rozprávajú o tom, ako si z peňazí od Petit Pressu a Plus sedem postavia dom.
Zablokovanie účtov Trendu pre neuverejnené ospravedlnenie, pokuta .týždňu za zámenu fotografií sudcov, ktorú spôsobil omyl štátnej tlačovej agentúry, či státisíce eur pre Harabina a jemu podobných, to je obraz súdnych rozhodnutí posledného obdobia.
Zlé rozhodnutia sa nerobili len na súdoch. Snažila sa aj licenčná rada, ktorá nielen z vlastného podnetu skúmala angličtinu vo vysielaní, ale potrestala rozhlasovú reláciu Z prvej ruky, lebo odvysielala debatu o odvolávaní ministra Jahnátka, aj keď on sám ju bojkotoval, alebo za to, že síce mali vyvážené zloženie hostí, ale ich reči sa členom rady zdali nevyvážené. Keďže členov licenčnej rady, ktorí sa obmieňajú postupne, volí parlament, zodpovednosť za stále sa zhoršujúcu úroveň práce tohto orgánu, ktorý pracuje za zatvorenými dverami, jasne nesie vládna koalícia.
Nadávky a mlčanie
Prostitútky, hyeny, slizkí hadi, idioti, chrapúni, to sú len niektoré z označení, ktoré premiér použil na novinárov. Ak sa k tomu priráta žaloba za Shootyho karikatúru, a následné vyhýbanie sa vytýčeným pojednávaniam, alebo neustále spomínanie gratulačného telegramu, ktorý mali bývalí vlastníci Pravdy poslať Hitlerovi, prístup premiéra k médiám je jasný – urážať, spochybňovať a napádať ich, aby im verejnosť prestala veriť.
Druhou obľúbenou taktikou premiéra bolo ignorovanie otázok od médií, ktoré sa mu znepáčili. A mlčať sa učili aj úrady a ministerstvá, ktoré často odmietli poskytovať informácie, hoci ich k tomu zaväzoval zákon o prístupe k informáciám. Právne postavenie bývalých väzňov z Guantánama, podrobnosti zmluvy o predaji emisných kvót, či záznam z rokovania Ficovej vlády, kde sa odvolávali štátni tajomníci, to všetko bolo zatajované na základe pochybných právnych argumentov. Cieľ bol jediný – sťažiť kontrolu vládnutia.
Znova len mlčanie
Okrem vytvárania prostredia pre súkromníkov zodpovedá koalícia aj za dianie v STV, ktorá čelila podozreniam zo snahy cenzurovať reportáž o sociálnych podnikoch, nedokázala efektívne hospodáriť a opakovane poskytovala priestor na sólo výstupy koaličných politikov. V rozhlase sa celé volebné obdobie udržala na čele Miloslava Zemková, no ak by podobná zostava vládla aj v ďalšom volebnom období, mohol by sa aj rozhlas vydať cestou STV.
Súčasná vláda zhoršila prostredie pre súkromné médiá, prispela k úpadku verejnoprávnych médií a obmedzila voľnosť sebavyjadrenia menšín. Nedá sa preto čudovať, že žiaden významný koaličný politik nemá chuť dať rozhovor, v ktorom by obhajoval mediálnu politiku tejto vlády. Predstavitelia Smeru, ktorí mali dbať o slobodu slova a rozvoj žurnalistiky v krajine, tak končia volebné obdobie rovnako, ako ho začínali – schovaní pred svetom.
Z americkej správy o stave ľudských práv na Slovensku:
Nezávislé médiá boli aktívne a dávali priestor širokému spektru názorov. Štátom vlastnená televízia a tlačová agentúra boli predmetom politického vplyvu vlády.
Zákon o koncesionárskych poplatkoch z roku 2008 aj audiovizuálny zákon z roku 2007 zvýšili závislosť vysielateľov od štátnych financií a prehĺbili rozdiely medzi tlačenými médiami a vysielateľmi.
Predstaviteľ Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pre slobodu médií (OBSE) Miklós Haraszti vyjadril poľutovanie nad schválením tlačového zákona a povedal: „Namiesto toho, aby Slovensko upravilo právo na opravu alebo odpoveď v súlade so štandardmi, donútilo médiá stať sa predmetom politiky.“ V novembri 2009 využil premiér Fico právo na odpoveď, aby reagoval na komentár v denníku SME.
Členovia vlády, justície a politické elity podali na tlač niekoľko žalôb o ochranu osobnosti, v ktorých často žiadali veľké obnosy peňazí. Medzinárodný tlačový inštitút a iní pozorovatelia vyjadrili obavu, že finančné riziko môže viesť k samo-cenzúre. Súdy spravili viacero rozhodnutí v prospech politických elít, napriek presvedčivým dôkazom o pravdivosti správ, za ktoré boli médiá trestané.
V apríli 2009 vyhral premiér Fico spor s vydavateľom týždenníka Trend za článok „Zlodej budúcich dôchodkov“. Sudca prikázal vydavateľovi zaplatiť Ficovi odškodné vo výške 8000 eur.
V septembri 2009 zažaloval premiér Fico vydavateľa denníka SME pre karikatúru. Žiadal 33 000 eur.
Premiér Fico obvinil médiá, že proti nemu konšpirujú, útočia na jeho rodinu a pracujú ako mafia.
Ústavný súd aj súdna rada obmedzovali prístup k informáciám. Vláda sa často rozhodla informácie neposkytnúť, alebo ich poskytla s veľkým omeškaním, či v obmedzenej forme.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
